Ak chcel človek vedieť viac a napríklad sa spýtal, že ak je to s bezpečnosťou vakcín naozaj v poriadku, prečo sa ich výrobcovia zbavujú zodpovednosti za prípadné vedľajšie účinky, prípadne akými výskumami je bezpečnosť preparátov overená, bolo zle. Takéto otázky neboli povolené.

Väčšina z nás sa dobrovoľne-nasilu napokon očkovať dala a aspoň zatiaľ sa zdá, že to nemalo žiadne zásadné zásadne, vedľajšie účinky. Ale sú aj ľudia, ktorí sú na tom úplne opačne. Napriek tomu, že sprvoti vakcináciu vôbec nevnímali vo vyslovene negatívnom duchu, veľmi rýchlo to oľutovali, pretože im tento krok navždy zmenil život. A nie k lepšiemu.

Jedným z nich je aj Juraj Orság. Celoživotný športovec, vrcholový manažér, manžel, otec… Až do vakcinácie, napriek istým zdravotným obmedzeniam, normálne fungoval, pracoval, cestoval po svete a žil plnohodnotný, aktívny život. Ten jeden okamih ale všetko navždy zmenil a jeho život už nikdy nebude taký, ako predtým.

V rozhovore pre Hlavné správy rozpovedal, ako sa z režimu aktívneho, pracovného, rodinného a športového fungovania v podstate zo dňa na deň dostal do stavu, v ktorom je odkázaný na pomoc iných a žije s nepredvídateľnými neurologickými a kardiologickými problémami.

Opisuje udalosti od očkovania cez prvé kolapsy, postupné zhoršovanie zdravotného stavu až po každodennú realitu života s vážnym zdravotným postihnutím. Otvorene hovorí o fyzických aj psychických dôsledkoch, o strachu, neistote a strate kontroly nad vlastným telom, ale aj o skúsenostiach s lekármi, inštitúciami a systémom, ktorý podľa jeho slov často zlyhával.

Podrobnosti o očkovaní a následných problémoch, ale aj viac aj o tom, kedy a kde vyjde jeho kniha, ktorá je podrobným opisom celého tohto procesu, sa dozviete vo videorozhovore s Jurajom Orságom, ako aj na www.orsag.sk

Ako vyzeral váš pracovný, aj súkromný život pred očkovaním?

Bol som plný života, energie, plánov, snov. Denne som športoval, behával som dlhé trate, venoval som sa karate, qigongu, takýmto veciam…

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Pracoval som ako manažér, riadil som veľké medzinárodné projekty, cestoval som po svete, najmä pracovne.

Bol som – a to slovo veľmi dôležité – oporou svojej rodiny. To bol môj život.

Viem, že ste ale mali nejaké zdravotné obmedzenia. V predchádzajúcich rozhovoroch ste prezradili, že ste mali astmu, takisto spánkové apnoe, čo nie sú príjemné veci, ale človek s tým dokáže fungovať. V celku ste ale normálne žili, pracovali, tešili sa z rodiny, zo života. Potom prišiel covid a dlho očakávané vakcíny, ktoré mali predstavovať slobodu, mali byť bezpečné, a vy ste sa rozhodli, že sa dáte zaočkovať. Prečo, museli ste?

Ako ste spomínali, mal som tie diagnózy, ktoré ma síce limitovali, ale nie tak, aby som nemohol normálne žiť.

Prvé očkovanie som absolvoval práve v čase, keď som mal služobne letieť do Jordánska. Najväčší motivátor toho, prečo som tomu podľahol, bol strach.

Keď som mával aj bežnú chrípku, väčšinou som ju musel liečiť tri až štyri týždne. A pri predstave, že chytím covid, ktorý vtedy vláda a všetky zainteresované strany do nás tlačili ako niečo nebezpečné, smrteľné a neviem čo všetko, som mal doslova strach o svoj holý život.

Takže u mňa bol hlavný zdroj strach o vlastné zdravie, čo svojím spôsobom podporovali aj lekári. Pýtal som sa ich na názor a v podstate žiaden z lekárov nepovedal jednoznačne nie. Všetci povedali buď áno, alebo niečo v štýle, že skôr áno, ako nie. Čiže vo finále som bol motivovaný aj lekármi, a je vcelku jedno ktorými, lebo ich bolo viac.

Biele plášte vo vás zanechajú nejakú stopu. Navyše som pred istým časom pracoval aj v nemocnici, na onkológii, na oddelení rádioterapie ako klinický fyzik. To znamená, že som tomuto prostrediu dôveroval, mal som medzi lekármi aj priateľov a niektorých mám dodnes.

