Slovensko 25. augusta (HSP/Foto: Mária Čapáková)

Vychovať dieťa je zodpovedná úloha. Rodičia mu odovzdávajú a vštepujú svoje vlastné duchovné bohatstvo. Učia  potomka tomu, čo sa sami naučili a čo im odovzdali ich rodičia. Každý chce pre svoje dieťa to najlepšie. Ale mnohí prídu do bodu, kde si nevedia s dieťaťom poradiť, zistia, že si osvojilo niečo, čomu ho neučili, alebo sú sklamaní z toho, že si neosvojilo to, čo mu vštepovali.

Deti sú veľmi vnímavé. Naučia sa veľa pozorovaním – a predovšetkým pozorovaním svojich rodičov. Vzorce správania medzi otcom a matkou, komunikácia medzi rodičmi, zvládanie vyhrotených situácii v rodine, to všetko je pre dieťa škola. Nasávajú nielen to, k čomu ich rodičia cielene vychovávajú. Od útleho veku ich formuje aj atmosféra v rodine, v ktorej vyrastajú, vzťahy medzi členmi rodiny, pohoda či nepohoda medzi otcom a mamou. Každý z nás si  spätne vie vyhodnotiť, ako ho ovplyvnilo prostredie rodiny, čo sme odpozorovali od rodičov a súrodencov.

Počula som už mnohých otcov či mamy svedčiť o tom, ako si v detstve a počas dospievania hovorili – keď ja budem mať deti, tak ich budem vychovávať inak, ako moji rodičia, nebudem robiť toto, tamto… A po rokoch sa prichytili, že robia presne to isté, čo sa im nepáčilo na ich rodičoch a nevedia pochopiť reakcie svojich ratolestí. Ťažko sa vymaníme z toho, čo sme výchovou a pozorovaním do seba nasali. Najmä vzorce správania, ktoré preberáme po rodičoch a ani si to často neuvedomujeme, uplatňujeme nielen na deťoch, ale ešte skôr, na partnerovi či partnerke. A keďže ten druhý pochádza z úplne iného prostredia, z inej rodiny a nesie v sebe „svoje“ vzorce, často dochádza k zbytočným konfliktom, nepochopeniam a odsudzovaniu.

Výchova dieťaťa už od malinka ovplyvní to, akým človekom raz bude. Byť v tomto smere zodpovedným rodičom znamená často prekročiť svoj vlastný tieň v situáciách, kedy je dieťa len svedkom toho, čo sa v rodine deje. Reflektovať svoje vlastné reakcie aj výchovné prostriedky. Nie sme dokonalí a robíme veľa chýb. Zamyslela som sa nad tým, keď som si prečítala niekoľko titulov kníh, ako vychovať dieťa. Príručka pre oteckov, najlepšie rady pre matku, desať tipov, ako najľahšie pokaziť dieťa, ako dostať z dieťaťa to najlepšie…

Je to teraz v móde, kupovať si takéto rôzne knihy v snahe vychovať dieťa čo najlepšie. Iste, môžu byť pomôckou v mnohých situáciách, ale myslím si, že neexistuje žiadny návod a príručka na to, ako vychovať dieťa. Paradoxne sa mi zdá, že práve teraz, keď dorastajú generácie detí, ktorých rodičia mali už k dispozícii mnoho literatúry o tom, ako ich vychovať, niečo zásadné tým deťom chýba. S tým, ako sa spomedzi ľudí rokmi vytráca ľudskosť, tolerancia, vzájomná úcta, môžeme vidieť akúsi vzorku výchovy, ktorú dostali od svojich rodičov.

Materiálne zabezpečenie u mnohých vytlačilo srdce na okraj. Dieťa sa stalo objektom, do ktorého treba investovať peniaze, dopriať mu všetky vymoženosti doby, zapísať ho aspoň do troch krúžkov, nech má vyplnený čas… Ale pusu či objatie dostane len keď sa s ním lúčime, čas na počúvanie toho, čo prežíva a ako sa cíti, prakticky nie je, ale načo, veď má dosť kamarátov, ktorí ho vypočujú. Ale aj tí sú na tom rovnako… Venovať sa spoločnej aktivite s dieťaťom? Málo detí má takúto skúsenosť s rodičmi.

Vychovať dieťa je umenie. Umelec dáva do svojho diela  to najlepšie zo seba, je mu oddaný srdcom. Dotvára ho, opravuje, trávi s ním veľa času… Je naň hrdý a stojí si za tým, čo vytvoril. Umelecké dielo dostáva dušu od svojho tvorcu. Dieťa je viac ako dielo umelca. Je to živý tvor s dušou. Nie je dielom ľudských rúk. Je na rodičoch, aby toto dielo s dušou dotvárali, dávali mu to najlepšie zo seba, trávili s ním čas a oddali mu srdce.

V pohnutej dobe, v ktorej žijeme, sa do popredia tlačia názory, ktoré nedávajú priestor výchove dieťaťa v rodine a rodine vôbec. Akoby to bol prežitok… Svet sa v týchto názoroch obracia naruby. Myslím si, že sú za tým práve takí ľudia, ktorí sami nezažili, čo je to rodina, postrádali bytostnú prítomnosť matky alebo otca, rodičia im nevenovali svoj čas a citlivé srdce. Ale to neznamená, že rodina stratila svoj význam a deti možno vychovávať akokoľvek. Do dôsledkov by to znamenalo, že každý človek, ktorý bol vychovaný matkou a otcom v rodine, dostal vlastne ten najhorší vzorec, ako to má fungovať.

Zamyslime sa nad tým, k čomu nás tlačia niektoré skupiny aktivistov. Nemôžeme preberať ich vzorce správania sa a existencie. Nemôžeme zapredať svoje deti spoločnosti, ktorá nepozerá na to, že sú to osobnosti s citlivou, vnímavou dušou. Nemôžeme ich nechať napospas svetu, ktorý popiera existenciu ženy ako matky a muža ako otca. A môžeme si byť istí, že sa to týka každého jedného z nás, aj tých, ktorí ešte nie sú matkami a otcami. Ľahko sa môže stať, že v atmosfére týchto pretláčaných názorov raz kohokoľvek z nás poprú ako otca či matku našich detí, poprú že máme synu či dcéru, pretože táto nová ideológia prináša presvedčenie, že stačí nejaký rodič číslo jedna a rodič číslo dva, môže to byť ktokoľvek a naše deti sa budú rozhodovať samé, či sú chlapec alebo dievča. To, čo bolo od vekov dané a za mnohé tisícročia sa ukázalo ako jediné na prežitie ľudstva, je odrazu považované za choré a nie dobré. Črtá sa nám aspoň trochu, k čomu to celé chce dospieť? Myslime na to, keď sa pozeráme na svoje deti. Čo pre ne chceme? Naozaj to najlepšie? 

Mária Čapáková

Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.