Vodca Avarov, najskúsenejší a najrozvážnejší z tlupy bojovníkov, ale veľmi dobre vedel, že dostať sa na druhú stranu rozvodnenej rieky nebude jednoduché a že to bude spojené s veľkým rizikom. Nebezpečie, ktoré im tu hrozilo, bolo dokonca až dvojnásobné.

V prvom rade ich ohrozovala už samotná rieka, ktorá bola veľmi široká a jej vody tiekli dravou a divokou silou a boli plné nespočetných krútňav a vírov. Okrem tohto nebezpečia Avari nemohli vôbec tušiť, čo ich očakáva na druhom brehu Tisy. Nepoznali ho, ešte nikdy v týchto miestach neboli.

Svoje lúpežné prepady dosiaľ robili len tej strane, kde sa aj teraz nachádzali. A neboli si ani len istí, či sa im životu nebezpečný prechod cez rieku oplatí a či tam nenajdu len skupinu nejakých celkom nemajetných úbožiakov, ktorí tam práve prišli a klčujú les a dym pochádza z vypalovania stromov a porastu. V takom prípade by vyšli naprázdno a okrem smiešnych a pre nich bezcenných maličkostí by nič iné nenazbíjali.

Tarik, také bolo meno vodcu avarskej tlupy, premýšľal len niekoľko kratučkých okamihov. Potom vykonal rozhodnutie, ktoré by Slovan takým spôsobom nikdy neurobil. Jeho rozhodnutie vyplynulo z toho, že Avari sa v kritických situáciách veľmi často spoliehali na veľkú múdrosť svojich mimoriadne inteligentných koní, ktoré neraz reagovali inakšie, akoby reagovali jazdci na ich chrbtoch, a to tak, ako keby mali silne vyvinutý šiesty zmysel. Čo ľuďom – takmer všetkým – úplne chýba.

Vodca podišiel na svojom koníku celkom k okraju rieky, takže voda mu omývala kopytá a čakal na to, čo urobí a ako sa rozhodne. Ostatní ho nemo a napäto pozorovali. Po dvoch a či troch sekundách kôň prudko vykročil do vody. Chvíľu v nej ostal nehybne stáť. Potom sklonil hlavu tesne k hladine, akoby z nej chcel „vyvoňať“, či mu rieka udelí povolenie na jej bezpečné prekonanie a tiež znamenie, že jeho pána očakáva výdatná korisť.

Odrazu len tíško a uspokojene zaerdžal a vrhol sa do víriaceho speneného toku, aby ho s Tarikom na chrbte preplával. Všetci Avari okamžite a bez najmenšieho zaváhania nasledovali svojho veliteľa. Iné ani nemohli urobiť, lebo všetky kone hneď nasledovali Tarikovho koňa.

Napriek strhujúcemu prúdu rieky po niekoľkých minútach boja s vodou dosiahli všetky kone aj s jazdcami druhý breh a neutopil sa ani jediný z nich.

Na brehu nebolo vidieť široko ďaleko – pokiaľ sa cez hustý porast dalo vidieť – žiadnej živej duše. Tarik si privolal svojich dvoch podveliteľov a krátko sa s nimi radil. Strhujúci prúd rieky ich zaniesol veľký kus dole, a tak boli trochu dezorientovaní a nevedeli, kde presne leží predpokladaná osada.

Preto sa rozhodli najprv vyslať dvoch šikovných a skúsených zvedov, aby to zistili. Vrátili sa za necelú polhodinu a správy, ktoré priniesli, boli veľmi priaznivé. Jeden zo zvedov celkom obstojne rozumel reči Slovanov. Oznamoval Tarikovi, že skutočne objavili osadu, ktorá sa im zdá byť aj bohatá.

Keď sa opatrne prikradli až k jej bráne, tak začul ako jeden strážca oznamoval druhému, ktorý ho práve prišiel vystriedať, že po západe slnka prídu domov niekoľkí výrastkovia, ktorí sa vrátia z paše s kravami. Na noc dobytok vždy dohnali do osady. Prv ako sa zvedi vrátili k čakajúcim Avarom, tak sa ešte jeden z nich vyšplhal na strom, aby videl dovnútra osady. Podľa počtu domov odhadol, že v nej mohlo byť najviac nejakých šesťdesiat dospelých, obrany schopných mužov.

Tarik si všetko pozorne vypočul a potom vydal povel k útoku na osadu.

***

Slnko už práve zapadalo a vo vodách rieky sa zrkadlil jeho kotúč ako ligotavý tanier zo zlata, za ktorým tak veľmi bažilo srdce každého Avara.

Skúsený, v nespočetných bitkách ostrieľaný Tarik rozdelil svojich bojovníkov na dve skupiny. Jedna z nich, podstatne menšia ako druhá, v počte dvadsať mužov, najodvážnejších a najobratnejších, sa vybrala smerom k bráne osady. Viedol ju jeden zo zvedov.

Prv, ako sa títo bojovníci v úplnej tichosti priblížili k osade, tak sa aj táto skupina rozdelila na dve časti. Keď už boli v blízkosti brány, tak sa Avari ukryli do hustého porastu po oboch stranách vchodu do osady. S týmito bojovníkmi bol aj vodca Tarik. Od ich šikovnosti a zdatnosti závisel celý úspech ich lúpežného prepadu.

Museli nikým nespozorovaní trpezlivo vyčkávať vo svojich úkrytoch, až kým sa nevrátia chlapci s dobytkom. V tom momente, keď im strážcovia brány otvoria vchod do osady, musia vniknúť dovnútra a premôcť a zabiť ich. Chvíľu určite potrvá, kým sa na nich vrhnú ozbrojení osadníci, ktorí si budú myslieť, že Avarov je len málo a že sú voči nim vo veľkej prevahe a že ich preto poľahky zdolajú.

