Pavol Rusko a Marián Kočner sa stretli ako študenti na Katedre žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1981 – 1987. O rok staršieho spolužiaka Mariána Kočnera stretáva Rusko už skôr kolegu recitátora z Hviezdoslavovho Kubína, aby sa ich životy až neuveriteľne preplietali ďalšie desaťročia.

Už popri štúdiu začal Rusko v roku 1985 pracovať ako športový redaktor v Slovenskej televízii. Nie veľmi úspešne. Bol tam totiž prijatý protekčne (vtedy sa to volalo „tlačenka“), vďaka kontaktu jeho otca so šéfredaktorom Hlavnej redakcie telovýchovy a motorizmu, Tiborom Donovalom. S prezývkou „slintoš“ mal zákaz vystupovať na obraze.

Herec Ľubo Gregor, ktorý bol po celé roky Ruskov blízky spolupracovník, to neskôr komentoval slovami: „Chcel byť redaktor v obraze. Tri mesiace s ním skúšali, ale nevyšlo to… Slovenská televízia nepotrebuje šušlavého a slintavého moderátora.“ Po porade Donovala s ústredným riaditeľom Hlinickým však dostáva novú šancu na poste, o ktorý nikto nestál. Ako vrchný zväzák televízie mal na starosti nevďačné a nepopulárne povinné politické aktivity mladých zamestnancov.

Po roku 1989 dokázal majstrovsky obrátiť kabát a pripraviť si pôdu pre založenie prvej komerčnej televíznej stanice na Slovensku.

Spolužiak Kočner na scéne

Kým sa Rusko plne zamestnal zakladaním prvej súkromnej televízie, jeho konškolák Kočner sa veľmi rýchlo zorientoval v ekonomike voľného trhu. Vtedajším jeho najznámejším kšeftom fakticky zasiahol aj do politiky a spôsobil pád vládnej strany HZDS. Spolu s Michalom Kováčom ml. a Martinom Syčom-Milým figuroval v kauze Technopol.

Išlo o dohodu medzi Michalom Kováčom st., ktorý mal zneužiť svoje postavenie predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR, aby s vedením Technopolu dojednal výhodné podmienky pre obchody svojho syna. Na niečo také mohli pristúpiť len pod nátlakom… Jedno z vysvetlení (údajne aj zdokumentované, ale určite zverejnené v diskusii k článku v Novom Čase zo 7. 1. 2013) znie: „…Samozrejme, že Michal Kováč ml. a spol. robili obchody, ktoré boli podozrivé. Jeden z týchto obchodov bol navrhnutý aj Technopolu, pričom referenti Technopolu ho zamietli. Vedeli, že pôjde o nezákonný obchod, a tento obchod sa neuskutočnil. Po tomto rozhodnutí však došlo k devalvácii československej koruny. Technopol, ako organizácia zahraničného obchodu, mal preto veľké straty a na vyrovnanie týchto strát potrebovali, aby z federálnych fondov prišli čo najskôr peniaze a mohli tieto straty sanovať. O pomoc požiadali predsedu Federálneho zhromaždenia Michala Kováča staršieho. Ten navštívil generálneho riaditeľa Technopolu a dohodli sa, že zabezpečí prenos týchto prostriedkov, ak Technopol urobí obchod s jeho synom podľa pravidiel určovaných jeho synom. To sa aj stalo…“

Výsledkom bol nezákonný obchod, vlastne podvod, s odhadovanou škodou 2,3 milióna dolárov (cca 1,83 mil. eur). Takto celú transakciu opísal poslanec J. Cuper vo svojej interpelácii zo dňa 25. 5. 2005 v NR SR, pričom podľa jeho slov citoval z textu milosti samotného prezidenta Kováča st., kde o svojom synovi podľa Cupera oficiálne uvádza: „Martin S.-M. a Michal K. spoločne s Mariánom K. v mesiaci december 1991 navštívili Petra K. v Mníchove v Spolkovej republike Nemecko, keď ho prehovorili na účasť na spáchaní podvodu voči akciovej spoločnosti Technopol Bratislava tak, že po vysvetlení, ako sa podvod uskutoční, mu vyvrátili jeho obavy z nereálnosti tohto fiktívneho obchodu prostredníctvom faxov s poukazom na to, že v akciovej spoločnosti Technopol Bratislava majú známeho človeka, ktorý je do celej veci zapojený a zabezpečí preplatenie fiktívneho tovaru cez Česko-slovenskú obchodnú banku, pobočka Bratislava.

