Svet 22. októbra 2017 (HSP/Foto: wikipedia)

Svätý Rehor pápež, pre jeho obdivovanú svätosť a učenosť, ako i pre iné slávne skutky nazývaný „Veľkým“ , narodil sa v Ríme okolo roku 540. Otec jeho, Gordian, vážený senátor rímsky, vstúpil po Rehorovom narodení do stavu duchovného a zomrel ako jáhen. Jáhni ,mali za povinnosť opatrovať chudobných a Gordian bol chudobným i nemocným pod jeho opaterou opravdivým otcom. Matka jeho Silvia zomrela tiež ako svätá. Keď teda už jeho rodičia viedli tak svätý život, nie je sa čo diviť, že i Rehor, ich príkladom povzbudený, po rovnej svätosti zatúžil

Rehor, nadaný od prozreteľnosti božskej výnimočnými vlohami, tak veľké pokroky činil vo všetkých vedách, či to božských lebo svetských, že obrátil na seba pozornosť i samého cisára. Sotva mu bolo 34 rokov, už ho cisár Justín povýšil za starostu mesta Ríma. Bola to prvá a najvyššia hodnosť vo veľkom tomto meste. Rehor , ale plnil úrad svoj s najväčšou obozretnosťou i spravodlivosťou, k úplnému uspokojeniu nielen cisára ale i rímskeho ľudu, ale vznešenosť a výška obsiahnutej hodnosti, moc i vláda v ruky mu zložená, spokojnosť mocnárova, lichotenie mešťanov i poddaných hrozili podvrátiť jeho predtým tak nábožnú myseľ. Početné starosti a práce k úradné nedopúšťali mu potrebného času  k modlitbám a táto chyba , ako i rozjímanie o márnosti sveta s celou jeho slávou a rozkošou, primäli  ho k tomu , že po smrti svojho otca, k všeobecnému podivu a úžasu zložil svoj vznešený úrad, vyzliekol hodvábne, zlatom vyšívané a drahými kameňmi vysádzané úradné rúcho, predal drahocenné náradie a velikánsky svoj majetok vynaložil k dobročinným účelom. Na svojich sicílskych statkoch založil šesť kláštorov, siedmy vo svojom paláci v Ríme. Do tohto vstúpil roku 575 sám, čo ponížený brat, oddajúc sa celkom nábožným cvičeniam, modlitbe a rozjímaniu.

V  tých nespokojných časoch kláštory boli jediným útočišťom chudobných a opustených, jedinou bezpečnou skrýšou proti spustnutiu vo vedách i mravoch. Rehor teda uložil si majetok svoj na bohaté úroky. Čo mních žil tak pokorne a poslušne, že by v ňom nikto nebol tušil nedávneho starostu vznešeného mesta Ríma. Zvláštne si obrúbil, čo teraz mnohí kresťania až veľmi nenávidia –  svätý pôst. Za opáta súc od bratov vyvolený, postil sa tak prísne, že si tým konečne nebezpečnú žalúdkovú nemoc pritiahol. Súc predstaveným kláštora, nič mu neležalo na srdci tak veľmi, ako verné a svedomité zachovávanie rehole, a trebárs i býval k iným chybám a slabostiam šetrný a zhovievavý, každé prestúpenie a narušenie rehole, sv. Benediktom vyznačenej, trestal prísne a bezohľadne. Uvediem len jeden toho príklad. Rehoľný lekár, menom Justus, ťažko onemocnel. Pracujúc k smrti, zdôveril sa spolubratovi, ktorý ho opatroval, že má tri zlaté peniaze, ale dobre schované, lebo rehoľa zapovedala im mať peniaze u seba. Povesť o tom počala obiehať kláštorom , a bratia dali sa tie peniaze hľadať, až ich našli v pohári liekom naplnenej. Rehor spravodlivou rozhorčenosťou nad tým jatý, zakázal bratom chodiť k nemocnému, nesmel ho navštevovať a opatrovať len jeden jediný k tomu vyznačený. Keď sa o tomto Justus dozvedel, jala ho úzkosť a vyznal oľutoval srdečne svoje prestúpenie. Keď zomrel , dal ho Rehor pochovať na mieste menej príslušnom a jeho tri peniaze s ním. To učinilo na mníchov hlboký dojem, čo ovšem docieliť chcel, aby sa tak na budúce báli prechovávať peniaze u seba.

