Tento pojem sa vo svete už tak udomácnil, že dnes globalizáciu väčšina z nás vníma ako niečo samozrejmé a prirodzene, ale… Je to skutočne tak? Je proces globalizácie výsledkom snahy o blaho celého sveta a prínosom pre ľudstvo, alebo naopak „morom“ ktorý vyciciava bežných ľudí, aj celé štáty a slúži iba hŕstke „vyvolených“? Odkiaľ sa globalizácia vôbec vzala a ako dlho trvalo, kým sme sa dostali do súčasného stavu?

Kam sa dnes posúva svetové usporiadanie a akú úlohu v tom procese hrá Európa? Má Starý kontinent ešte svetu vôbec čo ponúknuť? Kam chce Trump posunúť USA a aký je význam združenia BRICS? Môže byť novou nádejou pre celú planétu? Existuje vôbec ešte šanca na zlepšenie a „dobré časy“ v celosvetovom meradle?

Dozviete sa vo videorozhovore s českou ekonómkou a publicistkou, Doc. Ing. Ilonou Švihlíkovou, PhD.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Ak človek zadá do vyhľadávača slovo globalizácia, dozvie sa mnoho vecí. Ale ak by sme sa spýtali vás – ako odborníčky – aké má globalizácia pozitíva aj negatíva a čoho je viac, aká by bola odpoveď? Platí, že je to najmä o uhle pohľadu?

Presne. Globalizácia je proces, ktorý veľmi silno rozdelil záujmy jednotlivých krajín. A to nielen v rámci štátov ako takých, ale aj vo vnútri samotných krajín, medzi regiónmi, aj medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva. Toto je podľa mňa veľmi dôležité povedať hneď na začiatku.

Som rada, že ste touto otázkou začali, pretože to nie je niečo, na čo by sa ma ľudia bežne pýtali. Väčšinou sa globalizácia berie ako niečo samozrejmé, ako nejaký neutrálny proces, ktorý tu jednoducho je. Ale on vôbec nie je neutrálny.

Z ekonomického hľadiska vidíme, že globalizácia má svoje korene v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Samozrejme, historici alebo filozofi by to možno posunuli inam, ale z pohľadu ekonómie je to veľmi úzko späté s nástupom neoliberálnej ekonómie.

Je to spojené s masívnym rozvojom priamych zahraničných investícií a, prirodzene, s nadnárodnými korporáciami. Tie sa stali jedným z hlavných aktérov globalizácie, spolu s nadnárodnými inštitúciami, ako je Medzinárodný menový fond. To znamená, že sa presúvajú rozhodnutia, ktoré presahujú rámec jednotlivých štátov. A to je úplne zásadná vec.

Dôsledkom toho je, že globalizácia veľmi výrazne oslabila ekonomickú suverenitu mnohých krajín. A chcem zdôrazniť, že sa to netýka len malých krajín, ako je Česká republika alebo Slovensko. Týka sa to aj veľkých krajín, vrátane Spojených štátov amerických.

To, čo dnes vidíme napríklad u Donalda Trumpa, je v skutočnosti spätná vlna proti globalizácii. Je to veľmi silná antiglobalizačná rétorika, ale nielen rétorika, sú to aj konkrétne opatrenia a konkrétna politika. A to je paradox, pretože globalizácia vznikla na Západe, do veľkej miery v Spojených štátoch. Dnes sú to práve Spojené štáty a ďalšie západné krajiny, ktoré sa proti globalizácii vyhraňujú.

Globalizácia je založená na efektivite. Nejde len o obchod či voľný vývoz a dovoz tovaru. Ide predovšetkým o finančný kapitál, o možnosť investovať kdekoľvek na svete a zároveň tie peniaze veľmi rýchlo stiahnuť, keď sa niečo pokazí alebo keď má investor pocit, že sa niečo deje.

Zároveň ide o využívanie rozdielov medzi jednotlivými krajinami. Kto má najlacnejšiu pracovnú silu, kto poskytne najlepšie daňové úľavy, kto ustúpi viac v oblasti pracovného práva. Toto všetko je súčasťou globalizácie a treba to pomenovať otvorene.

