Ako ruské politické elity, ale aj obyčajní ľudia, vlastne vnímajú konflikt na Ukrajine. O čo z ich pohľadu v tejto vojenskej operácii primárne ide? A ako sa pozerajú na kroky európskych politikov, ktorí – ako sa zdá – robia skôr všetko preto, aby sa konflikt v dohľadnom čase neskončil?

Aké vzťahy s Európou si v Rusku želajú a ako sa darí ich ekonomike? Podarí sa im ustáť tlak, ktoré na ich hospodárstvo vyvíjajú neustále nové balíky sankcií a kto je momentálne ich najväčším spojencom a oporou na medzinárodnej scéne? Majú prehľad aj o postojoch Slovenska a sledujú aj dianie na našej politickej scéne?

Odpovede na tieto otázky, ale aj hodnotenie nedávnych vulgárnych konfliktov v našom parlamente, budete počuť vo videorozhovore s bývalým ministrom školstva, vedy, výskumu a športu SR, Jurajom Draxlerom.

Nedávno ste sa vrátili z Ruska, boli ste tam na pracovnej ceste. Aký bol jej účel?

Účelom boli politické rozhovory o tom, čo sa deje v Európe a vo vzťahoch medzi Ruskom a Európskou úniou, ako aj medzi Ruskom a Slovenskom. Popri tom som túto cestu využil aj na to, že keď už som bol v Moskve, pozrel som si aj samotné mesto, ktoré sa rokmi mení a v predvianočnej atmosfére je veľmi príjemné. Takže to bolo také príjemné spojenie užitočného s príjemným.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Aj samotné rozhovory boli svojím spôsobom príjemné, a to aj napriek tomu, že témy boli pomerne náročné. Ruská elita je totiž vzdelaná a rozhľadená, takže to bol istý druh mentálneho oddychu.

Často počúvame, že Rusko je zaostalá krajina. Moskva je vraj iba výnimka, aj to len jej centrum, zvyšok krajiny má vyzerať úplne inak. Ako to vnímate vy?

Bol som v Moskve v centre, aj na jej okrajoch. Dúfam, že v nasledujúcich mesiacoch sa mi podarí pozrieť si aj regióny, kam ma mimochodom veľmi srdečne pozývajú ruskí priatelia.

Samotná Moskva je veľmi príjemné mesto, ktoré sa rokmi výrazne mení. Je perfektne zorganizované, má kvalitné služby, reštaurácie a všetko, čo človek od hlavného mesta očakáva. Fotografie, ktoré som zverejnil na sociálnych sieťach podráždili ľudí, ktorí majú radi obraz Ruska ako veľmi zaostalej krajiny. Keď vidia čisté, vysvietené centrum, zrekonštruované budovy a množstvo novostavieb, narúša to ich predstavy.

Porovnanie centra Moskvy s centrami Paríža či Londýna je úplne na mieste. A aj mimo centra je viditeľný mimoriadne čulý stavebný ruch.

Čo to vypovedá o stave ruského hospodárstva?

Vidno, že hospodárstvo funguje. Vo veľkom sa stavia, rozširuje sa infraštruktúra, metro aj prímestské linky sa v posledných rokoch výrazne rozšírili. Ruská federácia vynakladá obrovské investície do infraštruktúry a vojnové výdavky tento trend nezastavili.

Priatelia, ktorí do Ruska cestujú častejšie, hovoria, že pohyb medzi ruskými mestami je dnes výrazne pohodlnejší než pred rokmi. Budujú sa nové diaľnice a dopravné spojenia, čo je jasný signál fungujúcej ekonomiky.

Ruské hospodárstvo je už roky pod tlakom sankcií. Počúvame, že sú na tom zle, že sankcie prijaté zo strany Európskej únie, Spojených štátov a ďalších krajín fungujú. Ako je to v skutočnosti?

Určite to pre nich nie je vo všetkom pohodlné. Sankcie do istej miery obmedzujú vývoz energonosičov, ktoré sú hlavným exportným artiklom Ruskej federácie. To je fakt.

