Carihrad 8. apríla 2018 (HSP/Foto:HSP)

Svätý Ignác narodil sa roku 798 v Carihrade. Otec jeho bol cisár grécky Michal I., matka Prokopiaebola dcérou cisára Nicefora. Po nešťastnej bitke s víťaznými Bulharmi roku 813, pri Adrianopoli zvedenej, odriekol sa zbožný Michal trónu a utiahol sa s manželkou svojou a dietkami do samoty, aby život svoj službe Božej venovať mohol. Na miesto svoje vyvolil za cisára východnej ríše rimskej najvyššieho vojvodcu svojho Leva Arménskeho.

Nevďačný Lev odslúžil sa zle dobrodincovi svojmu. Začal zúriť proti cteniu obrazov, ako už roku 726. surový a nevzdelaný Lev Isaurský, a keď zbožný Michal pokarhal ho, vypomstil sa zlostník na dobrodincovi svojom tak, že troch synov jeho od nábožného otca oddelil, na rozličné ostrovy do vyhnanstva poslal, áno i dokaličiť dal, aby skrze potomkov ich trón cisársky od potomkov jeho odňatý byť nemohol. Toho času vstúpil pätnásťročný mladík Ignác do kláštora. I činil také pokroky vo vedách a v kresťanskej dokonalosti, že nezadlho bol za kňaza posvätený a po smrti opátovej od bratov jednohlasne za opáta kláštora vyvolený. Horlivo konal povinnosti svoje ako predstavený rádu a preukazoval okolitým veriacim také dobrodenie, že ho ako láskavého otca ctili.

Keď nepriatelia úcty obrazov i v krajinke Bythinii proti pravoveriacim zúrili, bojoval neohrozený sluha Boží za čistotu kresťanskej viery proti fanatickým poblúdencom a zaujímal sa prenasledovaných veriacich. Z mesta Carihradu a z miest Bythinie prichádzali k nemu do kláštora pravoveriaci kresťania, ktorí ošklivili si obrazoborcov, poblúdených kňazov a biskupov, i prosili zbožného opáta, aby deti ich krstil a svätým slovom ich tešil.

I prijímal svätý Ignác s láskavosťou otcovskou pravoveriacich, utvrdzoval ich v pravej viere, podporoval prenasledovaných a vypovedaných z vlasti, i živil tých, ktorí počas prenasledovania majetok svoj utratili. V tejto dobrosrdečnosti podporovali svätého Ignáca peňažite zbožná matka jeho a sestra, ktoré až do vysokej staroby svojej všetky dôchodky svoje na dobročinné ciele vynakladali.

Ukrutný cisár Lev Arménsky, ktorý pri korunovaní svojom slávnostne prisahal, že bude svätú cirkev proti bludárom zastávať, podporoval všemožne obrazoborcov, ktorí pravoverných kresťanov ukrutne prenasledovali. Áno sám vyhnal z Carihradu svätého Nicefora, patriarchu, že zmužilo vystupoval proti bludárom, i vyvolil na miesto jeho za arcibiskupa nemravného a bludárskeho Theodata. Za panovania troch nasledujúcich cisárov boli pravoveriaci na Východe obrazoborcami prenasledovaní a trápení. Zbožný opát svätý Ignác zaujímal sa vždy prenasledovaných. Roku 842 zomrel cisár Theofilus a zanechal korunu cisársku nedospelému synovi Michalovi III. Cnostná a zbožná matka jeho Theodora panovala počas nedospelosti synovej veľmi blahonosne. Hneď pri prevzatí vlády vydala proti obrazoborcom prísny zákon a vypovedala všetkých bludovercov z krajiny. Áno pozbavila i bludárskeho arcibiskupa Jána hodnosti a povýšila na stolicu arcibiskupskú svätého Metoda, ktorý bludoverskými obrazoborcami bol dávnejšie veľmi mučený a znaky mučenia na tele svojom nosil. S veľkou radosťou a plesaním vítali veriaci milovaného arcibiskupa v Carihrade, ktorý slávnostne svätil kríže a obrazy a v prvú nedeľu pôstnu r. 842 velebný sprievod so znamením svätého kríža po uliciach Carihradu konal.

