Môj profil 
Predplatné
1. Grécko
O výplate povojnových reparácií grécka vláda nehovorí prvýkrát, píše Alexandr Lesnych vo svojom komentári pre Sputnik.
V roku 2015 Angela Merkelová na rokovaní s gréckym kolegom Alexisom Tsiprasom vyhlásila, že Berlín túto otázku považuje za uzavretú. Gréci to ale vidia inak. Nedávno počas návštevy obce Kándanos na ostrove Kréta, kde fašisti v roku 1941 popravili 180 ľudí, Tsipras označil požadovanie reparácií za “historickú povinnosť” gréckej vlády. Pavlopoulos sa k tejto otázke vrátil počas stretnutia so Stenmeierom.
“My si myslíme, že požiadavka Grécka na náhradu okupačnej pôžičky a výplatu reparácií je právnicky podložená a môže byť predmetom súdneho sporu,” povedal.
Ak prípad dôjde až k súdu, tak Grécko má páky, ktoré Nemecko nemá. Po vojne dostalo reparácie len od Ríma a Sofie. Nemci nielenže nezaplatili 115 miliónov mariek obetiam okupácie, ale ani nevrátili to, čo nacisti vzali Gréckej banke. Táto suma sa teraz hodnotí na desiatky miliárd eur.
A to nepočítame podiel Atén 2,7% z celkovej sumy reparácií, ktoré malo Nemecko zaplatiť na základe výsledkov Parížskej mierovej konferencie. Dohoda s Gréckom podpísaná nebola.
Stojí za to sa zmieniť, že požadovaná suma o 41 miliárd eur prevyšuje vonkajší dlh. Atény môžu pristúpiť na veľmi seriózny krok: vyhlásiť, že odmietajú plniť politiku prísnej ekonomiky a platieb MMF, ECB a EÚ do tej doby, než Berlín nenahradí krajine vojenské straty.
Toto politicko-ekonomické vydieranie je reálne, nehľadiac na reštrukturalizáciu štátneho dlhu, ktorý ešte na konci minulého roka dosahoval 178% HDP, Atény si nedokázali poradiť s vnútornými problémami a nevyrábajú dostatok peňazí, aby mohli svoj dlh obsluhovať. Túžba vyriešiť svoje problémy na úkor Nemecka je príliš veľká.
2. Taliansko
Existuje aj veľká pravdepodobnosť, že v najbližšej dobe talianska vláda bude požadovať reštrukturalizáciu ohromného štátneho dlhu 131 % a začne hovoriť o zámere vystúpiť z Európskej únie.
Na začiatku októbra žurnalisti rakúskeho Contra Magazinu vyhlásili: taliansky minister ekonomického rozvoja Luigi Di Maio a minister vnútra Matteo Salvini sú veľkými fanúšikmi tohto riešenia.
Skutočne, európske ekonomické princípy nenapomáhajú zníženiu talianskeho štátneho dlhu a riešeniu problému nezamestnanosti. Vládna koalícia už Bruselu predstavila nový rozpočet, ktorý, okrem iného, počíta so zvýšením deficitu o 0,4% nad hranicu prípustných dvoch percent.
Ak rozpočet schváli, tak všetky ostatné krajiny v kríze (Grécko, Španielsko a Portugalsko) budú požadovať podobné ústupky. Ak Brusel odmietne, Taliansko môže nasledovať príklad Veľkej Británie a začať proces výstupu z EÚ.
Tak radikálny krok zatrasie talianskou ekonomikou, Európska únia skolabuje. V istom zmysle je ale riziko pre jednu z najväčších ekonomík Európy ospravedlnené.
Po prvé sa objavia šance znížiť dane a odvody z podnikania, ktoré v niektorých mestách dosahujú až 70%, čo sa kladne odrazí na národných spoločnostiach.
Po druhé to umožní diverzifikovať ekonomiku krajiny a znovuzrodiť množstvo rodinných podnikov, ktoré opustili trh.
Po tretie, budú môcť vytvoriť obchodné vzťahy s Ruskom. Podľa slov bývalého talianskeho senátora Roberta Mura, krajina prichádza kvôli protiruskými sankciám o viac ako 2,5 miliardy eur ročne.
3. Veľká Británia
Alarmujúce správy prichádzajú aj z Veľkej Británie: Therese Mayovej sa nedarí dohodnúť o mäkkom výstupe z Európskej únie.
Uprostred októbra skolaboval ďalší pokus o dohodu. Tentoraz sa príčinou neúspechu stala colná hranica medzi Severným Írskom a Írskou republikou.
Nehľadiac na brexit, Londýn počítal s tým, že zostane súčasťou colnej únie, Európska únia však na to nepristúpila. Dve Írska teraz bude potrebné rozdeliť hranicami, proti tomu ale rozhodne vystupuje ako Belfast, tak aj Dublin.
Nemecká vláda informovala, že pripravuje návrh zákona na prípad tvrdého výstupu Veľkej Británie z EÚ, ktorý nepočíta so žiadnou prechodovou dobou. Inými slovami, 29. marca roku 2019 britským spoločnostiam zatvoria prístup k spoločnému trhu. Podľa výpočtov amerického analytického centra RAND to pripraví Veľkú Britániu o 6,7% HDP v priebehu desiatich rokov.
