Sťahovanie národov je účelový mýtus!

Neveríme tomu, čo sme sa učili už v základnej škole najmä o prvom tisícročí n.l. Cítime, že dejiny prebiehali inak. Veľa počúvame o tzv. sťahovaní národov v 5. 6. storočí. To nám berie pocit, že táto zem nám patrí od nepamäti. Že tu pred nami boli akísi Germáni a my sme prišli až po nich? Vyliezli sme z močiarov a lesov a konečne sme zaujali zem, ako privandrovalci? Ale svet pozná aj inú teóriu! Autochtónnu. Podľa nej sme tu možno od posledného zaľadnenia ako poľnohospodári, zberači a lovci. Prečo nie je verejnosti spomínaná aj táto verzia našej existencie? Lebo nám koristnícke národy nanútili verziu, ktorá nám berie dych, kradne minulosť? Je možné, že aj my sme museli bojom zaujať miesto. Že Slovania podnikali aj lúpežné výboje. No bolo to tak dávno, že záznamy takmer neexistujú.

Áno, víťazi a silní písali a budú písať dejiny. Tvária sa ako majitelia pravdy a neustále opakujú, že plocha, na ktorej aj dnes žijú slovanské národy, ba aj plochy, kde už ich zásluhou nežijú, patrila niekedy im – ako si hovoria, Germánom. Táto téza je zakorenená v našom školstve, v našich životoch tak dôkladne, že aj naši vzdelanci ju opakujú do nemoty a vlastne pomáhajú udržiavať túto škodlivú demagógiu. Vôbec sa nesnažia hľadať vysvetlenia o našej autochtónnosti. Nevysvetľujú zmeny keramiky  zmenou technológie výroby, alebo tým, že niekto, kto vyrábal určitý druh keramiky, náradia prosto zmenil módu, naučil sa niekde inej výroby. Predsa už dnes vieme, že žiadne národy sa nesťahovali. Sťahovali sa len bojové družiny, ktoré často splynuli s miestnymi a priniesli nové výrobné postupy.

Veľmi veľký chaos do dejín staroveku a ranného novoveku vniesli komolenia názvov a mien. Každý, kto písal o nejakých udalostiach v „Germánii“ komolil, čo mohol. A my nie sme schopní s istotou vypozorovať, že rieka Cusus je vlastne Kysuca, rieka Bollia je Boľavá, lebo sa na nej udiala r. 477 hrozná bitka,…

Chaos názvov a mien

Skomoleniny a deformované mená sú plné našich a európskych dejín. Inak nazývali kmene a národy sami seba, inak ich zapisoval Grék, Frank, či Riman. Len si všimnime Keltov. Sú totožní s Galmi a zároveň Gótmi. Nie sú to len Kelti. Pozrime Nemci = Alemani = Deutsch. A tí sa ešte delia na Bayerische, Sasische, Burgendlad atď. Alebo: Tá istá rieka mala aj tri názvy. Celkom určite to môžem napísať o dnešnom Mureši v Rumunsku. Pri prameni je to Marisia (ale aj to bol latinský názov!), v strede ju Priskos spomína ako Drecon, teda skomoleninu RIEKY bez názvu a jej dolný tok bol už Morava, či Maroš – pomaďarčený. A nakoniec Rumuni z nej urobili Mureš. Konkrétna docentka jednej známej univerzity píše vážne knihy o dejinách a nevie, že rieka Tisa sa volala v jednom úseku Čierna – od toho máme Černohrad  = Csongrád a dolný tok sa volal Tiphesas (ale toto tiež je grécky názov!) a píše nezmysly, ktoré študenti majú vnímať ako fakt a takto to šíriť ďalej! Dokonca aj ľudia mali viaceré mená. Všimnime si napríklad Platóna. Vlastným menom Aristokles. Kráľ Štefan bol Vajk, teda Vjačeslav, pokrstili ho na Štefan a potom bol Pišta!. Aj mňa v škole nevolali menom… pamätajú si moju prezývku. Nie hanlivú. Veľmi často sa namiesto mena napísala funkcia. Tak poznáme napr. Ďulu, ktorý sa volal Prokuj. Slovo Ďula – Gyula, prevzali Maďari od Rimanov. Július znamená rytier. Takže aj Julius Galius Caesar bol vlastne rytierom od Galov, cisárom – od Keltov? Príkladov je strašne mnoho, len si ich treba všimnúť. Vánius, latinská skomolenina Vaněka. Odstránili ho synovci Vangio a Sido, ktorého volali Italicus. Preto, lebo bol tiež vychovaný v Ríme ako rukojemník a tam musel prijať latinské meno. Podobne, ako Nitrabor, ktorého nazývali aj Gabínius. Alebo Burebista. Bola to zrejme funkcia – bojemajster. Mojmír – tiež názov funkcie. Podobne Bajan. Bol tiež otec národa. Táta. Významná pevnosť Sarmizegetusa v Rumunsku vznikla ako Sarmati et Geti. Pritom sa o nej píše ako o „rímskej“ pevnosti. Tú až neskôr vybudoval Trajan a prevzal názov. Z rímskej pevnosti Porolisum (cca 180 – 275) vznikla slovanská pevnosť MOIGRAD. Mojmírov hrad! Všimol si toto niekto?

