Po prvý krát zložil Kočner bývalého spolužiaka Ruska na lopatky v roku 1998. Ale Rusko sa z toho rýchlo spamätal a v kariére stúpal do výšin. Predal svoj podiel v TV Markíza, založil politickú stranu s názvom ANO, dostal sa s ňou hneď na prvý pokus do parlamentu a obsadil miesto podpredsedu vlády i kreslo ministra hospodárstva. Na Kočnera iste už zabudol, ale Kočner na neho nie.

Zdá sa, že Kočner je Ruskovo zlé svedomie. Prichádza nečakane a vie poriadne hrýzť.

Problém je prostý a verme, že Ruskovi ani nenapadlo, že by mohol nastať.

Rusko,  Kočner a SlovaKIA

Dnes je to už známy trik. Určité záujmové skupiny sa dozvedia z prostredia príslušného ministerstva, kde sa ide vo veľkom stavať, za lacný peniaz vykúpia od súkromníkov pozemky a draho ich predajú štátu. V prípade výstavby závodu automobilky KIA pri Žiline však také praktiky ešte neboli známe. Vykupovanie za štátom stanovenú cenu prebiehalo hladko, až kým sa nezjavil Kočner.

Paradoxne však, Kočner nevystúpil na strane podnikavcov, ale na strane vlastníkov pôdy. A prišiel so šokujúcim tvrdením – štát im nedáva dosť! A aby to dokázal, zohnal od šestnástich partnerov tri milióny korún (cca 99 500 eur) a za 2,6 milióna korún od dvoch majiteľov kúpil 9 000 metrov štvorcových. A kým štát takúto pôdu vykupoval za 110 až 140 korún, Kočner dal 295 korún za meter štvorcový. A hneď suverénne vyhlásil, že na tom neprerobí. Ale že na tom ani nemieni zarábať, ako potvrdil člen petičného výboru Šimon Janíček z obce Nededza, odkiaľ pochádzajú ľudia, ktorí Kočnerovi parcely predali: „Za tú cenu by mu to predal každý, aj ja, ale odo mňa kúpiť nechcel. Viac pozemkov nekúpil a vravel, že má okolo troch miliónov a viac si nemôže dovoliť roztiahnuť sa.“ Potvrdil, že Kočner sa ponúkol za člena výboru, a majitelia pozemkov s tým súhlasili.

Kočner sa teda stal aj členom petičného výboru a ohlásil, že chce rokovať so svojím bývalým protivníkom v boji o televíziu a súčasným ministrom hospodárstva Pavlom Ruskom, o vyššej cene za pozemky. Reakcia Ruska bola typicky odmietavá: „Ukazuje sa, že tieto pozemky sú predmetom špekulácií, čím ďalej, tým väčších. Kdekto sa na tom priživuje, chce zbohatnúť, zneužívať a vydierať štát.“ A hneď dodal, že Kočnerovi určite nejde o Slovensko a považuje za nezodpovedné takto si vybavovať účty.

Ibaže, ako už pomaly štandardne, s Ruskovým prístupom k týmto pozemkom, podľa vtedajšieho ministra za KDH Martina Fronca, boli problémy už priamo vo vláde: „Prišiel s návrhom vymeniť pozemky v Tepličke pri Žiline za hocijaké iné. Tie mali cenu 60 korún a on by ich bol menil na mieste, kde stáli 1000 korún za meter štvorcový. Vtedy sme sa zarazili viacerí na vláde… Ja som s ním nemal dobré skúsenosti.“

V KDH vtedy vznikla pochybnosť, či sa Rusko s Kočnerom nedohodli, čo Kočner vylúčil (TASR): „Nikdy v živote som sa s pánom Ruskom o pozemkovej zámene nebavil, na žiadnom obchode som sa s ním nedohodol… My sme boli kedykoľvek ochotní prísť na vládu a vysvetliť, o ktoré pozemky ide. Nikto sa nás na to nepýtal, nikto sa s nami v tejto veci nechcel stretnúť.“ A hneď vyčíslil následky (TASR): „Je toto ekonomické hospodárenie štátu, keď na jednej strane mohli dať pôdu v hodnote 28 miliónov korún a na druhej strane prešustrovali miliardu.“ Až miliardu korún totiž podľa neho predstavovali zbytočné výdavky štátu v súvislosti s problémovými parcelami pri Žiline, ktoré vláda mohla ušetriť, keby súhlasila s pozemkovou zámenou.

Tak či onak, víťazom sa stal Kočner a ním zmobilizovaní majitelia dotknutých pozemkov. Rozhodujúcim bolo predbežné opatrenie Okresného súdu v Žiline, ktorým zakázal vstup na pozemky štyroch nespokojných majiteľov pôdy pod infraštruktúru. Práce na nich museli zastaviť,  takže hrozilo nesplnenie dohody štátu s automobilkou KIA.