Svätý Metod zomrel r. 847 a na všeobecnú žiadosť kňažstva a veriacich bol svätý opát Ignác vzdor odporu Gregora Asbesthu, arcibiskupa syrakúskeho, za patriarchu do Carihradu vyvolený. Horlivosťou svätého Ignáca prekvitať začala svätá cirkev na Východe. Netrvalo dlho a cisár Michal III. stal sa dospelým. Nemravný a vládobažný ujec jeho Bardas odtisol od správy krajinskej matku cisárovu a sestru svoju zbožnú Theodoru, hovel zlým náklonnostiam mladého neskúseného cisára a zvádzal ho k neporiadnemu životu. Márne namáhala sa starostlivá zbožná matka Theodora, aby syna svojho od nákazy zachránila. Nešťastný mladý cisár nedbal na napomínanie matkino, počúval zvodné hlasy bezbožného ujca, ktorý chcel panovať, obľúbil si víno a hry, obcoval s divadelnými hercami a inými ľahtikárami, vysmieval sa z náboženstva a odovzdal sa všetkým neprávostiam, za neho panoval neobmedzene starý hriešnik Bardas. Najväčšie neprávosti a nespravodlivosti diali sa pri dvore cisárskom. Všetci lepší ľudia smútili.

Šľachetná matka Theodora prelievala horké slzy. Neprávosť dostúpila vrcholu, keď neobmedzený vladár Bardas odohnal cnostnú manželku svoju a žil ohavné s akousi nevestou. Svätý Ignác márne namáhal sa po dobrotky napraviť nemravnosť dvoru cisárskeho; i pokarhal ohavného Bardasa a napomínal ho prísne ku pokániu. Násilnícky Bardas vysmial sa svätému patriarchovi, ktorý mu vyobcovaním zo svätej cirkvi hrozil. Roku 858, na deň svätých Troch Kráľov zjavil sa bezočivý hriešnik v hlavnom chráme a blížil sa k oltáru, aby nehodne prijal Telo Božie. Svätý Ignác rozpálený svätou horlivosťou nepripustil verejného a nekajúcneho hriešnika ku stolu Pána. Panovitý Bardas začal v chráme tak zúriť, že veriaci museli brániť milovaného patriarchu pred besnosťou jeho. Zahanbený mocný hriešnik rozmýšľal v paláci svojom o pomste. Aby zničil patriarchu, nahovoril ľahkomyseľného cisára Michala III, žeby matku svoju Theodoru a sestry od dvoru odstránil a patriarchovi naložil tie isté do kláštora mníšskeho uzavreť. Hriešny cisár zavolal patriarchu a naložil mu, aby ten pomstivý návrh previedol. Svätý Ignác riekol dôstojne:

„Keď som prevzal riadenie cirkvi, zložil som prísahu, že nikdy nedopustím sa činu, ktorý by na škodu bol krajine. Ostatne nezasluhujú dobré kňažné, aby sa nakladalo s nimi tak špatne.“

Po týchto slovách vzdialil sa vznešený patriarcha. To bola voda na mlyn pre zlostného Bardasa. Teraz mohol nahuckať slabého cisára proti nenávidenému patriarchovi. I doviedol bohaprázdnu vec tak ďaleko, že cisár zavrel zbožnú matku svoju a sestry do kláštora a svätého Ignáca dal okovami sputnať a na ostrov Terebint do vyhnanstva odvliecť. I nahovoril bezbožný Bardas hriešneho cisára, aby učeného, ale ctižiadostivého stotníka telesnej stráže a štátneho tajomníka Focia za kňaza a za biskupa dal vysvätiť, a za patriarchu v Carihrade vymenoval. Keď žiaden z pravoverných biskupov cisárovi po vôli urobiť nechcel, povolal Bardas arcibiskupa Syrakúskeho Gregora Asbesthu, bludoverského obrazoborca do Carihradu, ktorý Focia roku 858 za kňaza a biskupa posvätil. O šesť dní bol Focius ľudu carihradskému ako patriarcha predstavený. Žiaden pravoveriaci biskup neuznal ho z počiatku. Ale úlisný a ctižiadostivý Focius upovedomil ústne a písomne biskupov, že on uznáva svätého Ignáca za patriarchu a že bude úrad jeho len do toho času zastávať, kým bude svätý Ignác vo vyhnanstve žiť. Sotva riadil nehodný Focius dva mesiace ako patriarcha východnú cirkev, začal prenasledovať biskupov a kňazov, ktorí svätému Ignácovi boli oddaní a naklonení.