Všimol si niekto, že sever Rumunska sa volá Maramureš? Marus latinsky = veľký, Mureš = Morava. Prečo ten názov asi? Zapisovači nemali vzdelanie historikov. Písali foneticky, bez znalosti významu mena, či názvu, písali často lajdácky, ale hlavne tendenčne. Poznáme to z naozaj mnohých prác, ktoré považujeme za pramene informácií, lebo iné nemáme.

Zmätok vyhovuje Cirkvi

A tak máme skrumáž mien a názvov a toto naozaj sťažuje identifikáciu a „odborníci“, ktorí len opisujú predošlých autorov potom píšu a opakujú hlúposti, sú dezorientovaní, ani o tom nevedia. A od nich je dezorientovaná odborná, aj laická verejnosť. Komolili sa názvy, mená, ale aj priamo zápisy. Zapisovatelia bojov zámerne dezinformujú, oslavujú akože víťazstvá, aj keď sa z boja vrátil kráľ porazený. Napríklad Ľudovít Nemec šiel na výpravu proti Rastislavovi a vrátil sa ako porazený, utekal pred Rastislavom s veľkými stratami. Zápis hovorí napriek tomu o víťazstve.  Z takýchto prameňov potom čerpali historici, ktorí tiež písali tak, ako im vládcovia, politici dovolili. A komu tento chaos vyhovuje najviac? Západu a Cirkvi, ktorá o sebe hovorí, že je tá správna. Tá naše dejiny deformovala a deformuje veľmi snaživo. Dôvod? Na území od Dnepra po Rýn bolo ariánske kresťanstvo, o ktorom sa ťažko dopátrame z bežných zdrojov. Ešte aj to slovo bolo zakázané, vymazané. Aby prežilo, premenovalo sa na unitárske, či iné, napr. jedna časť kalvínskej je podobná. Už len podobná. PROTESTANTSKÁ. Prečo sa systematicky ničili zápisy o nej? Pretože ariáni neplatili cirkevné dane, Ježiš nebol boh, ale človek, prorok. Boží syn, ako my všetci. Iste, písomnosti zničili aj cudzie nájazdy, katastrofy a „zub času“. Svoje urobila aj komunistická ideológia. Tiež potierala, čo jej nevyhovovalo. No a v každom zriadení boli a sú horlivci, ktorí veľmi ochotne za groš prispeli k dielu skazy. Posluhovači, kariéristi, zradcovia, prospechári, politici. Komolenie robili maďarizátori, ponemčovači, pred nimi latinizátori. Úmyselne, neúmyselne, z nevedomosti…