Aj preto napríklad Joseph Stiglitz hovoril o takzvaných „pretekoch ku dnu“. Lenže v tomto prípade medzi sebou nesúťažia firmy, ale štáty. Súťažia v tom, kto ponúkne nadnárodným korporáciám viac výhod. A to pre pracujúcich v krajinách, ako je Česká republika alebo Slovensko, rozhodne nie je výhra. A nikdy nebola.

Pre majiteľov veľkých firiem a finančných fondov je globalizácia raj. To si netreba idealizovať. A oni by si samozrejme želali, aby tento systém pokračoval ďalej. Podľa môjho názoru však tá veľká globalizačná vlna, akú sme poznali do roku 2008, už pokračovať nebude.

Neznamená to úplný koniec globalizácie, ale jej výrazné oslabenie a vznik iného typu hospodárskych väzieb. Myslím si, že dnes sme najbližšie k nejakému blokovému usporiadaniu sveta. A to je zlom, ktorý si ešte stále mnohí nechcú priznať.

Takže zhruba 50 rokov procesu, aby si najväčšie koncerny mohli z planéty spraviť svoju malú dedinu a vyzobávať zrniečka. Hľadí sa pritom aj na „bežných“ ľudí?

Nehľadí sa vôbec. A to je potrebné povedať úplne otvorene. V skutočnosti vidíme presný opak toho, o čom sa stále rozpráva.

Neustále počúvame, že firmy si majú konkurovať, že konkurencia je základom efektívnej ekonomiky. Lenže v realite globalizácie sa tie veľké firmy nespájajú do konkurenčného boja, ale naopak, spájajú sa do ešte väčších celkov. Vidíme obrovskú koncentráciu, najmä vo finančnom sektore, ale aj v ďalších odvetviach.

Tieto korporácie sú čoraz väčšie, silnejšie a v mnohých prípadoch si medzi sebou ani reálne nekonkurujú. Naopak, často veľmi úzko spolupracujú. A to je realita, ktorú by sme si mali priznať.

Skutočná konkurencia dnes neprebieha medzi firmami, ale medzi štátmi. Medzi štátmi, ktoré sa pretekajú v tom, kto poskytne väčšie investičné stimuly, kto zníži dane viac, kto viac obmedzí odbory, kto ustúpi v sociálnych a pracovných právach. A popri tom tu máme ešte jednu konkurenciu – konkurenciu medzi pracujúcimi.

Mobilita kapitálu znamená, že pracujúci si dnes konkurujú na globálnej úrovni. Aj vy si konkurujete s pracovníkmi z celého sveta. A tí ani nemusia byť fyzicky tam, kde ste vy, pretože kapitál sa presunie za nimi. To znamená, že naši pracujúci v Česku alebo na Slovensku si reálne konkurujú s ľuďmi z Indie, z Vietnamu, z Kambodže a z ďalších krajín. A táto konkurencia je extrémne silná.

Na vrchole systému však vietor nefúka. Globalizácia viedla k obrovskému prerozdeleniu bohatstva, najmä v západných krajinách, predovšetkým v Spojených štátoch amerických. Bohatstvo sa masívne presúvalo smerom nahor, k jednému percentu, ba dokonca k jednému promile obyvateľstva. Vznikla veľmi silná oligarchická podoba spoločnosti.

Tento trend vidíme aj v ďalších západných ekonomikách. Nerovnosť tam dramaticky vzrástla. Zároveň však došlo k presunu veľkej časti výrobných kapacít do Ázie. A to týmto krajinám minimálne plošne pomohlo.

Dnes vidíme, že výrobná základňa sveta sa presunula do Ázie. Na prvom mieste je Čína, ale zďaleka nejde len o Čínu. Sú tu ďalšie krajiny – Vietnam, Indonézia, India. Celý oblúk východnej a juhovýchodnej Ázie dnes tvorí priemyselnú základňu svetovej ekonomiky. A to je realita, s ktorou sa musíme vyrovnať.