Na druhej strane, pokiaľ má Rusko po boku Čínu, bude fungovať. Takto jednoducho situácia stojí. Čína má s Ruskom silné politické väzby, ale hlavne si nemôže dovoliť byť úplne závislá od dovozu energií po mori. Väčšina ropy, ktorú Čína dováža z krajín Perzského zálivu, ide po trasách, ktoré sú z geopolitického hľadiska veľmi zraniteľné. Vzhľadom na rivalitu so Spojenými štátmi si to Číňania veľmi dobre uvedomujú.

Ruská ropa a plyn sú pre Čínu životne dôležité a spolupráca s Ruskom je v jej strategickom záujme. Týmto sa v podstate všetko uzatvára. Čína bude s Ruskom spolupracovať a tým pádom mu kryje chrbát.

Zaujímavá je situácia v prípade Indie, čiastočne aj Pakistanu. Tieto krajiny odoberajú pomerne veľké množstvá ruskej ropy a plynu. India sa, ako sme videli, nenechala zastrašiť ani Donaldom Trumpom a v nákupe ruskej ropy pokračuje. Je to pre ňu výhodné aj zo strategického hľadiska, ide o stabilné a bezpečné dodávky.

Keďže ruské energie sú vyvážané s určitými zľavami, India na tom hospodársky pomerne dobre zarába. Na druhej strane Spojené štáty tým, že tlačia na Indiu a Pakistan, výrazne riskujú. Tieto krajiny sa im môžu – a už sa im aj – odcudziť, čo je pre USA z dlhodobého, strategického hľadiska veľmi nepríjemné.

Rusko sa čoraz viac orientuje aj na iné regióny vo svete.

Áno, Rusi sa veľmi pragmaticky preorientovali na spoluprácu s krajinami Strednej Ázie, kde obchod mimoriadne rastie. Časť tohto rastu súvisí s obchádzaním sankcií, ale zároveň sa tam rozvíja aj normálna, dlhodobá firemná spolupráca.

Zároveň Rusko začína intenzívne spolupracovať s krajinami juhovýchodnej Ázie, čo je veľmi perspektívny región. Keď som bol na diplomatickej škole MGIMO, hovorilo sa tam o tom, že po rokoch znovu zaradili výučbu malajčiny, ktorá v kurikule chýbala od sovietskych čias. Dôvodom bol rastúci dopyt, podobne aj po mandarínskej čínštine. Je to jasný signál, že Rusko sa systematicky pripravuje na hlbšiu spoluprácu s týmto regiónom.

Takže ruské hospodárstvo má síce komplikácie, ale funguje. Stavia sa, infraštruktúra sa rozvíja…

Presne tak. Vidno to aj na pracovnom trhu. Keď prídete na letisko, ste obklopení ľuďmi z Tadžikistanu, Kirgizska, Arménska a ďalších postsovietskych republík. Stále tam prichádza veľké množstvo lacnejšej pracovnej sily.

Tým, že ekonomika v Rusku funguje, je tam napätý pracovný trh a je dopyt po nových pracovníkoch. Tento nedostatok pracovnej sily si dopĺňajú práve ľuďmi z postsovietskych krajín. Vidíte to v rôznych profesiách, od taxikárov až po obslužné pozície v službách.

Poďme k vojne na Ukrajine, ktorá trvá už štvrtý rok. Objavil sa 28-bodový mierový plán Donalda Trumpa, ktorý mnohí vnímali ako nádej. Následne však prišli európske protinávrhy, ktoré sa zdajú byť pre Rusko neprijateľné. Ako sa na túto situáciu pozerajú?

Európske protinávrhy sú často v štýle – vieme, ako ukončiť vojnu tým, že začneme tretiu svetovú. Sú formulované tak, že sú pre Rusko absolútne neprijateľné, a napriek tomu s nimi európski lídri opakovane prichádzajú.

Objavujú sa tam napríklad úvahy o umiestnení desiatok tisíc vojakov na Ukrajine, čo je z ruského pohľadu úplne mimo reality. Rovnako veľkou témou je otázka zmrazených ruských aktív a ich možného použitia na obnovu Ukrajiny.

Zároveň treba povedať, že v rámci Európy aj Spojených štátov existujú rôzne skupiny s rozdielnymi záujmami. V značnej miere ide aj o boj o samotnú Ukrajinu, o kontrolu finančných tokov a o surovinovú základňu krajiny.