Nemal som teda dôvod špekulovať a z povahy mojej práce som bol naučený dôverovať ľuďom. Keď niekto za niečo zodpovedal, myslel som si, že zodpovedá aj za kvalifikáciu.

Takto som lekárov kedysi vnímal, čo sa dnes už úplne zmenilo. A tým pádom som na očkovanie išiel, ale nemám rád formuláciu, že ja som sa očkovať dal. Mnohí mi hovoria, že ty si sa dal, ty si sa rozhodol, ale to nie je pravda. Je to trochu inak.

A hlavne by som poprosil ľudí, aby nepožadovali od očkovaných stále dookola to isté – ty si to priznaj, ty si to urobil, urobil si chybu. To nie je o tom, či niekto urobil chybu. Sme zaočkovaní, máme problémy, treba nám pomôcť, nie do nás kopať.

Pamätáme si, ako to bolo. Nedržali nám pištoľ pri hlave, ale v podstate – pokiaľ človek chcel normálne fungovať, dostať sa do obchodu, do práce a podobne – sa viac-menej musel nechať zaočkovať. Poďme na tú prvú dávku. U vás sa vážne problémy dostavili už krátko po tom, ako vám ju podali?

Áno. V priebehu dvoch až troch minút po prvej dávke som skolaboval. Bol som pri vedomí, ale museli ma dávať do poriadku. Kauzalita tam bola jasne ukázaná, lebo sa to stalo okamžite.

Smutné na tom celom bolo, že niekto z lekárov, ktorí ma tam dávali do poriadku a oživovali, nebol ochotný mi o tom dať potvrdenie. V tej dobe sa to nejako nevnímalo. Ja som bol z toho stavu úplne mimo, nemal som schopnosť sa brániť ani presadzovať, ako som bol zvyknutý z práce ako asertívny manažér. Bol som rád, že žijem.

Nepriečil som sa, potom ma pustili domov, ale bolo to od nich nepekné, že mi neboli ochotní vydať papier o tom, čo sa stalo. To by bolo veľmi dôležité.

Takže vy ste skolabovali, museli vás zachraňovať lekári, ale napriek tomu vám odmietli vydať akékoľvek potvrdenie, že sa niečo takéto stalo. Čím argumentovali?

Bol som v stave, keď mi bolo zle. Skúšal som to viackrát, ale keď to odmietli tretíkrát, rezignoval som. Keď je človeku naozaj zle, nemá silu bojovať. Keď je zdravý a simuluje, tak áno, ale ja som bol skutočne mimo.

Keď tam nebola vôľa, tak som to nechal tak a išiel som domov. V tej dobe mi ešte nenapadlo, že z toho budú také veľké problémy.

Treba povedať aj jednu dôležitú vec. Ako alergik som pred očkovaním proti covidu každý rok podstupoval očkovanie proti alergiám. Bolo to tri až šesť dávok ročne a bolo bežné, že ľudia pri týchto očkovaniach aj kolabovali.

Čiže som to nebral ako niečo, kvôli čomu by som hneď podával trestné oznámenia. Ale ako projektový manažér som bol naučený archivovať si záznamy. Mrzelo ma, že mi odmietli dať lekársku správu, ktorú sú povinní dať podľa zákona.

A ešte viac ma mrzelo, že porušili iný zákon, ktorý nariaďuje každému zdravotníckemu pracovníkovi okamžite nahlásiť výskyt nežiaducich účinkov na ŠÚKL. Nikto z nich to neurobil.

Čiže nielenže mi nedali papier, ale nesplnili si ani zákonnú povinnosť voči štátu a ŠÚKL-u.

Takže váš prípad sa ani nedostal do štatistík?

Neskôr áno, ale až keď som to nahlásil sám, na radu právnika. Urobil som v tomto smere veľa krokov. Jedným z prvých bolo nahlásenie účinkov po prvej aj druhej dávke na ŠÚKL.

Formulár je dosť náročný a bez dokumentov ho človek len ťažko vyplní, ale mne sa to podarilo. Podal som aj podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Urobil som všetko, čo zákon umožňuje občanovi.

Zatiaľ to, žiaľ, nemá efekt, ale urobil som maximum.

Po tej prvej dávke boli ešte aj nejaké iné komplikácie, alebo ste po tom kolapse fungovali viac-menej tak ako predtým?

Nie, nie. Komplikácie nastali hneď. Sú podrobne popísané v podnetoch na ŠÚKL, ale priblížim ich aj tu.