Štát bol tak nútený vyplatiť až trojnásobok pôvodnej sumy za meter štvorcový a to 350 korún. Doplatkov sa totiž začali domáhať aj tí, čo už pôdu predali za pôvodnú cenu. Kočner sám zarobil podľa vlastného vyhlásenia (TASR): „Predpokladáme, že po zdanení nám ostane asi 240 000 korún. Čo s nimi urobíme ďalej, o tom rozhodne všetkých 16 ľudí, ktorí prispeli. Veľmi radi by sme tieto peniaze darovali nejakej neziskovej organizácii alebo nemocnici.“

Rusko si mohol z hanby ušiť kabát. A jeho koaliční partneri ho už pomaly začínali mať plné zuby. Vtedajší minister financií Ivan Mikloš to pre Topky.sk povedal jasne: „…naše vzťahy neboli najlepšie, a to najmä preto, že Pavol Rusko nie vždy dodržiaval svoje slovo a uzavreté dohody.“

Prorocké boli aj slová vtedajšieho ministra za KDH Martina Fronca: „Keď človek robí darebnosti, tie ho vždy dostihnú.“

Ale že to bude až taký drsný zošup zo slávy sa Ruskovi iste ani len nesnívalo. Pretože nasledujúci politický útok bol vedený zo všetkých strán, zvonku, ale aj zvnútra jeho vlastnej strany. A bol smrteľný…

…

Technológia politického zvratu

…dňa 29. júla 2005 v týždenníku Plus 7 dní zverejnili odhalenie, že Pavol Rusko si v roku 2003 ako minister hospodárstva požičal 104,5 milióna korún od podnikateľa Ľubomíra Blaška, ktorý podnikal v jeho rezorte. Prvú zmenku vystavil, keď bol len necelý týždeň vo funkcii ministra. Dokopy ich bolo 11 po 9,5 milióne Sk. Podnikateľ v oblasti energetiky Ľubomír Blaško v júni 2004 náhle zomrel na infarkt. Toto odhalenie by ešte nemuselo byť smrtonosným, keby Rusko prišiel s uveriteľným vysvetlením a držal sa ho…

Trosky po kauze Zmenky

Z ANO odišli všetky výrazné politické osobnosti. Ostal len Rusko a poslankyne za ANO. Ťažko z toho robiť uzávery, ale rozhodne sa ženy ukázali v tomto prípade korektnejšie, než muži. V NR SR navyše nastala paradoxná situácia, pretože Lintner spolu s ďalšími poslancami vylúčenými z ANO zostali v poslaneckom klube ANO, z klubu naopak vystúpili Pavol Rusko a jemu verné poslankyne.

Dzurindovi táto intriga vyšla, ale ešte nemal vyhrané. Po odchode Pavla Ruska so zvyšnými poslankyňami ANO do opozície, stratila koalícia väčšinu v parlamente a parlament sa dostal do vážnej krízy, pretože kvôli obštrukcii opozičných poslancov nebol schopný rokovať. Koalícii chýbali práve hlasy Pavla Ruska a jeho kolegýň.

…

Jedna z nich, poslankyňa Brestenská, to komentovala typicky žensky: „Ja som dodnes presvedčená, že najväčšia chyba, ktorú v živote Pavol Rusko urobil, bola tá, že sa rozišiel s manželkou. Viera bola veľká osobnosť. Veľmi silná žena, a Paľovi dávala veľkú pridanú hodnotu. Odkedy sa od neho vzdialila, o Paľovi stále menej a menej počujeme. Som presvedčená, že silná žena a silný muž majú byť spolu. Ak má pri sebe pochlebovačov, tak je to zlé.“

Pád svojho muža z politického trónu riešila Ruskova žena tým, že spolu s deťmi odišla do Španielska. Deti študovali v Barcelone a manželstvo trvalo aspoň formálne do chvíle, keď bulvár zverejnil fotografie Ruska s inou ženou. Vtedy krehká plavovláska prehovorila: „Nebola to prvá a zjavne to nebude ani posledná z manželových priateliek. Takých Henrietiek už bolo!”

Rozvod bol rýchly. Viera Rusková to komentovala slovami: „Bol to smutný deň. Keď sme sa brali, svietilo slnko, dnes prší a je zima. Mala som to už urobiť skôr…“

Pokračovanie nasleduje…

Gustáv Murín

Prvú časť si môžete prečítať TU

Druhú časť si môžete prečítať TU

Tretiu časť si môžete prečítať TU