Objavili sa informácie, že Donald Trump bol ochotný diskutovať s Rusmi o tom, že by časť zmrazených ruských aktív by bola použitá na investície na Ukrajine, pričom by o ich využití rozhodovala komisia na čele s americkým prezidentom. Európski lídri na to reagovali veľmi rýchlo a odmietavo, s tým, že práve Európa chce určovať, ako sa tieto finančné toky použijú. Viacerí európski lídri to povedali aj otvorene.

Do veľkej miery ide o to, kto bude ovládať obrovské finančné prostriedky, ktoré raz na Ukrajinu pôjdu, keď sa vojna skončí, či už zajtra, o rok alebo neskôr. Ide aj o kontrolu nad surovinovou základňou krajiny, ktorú si Donald Trump do istej miery poistil dohodami s ukrajinskou vládou.

Čo sú teda z pohľadu Ruska hlavné ciele tejto vojny? Zdá sa, že nejde len o územie.

Problém je aj v tom, že Donald Trump či jeho okolie nie vždy úplne chápu ruské ciele celej operácie. Často sa na to pozerajú cez prizmu rozdelenia sfér vplyvu, teda že Rusko si zoberie určité územia a tým sa vojna skončí. Lenže tie územia, ktoré Rusko obsadilo a následne integrovalo do Ruskej federácie, to bolo do veľkej miery vynútené okolnosťami. Nebol to pôvodný cieľ celej operácie.

Prvoradým cieľom Ruska bolo získať bezpečnostné garancie. Ruskej federácii mimoriadne záleží na tom, aby Ukrajina nebola nepriateľským územím. Samozrejme, je tam aj otázka Donbasu a obyvateľstva, ktoré je často označované ako ruskojazyčné, ja by som ho skôr nazval ruskokultúrne, keďže rusky hovorí na Ukrajine takmer každý.

Ale pre ruské vedenie je kľúčové to, aby sa z Ukrajiny nestalo územie, kde by v budúcnosti mohli byť umiestňované raketové systémy, silné radarové zariadenia alebo základne pre diverzné operácie smerom na ruské územie.

Rusov všetko, čo sa deje, len utvrdzuje v presvedčení, že tie bezpečnostné garancie musia dosiahnuť. Keď na Moskvu lietajú drony, aj keď sú z väčšiny zostrelené, posilňuje to ich vnímanie hrozby.

Ďalšou témou je ideologické smerovanie Ukrajiny. Dochádzalo tam k premenovávaniu ulíc a bulvárov na mená spojené s postavami, ktoré sú pre Rusko absolútne neprijateľné. Zároveň sa do školstva a verejného priestoru dostávala ideológia, podľa ktorej byť Ukrajincom znamená byť nepriateľom Ruska.

To je pre Rusov neprijateľné a aj tieto otázky boli súčasťou 28-bodového mierového plánu Donalda Trumpa. V rámci neho išlo o jeden či dva body, ktoré sú Američania ochotní a schopní podporiť.

Ak sa ale nedosiahne mierová dohoda, Rusko je pripravené pokračovať?

Presne tak. Rusi veľmi jasne hovoria, že musia dosiahnuť splnenie svojich požiadaviek a v žiadnom prípade neustúpia, pokiaľ sa tak nestane. Technické otázky, ako sú výmeny území či iné čiastkové kompromisy, nie sú pre nich až také podstatné. To sú skôr diplomatické a komunikačné manévre, ktorými chcú prípadne demonštrovať určitú dobrú vôľu.

Základom však ostávajú bezpečnostné garancie. Tie považujú za životne dôležité. Rovnako dôležité sú pre nich aj garancie pre obyvateľstvo na Ukrajine, ktoré sa cíti kultúrne ruské, chce sledovať ruské médiá, čítať ruské knihy a zachovať si svoj spôsob života.

Rusi zároveň zdôrazňujú, že neprijmú len nejaké dočasné prímerie, ktoré by slúžilo na to, aby si Ukrajina doplnila zásoby a zbrane. Trvajú na tom, že musí ísť o skutočnú mierovú dohodu. Ak k nej teraz nedôjde, sú pripravení pokračovať v konflikte aj dlhé mesiace, pokojne aj dlhšie. Nejde o to, že by si to želali, ale rátajú s tým.

Ako Rusi dnes vnímajú Európu? Berú ju ako nepriateľa?