Prvá dôležitá vec, ktorú som si neskôr uvedomil, bola, že po injekcii v ramene zostala stopa krvi. To znamená, že evidentne trafili cievu. To tam nemalo ísť.

Okrem štandardných reakcií, ako opuch a bolesť ruky, som mal vysoké teploty a stavy ako pri veľmi silnej chrípke. Trvalo to asi desať dní.

Postupne sa začali objavovať neurologické a kardiologické problémy. Po prvej dávke tam už boli zmeny tepovej frekvencie, bolesti srdca a podobne, ale to najväčšie peklo začalo po druhej dávke.

Medzi dávkami musel byť rozostup – ak si dobre pamätám – minimálne jeden mesiac. Koľko to bolo u vás?

U mňa to bolo, myslím, šesť týždňov. Keď som išiel na druhú dávku prvýkrát, viem, že si mnohí ľudia povedia, že som blázon, keď po kolapse idem znova. V knihe vysvetľujem prečo.

Keď som prišiel na druhú dávku prvýkrát, zhodou okolností tam očkovala lekárka, ktorá bola súčasťou tímu, čo ma oživoval po prvej dávke. Keď ma uvidela, povedala mi, že ma nezaočkuje. Že človek, ktorý takto skolaboval, už nikdy nesmie dostať druhú dávku.

Povedal som jej, že výborne, nech mi teda dá papier o tom, čo sa stalo pri prvej dávke. Papier mi odmietla dať. Nakoniec to skončilo tým, že na mňa skoro volala SBS a povedala, že to zapísala do systému a že ma už nesmú očkovať. Potom som odišiel.

Stále som však mal strach o zdravie. V médiách sa šírili informácie o účinnosti očkovania, testovaní a podobne. A potom som sa nejakým spôsobom ocitol na druhom pokuse o druhú dávku.

Tam nastala situácia, že lekár, ktorý ma mal očkovať, komunikoval s tou istou lekárkou. Počul som, ako hovorí, že by ma nemal očkovať, že som mal vážne problémy.

Bol som v šoku. Dvaja lekári, dva názory. A zrazu mi ten lekár povedal, že sa nemám báť, že vakcína je pre mňa úplne bezpečná a že ju potrebujem. Ani som sa nenazdal a už ju mal v ruke.

Pichol ma bez varovania. A potom prišiel ďalší šok, keď mi povedal, že on pomohol mne a teraz nech ja pomôžem jemu, že aby aj on bol krytý, že mám podpísať nejaké papiere. V šoku som niečo podpísal, ani neviem čo.

Podpisovať papiere, keď ste v šoku a mimo, nie je v poriadku. Niečo som podpísal, neviem čo. Potom som šiel domov a odvtedy sa začalo peklo, ktoré trvá dodnes.

Skúste to opísať podrobnejšie. Čo sa dialo?

Tu je dôležitý moment. Ja som celoživotný športovec, tréner, profesionálny. Kedysi som profesionálne súťažil a viedol oddiel karate.

Celý život som si viedol športový režim založený na dátach. Ranný bazálny tep, tlak, hmotnosť… V tom čase som mal bazálny tep okolo 43 úderov za minútu, čo je u trénovaných ľudí bežné.

Po druhom očkovaní sa mi v priebehu niekoľkých dní tep zdvojnásobil, až na 95. A pri pomalej chôdzi mi vystúpil na 160 až 180 úderov za minútu. To je šialené.

Začal som strácať vedomie, bolelo ma srdce, bolelo ma celé telo. Neskôr sa ukázalo, že som mal myokarditídu, teda zápal srdcového svalu, aj perikarditídu.

V tom období som strácal vedomie aj 250-krát za deň. Keď tep vystúpil k 200 úderom za minútu, človek odpadne. Zároveň mi nedokrvovalo mozog.

Pridali sa neurologické problémy. Mozgový kmeň bol poškodený a začal zlyhávať. Strácal som kontrolu nad telom, zabúdal som, kde som, padal som, mal som paralýzy. A tento stav sa stále zhoršuje.

Mozgový kmeň riadi kognitívne funkcie. Dostávam paralýzy, ktoré trvajú od niekoľkých sekúnd po niekoľko hodín. Najčastejšie som pri plnom vedomí, ale neviem sa hýbať.

Niekedy mi vypne aj dýchanie alebo prehĺtanie. Našťastie, zatiaľ funguje pud sebazáchovy a dýchanie sa do minúty obnoví. Je to ale kruté.

