Bratislava 7. júla (TASR) – Veľkí pápeži Lev XIII. a Ján Pavol II. videli v cyrilo-metodskej úcte cestu k Slovanom a zároveň k duchovnej obrode sekularizujúcej sa Európy. Slováci si pamiatku oboch vierozvestcov uchovávali počas stáročí zmätkov, vojen, rabovania, ale aj neskôr, keď žili dlhodobo bez vlastnej politickej organizácie. V čase, keď prišli solúnski bratia na Veľkú Moravu, sem priniesli kresťanstvo v zrozumiteľnom jazyku, kultúru, ale aj začlenenie do stredovekej Európy.

"Existuje tu jasná historická, etnická, sídelná kontinuita medzi národom, ku ktorému prišli Cyril a Metod, aj keď teritoriálne územie bolo oveľa väčšie, a dnešnými Slovákmi. Z hľadiska etnogenetického mala ich misia v súzvuku s prvou politickou organizáciou, Veľkou Moravou, a prvou cirkevnoprávnou štruktúrou – samostatnou cirkevnou provinciou, zásadný význam aj z hľadiska etnogenézy. Dovolím si tvrdiť, že keby nebolo tejto misie, nasledujúce stáročia bez politickej organizácie by neboli Slovákom umožnili prežiť tak, ako stáročia bez vlastnej politickej štruktúry neprežili povedzme lužickí Srbi alebo polabskí Slovania," uviedla v exkluzívnom rozhovore pre TASR historička z Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského, členka Pápežského výboru pre historické vedy, profesorka Emília Hrabovec.

-Slovensko oslavuje 1150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda. Časovo podobne vzdialené výročie oslavovalo pred viac ako sto rokmi Uhorsko, ktoré si pripomínalo 1000 rokov od príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Pompézne oslavy mali podporiť myšlienku, podľa ktorej bolo mnohonárodnostné Uhorsko primárne štátom Maďarov…-

Ťažko mi padne porovnávať obe výročia a vidieť v nich nejaké paralely. Pretože milénium príchodu Maďarov boli oslavy, ktoré vyplynuli z politického ošiaľu. Bola to atmosféra konca 19. storočia, keď si uhorské politické a intelektuálne elity napriek silnej maďarizácii a navonok manifestovanému sebavedomiu veľmi dobre uvedomovali, že Uhorsko nie je maďarský štát. Napriek tomu z neho chceli maďarský národný štát urobiť, a preto mobilizovali všetky potenciálne dostupné politické, ekonomické, duchovné, kultúrne a iné prostriedky, aby to dosiahli. Z tohto politického ošiaľu vzišli aj miléniové oslavy v 90. rokoch 19. storočia. Nešlo v nich o pripamätovanie si vlastných duchovných, kultúrnych či iných koreňov, teda legitímnych atribútov, ktoré určujú identitu spoločenstva, či už národného, alebo iného, ale o celkom jednoznačne politicky inštrumentalizované oslavy.

-Výročie príchodu vierozvestcov politický podtón nemá?-

My dnes oslavujeme 1150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. To je jubileum úplne iného druhu. Nemá nám pripomínať a posilňovať sebavedomie a dominanciu, nechceme ním dosiahnuť politickú hegemóniu. Je to jubileum predovšetkým duchovného, kultúrneho, intelektuálneho, vzdelanostného rázu a ak do určitej miery má aj politický význam, je to v pozitívnom zmysle. Je to jubileum, ktoré nám má pomôcť pripomenúť si korene vlastnej identity. Identity, ktorá nechce žiadnu inú identitu potlačiť alebo marginalizovať, ale ktorá je naopak v harmonickej syntéze s kultúrnou a duchovnou identitou Európy ako takej.

-Niektorí historici tvrdia, že cyrilo-metodská tradícia na Slovensku v priebehu stredoveku zanikla a obnovená bola až národovcami v 19. storočí…-