Hovoríme teda o najľudnatejších, alebo veľmi ľudnatých regiónoch. Vravíte, že silným hráčom globalizácie boli Spojené štáty, ale dnes sa od nej odkláňajú. Z ktorých štátov dnes cítite najväčší tlak na to, aby globalizácia „fungovala“ ďalej alebo sa ešte prehlbovala?

Dnes je to paradoxne najmä Čína. A treba to povedať jasne – najväčším zástancom globalizácie je v súčasnosti práve Čína.

Samozrejme, určité zmienky nájdeme aj v krajinách BRICS, ale tam je to formulované opatrnejšie, bez nejakého nadšenia. Čína je však výnimka, pretože je to hra, v ktorej zvíťazila. To, čo sa jej podarilo dohnať a v mnohých oblastiach aj predbehnúť za štyridsať rokov, nemá v hospodárskych dejinách obdobu.

Čína si želá, aby svet globalizácie pokračoval ďalej. Správala sa veľmi pragmaticky a veľmi šikovne. Dokázala ovládnuť množstvo výrobných reťazcov – od elektromobility, cez solárne technológie až po ďalšie oblasti spojené s modernými technológiami a obnoviteľnými zdrojmi.

Masívne investovala do priemyslu, do technológií, aj do infraštruktúry. Má obrovský vplyv na globálnu dopravu, vrátane lodného priemyslu, a odkúpila množstvo prístavov po celom svete. Pre Čínu je preto výhodné, aby globalizácia založená na efektivite, a dnes už aj na vedecko-technologickom poznaní, pokračovala.

Odpor však vidíme zo strany západných krajín. V Spojených štátoch je to veľmi zreteľné. Hovoria o deindustrializácii a snažia sa obnoviť priemyselné kapacity.

Viaceré ďalšie západné krajiny sa vydávajú cestou obchodovania len s takzvanými „spriatelenými“ štátmi, teda s tými, ktoré majú rovnaké hodnoty. Lenže globalizácia nie je o hodnotách. Globalizácia je o efektivite. O tvrdej, kapitalistickej efektivite. A s týmto ideologickým prístupom je v zásadnom rozpore.

Úvahy o strategickej autonómii a masívne uvaľovanie sankcií sú s globalizáciou jednoducho nezlučiteľné. To je potrebné povedať bez obalu.

Rôzne sankcie sa začali na scéne výrazne objavovať aj s druhým funkčným obdobím Donalda Trumpa, colné vojny, a podobne. Vravíte, že v globalizácii zvíťazila Čína. Ak by prišlo na lámanie chleba, obstáli by proti nej Spojené štáty?

Sankcie sú oveľa širšia záležitosť, než len samotná obchodná politika. Treba to vidieť v širšom kontexte celej americkej politiky, ktorá sa dnes realizuje, a to zatiaľ s dosť nejasnými výsledkami. Onedlho to bude približne rok, odkedy nastúpila nová administratíva, a až potom bude možné povedať, čo to vlastne prinieslo.

Samotný návrat priemyslu do krajiny len na základe ciel je jednoducho málo. To treba povedať otvorene. Áno, Spojené štáty majú výhodu lacných energií, a to je z tohto pohľadu silný faktor. Ale obnoviť priemyselnú slávu krajiny trvá desaťročia. To nie je politika na jedno volebné obdobie, to je dlhodobý proces.

Aj keby Donald Trump a jeho tím postupovali maximálne efektívne, jednoducho to nejde rýchlo. Hlavný problém Spojených štátov je v tom, že nemajú systém priemyselného vzdelávania. Nemajú dostatočne silnú základňu technických profesií, technikov a inžinierov. A preto si ich musia dovážať zo zahraničia. Bez toho tú priemyselnú bázu neobnovíte.

Bez ľudí, bez kvalifikácie, bez vzdelania to nejde. Môžete síce robiť nejakú jednoduchú manuálnu alebo mechanickú prácu, ale to určite nebolo to, čo mal Donald Trump na mysli, keď hovoril o reindustrializácii Spojených štátov.