Rehor sa cítil v kláštornej samote veľmi šťastlivým, a ešte ako pápež často spomínal oné blahé časy, ktoré prežil v kláštore na modlitbách, v duchovnom rozjímaní a iných posvätných cvičeniach. Hospodin však uznal za dobré, postaviť ho čo žiariace svetlo na svietnik. Už pápež Benedikt I. povolal ho z tichej kláštornej izby a vymenoval kardinálom. Nastúpivší potom pápež Pelagius 11. posial ho roku 579 za vyslanca na cisársky dvor carihradský. Rehor odobral sa s niekoľkými rehoľníkmi do hlavného gréckeho mesta, kde všetkým očakávaniam skvele zodpovedal a krátkym časom získal si priazeň nielen cisárovu, ale i gréckych biskupov. Súc roku 585. naspäť  povolaný, a túžiac úprimne za kláštorným životom, vyprosil dovolenie, navrátiť sa k svojim do kláštora. A vtedy sa stalo, že vyjdúc v Ríme na trh zazrel medzi vystavenými tam na predaj otrokov troch veľmi pekných chlapcov. Na otázku, odkiaľ sú, odpovedali chlapci, že sú Angličania. Driečna ich postava, ich svetlé vlasy a modré oči pohli svätého k milosrdenstvu, a keď počul, že ich vlasť dosiaľ ešte spí v pohanskej tme, povzdychnúc zvolal:

„Tak krásne stvorenia mali byť väznené ešte ďalej v moci diabolskej a tak pekné tváre ešte zbavené byt milosti Božej!“

A hľa , táto udalosť dala pôvod mnohým neskorším pohnutiam. Lebo Rehor vrátiac sa k pápežovi, na skutku prosil o dovolenie odplaviť sa do Anglicka a tam hlásať pohanom sv. Evanjelium, a ako náhle dovolenie dostal , vystrojil sa ihneď s niekoľkými bratmi na cestu. Ale sotva sa ľud o tom dozvedel, že Rehor opustil rímske pobrežie a plaví sa za more, zhŕkol sa pred pápežským palácom a volal:

„Svätý Otče, čo si to len učinil, že si prepustil Rehora ? Rím je teraz vystavený zlému osudu, a nás si všetkých do zármutku uvrhol!“

Pápež teda poslal ihneď za sv. Rehorom, ktorý bol už tri dni na ceste, a prísne mu naložil, aby sa bez odkladu vrátil domov. Svätý Rehor s ťažkým srdcom, ale bez zdráhania počúvol námestníka Kristovho a obrátil sa naspäť. Bol on radou Božou k iným veľkým skutkom povolaný.