Pod vplyvom tohto stretnutia sa Peter K. rozhodol zúčastniť sa na spáchaní podvodu a v čase od 1. 2. 1992 do 5. 5. 1992 spoločne s Mariánom K. a Rudolfom van der W. zrealizovali podvodný dovoz neexistujúcich textílií v hodnote 2 308 902 USD z Holandska od firmy Introcommerce Inc. pre akciovú spoločnosť Technopol Bratislava, čím jej spôsobili škodu v sume 69 mil. Sk. Uvedenú podvodne vylákanú sumu vyše 2 mil. dolárov od akciovej spoločnosti Technopol Bratislava si rozdelili Rudolf van der W., Peter K., Marián K., Martin S.-M. a Michal K. podľa vopred pripraveného plánu“.

Na Slovensku za tento čin však Kováč ml. nemohol byť stíhaný, pretože otec Kováč sa medzičasom stal prezidentom SR a udelil vlastnému synovi a jeho podareným kumpánom milosť. Ale v bavorskom Mníchove Kováča ml. s kumpánmi súdiť mohli, lebo za tento podvod ostali dlžní veľkú sumu na daniach. A navyše tam zavážilo svedectvo osoby menom Chylo-Pták.

Treba pripomenúť, že Mečiar bol na úrovni Nemecka odmietaný, ale mal dobré vzťahy s Bavorskom, takže to bola vhodná pôda na úder proti prezidentovi Kováčovi, ktorý sa medzičasom s Mečiarom rozišiel. Kováč odmietol menovať Mečiarovho obľúbenca Ivana Lexu za ministra privatizácie z obavy, že by sa z privatizácie stala veľká rozkrádačka. A keďže predtým na sekretariáte HZDS s Lexom spolupracoval (a spolupodpisoval podozrivé sponzorstvá napríklad od privatizéra Čupku), dobre vedel, čoho sa obáva.

Ale odporovať v tom čase Mečiarovi sa rovnalo zrade, ktorá sa neodpúšťa. A tak zrejme vznikol nápad zneužiť najzraniteľnejšie miesto Kováča st. a dostať, hoci aj násilím, jeho syna pred súd v Nemecku. Tak došlo k únosu Kováča ml. do Rakúska (TASR): „…Ôsmi muži zastavili auto syna vtedajšieho prezidenta neďaleko Svätého Jura pri Bratislave, kde Kováč junior býval. Členovia osádok áut vyvliekli Kováča mladšieho z auta a ohrozovali ho pištoľou. Potom mu nasadili masku, dali mu elektrické šoky a násilím doňho vliali dve fľaše whisky s barbiturátmi. Syn slovenského prezidenta sa vo svojom aute, ktoré pôvodne ostalo vo Svätom Jure, prebral pred policajnou stanicou v rakúskom Hainburgu. Na základe telefonátu zo Slovenska ho tam našla rakúska polícia a previezla do nemocnice. Po krátkom pobyte v nemocnici ho zadržali v súvislosti s medzinárodným zatykačom Interpolu, ktorý na neho vydali v Nemecku“.

A z tohto všetkého, vďaka pánovi prezidentovi Kováčovi, vyviazol Kočner s poriadnym nakradnutým kapitálom a ešte drzejší, než bol. Veď tatko Kováč chránil z prezidentského paláca aj jeho! Treba povedať, že Kočner sa za to starému pánovi odvďačil. On údajne financoval Fegyveresa, korunného svedka únosu prezidentovho syna. Tak sa tiež zoznámil s vtedajším novinárom Petrom Tóthom, ktorý Fegyveresa navštívil na tajnej adrese v zahraničí. Cestu vraj platil Majský. Priateľstvo medzi Kočnerom a Tóthom malo vydržať, na škodu hlavne toho druhého, takmer štvrťstoročie.

Pokračovanie nasleduje…

Gustáv Murín