Nie. Nikto z ľudí, s ktorými som sa stretával v politických, akademických či kultúrnych kruhoch, nehovorí o Európe ako o nepriateľovi. Naopak, mnohí by boli radi, keby mali s Európou dobré vzťahy. Sú pripravení na to, že po skončení vojny by sa vzťahy mohli postupne normalizovať.

Zároveň sú však realistickí. Rátajú s tým, že úplná normalizácia môže trvať veľmi dlhé roky. Napriek tomu si s Európou želajú dobré politické aj ľudské, kultúrne vzťahy.

Ak by to však nešlo, Rusko je pripravené fungovať aj inak. Pragmaticky sa preorientovalo na intenzívnejšiu spoluprácu so Strednou Áziou, Ďalekým východom a juhovýchodnou Áziou. Vznikajú nové agentúry a iniciatívy, ktoré systematicky rozvíjajú obchodné a politické kontakty s týmito regiónmi.

Zaznamenali ste aj nejakú osobnú, ľudskú rovinu v kontakte s Rusmi?

Určite áno. Stačí si ísť vymeniť peniaze do banky. Po chvíli opadne úradnícky výraz a keď zistia, že ste zo Slovenska, chcú sa rozprávať na úplne bežnej, ľudskej úrovni. Zaujíma ich, čo sa deje v Európe, aký je pohľad ľudí u nás.

Je cítiť, že na tejto ľudskej úrovni tam stále existuje záujem o normálne vzťahy a komunikáciu.

Je známe, že mnohí Rusi majú pomerne dobrý prehľad o dianí vo svete. Ako vnímajú Slovensko? Berú nás ako súčasť tvrdého jadra Európskej únie, alebo si uvedomujú, že pohľad na konflikt je u nás rôznorodejší?

Záleží na tom, s kým sa rozprávate. Na úrovni bežných ľudí ide skôr o ľudské dojmy a osobné skúsenosti. Keď stretnete niekoho, kto v minulosti navštívil Slovensko, s radosťou vám začne rozprávať o Bratislave, kúpeľných mestách alebo o tom, ako si Slovensko pamätá.

Na úrovni elít sú však veľmi dobre informovaní o tom, čo sa v slovenskej politike deje. Sledujú to pozorne a vedia sa pýtať aj na pomerne detailné veci. Zároveň realisticky vnímajú pozíciu Slovenska ako členského štátu Európskej únie.

Na jednej strane oceňujú, že zo Slovenska zaznievajú otvorenejšie názory na vzťahy medzi Ruskom a Európskou úniou. Na druhej strane si uvedomujú, že sme malá krajina, ktorá funguje v rámci širšieho európskeho priestoru a je nútená spolupracovať so svojimi partnermi.

Zaujímali sa aj o vnútropolitickú situáciu na Slovensku?

Áno, a úprimne povedané, neboli to práve príjemné debaty. Nemôžem povedať, že by vyjadrovali paniku, ale situácia na Slovensku ich neteší. Vidia, ako sa vývoj po polovici volebného obdobia komplikuje.

Zaujímalo ich fungovanie vládnej koalície, vzťahy medzi jednotlivými aktérmi a celková politická stabilita. Keďže majú veľmi dobrý prehľad o dianí v zahraničí, pozerajú sa na vývoj na Slovensku pomerne realisticky a nie práve optimisticky.

Poďme teda aj k udalostiam v slovenskom parlamente, ktoré v poslednom období vyvolali veľký rozruch. Ako ste ich vnímali?

Úprimne povedané, nie je to niečo, čomu by som sa chcel venovať detailne, ale samozrejme tie videá kolovali všade, takže som to videl. Nie je to šťastné, najmä z hľadiska atmosféry v krajine.

Po návrate z Moskvy som počúval reakcie bežných ľudí, ktorí sa ma na to pýtali, a boli z toho úprimne zhrození. Takéto správanie nepôsobí dobre ani navonok, ani dovnútra spoločnosti.

V parlamente to k takémuto vyhroteniu situácie smerovalo už dlhší čas. Neviem, či sa to v dohľadnej dobe zlepší, aj keď sa teraz hovorí o zmene rokovacieho poriadku. Ja som vždy zástancom zachovávania určitej štátnej kultúry v politickej komunikácii a rokovaniach, vrátane parlamentu.