Nie je to tak. Ani by som nepovedala, že to tvrdia viacerí historici. To sú skôr izolované a inak ako historicko-vedecky motivované hlasy. Faktom je, že až postupom času spoznávame, ako kontinuálne a hlboko bola cyrilo-metodská úcta v slovenskom prostredí zakorenená. Tento nedostatok poznania vlastných dejín má celkom jednoznačné historické príčiny. Práve v čase, keď sa formovala moderná historická veda, vznikali moderné vedecké inštitúcie a systematický historický výskum, začali sa systematicky vydávať zbierky prameňov a formovať zásadné paradigmy historickej interpretácie jednotlivých národných dejín, teda v druhej polovici alebo poslednej tretine 19. storočia, práve vtedy Slováci prežívali najtvrdšie obdobie maďarizácie. A najbolestnejšie pociťovali absenciu akejkoľvek politickej a kultúrnej autonómie, ktorá mala za následok, že boli pozbavení aj možností organizovať nezávislý a slobodný výskum o vlastných dejinách a formovať svoje historické vedomie. Preto nemohli ani seriózne vedecky spoznávať svoje najstaršie dejiny a odhaliť, ako hlboko cyrilo-metodská úcta vlastne prenikla. Dvadsiate storočie bolo zase poznačené inými ideologickými tlakmi, od pokusov „československej“ historickej vedy inštrumentalizovať veľkomoravské dejiny, vrátane cyrilo-metodskej misie ako dôkaz „historickosti spoločného štátu“, až po komunistické zneužitie cyrilo-metodskej úcty ako domnelého dôkazu protirímskej a východnej orientácie Slovanov. Až teraz môžeme postupne odhaľovať, že vôbec nie je pravdivé, že cyrilo-metodská úcta z našich dejín na stáročia diskontinuálne zmizla.

-Kde sa s ňou môžeme stretnúť?-

Odhaľujeme ju napríklad v cirkevno-historickej oblasti. Z 13. – 15. storočia poznáme liturgické knihy, misále, ktoré svedčia o živej, praktizovanej úcte k sv. Cyrilovi a Metodovi. Sú tu patrocíniá kostolov, ktoré vznikli pod vplyvom východnej starokresťanskej úcty (napr. sv. Margita Antiochijská) alebo pod vplyvom cyrilo-metodským (patrocíniá sv. Klementa, ktorého ostatky solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu a odtiaľ do Ríma). Aj samotná mariánska úcta v podobe úcty k Sedembolestnej je pravdepodobne cyrilo-metodského pôvodu. Na území Slovenska pôsobili stáročia po cyrilo-metodskom období rehole východného aj západného rítu. Významným medzníkom v dejinách cyrilo-metodskej úcty bolo obdobie humanizmu, reformácie a katolíckej reformy či rekatolizácie, ktoré je poznačené veľmi živou cyrilo-metodskou úctou. Jej rukolapným dôkazom je napríklad spevník Benedikta Szöllösiho Cantus catholici s jeho krásnym historickým úvodom, ale aj množstvo iných dokumentov. Zásadnú úlohu v pestovaní cyrilo-metodskej úcty zohrala Trnavská univerzita, jezuiti a generácie bernolákovcov, ktorí systematicky pestovali veľmi živú cyrilo-metodskú úctu, ktorú oduševnene prevzali štúrovci. Čo sa mení v 19. storočí, to nie je znovuobjavenie niečoho mŕtveho na slovenskej strane. To, čo sa možno v druhej polovici 19. storočia mení a posúva, to je znovuobjavenie cyrilo-metodskej úcty na úrovni univerzálnej cirkvi. Pápeži znovuobjavili cyrilo-metodskú úctu.

-Ako k tomu došlo?-

Okrem iného aj vďaka tomu, že sa veľký pápež Lev XIII. počas svojho veľmi dlhého pontifikátu usiloval o dva dôležité ciele. Po prvé, oprieť sa o slovanských katolíkov pri duchovnej obnove Európy. Európa v druhej polovici 19. storočia je Európa, ktorá sa veľmi prudko sekularizuje. V štátoch sa uplatňujú liberálne, tvrdo antiklerikálne vlády. Dochádza k rozlukám. Vo vedeckej, intelektuálnej oblasti sa tvrdým spôsobom emancipuje alebo domnelo emancipuje veda od viery, od náboženstva, od cirkvi. To je jeden moment. Druhý moment je ekumenický, alebo, ako by sme v 19. storočí povedali, unionistický. Teda snahy, aby sa východné cirkvi znovu vrátili do lona katolíckej cirkvi. Obe tieto skutočnosti poznamenali Leva XIII., ktorý sa prostredníctvom slovanských katolíkov usiloval navrátiť Európu ku kresťanstvu a nájsť most k východným pravoslávnym Slovanom.

