Bratislava 3. decembra (TASR/HSP/Foto:TASR)

Pôvodne mal byť tento rozhovor avízom na ďalšie bežecké dobrodružstvo ultramaratónca Jozefa Rajchla, ktorý sa na prelome rokov 2012/2013 chystal prebehnúť naprieč austrálskym kontinentom. Ako to však v súčasnosti býva, vplyvom krízy a menšieho záujmu sponzorov sa finančne náročný projekt musel odsunúť na neskôr. Mať však pri sebe človeka, ktorý je vo svetových štatistikách zapísaný ako človek, ktorý uskutočnil tretí najdlhší beh v dejinách, však nie je bežný zážitok. Tak, ako sa s ním rozprávať o dobrodružstvách, ktoré sprevádzajú stovky a tisíce kilometrov na jeho bežeckých túrach, či o tom, ako sa „beh na dlhú trať“ stáva aj súčasťou toho nešportového života. O tom všetkom sa Jozef Rajchl rozhovoril v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

-Vy ste spätý s behom, s dynamikou, pohybom. Premieta sa to aj do vášho bežného života tým, že ste človek, ktorý rieši veci „v behu“? Alebo patríte medzi tých, ktorí nemajú problém sa zastaviť a nechať veci len tak plynúť?

Neviem na to odpovedať jednoznačne. Je pravda, že často riešim štyri veci naraz, ale na druhej strane oproti minulosti viem aj zastať, zamyslieť sa a vyložiť si karty na stôl. A za to, myslím, môžem vďačiť behu, ten ma naučil vážiť si okamih, kedy sa môžem zastaviť.

-Vo vašej vizitke pri jednom z rozhovorov sa okrem behania uvádzajú ako obľúbené športy gymnastika, cyklistika a dokonca skialpinizmus. To sú deriváty tej základnej bežeckej aktivity, alebo ste sa naopak cez tieto športy dostali k behaniu?

Základom bola gymnastika. Tak trochu náhodne. Totiž raz som ako chlapec videl Jozefa Pribilinca, ako krúži po atletickej dráhe a mame som povedal, že na takomto štadióne by som chcel behať, že toto ma bude baviť. A tak sme sa s mamou vydali na Pasienky. Bohužiaľ sme vstúpili do zlých dverí a miesto atletiky som začal navštevovať gymnastický oddiel. Keď som mame potom hovoril, že to nie to, čo som chcel, že tam vôbec nebeháme, odpovedala mi slovami: „To nevadí, tam ostaneš, tam ťa sformujú!“ (smiech) Takže ten základ mi dala gymnastika. Postupne som sa cez iné športy dostal v 18 rokoch k atletike, ktorej som ostal verný.

-Kedy ale padlo to rozhodnutie, že sa budete venovať ultramaratónu?

Ja som tu v Devínskej Novej Vsi začal behávať pod vedením trénerov Mačáka a Jaška. Behával som tie klasické 10-kilometrové trate, lokálne dedinské behy. V roku 2003 som si počas zimnej prípravy zrazu zmyslel, že začnem trénovať na maratón. Tréneri ma od toho odhovárali, tvrdili, že je to nereálne a že som na to príliš mladý. A tak som tak akosi z trucu zorganizoval partiu, s ktorou som uskutočnil beh naprieč Slovenskom. Bežali sme z Vyšného Komárnika do Záhorskej Vsi. V priebehu piatich dní sme odbehli 575 kilometrov. A tým som vlastne trénerom dokázal, že sa to dá. Ale nielen to, prišiel som tomu na chuť.

-Ultramaratóny beháte od roku 2004 a vo verejnosti najviac zarezonoval beh Bratislava – Peking v roku 2008, kde ste prebehli vyše 12.000 kilometrov. Je to aj pre vás ten „najväčší“ doterajší beh?

Myslím si, že áno. Ono, keď to tak beriem s odstupom času, najprv som ultramaratóny behal preto, aby som odkázal iným, že sa to dá, potom zasa som ich behával preto, aby som niečo dokázal sám sebe. Ale práve tá Ázia bola behom, pri ktorom som chcel ukázať, že človek vie posúvať svoje hranice. Na Áziu mám tie najkrajšie spomienky aj vďaka tomu, čo som tam zažil.

-Hovorí sa, že to bolo okrem športového výkonu aj pekné dobrodružstvo, kde ste sa živili tým, čo prišlo.

To je pravda, jedol som, čo som našiel. Už v Číne som totiž bežal bez podporného tímu, len so základným výstrojom. Takže som hlad a smäd zaháňal tým, čo bolo po ruke. Či to bola hnilá tekvica, to, čo som našiel na smetisku, alebo aj červíky. Mnohí sa ma pýtajú, či som sa nebál, čo to so mnou spraví, ale ja som vtedy bol jednoducho v situácii, že som musel zobrať to, čo bolo po ruke. Bola to veľmi dobrá skúsenosť aj preto, že odvtedy si jedlo ako také oveľa viac vážim.

