Na druhej strane môže byť a je len taká, aká je celá slovenská spoločnosť – bez ukotvenia v minulosti, bezradná v súčasnosti a bez vízie do budúcnosti. Heslo s Európskou úniou a NATO na večné časy a nikdy inak nemôže byť osnovou žiadnej úspešnej politiky. Pri všetkej úcte aj v tom najstabilnejšou prostredí sa musia vždy zvažovať alternatívy, najmä, keď súčasné vedenie EÚ tlačí úniu do prostredia, v ktorom ju žiadny normálny Európan nechce vidieť. Rovnako je to s NATO. Aj napriek tomu, že som bol prvým slovenským politikom, ktorý ešte roku 1992 napísal, že Slovensko patrí do NATO, ale ako samostatný štát, a že v rokoch 1999 – 2004 som naše členstvo v NATO výrazne i vlastnou aktivitou podporoval, musím sa dnes prikloniť k výroku francúzskeho prezidenta, že v súčasnosti je NATO mozgovo mŕtve. Ak sa nevráti k svojmu pôvodnému poslaniu – brániť mier a stabilitu v priestore svojej pôsobnosti – môže byť skôr pohromou ako prínosom pre obyvateľov Európy.

Napriek tomu, že v našej spoločnosti neexistuje široká zhoda v názoroch na budúcnosť Slovenska ako suverénneho a samostatného štátu (určite integrovaného do nejakej nadštátnej štruktúry, ktorou je dnes EÚ), dovolím si uviesť niekoľko úloh, ktoré by mala slovenská zahraničná politika prednostne plniť. Určite je ich omnoho viac, iní môžu mať inú hierarchiu, iný názor na priority, ale moje odporúčania sú zamerané na tie otázky, ktoré sú existenčne pre Slovákov ako národ.

Za najdôležitejšiu úlohu slovenskej zahraničnej politiky dneška považujem nepripustenie ďalšej centralizácie EÚ, najmä odmietnuť jej akúkoľvek federalizáciu. Dnešná EÚ sa už značne zmenila oproti tomu, akou bola v čase, keď do nej SR vstúpila. Množstvo rôznych pseudoprincípov, ktoré niekto v “ďalekom Bruseli” vyhlásil za európske hodnoty, sú často v príkrom rozpore s tým, čo sme my a naši predkovia stáročia pokladali za naše hodnoty. Ale to je len jedna stránka skutočnosti. Druhou, omnoho závažnejšou sú pokusy zmeniť úniu nezávislých štátov na európsku federáciu.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že Slovensko má vyše dvadsaťročnú skúsenosť s federáciou. Neadministratívna federácia (typickou administratívnou federáciou sú USA) vždy bola, je a bude nástrojom silnejšieho, ktorý slabšiemu len výnimočne dáva možnosť presadiť si svoje osobité záujmy. Jediným prvkom v čsl. federácii, ktorý bránil tomu, aby nás česká strana úplne neprevalcovala, bol zákaz majorizácie. Slovenská časť snemovne národov mohla zablokovať prijatie určitých zákonov, ktoré by nezohľadňovali slovenský národný záujem. Treba však povedať, že to bolo len negatívne právo. Nemohla nič presadiť v prospech Slovenska, s čím by nesúhlasila česká strana. Preto sa federácia musela zákonite rozdeliť, lebo iný variant jej existencie bol centralizovaný štát s úplným podriadením Slovenska Prahe.

Presne týmto spôsobom by sa vyvíjala EÚ, ak by sa presadil princíp jej federalizácie. Federálne orgány by pracovali výlučne v prospech silných a slabí, ak by prišli o právo veta, by sa dostali do pozície outsidera, ľudovo povedané “fackovacieho panáka”, o záujem ktorého by sa nikto nestaral. Teda za najdôležitejšiu úlohu slovenskej zahraničnej politiky v aktuálnom období (ak chceme byť platným a uspokojeným členom EÚ) je a musí byť oponovanie federalizačným projektom a prísnom odmietaní zrušenia práva veta. Zároveň treba tlačiť na jasné pravidlá pri prijímaní uznesení Európskej rady. Nemôže sa stať, že sa cez paragrafy vykľučkuje, a nejaká záležitosť (napr. dodávky energonosičov) sa vyjme z portfólia otázok, na ktoré je treba jednomyseľnosť, a zaradia sa do portfólia, kde pri prijímaní stačí kvalifikovaná väčšina. Takéto konanie len oslabuje súdržnosť únie a posúva ju na cestu, na ktorej sa v závere 80. rokov minulého storočia ocitli tzv. socialistické federácie.

Do portfólia zahraničnej politiky patrí určite aj vonkajšia bezpečnosť štátu a eliminovanie cudzích zásahov do vnútornej politiky štátu. Len ťažko možno povedať, že v tejto otázke si MZV SR plní dôsledne svoje úlohy. Vyplýva to aj z toho, že za 33 rokov si Slovensko ako štát nevypracoval koncepciu štátnej menšinovej politiky. Od roku 1999 ju riadia príslušníci maďarskej menšiny, ktorí sa skôr riadia inštrukciami z Budapešti ako potrebami budovania lojality občanov SR inej národnosti k štátu. Orgány maďarského štátu sa rozťahujú po južnom Slovensku ako po vlastnom území. Namiesto rozhodného zásahu proti často provokačným akciám z druhej strany hraníc, naše orgány tápajú a skôr sa usilujú o to, aby provokatívne aktivity druhej strany dali do súladu so slovenským právom namiesto toho, aby ich rázne zamedzili.