V mesiaci novembri roku 589 rozvodnila sa v Ríme rieka Tiber a zaplavila mesto. Na to vypukla morová rana n meste i okolí a nebolo domu , ani údolia kam by nebola vnikla. Pustošiac povetrie smrtonosným zápachom, rozširovala na všetky strany biedu a nemé zúfanie. Hneď medzi prvými padol strašnej tejto chorobe v obeť i sám pápež Pelagius II. V  takýchto krušných časoch nemohlo mesto ostať bez starostlivého Otca a biskupa, zišla sa ihneď rada mestská, kňazstvo i ľud, zvolili pápežom opáta Rehora. On síce zdráhal vysokú túto hodnosť prijať, písal i samému cisárovi do Carihradu, aby voľbu nepotvrdil, a v nádeji, že cisár jeho prosbu vyslyší , zostal v Ríme a vynaložil čo mohol k potešeniu utrápeného ľudu. Chodil medzi mŕtvolami po uliciach , zhromažďoval okolo seba veriaci ľud, povzbudzoval ho k modlitbe a ku skrúšenému pokániu. Ľud poslúchol jeho hlasu a tiahol v  zástupoch, s modlitbou a nárekom, z kostola do kostola. Aby však do týchto prosebných sprievodov nejaký poriadok uvedený bol, nariadil svätý, aby sa veriaci podelili na sedem čiastok, a vyjdúc v sprievodoch z rozličných kostolov zároveň , aby sa v chráme Panny Márie, zvanom „Maggiore“.  On sám viedol sprievod kňazský, keď šli okolo náhrobného pomníka cisára Hadriana, videl Rehor stojaceho na ňom anjela, ktorý na znamenie, že hnev Boží je ukojený a morová rana prestáva, zastrčil meč svoj do pošvy. Pomník tento , v podobe hradu vystavený, menuje sa dnes „hradom anjelským”.  Mor skutočne prestal a na pamiatku tejto udalosti vykonávajú sa každoročne v cirkvi katolíckej  verejné sprievody na sv. Marka.

Medzi tým došlo z Carihradu cisárske potvrdenie. Na čo Rehor, ujdúc z mesta, ukrýval sa v horách. Ale prst Boží vyzradil jeho útulok, ako povesť praví ohnivým stĺpom, ktorý sa nad úkrytom Rehorovým vznášal. Hľadajúci ho ľud, veľmi potešený, viedol ho s veľkým plesom do chrámu, kde sv. Rehor za rímskeho biskupa a pápeža vysvätený bol dňa 3. septembra roku 590. Že sa Rehor tak prílišne zdráhal tejto najvyššej hodnosti, treba pripísať nielen preveľkej jeho poníženosti, ale zlým časom, panujúcim vtedy po celom Taliansku. Mesta i dediny boli zrúcané, role znivočené, ľud zúbožený, pyšné mesto Rím, ktoré kedysi vládlo celým svetom, skľúčené, jeho paláce a staviská v rumoch. O celé. toto svetové mesto i jeho okolie starať sa musel vtedy výlučne biskup a pápež rímsky. V takýchto časoch vstúpil Rehor na trón pápežský a ťažkým povinnostiam tam vysokého tohto úradu zodpovedať bolo teraz jeho najväčšou úlohou. Podržiac prostý rehoľný šat, vedúc kláštorný život i ako pápež, pomáhal núdznym a ubiedeným nad všetku nádej a očakávanie.

„Chudobným bude sa ohlasovať Evanjelium“, to vystavil Spasiteľ za znak svojho božského vyslania , a preto i Rehor za prvú povinnosť svojho apoštolského povolania držal, radostnú zvesť, potešenie a pomoc poskytovať núdznym. Tisíc a tisíc chudobným udeľoval každý prvý deň v mesiaci mäso, ryby,_ olej, múku, syr, chlieb, víno a iné k životu potrebné veci, nemocným a neduživým posielal každodenne plné vozy vareného jedla, a u svojho stola kŕmil každý deň dvanásť pocestných, medzi týmito ako si to vďačný jeho ľud vyprával  – raz i samého Spasiteľa. Obyvateľov i v meste i po krajine pred utláčaním nesvedomitých toho času úradníkov cisárskych, Rím, ktorý on vždy považoval za svoje vlastné mesto, oslobodil dvakrát svojim príhovorom pred nepriateľským národom longobardským, ktorý vtedy plieniac a boriac všetko, čo im Pod ruku prišlo, vrazili do Talianska. A kým jedno rameno povznášal k ochrane nad Talianskom, druhým ramenom zasiahol až ďaleko za more, a na vzdialených anglických ostrovoch rozsieval semä viery. Vrelá jeho túžba, získať chrabrých Angličanov, nevyhasla nikdy v jeho duchu. Lebo ako pápež ta už cestovať nemohol, vystrojil ta vtedy roku 569 opáta Augustína so štyridsiatimi druhmi. Títo však dojdúc cestou do Francúzska, zľakli sa na vyslyšané tam reči ohromných ťažkostí a krutých nebezpečenstiev, aké ich uprostred barbarských týchto národov očakávali, tak veľmi, že stadiaľ prosili aby im dovolil vrátiť sa domov. Rehor však povzbudil malomyseľných a odkázal im, aby sa nedali zastrašiť rečami ľudí chabých a neštítili sa nerestí za Krista, lež dôverujúc v Boha, chopili sa diela apoštolského. Oni v skutku nasledovali napomenutie a radu svätého pápeža, preplavili more a ohlasovali sv. Evanjelium s toľkým prospechom, že sotva minulo niekoľko rokov, v krajine tejto prv celkom pohanskej povstalo viac biskupstiev. I ak je už veľká zásluha pred Hospodinom, priviesť čo len jednu dušu k spásonosnej viere, akú cenu potom musí mať pred ním upravenie celého veľkého , národa na cestu spasenia!