-Je zaujímavé, že sa k cyrilo-metodskej tradícii v 19. storočí zároveň vracala cirkev na celoeurópskej úrovni a zároveň sa na túto tradíciu začali pozerať inak aj slovenskí národovci. Už nie iba očami kresťanov, ale aj očami Slovákov…-

To bezpochyby. Ale aj to má jednoznačný historický dôvod. Je to práve 19. storočie, kedy si Slováci, ale aj iné národy, formujú svoje politické programy. A keď formulujú politické programy, v ktorých žiadajú politickú autonómiu, alebo dokonca ešte viac, ustanovenie samostatnej slovenskej korunnej krajiny priamo podriadenej Viedni, žiadajú aj vonkajšie atribúty takejto politickej svojbytnosti. Usilujú sa ju nejakým spôsobom duchovne a kultúrne upevniť a podčiarknuť. Je evidentné, že cyrilo-metodská tradícia a úcta, historicky spojená s najstaršou samostatnou cirkevnou organizáciou na našom území a s veľkomoravskou štátnosťou, sa tu dostáva do súzvuku s politickými túžbami a ich programovými vyjadreniami. Zároveň prichádza v poslednej tretine 19. storočia iniciatíva aj od pápeža. Tu môžeme do istej miery hovoriť o znovuobjavení cyrilo-metodskej úcty u Leva XIII., v istom zmysle v súzvuku so „znovuobjavením“ Slovanov ako špecifického duchovno-kultúrneho faktoru v Európe. Výrazom toho je predovšetkým veľká encyklika Grande munus z roku 1880, ktorou Lev XIII. rozšíril úctu k sv. Cyrilovi a Metodovi na celú univerzálnu cirkev. Už to nemali byť iba nejakí „lokálni“ svätí, osobitne uctievaní v niektorých oblastiach historicky spätých s ich pôsobením, ale svätí rovnako uctievaní v celej univerzálnej cirkvi.

-V čom spočíva význam sv. Cyrila a Metoda pre Slovákov a pre katolícku cirkev?-

Pre kresťanov je to v prvom rade viera. Pravda, neboli ohlasovateľmi viery ako niečoho úplne nového, lebo naši predkovia v čase ich príchodu už boli do veľkej miery kristianizovaní, bola to však kristianizácia do určitej miery povrchná. Až sv. Cyril a Metod svojím špecifickým inkulturačným prístupom dokázali vieru natoľko prevteliť do kultúry národa, že sa kristianizácia stala skutočne úspešnou a mohla hlboko zapustiť korene.

-Spomínali ste, že sa zmienky o sv. Cyrilovi a Metodovi nachádzajú v materiáloch z územia Slovenska z 13., 14. či 15. storočia…-

Je pozoruhodné, že spomienka na cyrilo-metodskú misiu pretrvala aj veľmi pohnuté historické obdobia poznačené hlbokými otrasmi a premenami, plieneniami, rozvratom, územnými posunmi, absenciou politickej a cirkevnej organizácie. Od rozvratu v 10. storočí cez vpád Mongolov v roku 1241, Přemysla Otakara o niekoľko rokov neskôr, počas ktorého zhorela neoceniteľná nitrianska knižnica, ničivé nájazdy husitov… Keď spomienka na cyrilo-metodské dedičstvo prežila všetky tieto zmätky a temná, tak musela byť niečím, čo bolo veľmi hlboko zakorenené nielen formálne, ale predovšetkým v srdciach ľudí. Ale vráťme sa k významu cyrilo-metodskej tradície. Hoci je to tradícia v prvom rade kresťanská, náboženská, aj neveriaci v nej môžu nájsť pozoruhodné bohatstvo významu. Začlenenie do vtedajšej kresťanskej európskej civilizácie bolo obrovským civilizačným počinom pre našich predkov, pre starých Slovákov. Pretože ich začlenilo do všetkého toho, čo vtedajšia európska civilizácia znamenala. Kultúrne, duchovne, politicky, ekonomicky. Bola to participácia na všetkých týchto dobrách, výdobytkoch formujúcej sa stredovekej kresťanskej európskej civilizácie.