Čo robiť v tejto otázke? Predovšetkým treba radikálne zmeniť Úrad splnomocnenca pre národnostné menšiny. Nemôže to byť orgán, cez ktorý maďarská vláda vnucuje SR svoje predstavy o tom, ako by mala vyzerať naša menšinová politika. Nemôže to byť úrad, cez ktorý sa plnia staré zámery maďarizátorov na rozloženie slovenského národného tela (napr. otázka tzv. goralov). Musí to byť orgán, v ktorom sa v rámci princípov, ktorými je SR viazaná, tvorí menšinová politika vlády a v ktorom sa určujú limity menšinových práv. Tieto práva nemôžu narúšať ústavné princípy nášho štátu. Na jeho čele nemôže stáť človek, ktorý sa stará len o “práva” jednej menšiny bez ohľadu na územnú integritu štátu a povinnosti príslušníkov národnostných menšín vo vzťahu k republike, napr. aj takú elementárnu povinnosť, akou je ovládanie štátneho jazyka. A ešte jedna vec, ktorá je z hľadiska potrieb štátu nepochopiteľná. Ako sa má lojálny príslušník menšiny pozerať na prax v tomto štáte, že do významných funkcii sa uprednostňujú tí, o ktorých lojálnosti sú pochybnosti alebo sú mierne povedané málo lojálni. (napr. úrad splnomocnenca, kancelária prezidenta atď.)? Čo sa im touto praxou odkazuje? Asi to, že byť lojálny k SR sa nehonoruje!

Ak niečo nechápem z pozície národných záujmov slovenského národa, tak je to správanie sa MZV SR, ale i ďalších orgánov SR k zahraničným Slovákom, najmä tým, ktorí sa do postavenia zahraničných Slovákov dostali zmenami hraníc v stredoeurópskom priestore. Chápem, že Praha nemala záujem podporovať Slovákov v zahraničí, lebo zväčša boli buď za samostatnosť Slovenska, alebo ich nemohla vydávať za “Čechoslovákov”. Čo je dôvod macošského prístupu SR k našim krajanom dnes sa možno len domnievať. Je to lenivosť, neschopnosť, neochota ísť do konfliktu, keď je nevyhnutný? Ale poďme po poriadku.

S politikou SR republiky vo vzťahoch k zahraničným Slovákom bolo možné ako tak súhlasiť, kým Úrad pre zahraničných Slovákov bol v štruktúra Úradu vlády SR. Po jeho predisponovaní na MZV SR sa začali kopiť problémy, ktoré sú pre mnohých zahraničných Slovákov nepochopiteľné. Prvé opatrenie, ktoré urobil minister M. Lajčiak bolo zníženie príspevku na zahraničných Slovákov o polovicu a predisponovanie finančných prostriedkov na iné účely. Do funkcie predsedu úradu boli následne menovaní ľudia, zväčša prevyšujúci diplomati alebo diplomati – dôchodcovia, ktorí nikdy s problematikou zahraničných Slovákov neprišli do styku a zväčša jej ani nerozumeli. Často jediným ich cieľom bolo mať teplé miestečko a pokoj.

Jednou z nepochopiteľných čŕt slovenskej zahraničnej politiky je vytváranie falošnej ilúzie, že všetko v našich vzťahoch, najmä so susedmi je v poriadku. Priam kŕčovito odmietajú urobiť opatrenie alebo zásah vtedy, keď všetko v poriadku nie je a bolo by treba zjednať nápravu diplomatickým zásahom. Dalo by sa narátať množstvo takýchto “nekonaní”, najmä vo vzťahu k Česku, Poľsku a Maďarsku, len aby sa obraz “bezkonfliktných” vzťahov nenarušil. Zaujímavé, že z druhej strany tento problém nemajú!

Naši krajania v blízkom zahraničí nemajú zrovna ideálne podmienky na rozvoj a uplatnenie svojich menšinových práv. Často pri presadzovaní svojich požiadaviek narazia na odpor zo strany orgánov štátu, v ktorom žijú. To, že by sa v svojich problémoch mohli oprieť o slovenskú diplomaciu v svojich domovských štátoch, je skôr zbožné prianie, ako realita. Priam do neba volajúci je prípad tajomníka Spolku Slovákov v Poľsku, ktorý sa dostal do krížku s poľskými orgánmi po tom, čo protestoval proti uzneseniu poľského sejmu o údajnom zjednotení severnej Oravy a severného Spiša s materskou krajinou. Odhliadnuc od toho, že ten protest malo urobiť slovenské MZV, keďže nešlo o žiadne zjednotenie, ale o odtrhnutie tohto územia od Slovenska. Odvtedy ho určité poľské orgány šikanujú a administratívne prenasledujú. Hoci vo všetkých administratívnych sporoch na poľských súdoch uspel, slovenská diplomacia sa nieže nezastala, ale niekedy sa zdalo, že je na poľskej strane. To, že napriek žiadosti o prijatie u vysokých štátnych úradníkov SR počas ich oficiálnych návštev Poľska sa mu nedostáva sluchu, je skôr pravidlom ako výnimkou. Neviem si predstaviť, žeby niečo vo vzťahu k svojim krajanom v blízkom zahraničí spravilo napr. Maďarsko. Ale čo už, Slovácko sa nesúdi a len aby sme v hanbe nezostali.

Môj článok nie je kritike pri kritiku, ale snahou o povzbudenie slovenskej zahraničnej služby, aby aspoň niektoré záujmy slovenského národa, ktoré nemôžu byť v konflikte s veľkými tohto sveta, vykonávala iniciatívne, dôsledne a zodpovedne. Len potom budeme môcť povedať, že je skutočne slovenská.