Kňazov carihradských, ktorým sľuboval skvelé vyznačenie, nahováral, aby svätého Ignáca u neho písomne obžalovali. Poctiví kňazi nedopustili sa tejto neprávosti, a ctižiadostivý, arcibiskupskej dôstojnosti nehodný Focius dal ich trápiť a hrozne biť. I obrátil sa Focius o pomoc a poradu k zločinnému Bardasovi. Mocný dvoran nahovoril slabého cisára, aby proti svätému Ignácovi vyšetrovanie zaviedol, ako proti spojencovi s nepriateľmi vlasti. Hriešny cisár poslal na ostrov Terebint vyšetrovateľov, a keď títo žiadnu vinu na svätom mužovi odokryť nemohli, privliekli sputnaného svätého Ignáca do Promethu, do predmestia to Carihradu, a hodili ho do tmavého žalára, do ktorého len jeden sluha jeho prístup mal. Týmto žalárovaním chcel Focius vymôcť, aby svätý Ignác úradu svojho písomne sa odriekol. Toho času shromaždení boli v Carihrade východní biskupi. Keď počuli, ako ukrutne nakladá sa so svätým Ignácom, zhromaždili sa tajne nočnou dobou v chráme a radili sa, ako by nevinne trpiaceho milovaného patriarchu z rúk nepriateľov vyslobodiť mohli. Nebolo žiadnej pomoci; márne sa namáhali. I zložili násilnického Focia s dôstojnosti arcibiskupskej a vyobcovali ho zo svätej cirkvi. Ale ani násilník nezaháľal!

Pod ochranou mocného Bardasa vydržiaval s niektorými, sebe oddanými biskupmi zhromaždenie v chráme svätých apoštolov, ktoré vynieslo výrok nad svätým Ignácom, že je pozbavený úradu patriarchálneho. Následkom toho nezákonného výroku vypovedal cisár svätého Ignáca do vyhnanstva na ostrov Mitylenu. Všetci biskupi a kňazi, ba i mnohí veľmoži, ktorí svätému Ignácovi boli oddaní, nútení boli z Carihradu zutekať, lebo ináč boli by uväznení a ukrutne mučení bývali. Keď všetci pravoverní biskupi, kňazi a veriaci násilenstvá Fociove zatracovali, napísal úlisný násilník pápežovi Mikulášovi I. podvodný list, že staručký a slabý Ignác zložil úrad patriarchálny, i prosil pokorne pápeža, aby ho za patriarchu potvrdil, Ostrovtípný pápež neveril Fociovi a poslal plnomocníkov do Carihradu, aby vec preskúmali. Poslanci prišli do Carihradu a ľahkomyseľný cisár i ctižiadostivý Focius naklonili si ich pochlebovaním a hrozbami, ba i podplatením.

Roku 861 vydržiavané bolo v Carihrade pri prítomnosti cisára a oddaných mu biskupov a veľmožov shromaždenie cirkevné. Shromaždení, zväčša novo vyvolení biskupi východní, počtom 316, väčším dielom naklonení cisárovi a Fociovi, predvolali svätého Ignáca do snemu. Svätý muž objavil sa pred zborom cirkevným s vyjasnenou tvárou a v povedomí nevinnosti svojej, i žiadal dôstojnou rečou biskupov, aby pozbavili Focia dôstojnosti arcibiskupskej, ktorý sa dostal ku nej protizákonným spôsobom, i prial si, aby po odstránení Focia z patriarchátu opravdivý všeobecný snem cirkevný v záležitosti jeho pojednával. I podvracal s pokornou dôstojnosťou a s povedomím nevinnosti svojej krivú obžalobu a zavrátil podplatených skrivodlivých svedkov. Konečne odvolával sa so všetkou pokorou ku najvyššej hlave svätéj cirkvi, pápežovi rímskému Mikulášovi I., ktorého výroku s radosťou chcel sa podrobiť. Ale vzdor tomu odsúdila väčšina biskupov, ktorých bol cisár a Focius vymenoval, aby svätý Ignác dôstojnosti patriarchálnej bol pozbavený, a odovdzala ho do moci Fociovej. Bezbožný Focius uväznil nevinného svätého Ignáca v krypte, dal ho nemilosrdne bičovať a potom na chladnú zem horeznačky vystrieť a rozpiate ruky a nohy jeho k zemi prikvačiť. Po tomto mučení priviazali kati svätého Ignáca ku kamenému stĺpu, pri ktorom za sedem dní bez pokrmu stáť musel. Počas mučení podávali mu kati listinu ku podpísaniu, ktorou mal sa vzdať hodnosti svojej.