Druhá veľká skupina Avarov sa vydala smerom k opačnej strane Drevne. Tam potom mali vyčkať, až začujú dohovorený signál, ktorý bude znamenáť, že ich vodca už so svojimi bojovníkmi vnikol do osady. V tej chvíli sa musia rýchlo dostať cez ohradu, ktorú nebude nikto chrániť, lebo všetci chlapi budú zamestnaní pri bráne v bitke s Tarikom a jeho mužmi, a tak sa odzadu budú môcť vrhnúť na prekvapeného a zaskočeného nepriateľa a zvyšná práca s ním bude už len detskou hračkou.

Všetko prebehlo v najväčšej tichosti a presne podľa dohovoreného plánu. Avari boli skutoční majstri v opatrnom a len ťažko spozorovateľnom zakrádaní sa k nič netušiacim nepriateľom. Okrem toho v tomto prípade bola ich výhoda aj v tom, že ich tu nikto neočakával a ďalšou výhodou pre nich bolo to, že sa už silne stmievalo. Tarik a jeho ľudia, ktorí už boli celkom v blízkosti brány, nepočuli znútra žiadne hlasy. Strážcovia boli ticho, podriemkávali a čakali, že čoskoro ich už príde vymeniť nočná stráž.

Všetci avarskí bojovníci boli ozbrojení len mečmi. Luky a šípy nechali pri koňoch, ktoré zanechali v neďalekej húštine pod dozorom dvoch mužov. Tieto zbrane by im v boji muža proti mužovi len prekážali. Telá všetkých Avarov boli nahé, len okolo bedier mali pevne omotaný kus látky.

***

Netrvalo dlho, ako sa Tarik a jeh bojovníci ukryli v kríkoch, neďaleko brány, keď bolo počuť mekot blížiacej sa neveľkej čriedy dobytku. Hnali ju piati, asi štrnásťroční výrastkovia. Keď sa už priblížili na niekoľko metrov k bráne, tak jeden zo strážcov ju otvoril, podišiel von a veselo vítal mladých pastierov a pokrikoval po dobytku, aby ho čo najrýchlejšie dostali dnu. Bola to pre neho vhodná príležitosť na rozptýlenie sa z nudnej strážnej služby a zároveň znak, že sa už môže tešiť na dobrú večeru vo svojom dome.

V tej chvíli ale vôbec nemohol ani len tušiť, že už nikdy viac nebude večerať, lebo už za niekoľko okamihov bude ďaleko preč odtiaľ, kde práve bol a že potom navždy zotrvá u svojho boha Perúna, v jeho nebeskom sídle, ktoré starí Slovania nazývali Pramža.

Dobytok ešte ani nebol v naširoko otvorenej bráne, keď zaznelo prenikavé zahvízdnutie a z okolitých krovín sa bleskurýchlo vynorilo dvadsať nahých, nevysokých postáv s vytasenými mečmi v rukách. Strážca na chvíľočku zaváhal, lebo si myslel, že vidí len nejakých duchov. To ho ale už v nasledujúcom momente stálo život. Niekoľko polonahých postáv sa na neho vrhlo a jediné, čo ešte stihol urobiť, prv ako pod mečmi neľútostných Avarov vypustil ducha, bol zdesený zúfalý výkrik, ktorý sa vydral z jeho hrdla. Jeho výkrik varovne a strašidelne preťal k zemi sa spúšťajúci večerný súmrak.

Výkrik zomierajúceho slovanského muža však zanikol skôr ako sa mohol naplno rozľahnúť, lebo hlava, ktorej ústa ho vydávali, sa už aj skotúlala do prachu, násilne oddelená od tela, z ktorého plným prúdom striekala teplá krv.

Prepad Avarov sa odohral tak rýchlo, že druhý strážca, ktorého z nečinnosti vyburcoval dramatický výkrik jeho druha, nemal ani najmenšiu šancu, aby stihol zavrieť bránu a zamedziť tak vniknutiu avarských lupičov do osady. Jediné čo ešte mohol vykonať, bolo len to, že zopakoval varujúci výkrik svojho zabitého kamaráta a s mečom sa postavil do cesty dvadsiatim rozdivočeným avarským útočníkom. Len celkom krátko sa dokázal brániť obrovskej presile. Stihol smrteľne zraniť jedného z útočníkov a hneď nato ho súčasne zasiahli dva meče – jeden do hrdla a druhý priamo do srdca. Jeho smrť nasledovala okamžite. Aj on klesol v prúdoch krvi k zemi a znehybnel navždy.

Útočiaci Avari sa behom blížili k prvým domom, z ktorých už ale vybiehali mečmi a oštepmi vyzbrojení chlapi, privolaní výkrikmi zabitých strážcov. Keď uvideli, že majú do činenia so svorkou divých Avarov, zbesilo a s ohlušujúcim revom sa ženúcou na nich, tak sa im neohrozene a udatne vrhli so zúrivým krikom oproti, odhodlaní obrániť životy svojich žien a detí.

Pokojná a v tichu na noc sa chystajúca slovanská dedina bola už o chvíľku plná hluku a rinčania jeden do druhého narážajúcich mečov. Postupne vybiehali aj ďalší mečmi ozbrojení muži zo vzdialenejších domov osady. Zakrátko stálo voči hŕstke Avarov okolo štyridsať obrancov a pribúdali aj ďalší.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

8. časť si môžete prečítať TU

9. časť si môžete prečítať TU