Múdre a obozretne spravoval sv. Rehor i záležitosti cirkevné. Prísne bdel predovšetkým nad cirkevnou kázňou. Proti výstupkom a nadužívaniam pozdvihol sa s celou vážnosťou. Vo Francúzsku a Španielsku nariadil vydržovať cirkevné synody tým cieľom, aby rozličné chyby a nemravnosť , hlavne zakupovanie svätých úradov, aké sa tým časom v tieto krajiny boli vkĺzli, zahatené a vykorenené byť mohli.  Kláštorom,  ktoré následkom stálych nepokojov boli klesli, ustanovil výborné predpisy a od mníchov žiadal nado všetko prísne zachovávanie rehoľných pravidiel. Bol on, ako ho menovali, opravdivý „otec mníchom.“

Nesmrteľných zásluh nadobudol si sv. Rehor zdokonalením cirkevných obradov (liturgie) a opravením spevu cirkevného. Spôsob bohoslužieb vyvinul sa behom storočí rozlične podľa rozličných miest, časov a národných obyčajov, takže skoro každý národ, každý okres, ba každá väčšia obec pri bohoslužbách odchylné poriadky a obyčaje zachovávala. Avšak jednota vo viere požadovala nutne  i jednotu v obradoch cirkevných.  Sv. Rehor podujal toto veľké dielo. On preskúmal modlitby obrady jednotlivých cirkví, aby čokoľvek čulá viera a vrelá pobožnosť prastarých časov skutočne pekného a vznešeného splodila , podržal a ustálil , naproti tomu však všetko, čo sa kde behom časov do bohoslužieb vkĺzlo menej pekného a vkusného. Týmto spôsobom obohatil on bohoslužby tými vznešenými obradmi, ktoré až po dnes trvajú v cirkvi svätej.

K pozdvihnutiu pobožnosti a chcejúc bohoslužby učiniť slávnymi a dojemnými, zaviedol prekrásny a srdce jemný spev, ktorý sa po dnes nazýva spevom „gregorianským“. K tomuto cieľu založil spevácke školy, kde sa chlapci vo speve vyučovali a cvičili.

A on, čo ako ťažkými prácami zasypaný, vedel si predsa vždy nájsť času, aby do školy zájsť a chlapcov sám vyučovať mohol. Táto spevácka škola trvala i po ňom ešte za 300 rokov. Lebo i vtedy  ešte ukazovali palicu, ktorou neposedným chlapcom hrozieval, a i pohovku , na ktorej sedával, kým chlapci spievali.