Keď svätý muž listinu podpísať nechcel, posadili ho kati na kovovú hranatú rakvu a zavesili mu po oboch bokoch rakvi ťažké skaly na nohy. Tak neľudsky trápený bol zbožný patriarcha cez celú noc. Zločinný Bardas, ktorý tieto muky vymyslel, vztekal a triasol sa celý zlosťou, keď svätý mučeník ráno listinu podpísať nechcel. I naložil katom, aby svätého muža ďalej mučili. Katovia zhodili svätého Ignáca z hranatej rakvi na zem, že sa zalial celý krvou a ostal bez seba ležať. Bardas pochytil ruku svätého Ignáca, vtiskol do nej pero a naznačil krížik na listine, na ktorej stály tieto slová:

„Ja Ignác, nehodný patriarcha carihradský, uznávam, že som nezákonnou voľbou dostal sa k tejto hodnosti.“

Túto listinu odovzdal Bardas Fociovi, ktorý s radosťou poberal sa ku cisárovi. I prosil násilnícky Focius slabého cisára, aby dal doviesť svätého Ignáca do chrámu svätých apoštolov i aby ho donútil pred všetkými veriacimi z Kazateľne pozbavenie hodnosti svojej a odsúdenie prečítať. Bardas s Fociom radili cisárovi, aby svätému mužovi obe oči boli vylúpené a pravá ruka odťatá. Svätý Ignác prepustený bol na slobodu, a netušil, aké nebezpečenstvo mu hrozí. V dome svojom starostlivé ošetrovaný vyhojil sa v krátkom čase z obdržaných rán. Ukrutný výrok mal byť prevedený na Turice r. 861. V predvečer sviatkov svätodušných obstáli vojaci dom svätého Ignáca, aby nemohol utiecť. Keď to zbadali priatelia a sluhovia svätého Ignáca, obliekli ho do roztrhaného nádenníckeho rúcha, položili mu dva koše na plecia, a tak nepoznaný vyšiel svätý muž z domu svojho, dostal sa šťastlivé z mesta Carihradu ku brehu morskému, kde na neho jeden pravoverný veľmož s loďou čakal, ktorá ho na jeden ostrov zaviezla. Tu žil svätý Ignác podporovaný veriacimi za dlhší čas v skrytosti.

Keď cisár, Bardas a Focius za ním sliedili, menil svätý muž častoráz úkryt svoj a priateľom jeho podarilo sa predísť náhončích, vysielaných krvilačnými nepriateľmi. V úkryte svojom uvedomil svätý Ignác pápeža, čo sa s ním dialo a ako poslanci pápežskí dali sa prestrašiť a podplatiť, aby menom svätej stolice rímskej proti nemu nezákonite pokračovali. Svätý Otec vyzval a žiadal listovne cisára, aby svätý Ignác na stolicu patriarchálnu naspäť bol dosadený, a Focius, ktorý hriešne vylúdil si posviacku na úrad kňazský a biskupský, bol odstránený. Pyšný Focius povolal do Carihradu východných biskupov, ktorí s ním držali, vyhlásil seba za najvyššieho patriarchu na Východe a opovážil sa vyrieknuť nad pápežom kliatbu cirkevnú. Pápež povolal naspäť poslancov svojich z Carihradu, pokarhal ich prísne a potrestal, a bezbožného, pyšného Focia vyobcoval na sneme v Ríme r. 803 zo svätej cirkvi. Čo sa toto dialo, pokračoval Bardas v ohavnosťach svojich a ukrutnosťach a Focius prenasledoval sebe podriadených biskupov a kňazov, ktorí s hlavou svätej cirkvi držali a po zákonitom svätom patriarchovi túžili. Slabý cisár neskoro zbadal hriešnu povoľnosť svoju. Ohavný Bardas páchal v pýche svojej toľké nespravodlivosti a ukrutnosti, že sám cisár obával sa moci prešibaného milostníka, a dal ho, keď miera neprávostí jeho preplnená bola, r. 866 usmrtiť. Tak potrestal spravodlivý Boh najväčšieho nepriateľa cnostného a verného sluhu Svojho. Nemravný cisár Michal III. badal, že nie je schopným panovania. I povolal ku boku svojmu Basilia Macedonského za spolucisára. Basilius narodil sa v dedine Bielipre neďaleko Drinopolu z chudobných rodičov. Otec jeho volal sa Bekla či Vekla. Počas vojny cisára Nikifora s kráľom bulharským Krumom dostal sa Basilius ako malý chlapec do Carihradu, kde stal do služby ku koňom. Cisár Michal III. hľadal smelého a umelého jazdca a vzal Basilia do služby, ktorého si tak obľúbil, že ho menoval dvoranom a neskôr po smrti Bardasovej námestníkom, ba i spolucisárom. Cnostný a zbožný Basilius napomínal nemravného Michala III., aby nedával poddaným svojim pohoršenie. Surový a nemravný cisár oľutoval, že dvorana svojho k sebe povýšil, i chcel ho dať na poľovačke zavraždiť. Úklad bol prezradený a Basilius, ktorý sa obával o život svoj, dal na radu niektorých dvoranov surového a tyranského Michala III. vlastnými sluhami jeho usmrtiť, keď v paláci svojom opitý ležal. To stalo sa r. 867.