-Beh do Pekingu bol tretím najdlhším behom. Koľko by ste museli prebehnúť, aby ste boli úplne na špici?

Najdlhší beh meral 19.000 kilometrov, zabehol ho Francúz Serge Girard v roku 2006. Samozrejme, úplne najdlhší ultramaratón zvládol Dán Jesper Olsen, ktorý v rokoch 2004 až 2005 prebehol 25.000 kilometrov. To ale bežal na viacerých kontinentoch a pri presúvaní mal prestávky.

-Pokiaľ viem, tak počas túry Bratislava – Peking ste zodrali 19 párov tenisiek, koľko ste ich zodrali za kariéru? Dá sa to vôbec spočítať?-

To ani nie, viem, že mi to vychádza jeden pár za mesiac. Sú napríklad naozaj kvalitné, luxusné bežecké tenisky, ktoré sú veľmi pohodlné, no z mojich skúseností vydržia len 400-500 kilometrov. Ja používam tenisky, ktoré vydržia asi 800-900 kilometrov. Potom už začínate na chrbte i na šiji cítiť, že netlmia nárazy tak, ako by mali. Závisí samozrejme i na teréne, na ktorom bežíte. Vôbec ten najhorší, čo som zažil, bol práve pri behu do Pekingu – na kamenistej púšti Gobi.

-Keď to človek preráta, vy počas „ultrasu“ prebehnete 100 kilometrov denne. Čo pri takejto porcii začne bolieť ako prvé – tvrdnú lýtka, pichá v boku, bolia ramená, hučí v hlave?

Pre nás ultramaratóncov je najhorší „shin split“ – preťaženie holennej kosti. Je to ostrá pichavá bolesť, a to musíte len rozchodiť.

-Dá sa po takom dennom objeme kilometrov, ktoré počas ultramaratónov beháte, prepnúť ihneď na oddychový režim? Ako je so spánkom počas týchto behov?

Musím povedať, že keď večer dobehnem, tak „ľahnem ako kabela“. Ale obyčajne som do druhej v noci hore. Nedá sa mi zaspať. Ľudia z podporného tímu už dávno spia a ja sa prechádzam okolo nich, prípadne si beriem notebook a plánujem cestu na druhý deň. Ale vďaka vitamínovým preparátom, vyrábaným nanotechnológiou, dokážem dostatočne zregenerovať, aj keď spím relatívne málo – nejakých 6 hodín. Takže, ak mám dobrý vitamínový základ, zaspávam síce so svalovicou, no vstávam bez nej.

-Spomenuli ste ľudí z podporného tímu? Aké je dôležité mať dobrý podporný tím?

Veľmi. Sú to dobrovoľníci, ktorí si môžu dovoliť byť dva-tri mesiace na cestách, pričom ja im viem preplatiť len stravu a cestovné náklady. Vždy preto hovorím v plurále – išli sme, bežali sme. Oni totiž vlastne zažívajú takmer rovnakú záťaž ako ja, robia všetko preto, aby som sa ja mohol venovať len behu. Keď sú títo ľudia v pohode, aj ja som v pohode, a to výrazne vplýva na to, ako sa vám beží. Pri takýchto behoch totiž neplatí, že sa idete vybehať z nervozity, alebo zo zlosti, ako je to možno pri rekreačnom behu.

-Hovorí sa, že občas na nich ale dokážete aj nakričať…

(Smiech). No stalo sa, ale to bol extrém. Pamätám si, že pri behu do Pekingu sa to stalo niekde v Bulharsku, kde sme sa dohodli na jednej trase, ktorá mala viesť po ceste označenej číslom sedem. Čo čert nechcel, boli tam dve cesty takto označené. Takže asi po dvadsiatich kilometroch, keď som nestretol auto nášho tímu, som sa musel vrátiť. A keďže som bežal 40 kilometrov bez jedla a bez vody, tak som sa na nich rozkričal. Ale to naozaj ide krízovú situáciu, kedy mozog úplne vypne.

-Hovorí sa, že človek, ktorý sa venuje športu, vie lepšie bojovať v živote, lebo je zvyknutý zaťať zuby, prekonávať bolesť, posúvať hranice, spoliehať sa na seba – ako vám pomáha beh v živote?

Patrím medzi optimistov, na ktorých aj keď padne skriňa, idú ďalej. Snažím sa vidieť aj na tom negatívnom to pozitívne, mať schopnosť si z prekážky urobiť niečo, čo vás posunie ďalej. Všetko zlé je na niečo dobré, to je môj obľúbený slogan, a to ma naučil šport. Lebo keď ide človek cez rozumnú hranicu bolesti, môže dosiahnuť vytúžený výsledok, a to sa dá preniesť aj do toho bežného života, kde vám nikto nič nedaruje zadarmo. Šport ma naučil aj to, že je stále potrebné hľadať cesty, že ak to jednou cestou nejde, tak to inou pôjde. Len ju treba hľadať a nájsť.