Spomenul som Cirkev ako jedného dôležitého manipulátora dejín. Áno, Rímskokatolícka cirkev najviac bojovala o presadzovanie jej „správneho“ výkladu aj dejín a ten „správny výklad“ aj vytvárala a tvorí dodnes. Keby ten Ježiš vedel!!! O jej boji máme dokonca dôkaz priamo v Metodovom kódexe Zakon sudnyj ljudem, kde hneď prvý odstavec znie, citujem: „Každá obec, v ktorej sa konajú obete, alebo prísahy pohanské, nech je odovzdaná BOŽIEMU CHRÁMU so všetkým majetkom, ktoré majú tí páni v tejto obci. Tí, kto konajú obete a prísahy, nech sú predaní do otroctva so všetkým svojim majetkom, výťažok nech sa dá chudobným„! Dodám: MOJIM CHUDOBNÝM! Toto je najstarší dôkaz o krutom zavádzaní rímskokatolíckeho vyznania na našom území. A nejednalo sa len o boj so staroverstvom. Išlo o boj s každým iným vyznaním, aj kresťanským. Prenasledovaným pohanom bol každý, kto neveril „správne“. Hoci bol kresťan. O čo boli horší komunisti pri zavádzaní svojej ideológie? Toto sa oslavuje dodnes! Politici o tom nemajú páru! Páni, koľko ste dali na oslavu 750 000€? Ani netušíte, čo oslavujete! Ešte aj ten náš tradičný dvojkríž nás vlastne viaže na Byzanciu, nie na Rím! Jasne hovorí o východnom ríte. CaM prišli do prostredia, kde ešte prekvitalo staroverstvo, boli tu ariáni, íroškóti, No a oni – Konštantín s Metodom išli do Ríma, kde Konštantín, zvaný aj Svěchota, nechal jasný odkaz vo svojom novom mene – CYRIL = JASNÝ. Teda jasný Byzantínec, nebol ochotný prijať západný rítus. Metod prezývaný aj Strachota, konvertoval. Vrátil sa sem ako RKC. Takže vytvoril totálny zmätok, ktorý vlastne trvá dodnes. Máme tu najmenej sedem podôb kresťanstva! Kresťanstvo teda nespája, ale rozdeľuje ľudí. A to nepíšem o iných náboženstvách vo svete! Metod nedodržal sľub matke: „ak sa na misii niečo jednému z vás stane, ten druhý ho dovezie pochovať doma“. Tu sú odpovede na to, prečo Metod sa nevrátil do Byzancie podať správu o misii, čo bola jeho povinnosť. Zradil východný rítus a nedodržal sľub matke. Nepriniesol mŕtveho brata na rodnú hruď.

Dejepis je naozaj veda?

Tak sa v tom zmätku vyznajme! Hovoríme dejinám, historiografii veda? Je to naozaj veda, keď podlieha tak mnohým vplyvom? Hľadať pravdu je trápenie. Často je to metóda pokus – omyl. Nedržal som v ruke knihu od ktoréhokoľvek autora, aby som nenašiel omyl, či dokonca výmysly, fabuláciu. A boli a sú to titulovaní autori! Často históriu vysvetľujú učene, komplikovane, že sa v tom nevyznáte a pochybujete o všetkom. Vrátane prác archeológov, ktorí síce exaktne vykopú artefakty, ale tá ich interpretácia… Napríklad v Bojnej sa našli jedny okovy a vedec povie: je to dôkaz o obchode s otrokmi. Vedec nevie, že aj veľmi prudkým koňom sa na istý čas dávali okovy, aby sa dali ľahšie ovládať. Jedni okovy nič nedokazujú, pán docent! Ani dvoje. Mohlo ísť o kováča, ktorý ich predával. Napríklad práve chovateľom koní.

Veda musí byť v prvom rade UVERITEĽNÁ! LOGICKÁ. No, poznám absolventov fakúlt histórie, archeológie, ktorí majú s logikou problém. Na školu išli aj preto, lebo sa báli matematiky, chémie a fyziky. Preto sa žiaci s týmto problémom hlásia na „humanitné“ odbory. A potom skončí štúdium a je z neho vedec. Odborník. Učili ich ľudia, ktorí mali vysoké tituly a preto ich výklady memorovali, mali z nich skúšky a : „poznali pravdu!“ Mal som tú česť s viacerými hovoriť. Alebo som si vypočul, že „on nebude o histórii hovoriť s človekom z ulice“, alebo posledne: Viete, pán Dolog, bolo by dobré, keby všetky nástroje v orchestri hrali podľa jedných nôt“. Nuž, ja „hrám“ podľa svojich nôt a moja zásada je: napísať to, čo som našiel a nafotil. Bez ohľadu na to, či sa to niekomu páči, alebo nie. Nefinancuje ma žiaden mecenáš, politická strana, či cirkev. Preto si občas vypočujem nesúhlasy, urážky a ponižovanie. Ale bádam ďalej, korigujem, opravujem svoje omyly. Aj preto vyšlo už tretie vydanie mojej prvej knihy.