Na druhý deň po smrti Michala III. bol Basilius od poddaných s jasaním za jediného cisára vyhlásený. Toho istého dňa pozbavil násilníckeho Focia dôstojnosti, zavrel ho do kláštora a povolal svätého Ignáca na stolec patriarchálny do Carihradu. Takým činom zmieril cisár Basilius východnú cirkev s najvyššou hlavou, pápežom rimským. Bolo to dňa 25. novembra r. 867, keď svätý Ignác po dlhoročnom trápení a vyhnanstve do Carihradu sa navrátil. S jasotom privítal veriaci ľud utrýzneného a svätého arcipastiera svojho. Všeobecný cirkevný snem potvrdil zbožného patriarchu v hodnosti jeho a vyobcoval násilníckeho Focia zo svätej cirkvi. Východná ríša začala znovu prekvietať pod múdrou a zbožnou správou ctihodného cisára Basilia, ktorý v krátkom čase naplnil vyprázdnenú pokladnicu cisársku, usporiadal krajinské záležitosti, vystavil a opravil skvostne asi 100 chrámov a zaviedol prísnu kázeň cirkevnú.

Veľkolepými a bohatými stavbami chrámov prispel Basilius znamenite k rozvinutiu tak zvaného slohu byzantínskeho, ktorý dlho za pravidlo staviteľské platil. Za blahonosného panovania vznešeného cisára Basilia pôsobil svätý patriarcha Ignác až do osemdesiateho roku svojho. Horlivo zastával čistotu svätej viery, vykorenil bludárstvo na celom Východe, a srdečne vinul sa s celým východom ku najvyššej hlave svätej cirkvi, pápežovi rimskému. Do celého sveta posielal horlivých misionárov. Po krátkej nemoci usnul v Pánu svätý Ignác, patriarcha, dňa 23. októbra r. 878. I východná i západná cirkev ctí ho jako svätého. Svätý Ignác vyobrazuje sa v rúchu patriarchálnom, koruna cisárska a okovy u nôh jeho.

Svätý Ignác patriarcha trpel veľmi mnoho pre čisté učenie svätej viery. On obetoval korunu cisársku, pohodlný život a pokoj, aby nielen dušu svoju pre večný život zachránil, ale aby chránil i duše bližných svojich pred hroziacou nákazou a záhubou. On znal zlosť pyšného Focia, obával sa, aby východní kresťania pod správou nehodného a slávobažného dvorana cisárskeho od pravej viery neodpadli, alebo od vidomej hlavy svätej cirkve sa neodchýlili. I trpel mnoho, trpel rád pre svätú cirkev, pre duše svojich bližných. Uvážil dobre, čo svätý Hieronym hovorí:

„Čo že má povýšenejšiu krásu, než duša, ktorá sa menuje dieťaťom Božím, a inú okrasu nehľadá?“