Nový symptóm, ktorý sa objavil pred pár mesiacmi, je výpadok zraku. Zrazu nevidím, väčšinou na jedno oko. Trvá to niekoľko sekúnd, maximálne pol minúty, a potom sa zrak vráti. Prvýkrát som sa skoro psychicky zrútil.

Veľmi mi stúpla aj citlivosť na zvuk. Kolabujem pri akomkoľvek hlasnom zvuku. Dokonca ma odmietol ORL lekár, keď som skolaboval v čakárni po tom, čo dieťa buchlo do radiátora.

Tie problémy sú desivé a život ohrozujúce.

Spomínali ste, že vám to zasiahlo srdcový systém aj mozog. Máte tieto veci aj nejako podložené, že to vyslovene súvisí s očkovaním?

Áno, mám to v lekárskych správach. Všetko, čo hovorím, je zaznamenané v mojich zdravotných záznamoch.

Ako vyzerá váš život po očkovaní? Ste schopný samostatne fungovať, pracovať?

Môj život po očkovaní vyzerá tak, že som z formálneho hľadiska úplne invalidizovaný. Som osoba s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom. Sám už v podstate neviem urobiť nič.

Momentálne musím používať chodítko, nielen barle. Bez opory druhej osoby neviem chodiť ani vykonávať bežné úkony. Sú chvíle, keď sa cítim relatívne v poriadku, ale väčšinou nie. A potom to zrazu vypne.

Sú situácie, keď mi musí manželka krájať jedlo, lebo mám kŕče a nekontrolované pohyby. Keď sa mi zablokuje prehĺtanie, potrebuje mi pomôcť, niekedy aj Heimlichovým manévrom.

Som odkázaný na pomoc druhých. Pracovať nedokážem vôbec. Nielen fyzicky, ale ani mentálne. Keď začnem rozmýšľať alebo riešiť úlohy, kolabujem a strácam vedomie.

Mozog prestal fungovať normálne. Poškodenie vyššej nervovej sústavy, mozgového kmeňa, ovplyvňuje všetko ostatné. Pre bežný život som nepoužiteľný.

Najvýstižnejšie slovo je nepredvídateľnosť. Nikto nevie, kedy mi čo vypne. Druhé slovo je strach.

Sú dni, keď sa cítim lepšie, ale tie obdobia sa skracujú. Niekedy nestihnem ani zájsť po poštu. Ľudia si myslia, že keď ma vidia na prechádzke, som v poriadku, ale ja idem von len vtedy, keď sa dá.

Neurologické problémy sú skokové. Buď je zle, alebo je dobre, a mení sa to rýchlo. Najhoršia je neistota.

Stáva sa, že idem na toaletu, prídem ku dverám a tam ostanem stáť. Neviem, zabudnem, kam idem. Manželka sa ma pýta, čo robím, a ja neviem odpovedať. Až po chvíli zistím, že mám plný mechúr.

Keď mám paralýzu a vypne mi aj dýchanie, som úplne odkázaný na pomoc. Na vyšetrenia chodím sanitkou, poležiačky. Inak to nezvládnem. Je to veľmi zlé.

Spomínali ste knihu, ktorú píšete, a ktorá by mala byť už v podstate dokončená. Čo v nej ľudia nájdu?

Kniha bude komplexná. Opisujem v nej svoje stavy, aby ľudia videli, ako to naozaj prebieha. Aby sa v tom mohli nájsť očkovaní a neočkovaní pochopili, ako to je.

Nie je to však len o mojich bolestiach. Je aj o iných ľuďoch, o tom, čo zažili, a o tom, čo sa deje okolo. Obsahuje aj veľmi cenné právne informácie od renomovanej právničky.

Moja vydavateľka Eva Čulenová z vydavateľstva Stignis povedala, že kniha je napísaná kvalitne, ako beletria, nie ako chaotický zápis chorého človeka. Pri čítaní človek buď plače, alebo nadáva. Je plná emócií.

Kniha obsahuje všetko od A po Z. Je to dôkaz, ktorý sa už nedá zmazať. Bude vytlačená, šírená, najprv v slovenčine, neskôr v angličtine a maďarčine.

Nie je to len kniha, ale aj manuál. Popisujem v nej, čo som urobil, aby som to zastavil, ako to riešia iné štáty, otázky odškodnenia a ďalšie veci. Je to komplexné dielo.

Toto je prvý diel, ktorý opisuje, čo sa stalo. Druhý diel píšem teraz a bude o tom, čo mi pomáha prežiť.

