Dve cesty. Jedna vedie k zbrojeniu, druhá k dôstojnosti

Keď Kostarika v roku 1949 zrušila armádu, nečakala, kým sa svet stane bezpečným. Rozhodla sa, že bezpečný svet si vytvorí sama.

Krajina, ktorá prežila občiansku vojnu a regionálne napätie v Latinskej Amerike, povedala dosť. Armádu zrušila, kasárne premenila na múzeum a do ústavy napísala záväzok mieru.

Dnes je stabilná, ekologická a spokojná krajina bez zbraní. Bez veľmocenských záruk. Bez členstva v aliancii.

Slovensko sa vybralo opačnou cestou. Politici v tichosti súhlasili s plánom míňať 5 % HDP na obranu. Viac než dávame na zdravotníctvo, školstvo a vedu dokopy.

Urobili to bez mandátu voličov, bez referenda, bez odbornej diskusie.

Mnohí to možno ešte nezachytili – aj preto, že médiá mlčia, akoby išlo o technický detail.

Ale nejde. Ide o rozhodnutie, ktoré určí, či budeme krajinou zbraní, alebo krajinou ľudí.

Kostarika – pokoj v chaose

V roku 1949, po krátkej, no krvavej občianskej vojne s približne 2 000 obeťami, si nová vláda Kostariky uvedomila, že armáda nebola zárukou mieru, ale jeho hrozbou. V čase, keď sa iné krajiny v regióne pripravovali na ozbrojené konflikty, Kostarika urobila presný opak: rozpustila armádu, kasárne premenila na múzeum a do ústavy napísala záväzok trvalého mieru.

Tento krok sa nezrodil v bezpečnom vákuu. Región bol plný násilia: revolúcie, štátne prevraty, diktatúry, drogové kartely. Napriek tomu sa Kostarika nezúčastnila žiadnej vojny. Vyhla sa krvavým konfliktom, ktoré otriasali Nikaraguou, Salvádorom, Guatemalou aj Panamou. Zostala pokojnou demokraciou, keď sa okolo nej lámala Latinská Amerika. V čase, keď iné vlády vojensky potláčali nepokoje, Kostarika stavila na dôveru, diplomaciu a stabilné inštitúcie.

Neutralita nebola slabosťou. Bola štátnickou voľbou.

Bez armády ≠ bezbranní

Kostarika nemá armádu, no to neznamená, že je bezbranná. Má vlastné bezpečnostné zložky – štátnu políciu, pohraničnú stráž, pobrežnú hliadku a migračnú políciu. Fungujú tu špeciálne jednotky určené na boj proti organizovanému zločinu a systém civilnej ochrany a krízového manažmentu.

NATO zbrojí a chce Ukrajinu. Čo to znamená pre Slovensko?

Drogové kartely v regióne pôsobia, ale Kostarika im odoláva – bez represie, bez výnimočných stavov, bez militarizácie. Odpoveďou nie je sila, ale dôvera v komunitu, funkčný štát a prevencia. Aj bez armády sa viac než 70 % obyvateľov vyjadruje, že sa vo svojej krajine cíti bezpečne.

Prevencia namiesto sily. Bezpečnosť, ktorá nevonia prachom

Bezpečnosť v Kostarike nestojí na sile, ale na dôvere, komunite a prevencii. Polícia v uliciach nechodí s puškami, ale so znalosťou miestnej komunity. Ľudia poznajú svojich strážcov zákona a polícia pozná ľudí. Nie je to naivita. Je to model, ktorý znižuje kriminalitu v zárodku.

Školy tu nie sú len formálne inštitúcie. Sú alternatívou k pouličnému životu. Mladí ľudia trávia čas zmysluplne, školy sú otvorené aj po vyučovaní, ponúkajú šport, remeslá, hudbu. Gangy to majú ťažké, lebo mladí majú dôvod veriť v iný život.

Štátne inštitúcie v Kostarike nenechávajú ľudí prepadnúť až na dno. Sociálne siete fungujú, pomoc prichádza skôr, než sa človek ocitne v slepej uličke. Mikroúvery, komunitná ekonomika, inklúzia. To všetko pomáha, aby ľudia nepadali do zločinu.

Mier nie je len absencia vojny. Je to každodenná kultúra. V školách sa učí, že konflikt sa rieši slovom, nie silou. Politika mieru tu nie je prázdna fráza, ale praktická každodennosť. Aj preto sa bezpečnostné zložky môžu oprieť o dôveru verejnosti. Nie o výnimočné stavy.

Štát v Kostarike funguje. Korupcia existuje, ale nie je štandardom. Zločin sa nevypláca, lebo polícia, prokuratúra aj justícia robia svoju prácu. A robia ju nezávisle.

A to je rozdiel. Slovensko kupuje bezpečnosť v eurách a raketách. Kostarika ju buduje vo vzťahoch, školách a dôvere. Nie preto, že by bola bohatšia. Ale preto, že si vybrala iné hodnoty ako zbrojenie a moc.

Kým Kostarika budovala spoločnosť, ktorá sa vie dohodnúť, Slovensko kupuje poslušnosť výmenou za bezpečnostný alibizmus.

