Pre vstup Slovenska do EÚ a NATO som ako prvý hlavný vyjednávač vlády SR vo funkcii štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí urobil kus reálnej a merateľnej práce. Veľa požiadaviek a podmienok, ktoré tieto mohutné vojensko-politické (NATO) a ekonomické giganty (EÚ) vyžadovali od kandidátskych krajín boli realistické a opodstatnené. Vyznávanie hodnôt a kritérií právneho štátu, preberanie právnych noriem (acquie communitaire) do domácej legislatívy, dobré susedské vzťahy a teda eliminovať historické animozity, aby nezaťažovali nielen bilaterálne, ale aj celkové vzťahy vo vnútri týchto blokov, boli logické a chápané ako nevyhnutné.

Pamätám si dobre, ako som argumentoval vedeniu EÚ a jej vtedajším členským štátom, že občania Slovenska si želajú byť v EÚ a existujúce nedostatky v plnení kritérií postupne odstránia. Aplikoval som v našom pojatí dokonca Kissingerovu kyvadlovú diplomaciu, cestoval som z krajiny do krajiny a neúnavne som rokoval aby som zabránil voči nám prijať návrh Európskeho parlamentu uplatniť vzorec 10 mínus 1 plus 1, teda desať nových členov mínus Slovensko + Malta. Boli sme prijatí spolu s celou „desiatkou“ v roku 2004. Bojoval som vtedy za vstup Slovenska do EÚ ako uznávaného mierového projektu, ktorého výsostným cieľom bolo zlepšiť život ľudí ekonomicky a sociálne.

V NATO som usiloval, aby Slovensko bolo začlenené do skupiny prvých prijímaných štátov – Česko, Poľsko, Maďarsko v roku 1999 a nie do skupiny ďalších siedmych v roku 2004 – Bulharsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko.

Od nášho vstupu do NATO a EÚ za 21 rokov sa nezmenila len rétorika, ale aj základná politická línia a stratégia týchto dvoch mohutných zoskupení. Už to nie je o mieri, o obrane, o odzbrojení či znižovaní zbrojenia. Dnes je to už len o mohutnom zbrojení za stovky miliárd Eur, ktoré budú nemilosrdne splácať generácie občanov členských štátov, vrátane Slovenska. Európska komisia sa rýchlo poponáhľala a vyprodukovala dokumenty ako je ReArm Europe Plan/Readiness 2030 prezentovaný v marci 2025, ktorý znamená vyčlenenie vyše 800 mld. Eur na zbrojenie plus nový nástroj pôžičky (SAFE) v sume 150 mld. pre spoločné obstarávanie zbraní. Sú to obrovské výdaje a vedenie EU z nich robí dlhodobú stratégiu.

Politici, ktorí stoja za týmto zbrojením tak v NATO, ako aj v EÚ potrebujú zdôvodniť tieto mega plány, ktoré tvrdo dopadnú nielen na ekonomickú a sociálnu situácia, ale aj na psychickú atmosféru v členských štátoch oboch zoskupení. Na mojich  diplomatických misiách som roky (1983-1988) pôsobil na rokovaniach o znížení počtov konvenčných zbraní NATO a Varšavskej zmluvy, ktoré prebiehali vo Viedni. Bol som tiež pri odštartovaní dohôd o upevňovaní bezpečnostnej dôvery formou prijatej konvencie „Otvorené nebo“, kedy som viedol československú delegáciu v Ottawe v roku 1990, jej pokračovanie bolo v Budapešti.

Tieto rokovania boli zmysluplné, logické a realistické. Súčasné stretnutia koalície ochotných a všetky volania po hektickom mega zbrojení pokladám za nezmyselné, lebo nás míľovými krokmi ženú do tretej svetovej vojny, ktorá by bola zrejme vojnou poslednou. Ak by nejaká ešte predsa len bola, tak podľa A. Einsteina by sa viedla znova z jaskýň a kyjakmi, ako v dobách pračloveka.