Veľký tento pápež nikdy ináč než skromne myslieval o sebe , chvály a lichotenia boli mu protivné. Keď  carihradský patriarcha Ján, mylne sa nazdávajúc, že Longobardi Rím rozborili a katolícke kresťanstvo po talianskej zemi vyhubili, osoboval si vo svojej namyslenosti názov „všeobecného biskupa“, protivil sa tomu ovšem sv. Rehor, lebo len rímsky biskup ako pápež je biskup všeobecný. Napomenul teda namysleného patriarchu najprv po dobrom, a vidiac že láskavé napomenutie neosoží, aby jeho pýchu zahanbil, pridal si krásny názov:

„Gregorius Papa, servus servorum Dei, t. j. Rehor pápež, sluha sluhov Božích. Tým chcel povedať: že pápež, aj keď najvyššiu dôstojnosť v cirkvi svätej zastáva, predsa všetkým, i tým najmenším veriacim slúži, lebo o ich duchovné spasenie starať a s vynaložením všetkých svojich síl podporovať ich musí. Tento krásny názov prijali po ňom všetci pápeži až po dnešnú dobu, dajúc tým svetu nasledovania hodný príklad pokory.

Posledných päť rokov prežil veľký pápež v neustálych nemociach a bolestiach, ale vzdor tomu neustal starať sa o cirkev ako predtým. Nevládajúc zodvihnúť sa s postele, dal si povolať tajomníkov i pisárov k sebe a predriekal im listy, ktoré buď čo odpovede, lebo čo rozkazy na rozličné strany rozoslané byť mali. Roku 604. zomrel v Pánu a pochovaný bol v chráme sv. Petra. Raz nemajúc už ničoho pri ruke, čo by chudobnému o podporu prosiacemu dať mohol, než jediný a posledný strieborný tanier, vzal a dal mu ho. Odvolaný teraz I k odplate do nebies, našiel tam viac než strieborný tanier korunu totižto slávy večnej.

Sv. Rehor je zrkadlom života každému a kresťanovi, ktorý usiluje sa nasledovať slová si Spasiteľove: «Buďte dokonalí, ako Otec môj v nebesiach dokonalý je“.

On opovrhol bohatstvom, pohodlím , vyznačením, v ktorých bol od mladi vychovaný, a len zo synovskej poslušnosti oproti Bohu prijal po dlhom zdráhaní sa vládu nad cirkvou. Avšak i v tejto najvyššej hodnosti ponížený bol pred Bohom a pred ľuďmi. Nič na svete nemiloval viacej, než chudobu a samotu., Nemoce a iné neresti života považoval za milosť Božiu. K smrti bol vždy hotový. Takto ukázal svetu skutkom, šťastlivým môže byť len ten, kto žije Bohu a vládne jeho milosťou i láskou. Nech teda nasleduje sv. Rehora každý predstavený, nech sa považuje byť sluhom svojich poddaných, nech je hotový pre nich ku každej obeti, nech svoju vážnosť a práva, ktoré sú mu nad nimi dané, obracia ku cti a chvále Božej a k prospechu svojich blížnych, nech oproti druhým nikdy nie je pyšný alebo tvrdého srdca. Veď i sv. Pavel bol by mohol rozkazovať, a on predsa veriacich prosí pre lásku a vľúdnosť Ježiša Krista. Rovne tak i sv. Ján apoštol praví:

„Deti moje, ak milujete Ježiša Krista, plňte čo vám odporúčam.“

Sv. Rehor nasledoval stopy sv. apoštolov. Bodaj by sa snažil každý kresťan plniť, čo veľký tento pápež povedal v jednej svojej reči:

„Nemožno vám zriecť sa všetkého, čím tu na svete vládnete, podržte si svoje pozemské statky, ale tak, aby vás ony nepripútali k zemi ako otrocké reťaze, lež naopak, požívajúc tieto dary, snažte sa všemožne po statkoch a pokladoch večných. Duša Bohu v láske oddaná túži len po tom, čo je milé Bohu. Preto sa jej všetko, v čom pred tým slasť nachádzala , protiví a nič na svete tomto nie je v stave úplne zadosť učiniť jej túžbam. Oheň lásky po nebeskom šťastí zožerie v srdci každú hrdzu hriešnej túžby a tak stane sa duša spôsobnou, prijať a uhostiť v útrobách svojich milovaného Pána.

Karol Jerguš