Vzdelávací proces je dlhodobý. Trvá roky, často desaťročia. A nie som si istá, či si Američania túto realitu vôbec chcú naplno priznať. V tejto chvíli stavajú predovšetkým na tom, že stále kontrolujú finančnú infraštruktúru.

To znamená americký dolár, systém SWIFT, veľké banky a finančné fondy. Celý finančný ekosystém je do veľkej miery pod ich kontrolou. A práve to považujú za svoju hlavnú silu, o ktorú sa dnes opierajú.

Pri rokovaniach o obchodnej dohode medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi sa ozvali aj hlasy, že EÚ mala aspoň skúsiť niečo spraviť, možno sa nebáť ísť do konfliktu.

Európska únia robí obrovské množstvo chýb. A to hovorím ešte veľmi mierne. Jeden z hlavných problémov posledných rokov je, že si prakticky všade vytvára nepriateľov. A robí to systematicky.

Neustále počúvame, že Čína je problém, že s ňou nemáme obchodovať. Rusko je pod sankciami, balíček za balíčkom. A teraz sa ešte plánuje uvaliť uhlíkové clo na krajiny globálneho Juhu. Tak sa pýtam – kde potom máte partnerov, kde máte spojencov?

Vedenie Európskej únie, na čele s Ursulou von der Leyen, vsadilo všetko na transatlantické partnerstvo. Úplne však nerátalo s tým, že by v Spojených štátoch mohlo dôjsť k vnútornej zmene. Počítali s pokračovaním Bidenovej administratívy, prípadne s Harrisovou. Lenže k zmene došlo. A Európska únia na to nebola pripravená.

Podľa mňa sa z toho dodnes nespamätali. Nechápu, že Donald Trump a jeho tím, vrátane J. D. Vancea, sú prejavom hlbokej vnútornej krízy Spojených štátov. A nevedia, ako s tým pracovať.

Európska únia si sama zničila vyjednávaciu pozíciu. Keby mala normálne vzťahy s Čínou, Ruskom, s krajinami východnej a juhovýchodnej Ázie či globálneho Juhu, mala by úplne inú silu. Namiesto toho sa sústredila na sankcie, uhlíkové clá a neustále moralizovanie.

Keď už Európska únia uzatvára nejaké dohody, často to robí tak nešťastne, že sa ešte viac rozhádajú medzi sebou. Stačí sa pozrieť na dohodu Mercosur, ktorá vážne ohrozuje potravinovú sebestačnosť Európskej únie. To je neuveriteľný amatérizmus. A zároveň veľmi nebezpečný krok.

Akú silu, aký výtlak má dnes Európska únia ako blok? Má ešte vôbec nejaký? Často počúvame, že sme si sami zdevastovali priemysel ekologickými normami, odstrihnutím sa od lacných zdrojov. Čo dnes v Európe vlastne ešte funguje? Máme svetu čo ponúknuť? Máme nejaké karty v rukách?

Európska únia je stále veľmi bohatý región. To treba povedať hneď na začiatku. V tom globálnom porovnaní určite áno. Problém je však v tom, že toto bohatstvo je do veľkej miery nahromadené zásluhou predchádzajúcich generácií. Dnes ešte žijeme z minulej slávy.

Bohatstvo je nahromadené tak, že ešte nejaký čas sa z neho dá žiť. Ale o tom, že relatívny význam Európskej únie klesá, nemôže byť pochýb. Máme na to veľmi jasné čísla a dáta.

Keď sa pozrieme na ekonomické ukazovatele, vidíme, že rozdiel medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi sa dlhodobo zväčšuje. Keď si spomenieme na Lisabonskú stratégiu, ktorá mala USA „dohnať a predbehnúť“, tak dnes vidíme presný opak.

Význam Európskej únie vo svetovej ekonomike klesá. Zároveň tu máme Čínu, ktorá sa okolo roku 2016 stala najväčšou ekonomikou sveta podľa parity kúpnej sily. To znamená, že pomer síl sa zásadne zmenil.

Klesá aj význam Európskej únie v strategických sektoroch. Nepodarilo sa jej získať dominanciu v obnoviteľných technológiách. Tie dnes jednoznačne ovláda Čína, a to nielen vo výrobe, ale aj v oblasti surovín a technologických reťazcov.