Hneď pri nastúpení dôstojnosti svojej arcipastierskej horlil neohrožene a neunavene proti bludárskym obrazoborcom. Čože to bol za blud? Východní cisári rimskí, ktorí bývali v Carihrade , miešali sa veľmi do záležitostí svätej cirkvi a vzdorovali pápežom. Takým bol menovite v 8. storočí Lev Isaurský, ktorý vyšinul sa z obecného vojaka na trón cisárský. Toho času napádali diví Mohamedáni východný štát rimský. Keď zaujali v Asii mnohé grécke kresťanské kraje a zbadali úctu, ktorá vzdáva sa obrazom, považovali Grékov za pohanských modlárov. Kalif Jezid II. nariadil r. 723, aby v mohamedánskom štáte jeho všetky obrazy z kresťanských chrámov odstránené boly. Lev Isaurský, ktorého Mohamedáni napádali, chcel sa im zavďačiť, i vydal r. 726 rozkaz, aby kresťania obrazy nectili, ale narazil na veľký odpor. Keď stotník stráže jeho srazil kríž s brány paláca cisárovho, rozhorčený ľud zabil bezbožníka na mieste. Surový, nevzdelaný, ani čítať neznajúci tyran, dal vraždiť kresťanov, ktorí nepálili a neničili obrazy. Márne namáhal sa sv. Germán sprostého tyrana poučiť, v akom zmysle svätá cirkev dovoľuje ctiť obrazy. I pápež Gregor II. odpísal r. 730, že nie mocnárom, ale biskupom náleží rozhodovať vo veciach viery. Tyran pozhadzoval pravoverných biskupov a ustanovil na miesto ich nehodných, slávobažných ľudí. Na celom Východe borené boly sochy a pálené obrazy. Mnoho nevinnej kresťanskej krvi bolo vyliate. I syn jeho Konštantín Kopronimus pokračoval v borení obrazov, ba prevýšil i otca svojho v tyranstve; lebo vraždiť dal kresťanov, ktorí čo i len súkromne obrazy ctili. Márne namáhali sa pápeži tomu surovstvu prietrž urobiť. Hadrian I. povolal r. 787 do Nicee všeobecný snem cirkevný, na ktorom zo svätého Písma a zo spisov svätých Otcov sa dokázalo, že je dovolené a úžitočné ctiť posvätné obrazy. I ostatní východní cisári pokračovali v borení obrazov, až cisárovná Theodora, za času svätého Ignáca roku 842, ohavnosti tej konec urobila. Najnovší bludoverci osvojili si mienku Leva Isaurského a nectia obrazy, ačkoľvek vídame u nich obrazy Luthera, Kalvína, Bucera, Melanchtona atď.

Načo potrebné sú nám obrazy? Hlavne ku okrášleniu domu Božieho a kresťanských príbytkov svojich. Ďalej predstavujú nám obrazy tajomstvá svätej viery a poctu bohumilých skutkov svätých Božích, a nimi povzbudzovaní bývame ku láske a ku pobožnosti. Vyobrazenie Krista Pána, Panny Márie alebo iných svätých pripomína nám, aké muky oni podstúpili a tým bývame napomenutí, ako i my ich v trpezlivosti a v iných cnostiach nasledovať máme. A čo ctíme v obrazoch svätých? Nectíme drevo, kameň, papier alebo inú látku, z ktorej sú zhotovené , ako to niektorí bludárski učitelia ľudu svojmu tárať sa nehanbia, ale toho svätého, ktorého ten obraz predstavuje. Už v Starom Zákone nariadil Boh , aby Židia urobili dvoch cherubínov a nimi archu úmluvy okrášlili. Josue padol pred archou úmluvy na tvár svoju a klaňal sa jej, i žiadneho modlárstva sa nedopustil. Prví kresťania mali obrazy v podzemných katakombách a vo veľkej úcte mali znamenie svätého kríža. Keď my pred obrazmi hlavu odkrývame, znamením svätého kríža sa značíme, kľakáme, robíme to z úcty ku tomu svätému, ktorého ten obraz predstavuje, a pri tom ctíme samého Pána Boha, ktorého on bol verným služobníkom. Svätých ctíme a vzývame o pomoc a o príhovor u dobrotivého Boha, ktorých On skôr vypočuje, než nás hriešnych,  Bohu sa modlíme a Jemu sa jedine ako najvyššiemu Pánu klaniame.

Karol Jerguš