-Po viac ako tisícsto rokoch sa Slovensko znovu začleňovalo do európskeho kultúrneho, duchovného, ale aj ekonomického rámca po páde komunizmu, keď nastúpilo cestu do Európskej únie (EÚ)…-

Áno aj nie. Bol to návrat v tom zmysle, že padli bariéry, ktoré znemožňovali slobodný kontakt a vzájomnú výmenu všetkých druhov. Na druhej strane, aj za komunizmu Slovensko v Európe bolo. A malo fundamentálne európske hodnoty napriek tomu, že komunistická ideológia a politický systém ich systematicky ničili. Napokon to, čo robí európske hodnoty skutočne európskymi, ich zakorenenie v kresťanskom dedičstve, v úcte k človeku a jeho slobode a dôstojnosti, to sa likvidovalo, aj keď úplne iným, tichým a subtílnym spôsobom, aj v západnej Európe. To by však bolo na inú dlhú diskusiu. Faktom je, že európska prítomnosť je u nás celkom jednoznačná už vyše 1150, ak nie oveľa viac rokov. Možno ju politickými udalosťami, ideológiami, vojnami, plienením prerušiť, ale nie zničiť. Aj pre nekresťanov je ďalej evidentné, že Cyril a Metod priniesli vzdelanostnú revolúciu. Začali systematickým spôsobom vzdelávať a pripravovať nové elity veľkomoravského štátu. Na všetkých úrovniach, od najvyššej až po najnižšiu. Veď to nebola jedna škola, ale celý systém škôl, od základov vzdelania až po najvyššie filozofické a teologické, ktoré poskytovali fundamenty vzdelania pre nové elity. Pravda, aj tu cyrilo-metodská misia nezačína z ničoho, ale nadväzuje na už existujúce vzdelanie minimálne dvoch generácií miestnych elít, formovaných zväčša v bavorských benediktínskych kláštoroch. Cyrilo-metodská misia prináša aj hlboké duchovno-kultúrne hodnoty. V prvom rade už spomenutú kresťanskú úctu k človeku. Cyril a Metod prichádzajú s veľmi hlbokou úctou k človeku ako božiemu stvoreniu v jeho dôstojnosti, ale aj k človeku mysliacemu, racionálnemu. Keď si prečítame napríklad známy Konštantínov Proglas, priam z neho žiari obrovská úcta k mysliacemu človeku, ktorý vlastným rozumom, vzdelaním poznáva pravdy o živote, o svete, o človeku, o Bohu.

-Pre sv. Cyrila a Metoda nebol rozdiel medzi racionalitou, vedou a vierou…-

Tak to bolo v celej stredovekej kresťanskej kultúre, kde kresťanské poznanie spájalo vieru a vedu, rozumové poznanie s poznaním prostredníctvom viery. Táto harmónia tu bola a túto harmóniu oni svojím osobitným inkulturačným prístupom ešte viac podčiarkli. Išlo o zjednotenie kultúry a viery, kultúry, ktorá vierou nemá byť narušená, ale naopak rozvinutá, obohatená. Napríklad franskí misionári tiež často používali jazyk našich predkov, ale nedokázali to urobiť takým spôsobom, aby tieto obsahy naozaj prevtelili do mentality, kultúry, jazyka národa.

-Franskí kňazi spolu s vierou prinášali cudziu kultúru, ale sv. Cyril a Metod posilnili kultúru, ktorá tu už bola o náboženský rozmer, písmo a vzdelanie?-

To je práve to pozoruhodné. Prišli z Konštantínopola, z byzantskej kultúry, ktorej v tom čase, objektívne videné, nemôžeme nepriznať superioritu. Bola omnoho rozvinutejšia, na vyššej úrovni. Napriek tomu obaja bratia neprišli s pocitom nejakej nadradenosti a nechceli vnucovať svoju kultúru národom, ktoré prišli misionovať. Presne naopak, prispôsobili ju s miestnou kultúrou a mentalitou a z toho dokázali vytvoriť harmonický súzvuk.

-Obaja bratia pochádzali zo Solúna, kde bolo veľa Slovanov. Existujú polemiky o tom, či ich matka nemohla mať slovanský pôvod…-

V Macedónsku sa bratia pravdepodobne so slovanskou kultúrou a jazykom stretli. To nič nemení na fakte, že mali neobyčajnú úctu ku každému misionovanému národu bez ohľadu na to, či ho poznali z mladosti, alebo nie. Len Proglas viackrát spomína úctu k národu a jeho atribútom, osobitne jazyku: „Bez kníh nahé sú všetky národy“. Alebo myslime na disputu s trojjazyčníkmi v Benátkach na ceste do Ríma, kde ich vtedajší zástupcovia teologického myslenia konfrontovali s postojom, že iné jazyky ako tie tri známe a etablované, teda latinčina, gréčtina a hebrejčina, sa nehodia na ohlasovanie evanjelia a na pestovanie v rámci cirkevného života. Sv. Cyril a Metod poznali východnú tradíciu, ktorá rešpektovala aj miestne jazyky v cirkvi a veľmi vehementne obhajovali právo každého národa vyjadriť svoju vieru, náboženstvo, vnútorné pocity, používať liturgiu vo vlastnom jazyku. To je v princípe apoteóza prirodzenoprávneho charakteru národa. Nie v zmysle nejakého národného mysticizmu, nadradenia, povýšenia na absolútnu hodnotu, ale v zmysle úcty k národu ako k prirodzenoprávnej hodnote.