Európska únia namiesto strategickej prípravy zavádza emisné povolenky, uhlíkové clá a administratívne regulácie. Vo vnútri samotnej ekonomiky však k zásadným zmenám nedošlo. Chýba strategické plánovanie. A to je obrovský problém.

Rovnako nie je schopná vytvoriť silné technologické firmy, napríklad v oblasti umelej inteligencie. A to aj napriek tomu, že okolo umelej inteligencie je dnes obrovská bublina. Európska únia v nej prakticky nemá hráčov s globálnym dosahom.

Európa mala silný klasický priemysel, napríklad spaľovacie motory. A práve tento priemysel si dnes sama obmedzuje alebo ničí. A tým jej nezostalo nič, v čom by mala jasnú a dlhodobú dominanciu.

K tomu sa pridáva zahraničná politika, ktorá je extrémne ideologická. Európska únia si týmto prístupom vytvára nepriateľov po celom svete. Neustále poučovanie o hodnotách, sankcie a moralizovanie. O to dnes nikto nestojí.

Krajiny globálneho Juhu sa dnes cítia oveľa suverénnejšie než pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. Nemajú záujem, aby ich niekto z Európy poučoval, ako majú viesť svoju politiku alebo s kým majú obchodovať. To už dávno nie je devätnáste storočie.

Európa teda stále žije z minulého nahromadeného bohatstva. Ale takto to nemôže fungovať donekonečna. Ten relatívny pokles je jasný.

V európskych politických kruhoch už bolo počuť aj to, že treba tých pár rokov Trumpa vydržať, a keď sa v Spojených štátoch opäť dostanú k moci demokrati, všetko sa vráti do starých koľají. Je podľa vás niečo také vôbec reálne?

Ja si myslím, že oni vôbec nechápu, čo sa dnes deje. Majú predstavu, že sa dá otočiť čas späť, že sa jednoducho vrátime do bodu, kde sme boli predtým. Lenže takto svet nefunguje.

Mnohé zmeny, ktoré robí Trumpova administratíva, sú zmeny dlhodobého charakteru. Nie sú to kozmetické úpravy, nie sú to drobnosti. Sú to zásahy, ktoré menia smerovanie celej krajiny. A druhá vec je, že Donald Trump sa k moci nedostal náhodou.

Američania s ním už jednu skúsenosť mali. A potom im demokrati ponúkli niečo, čo pre veľkú časť spoločnosti pôsobilo ešte horšie. To je veľmi silná výpoveď o tom, v akom stave sa dnes nachádza americká spoločnosť.

Spojené štáty sú ekonomikou, ktorá už nedokáže hegemonicky určovať celý svet a robiť zo seba svetového policajta tak, ako sa o to snažila Bidenova administratíva. Tá predstava bola, že vnútorné problémy sa dajú vyvážať navonok – prostredníctvom farebných revolúcií, zmien režimov, vojenských intervencií. Tento model však narazil na svoje limity.

Trumpova administratíva oproti tomu hovorí, že sa musia finančne stabilizovať. A ak už niekde dôjde ku konfliktu, chcú na ňom predovšetkým zarobiť. Nechcú už masívne intervenovať ani robiť zmeny režimov, pretože na to politicky ani finančne nemajú. Je v tom cynizmus, ale aj určitý realizmus.

Toto je vnútorný konflikt americkej spoločnosti. A predstava, že sa všetko vráti do stavu za Bidenovej administratívy, je podľa mňa veľmi nebezpečná ilúzia.

Spomenuli ste aj zoskupenie BRICS. Ako sa pozeráte na túto čoraz silnejšiu ekonomickú, ale aj politickú skupinu?

Ja si myslím, že BRICS má pred sebou veľkú budúcnosť. A poviem to úprimne, vnímam ho ako veľkú nádej pre celé ľudstvo, a to nielen ekonomickú, ale aj politickú, možno až civilizačnú.