Samozrejme, mám problém aj s takými, ktorí veria len tomu, čo im vyhovuje. Nie sú ochotní, či schopní prijať nové zistenia, lebo neoslavujem niečo, čo oni oslavovať chcú, alebo SA všeobecne oslavuje. Tu si ale nepomôžem, je to nie o mne, ale o tom človeku.

Ešte o horlivcoch s titulom. Myslím horlivcov, ktorí opisujú predošlé dogmy bez čo i len pokusu myslieť a nájsť niečo nové. Tých nepresvedčí nič. Pre nich je alma mater modla a od jej učenia sa neodklonia, zradili by ju a aj sami seba.

No poznám aj takých vysoko titulovaných, ktorí majú snahu úprimne a pravdivo bádať, no majú problém. Problém sa volá rivalita kolegov, zosmiešňovanie medzi sebou, strach zo straty zamestnania, spoločenského znemožnenia sa. To problém je a nie ojedinelý.

Hanba našich niektorích múzeí

Rád by som ešte niečo k jednému nepochopiteľnému javu v našich niektorých múzeách. Napr. v Poprade, ale hlavne v Ponitrianskom múzeu v Nitre. Boli ste tam? Prvé, čo vám povedia je ZÁKAZ FOTOGRAFOVANIA. Ešte nedávno to odôvodňovali tým, že by som porušil autorské práva. Opýtal som sa: koho autorské právo? Autora artefaktu??? Vraj autorské právo autora výstavy. Dnes majú inú repliku: artefakty sú majetkom Archeologického ústavu v Nitre a oni si to neželajú. Nuž, vážený ústav, ktorého majetkom je Slovenská republika, teda aj ja: prešiel som naozaj mnoho múzeí. Naozaj dosť v Rumunsku, Maďarsku, Slovensku, Severnej Macedónii, Grécku, Slovinsku, Poľsku, Nemecku, Holandsku, Taliansku, Švajčiarsku, Rakúsku. Nikde mi nebránili čokoľvek fotografovať (s výnimkou cirkvi – v Ostrihomskej bazilike v klenotnici). Výstavy slúžia na vzdelávanie akoukoľvek formou – aj porovnávaním snímkov z rôznych výstav. Obrovské Národné múzeum v Budapešti som si do detailu nafotil bez akéhokoľvek napomenutia hneď dva razy. Dokonca v Alba Iulii som prvý raz zaplatil 3 Lei za to, že mi vydali licenciu, že môžem fotky publikovať. Druhý krát po 2 rokoch aj toto zrušili. Je naozaj našou národnou hanbou, že sa toto deje u nás, v „matke slovenských miest“, s bohatou a slávnou históriou! Výstava archeológie v Ponitrianskom múzeu v Nitre je na ploche väčšej nevetranej obývačky (!!!) je výsmechom mravenčej práce desiatok archeológov. Posledne som bol v archeologickom múzeu v malom mestečku Komárom. Vrele odporúčam našim múzejníkom si urobiť tam cestu. Asi takto si predstavujem moderné múzeum. Z posledne navštívených na Slovensku pochválim múzeum v Poprade a v Galante. Odporúčam.

Záverom

Viem, mnohí ma budú za tieto riadky pranierovať, ale napísal som to s úmyslom zmeniť súčasný stav a vyvetrať naftalín z niektorých hláv. Alebo to zasa bude o tom – počkať, kým ešte jedna, či dve generácie vymrú a konečne sa nájde niekto, kto (bude mať dovolené!) povie: bolo to inak a  sled dejín „zrejme“ pravdepodobnejšie bol iný?

Česť patrí zopár statočným historikom, ktorí idú za objektivitou, ale sú kvôli tomu odstrkovaní!

Toto celé sa mi žiada ukončiť odkazom pre všetkých: Pamätajte: máme v srdciach omnoho menej agresivity, ako Západniari! Sme lepší, ako oni! Srdečnejší, úprimnejší. Práve preto si na nás dovoľujú! Nedajme sa!

Alan Dolog