Hovorím to aj s vedomím, že som známy tým, že som počas Matovičovej vlády vysypal hnoj pred Úradom vlády, ale vždy zdôrazňujem, že to bola úplne výnimočná situácia. Nikdy by som si nedovolil vystupovať spôsobom, aký sme videli v parlamente v poslednom období.

Spomínali ste aj úlohu médií v tomto procese.

Problém je aj v tom, že sme si zvykli vytvoriť z parlamentu obrovské javisko, na ktoré sa neustále upína pozornosť národa. V iných krajinách to takto nefunguje.

Napríklad v britskom parlamente si nikto nesmie snímať vnútro parlamentu ani mobilom. Zábery poskytuje výlučne parlamentný televízny okruh a médiá ich dostávajú na základe dohody. Podobne prísne pravidlá platia aj v iných európskych parlamentoch. Novinári sa tam nemôžu voľne pohybovať v priestoroch okolo pléna a naháňať poslancov.

V americkom Kongrese napríklad nemôžete snímať kamerou z pleca. Kamera musí byť umiestnená na presne určenom mieste a pod dohľadom zamestnanca Kongresu.

Tieto pravidlá pomáhajú udržiavať určitú kultúru a bránia tomu, aby sa z parlamentu stalo miesto nekontrolovaných emócií a politického divadla.

Myslíte si, že by podobné pravidlá mali platiť aj na Slovensku?

Jednoznačne áno. Nie som za to, aby sa novinárom úplne zakázal prístup do parlamentu, ale celý kontext by mal byť regulovanejší. To by pomohlo aj samotným poslancom uvedomiť si, že tam nie sú na to, aby robili politické divadlo, ale aby pracovali.

V parlamente už isté obmedzenia platia, napríklad pri natáčaní na mobily. Napriek tomu práve z mobilov poslancov pochádzali najvulgárnejšie videá. Nie je problém skôr v tom, že sa pravidlá nerešpektujú?

Áno, presne tak. Pravidlá sa síce v určitých vlnách sprísňujú, ale v praxi sa často nerešpektujú. A kým je tam ten silný mediálny tlak a pocit, že je tam veľa kamier, niektorí poslanci to jednoducho využívajú.

Ak by bol celý kontext, vrátane mediálneho prostredia, prísnejšie regulovaný, myslím si, že by sa aj správanie poslancov postupne kultivovalo. Nie úplne, ale aspoň do určitej miery.

Úprimne povedané, slovenský parlament pracuje pomerne šialeným spôsobom. Keď sa pozriete na štatistiky, zistíte, že takmer žiadny iný parlament v Európe neprijíma také množstvo zákonov ako ten náš.

U nás máme tendenciu riešiť každý problém novou právnou normou, často napísanou narýchlo a nekvalitne. Potom sa tieto zákony neustále novelizujú, opravujú a menia. To je úplne nesystémové.

Keď porovnáte Slovensko s Rakúskom, Českom, Nemeckom či Veľkou Britániou, rozdiel je obrovský. U nás sa parlamentná práca roky vyvíja nesprávnym smerom a nikto tomu nenastavuje zrkadlo.

Ako vnímate dvojtvárnosť opozície? Keď v minulosti zazneli silnejšie výroky z koaličnej strany, riešilo sa to celé týždne. Teraz, keď padajú ešte tvrdšie slová z opozičných lavíc, je ticho.

Nebudem sa tváriť, že som v tomto nejaký prokoaličný alebo proopozičný. Na oboch stranách sú ľudia, ktorí sa správajú nevhodne. Rozdiel je často len v štýle. Niekto to robí pasívno-agresívne, niekto úplne otvorene hulvátsky.

Aj keď ja sám občas na sociálnych sieťach používam tvrdší jazyk, vždy zdôrazňujem, že na úrovni parlamentnej debaty a vládnej komunikácie by sa politici mali správať inak. Mali by ukazovať konštruktívnejšiu, štátnejšiu tvár politiky.

Parlament nemá byť miestom permanentného divadla. Má byť miestom, kde sa prijímajú kvalitné zákony a kde sa pracuje v záujme krajiny. A to sa dnes, žiaľ, často nedeje.

Ako Juraj Draxler hodnotí pomaly sa končiaci rok a čo očakáva od roka 2026, sa dozviete vo videorozhovore.