Je to zoskupenie, ktoré má predovšetkým politický rámec. A to je dôležité zdôrazniť. Jeho základný princíp nie je byť protizápadný. Je to byť nezápadný. To znamená nehľadať svoje miesto vo svete len v opozícii voči Západu, ale hľadať vlastné cesty rozvoja, vlastnú suverenitu, vlastný model fungovania.

Tieto krajiny sú veľmi rôznorodé. Niektoré sú prevažne poľnohospodárske, iné ťažia ropu, niektoré sú demokracie, iné nie. Ale to je úplne irelevantné. Toto neustále ideologické delenie sveta na „dobrých“ a „zlých“ je typicky západné a dnes už absolútne nefunkčné.

Pre štát je rozhodujúci jeho vlastný záujem. Ak je mojím záujmom posilniť ekonomickú suverenitu a neakceptovať slepo všetko, čo prichádza zo Západu, pretože ma to ohrozuje a robí zo mňa v podstate kolóniu, je úplne logické hľadať iné cesty. A presne to tieto krajiny robia.

Ja si myslím, že politika Spojených štátov a Západu je natoľko arogantná, že BRICS je do veľkej miery ich vlastným dieťaťom. Je to výsledok dlhodobého správania, ktoré týmto krajinám ubližovalo. Často si svojich najväčších protivníkov vytvárame sami.

Samozrejme, že niektorí západní politici sa budú snažiť BRICS oslabiť, rozdeliť alebo rozbiť. Vidíme to už dnes. Napríklad Donald Trump sa snaží oslabiť G7 a vytvárať nové formáty, kde by figurovali Spojené štáty, Čína, Rusko, India, možno Japonsko, a Európska únia by v nich vôbec nemala miesto. Úprimne povedané, ani sa mu nečudujem.

Tá snaha rozdeľovať, rozbíjať a stavať krajiny proti sebe tu bude vždy. Otázkou je, do akej miery si politické elity v jednotlivých krajinách uvedomia, že koordinácia a spolupráca im môže veľmi pomôcť.

Aj veľké krajiny, ako je India, potrebujú mať partnerov, na ktorých sa môžu v určitých oblastiach spoľahnúť. Toto je zatiaľ len začiatok. Je to pokus nanovo usporiadať medzinárodné vzťahy aj svetovú ekonomiku. A bude to dlhý a komplikovaný proces.

Uvidíme, či sa to podarí. Ja by som si to veľmi priala. Ale bude to vyžadovať strategické myslenie a politickú odvahu, a tej je dnes, žiaľ, veľmi málo.

Už aj u nás sa objavili úvahy o tom, že orientáciu smerom k BRICS by bolo treba aspoň zvážiť, pretože projekt EÚ je viac-menej mŕtvy a ak nepríde zásadná reforma, čaká ho rozpad. Bolo by pre krajiny ako Slovensko alebo Česko členstvo v BRICS prospešné?

Nemyslím si, že je to v tejto chvíli na programe dňa. A hovorím to veľmi otvorene. Sme príliš malé krajiny a zároveň sme ukotvené v inom priestore, v inom politickom a ekonomickom rámci.

Podľa mňa by sme sa v prvom rade mali snažiť o vyvážené vzťahy so všetkými. To znamená opustiť ideologický prístup, kde sa svet delí podľa nejakých abstraktných hodnôt a podľa toho sa rozhoduje, s kým sa budeme rozprávať a s kým nie. O to dnes už naozaj nikto nestojí.

Základom by mal byť národný záujem. Normálne obchodné, investičné a politické vzťahy, bez moralizovania a poučovania. To by bol podľa mňa veľmi dobrý začiatok.

Pokiaľ ide o Českú republiku a Slovensko, my sa musíme v prvom rade ukotviť v našom vlastnom priestore. Brazília je síce zaujímavá krajina, ale je od nás veľmi ďaleko – geograficky, kultúrne aj mentálne. Nemáme s ňou každodenný kontakt a ani ho mať nebudeme.