Jedným z dôvodov písania tej knihy bolo aj to, aby si ľudia uvedomili, že problémy, ktoré majú, môžu súvisieť s očkovaním. Myslíte si, že je veľa ľudí, ktorí majú po očkovaní problémy, ale nepripisujú ich vakcíne?

Moje skúsenosti hovoria, že áno. Je ich veľmi veľa. Ľudia si to nevedia spojiť.

Z kontaktu s tisíckami ľudí z celého sveta viem, že dominujú dva typy problémov. Kardiologické a neurologické.

Spočiatku prevažovali kardiologické, ale časom začali dominovať neurologické. A tie sú brutálne. Poznám množstvo ľudí, ktorí majú stavy prakticky totožné s mojimi.

Kedy by mala kniha vyjsť a kde sa bude dať zohnať?

Kniha bude k dispozícii koncom februára, najneskôr začiatkom marca. Najväčší dôraz dávame na priamy predaj odo mňa ako autora, cez moju stránku www.orsag.sk, pretože nie je veľká snaha inštitúcií túto knihu podporovať alebo predávať.

Samozrejme, bude ponúknutá aj do iných distribučných kanálov, ktoré budú ochotné spolupracovať, aj napriek tomu, že téma knihy nie je vítaná. Vyjde v tlačenej podobe, pripravujeme aj e-book a audioknihu, ktorú nahovorím ja sám.

Určite v nej opisujete aj skúsenosti so štátnymi inštitúciami a s lekármi. Ako by ste v skratke opísali túto komunikáciu?

Najväčší problém bol, že krátko po očkovaní som mal problém nájsť lekára, ktorý by bol ochotný mi pomôcť alebo ma vôbec vypočuť.

Keď som prišiel k prvému kardiológovi a povedal vetu – dobrý deň, od očkovania proti covidu mám tieto problémy – tak ma veľmi tvrdo napadol. Povedal mi, že nemôžem vedieť, že to súvisí s očkovaním. Ja som mu vysvetľoval, že hovorím anamnézu, nie diagnózu.

Takéto správanie bolo bežné. Lekári často odmietali tieto informácie zapisovať, hoci im to zákon ukladá.

Stalo sa mi aj to, že ma lekár vyhodil z ambulancie po tom, ako som spomenul očkovanie. Dokonca aj psychologička ma odmietla vyšetriť. Podal som podnety na úrady, ale bez reálneho výsledku.

Treba však povedať, že nie všetci lekári sú rovnakí. Aj dnes mi pomáhajú lekári, ktorí robia maximum, a tým patrí moja vďaka.

Vo všeobecnosti však systém zlyhal. Lekári mali kompetencie a zodpovednosť. Mali sa ozvať a ľudí zastaviť. To, že mlčali, považujem za zlyhanie.

A komunikácia so ŠÚKL-om?

Podarilo sa mi nahlásiť nežiadúce účinky. Spätnú odpoveď občan nedostane, ale zistil som, že ŠÚKL moje podnety eviduje a pripúšťa, že „niektoré“ symptómy „môžu“ súvisieť s očkovaním.

Vyjadrenia sú však alibistické a administratívne. Preto vyzývam ľudí, aby všetko nahlasovali. Ak podnety nie sú, databázy sú prázdne a úrady tvrdia, že nemajú hlásenia.

Ako vám môžu ľudia pomôcť?

Najmä podporou knihy. Nemal som možnosť získať finančnú podporu zo štátnych zdrojov, preto sme založili transparentný účet, kde mi ľudia môžu pomôcť formou daru.

Dôležité je aj šírenie knihy. Dal som do nej celé srdce. Je intímna, človek si ju prečíta v tichu a pochopí, čím prechádzame.

Nejde o delenie na očkovaných a neočkovaných. Musíme sa spojiť. Vinníci musia niesť zodpovednosť. Neexistuje výnimka.

Prišiel som o zdravie, o život, o prácu. Neviem, kedy môj stav skončí fatálne. Mne mozog niekedy spôsobí, že cievy stvrdnú ako kameň, v srdci aj v mozgu. RZP ma viackrát brala s podozrením na infarkt.

Prosím, prestaňme sa nenávidieť a kopať do seba. Buďme k sebe tolerantní a žiadajme spravodlivosť.

Ak chcete a môžete podporiť Juraja Orsága a vydanie jeho knihy, môžete tak urobiť tu alebo cez stránku www.orsag.sk

https://ib.vub.sk/pch/transparentne-ucty?iban=SK8102000000007163423851