Podpis 5 % HDP na obranu neprešiel cez parlament, verejnosť ani odbornú diskusiu, nemá žiadne jasné ekonomické vyhodnotenie ani oponentúru, a je prijímaný ako „záväzok“, nie ako rozhodnutie národa.

V skutočnosti je to záväzok k poslušnosti, nie k obrane.

Kto nás vlastne ohrozuje?

Slovensko nemá nepriateľov. Susedíme s Rakúskom, Českom, Maďarskom, Poľskom, Ukrajinou.
Ani jedna z týchto krajín nemá dôvod na inváziu.

Ak máme nejaké konflikty, tak s Maďarskom ide o symbolické napätie, nie vojenské hrozby, s Poľskom pretrváva historická spomienka na Oravu a Spiš, nie aktívny spor, Ukrajina nás dnes potrebuje ako spojenca, nie ako frontovú líniu.

A kto by nás napadol pre pitnú vodu, lesy či železnicu?

Väčšina toho, čo máme, sa dá získať zmluvou, nie tankom.

Porovnanie, ktoré bolí

Kostarika sa v rebríčku World Happiness Report 2025 umiestnila na 6. mieste medzi najšťastnejšími krajinami sveta – pred USA, Nemeckom aj Belgickom. Slovensko obsadilo 50. miesto. A žiaľ Kostarike sa po 35 rokoch vládnutia slovenskými politikmi, z ktorých mnohí sa podieľajú na jej riadení aj dnes, pozeráme na chrbát aj v iných ukazovateľoch, ktoré môžu robiť život obyvateľov Slovenska lepším. Pri nastavenom kurze, kedy na uzbrojení Slovenska panuje vzácna zhoda naprieč politickým spektrom môžeme byť na tom ešte oveľa horšie:

Tretí stĺpec nie je výmysel. Je to smer, kam sa krajina rúti, ak si nezvolí inú víziu.

A práve preto hovoríme o neutralite nie ako o nostalgii, ale ako o záchrannom pláne.

Neutralita nie je dar, je o rozhodnutí

Kostariku nikto „negarantoval“. Nemala za sebou veľmoc, ktorá by jej prisľúbila ochranu. Napriek tomu sa rozhodla byť neutrálnou. Svoju neutralitu si garantuje sama – ústavou, mierovou politikou, vzťahmi so susedmi a dôveryhodným správaním. Nie silou, ale jasným postojom.

Nikdy nečakala, kým sa svet upokojí. Nežiadala si povolenie. Rozhodla sa, že nebude súčasťou vojenských blokov, nebude hostiť cudzie základne, ani sa podieľať na cudzej agresii.

Koalícia ochotných prijala konkrétne kroky pre nasadenie vojakov na Ukrajine

A napriek tomu ju nikto nenapadol. A práve to je najväčší dôkaz, že neutralita funguje – ak je dôveryhodná, dôsledná a zrozumiteľná.

A presne to je posolstvo pre Slovensko:

Nemusíme byť členom vojenskej aliancie, aby sme prežili. Musíme byť krajinou, ktorá nechce cudzie vojny.

Vízia pre Slovensko

Premiér Fico vyzýva na víziu Slovenska na 30–50 rokov. Tak mu ju dajme.

Predstavme si krajinu, ktorá nemá cudzie základne ani záväzky bojovať za cudzie záujmy. Krajinu, kde neutralita nie je prázdne slovo, ale ústavný princíp. Kde sa investuje do zdravia, vzdelania, vedy a ekológie – nie do zbrojenia. Kde štát vedie aktívnu diplomaciu v regióne, buduje dôveru so susedmi a je čitateľný.

Slovensko sa môže stať takouto krajinou. Nie zajtra. Ale ak si to zvolíme ako cieľ – môžeme tam dôjsť.

To je vízia pre ľudí, nie pre generálov.

Prečo Slovensko nepotrebuje armádu

Slovensko nepotrebuje armádu, lebo nemá nepriateľov. Má len susedov. Neexistuje aktívny územný spor, žiadna reálna hrozba invázie. Nepotrebujeme vojenský štít, ale politickú zrelosť. Ak neutralita funguje v Kostarike, v chaotickom regióne plnom diktátorov, kartelov a vojen, prečo by nemohla fungovať na stredoeurópskom polostrove mieru?

Potrebujeme každý cent, v zdravotníctve, školstve, ekológii. Päť percent HDP na zbrojenie je rozpočtová samovražda. Naši mladí nechcú zomierať za cudzie záujmy, chcú žiť dôstojne doma. Bezpečnosť sa nedá kúpiť cez nákupy zbraní. Dá sa vybudovať cez dôveru, komunitu, vzdelanie. Prevencia je lacnejšia než represia. A mierová diplomacia je našou historickou devízou. Nie výsada, ale príležitosť.

Militarizácia spoločnosti zvyšuje napätie, neupokojuje ho. Zbrane nezaručujú šťastie, zdravie ani spravodlivosť. A armáda? Tá dnes nie je garanciou bezpečia, ale čoraz častejšie garanciou konca slobody.