My potrebujeme mať stabilné a predvídateľné prostredie v našom bezprostrednom okolí. To znamená dobré, ideálne priateľské alebo aspoň neutrálne vzťahy v širšom stredoeurópskom priestore a smerom na Balkán. To je horizont, ktorý dokážeme ako menšie krajiny reálne obsiahnuť. A tam by sa mala sústrediť naša diplomacia.

Samozrejme, je dobré mať korektné vzťahy aj s veľmocami. Ale treba si uvedomiť realitu. Pre Čínu je Česká republika veľkosťou porovnateľná s jedným stredne veľkým čínskym mestom. To je jednoducho fakt. Netreba si robiť ilúzie o tom, akú máme váhu.

Zároveň je potrebné opustiť politiku neustáleho poučovania a moralizovania, kde sa tvárime, že všetko vieme najlepšie. Keď príde zástupca desaťmiliónovej krajiny a začne veľmociam vysvetľovať, aké sankcie majú uvaľovať a ako majú viesť svoju politiku, pôsobí to smiešne a kontraproduktívne.

Takto sa zahraničná politika nerobí. A čím skôr si to uvedomíme, tým lepšie pre nás.

Pomaly sa končí rok 2025. Aký jeden pozitívny a jeden negatívny moment by ste vybrali?

Z tých negatívnych momentov by som jednoznačne pomenovala pokračujúcu degradáciu Európskej únie. A poviem to úplne otvorene – Európska únia sa dnes pod tlakom bývalej americkej administratívy jasne postavila na stranu vojny. To je pre mňa asi tá najhoršia správa.

Vidíme to na postojoch predstaviteľov jednotlivých krajín, ako sú Merz, Macron či Starmer, ale aj na samotnom vedení Európskej únie, najmä na tých dvoch čarodejniciach – Ursule von der Leyenovej a Kaji Kallasovej. Ide o jednoznačnú podporu vojny a jej pokračovania, pretože kým vojna trvá, majú pocit, že sú pri moci.

Pokračovanie tejto vojnovej hystérie je podľa mňa úplne nevídané. Stačí si spomenúť na výroky Marka Rutteho o tom, že sa máme pripraviť trpieť ako naši starí rodičia. A čo je najhoršie, prakticky sa proti tomu nikto nevyhradzuje. To len ukazuje, v akom hlbokom úpadku sa Európska únia nachádza.

Je to extrémne nebezpečný vývoj. Pre bežných ľudí je existenčne ohrozujúci. Myslím si, že J. D. Vance to na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii pomenoval veľmi presne. Nemusím s ním súhlasiť v ekonomických otázkach, ale v tomto mal pravdu.

Ako pozitívum by som naopak videla snahu tomuto vývoju vzdorovať. A to najmä zo strany krajín globálneho Juhu, zoskupenia BRICS, ale aj rôznych alternatívnych finančných a ekonomických modelov, ktoré sa dnes formujú.

Vidíme aj odpor priamo v jednotlivých krajinách. Vidíme mierové hnutia, protesty proti vojne, snahu fungovať iným spôsobom. Sú to zatiaľ malé, krehké zárodky, ale existujú. A to je dôležité.

Samozrejme, Západ sa bude snažiť tieto procesy rozbiť, rozdeliť a postaviť krajiny proti sebe. Princíp „rozdeľuj a panuj“ tu funguje veľmi dlho. Napriek tomu v tom vidím nádej.

Možno dokonca aj v americkej administratíve, ktorá ma síce nijako zvlášť nenapĺňa nadšením, ale aspoň tam nevidím tlak na ďalšiu eskaláciu smerom k nejakej tretej svetovej vojne. A to je v dnešnej situácii naozaj podstatné.

Skôr než katastrofu by som si priala aspoň malú nádej. A koniec koncov, vianočné obdobie je o nádeji. A je aj na nás, ako s ňou naložíme.

Nádej existuje a to je pozitívne. Teraz je však na nás, na občanoch, aby sme jasne povedali – vojnu nechceme. Nenecháme sa obalamutiť rečami o planéte a veľkých ideáloch, pretože v skutočnosti ide o záujmy úzkych skupín, ktoré na tom chcú zarobiť, a pritom nás všetkých existenčne ohrozujú.