Ako vždy, aj v tomto prípade zrejme treba hľadať podpaľačov zápalných šnúr medzi politikmi. Západná Európa žiaľ v súčasnosti nemá výrazných lídrov a štátnikov veľkého formátu s globálnym rozhľadom a všeľudskou zodpovednosťou. Zastavil by som sa menovite pri najvyššom úradníkovi NATO Markovi Rutte, ktorý svojimi neuváženými, dobrodružnými vyhláseniami ovplyvňuje verejnú mienku členských štátov NATO. Jeho definícia vojenského ohrozenia je skutočne unikátna. Zdôvodňuje ju tým, že Čína môže požiadať Rusko, aby zaútočilo na Európu, čo by jej vraj uvoľnilo ruky zaútočiť na Taiwan. Tento výrok holandského politika, bývalého premiéra, ktorý prehral doma ostatné voľby a následne sa stal generálnym tajomníkom NATO, je krajne absurdný a iba podporuje názory jastrabov mohutne zbrojiť na oboch stranách Atlantiku.

Tí, ktorí poznajú reálie medzinárodných vzťahov dobre vedia, že Čína nebuduje svoju ekonomiku a svetové postavenie na agresii, že jej cestou je „peacefull rise“ – mierový rast. Čína neplánuje vojenské smerovanie svojej budúcnosti. Jej mohutná ekonomika, závideniahodné technologické úspechy, mierová ekonomická expanzia vo svete nadväzujúca na slávnu Hodvábnu cestu (dnes v ekonomicko-obchodnej stratégii Číny je to „Cesta a pás“), ako aj uplatnenie najmodernejších technológii vo výzbroji, vrátane raketo – jadrových zbraní, jej zabezpečujú mier a pokojný rozvoj s úctyhodným tempom.

Osobne vkladám nádej do realistickej politiky prezidenta Donalda Trumpa, napriek jeho nepredvídanostiam a niektorým excesom. Poznám americký politický systém, pretože som šesť rokov pracoval ako diplomat na československom veľvyslanectve vo Washingtone. Prezidenti USA majú veľké právomoci, ale tiež vieme, že profesionálne inštitúcie ako je, ministerstvo zahraničia (štátny department), Pentagón, CIA, systém poradcov prezidenta, potom silný hlas Kongresu USA a tiež zbrojársky priemysel, postupne modifikujú prezidentove vízie a ovplyvňujú aj jeho mierové zámery.

Stále zastávam názor, že mier na Ukrajine je možný a nutný. V mnohom záleží na prezidentoch D. Trumpa a V. Putina. Žiaľ stále ešte nedošlo k ich osobnému stretnutiu, aj keď dobrú prácu odviedol zvláštny prezidentov vyslanec Steve Witkoff, ktorý bol naklonený tak ako aj Trump, hľadať riešenie mierovej zmluvy bilaterálne. Medzitým sa relatívne veľký počet odborníkov na obidvoch stranách zúčastnil na rokovaniach v Istanbule, za asistencie tureckého ministra zahraničia Hakana Fidana. Rokovania však zatiaľ priniesli len minimálne výsledky.

Som toho názoru, že ukončenie devastujúcej a nezmyselnej vojny na Ukrajine si vyžaduje iný postup, ktorý by mal mať niekoľko rokovacích úrovní. Diplomatické rozhovory na úrovni veľvyslancov, rokovania vládnych delegácii (ktoré prebiehajú v Istanbule) a napokon priame rokovania troch prezidentov Donalda Trumpa, Vladimíra Putina a Volodymyra Zelenského. Najprv dvojstranne s prezidentom Trumpom a následne priamo medzi V. Putinom a V. Zelenským, prípadne iným zmocneným vysokým predstaviteľom Ukrajiny.

Historicky sa nikdy žiaden mier nedosiahol hneď, alebo v krátkej dobe. Každé rokovanie, či už v politike alebo v podnikaní je proces, ktorý má svoje zákonitosti, ale aj úskalia. Detailná príprava pred každým kolom vyjednávania je veľmi dôležitá. Klásť predbežné podmienky obvykle vedie k negatívnym výsledkom. Základom dosiahnutia dohody, je existencia politickej vôle začať a chcieť dohodu. Celkom určite pritom zohráva úlohu aj stupeň vzájomnej dôvery.

Počas mojej diplomatickej dráhy som viedol zložité rokovania a dosiahol niektoré dohody, ktoré sa týkali zníženia konvenčnej výzbroje. Dnes moje negociačné skúsenosti zúročujem v prednáškach na tému „Taktika a stratégia medzinárodných vyjednávaní“ na univerzitách v zahraničí. Domáce univerzity a relevantné inštitúcie záujem neprejavili.

Prečítajte si tiež

• Predsedovia samosprávnych krajov: Členstvo Slovenska v EÚ a NATO nemôže byť spochybňované
• S NATO na večné časy a nikdy inak? Len kto to zaplatí…