-Pýtam sa aj preto, že vaša maminka je postihnutá Parkinsonovou chorobou. To je rana, ktorá človekom zamáva, pomohol vám beh sa vyrovnať a vyrovnávať sa s týmto faktom?

Určite áno. Navyše aj mojej mame zasa behanie pomohlo a motivovalo bojovať s chorobou. Vždy sme si našli čas, aby sme si zabehli, alebo potom neskôr sa aspoň prešli po dráhe, na ktorej som trénoval. Dokonca aj keď som mimo a o mamu sa starajú opatrovatelia, sa vždy s ňou snažia prejsť sa po tej dráhe.

-A keď ste športovec a ultramaratónec, máte vzťah aj k veciam, ktoré sú, ako sa hovorí, „behom na dlhú trať“?

Hej, hej, spolu s priateľmi z občianskeho združenia Ecofriends napríklad robím na projektoch, pri ktorých je dôležité nevzdať sa, nezanevrieť na svoj plán po prvom odmietnutí. Lebo v tom druhom kole môžu prísť ľudia, ktorí na rozdiel od tých prvých vašu snahu ocenia. Takže môžem povedať, že vytrvalosť je všeobecne znakom mojej povahy. Rovnako ako tvrdohlavosť.

-Využívate to aj v pozícii poslanca miestneho zastupiteľstva?

Áno, sprvoti som sa snažil veci riešiť a presadiť svoj názor nekompromisne, išiel som do toho „po hlave“. Dnes už som miernejší, snažím sa svoj názor, za ktorým si stojím, presadiť sústavným a trpezlivým vysvetľovaním.

-Vy ste v komunite Devínskej Novej Vsi známy ako organizátor športových i kultúrnych podujatí, pracovali ste napr. v tunajšej Turistickej informačnej kancelárii (TIK). Čomu sa venujte v súčasnosti?

Predchádzajúceho pol roka som tvrdo trénoval na beh naprieč Austráliou, ktorý sa mal uskutočniť tento mesiac, ale kvôli organizačno-technickým problémom, ktoré súvisia s finančným zabezpečením celého projektu, som tieto plány musel odložiť. Takže v súčasnosti sa venujem environmentálnym projektom nášho občianskeho združenia a tiež poskytujem kondičné tréningy pre tých, ktorí sa chcú venovať behaniu.

-Voľnosť a sloboda v hlave – bežecká i tá životná – to je také vaše životné motto. Už ste to dosiahli, alebo je to o neustálom hľadaní tohto stavu?

Povedal by som, že na tom neustále pracujem. Je podľa mňa dôležité si neustále klásť otázku, či život, ktorý žijeme, naozaj chceme žiť, či máme v živote i hlave voľnosť a slobodu. Mimochodom najlepšie sa o tom rozmýšľa niekde pri osemdesiatom kilometri, keď ste úplne oslobodení od pozemských vecí a idete len na výpary. Ja pracujem na takejto slobode, ktorá nie je o tom, že sa človek vykašle na problémy, ale vníma ich z viacerých uhlov pohľadu. To je podľa mňa tá sloboda a voľnosť – uvedomenie si skutkov, ktoré robíme a toho, ako nás zaväzujú voči ostatným. Najlepšie je večer ísť spať s pocitom, že sme urobili všetko, čo sme chceli a najlepšie, ako nám to podmienky v danej chvíli umožnili.

-Na záver sa vrátim na začiatok, keď som sa pýtal, či riešite veci v behu. Ako je to s rozlúčkou? Nelúčite sa náhodou slovami „musím bežať“?

Ale viete, že áno? Ešte predtým zaznejú obyčajne slová, že už som mal byť niekde inde. Takže je to tak, „musím bežať“ používam stále. Ľudia to berú s úsmevom.

Jozef Rajchl je rodákom z Bratislavy a lokálpatriotom jej mestskej časti Devínska Nová Ves. Na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave vyštudoval sociálnu pedagogiku pre mentálne postihnutých. Pracoval v Turistickej informačnej kancelárii (TIK) v Devínskej Novej Vsi, od roku 2010 je poslancom tunajšieho miestneho zastupiteľstva. V rámci občianskeho združenia Ecofriends sa venuje environmentálnym projektom. Od roku 2004 beháva ultramaratóny. Medzi jeho najväčšie bežecké tromfy patrí Beh po Európe v roku 2005, kedy odbehol 5239-kilometrovú trasu z fínskych Helsínk do španielskej Tarify za 59 dní, Across Austria v roku 2007 v dĺžke 686 km a najmä 12.024 kilometrov na trase Bratislava – Peking v roku 2008. Zúčastnil sa aj na viacerých charitatívnych behoch, ktoré pomáhali zbierať finančné zbierky pre nadáciu M. J. FOXA, ktorá pomáha ľuďom s Parkinsonovou chorobou.