-Sv. Cyril a Metod boli misionármi spojenej cirkvi, v ktorej však už existovali rozpory…-

Vtedy bola cirkev ešte jednotná, napriek tomu, že sa už prejavovali niektoré zárodočné teologické a jurisdikčné spory a pnutia. Obaja bratia si dokázali uchovať tak kánonickú, disciplinárnu, vieroučnú jednotu, ako aj jednotu lásky tak k materskej konštantínopolskej cirkvi, ktorá ich vyslala, v ktorej boli doma, ako k rímskej cirkvi, od ktorej Metod prijal poverenie stať sa legátom k slovanským národom a arcibiskupom metropolitom, ale aj k miestnej cirkvi veľkomoravskej, panónsko-moravsko-slovenskej, v ktorej pôsobil a v ktorej sa stal Metod prvým metropolitom samostatnej cirkevnej organizácie. V tomto kontexte si dovolím pridať ešte niekoľko zásadných myšlienok významných pre slovenský národ. Ak vychádzame z toho, že politická organizácia, prijatie kresťanstva, a cirkevná organizácia sú najzásadnejšie faktory etnogenézy národov, tak práve cyrilo-metodská misia je zásadným faktorom v etnogenéze, v dokonštituovaní vtedajšieho staroslovenského národa, už nech by sme ho akokoľvek nazvali.

-Prečo?-

Existuje tu jasná historická, etnická, sídelná kontinuita medzi národom, ku ktorému prišli Cyril a Metod, aj keď teritoriálne územie bolo oveľa väčšie, a dnešnými Slovákmi. Z hľadiska etnogenetického mala ich misia v súzvuku s prvou politickou organizáciou – Veľkou Moravou, a prvou cirkevnoprávnou štruktúrou – samostatnou cirkevnou provinciou, zásadný význam aj z hľadiska etnogenézy. Dovolím si tvrdiť, že keby nebolo tejto misie, nasledujúce stáročia bez politickej organizácie by neboli Slovákom umožnili prežiť tak, ako stáročia bez vlastnej politickej štruktúry neprežili povedzme lužickí Srbi alebo polabskí Slovania.

-Ako podľa vás Cyril a Metod postupovali?-

Cyril a Metod pôsobili v harmónii so štátom. Je to jasnozrivý panovník, ktorý ich pozýva. Panovník, ktorý im umožní pracovať, ktorý im dá k dispozícii materiálne prostriedky, infraštruktúru, zverí im mladých ľudí, aby ich vychovávali. To platilo predovšetkým o Rastislavovi, ale do určitej miery aj o Svätoplukovi. Dovolím si vysloviť tézu, že aj geniálna myšlienka, aby pápež Ján VIII. vzal pod svoju ochranu, pod svoj patronát Svätoplukovu ríšu, myšlienka hlboko zakorenená vo vtedajšom aj teologickom, aj politickom myslení stredovekého sveta, bola veľmi pravdepodobne produktom geniálneho Metodovho politického myslenia.

-To však vyžadovalo podobne geniálne myslenie aj od pápeža…-

Samozrejme, veď spolupráca vždy predpokladá obe strany. Faktom je aj to, že Ján VIII. videl chronickú neschopnosť Franskej ríše zabezpečiť mierovú, usporiadanú následnosť panovníkov, zabezpečiť usporiadané fungovanie ríše. A hľadal alternatívy. O tom sa dnes z hľadiska historicko-geopolitického veľa diskutuje. Takže to, čo tu spomeniem, nie je definitívny historický úsudok, ak taký v historickej vede vôbec existuje. Ale je to možno príspevok do diskusie. Je tu snaha pápežov, od Mikuláša, cez Hadriána, potom jednoznačne Jána VIII., nájsť akýsi alternatívny pól, o ktorý sa môže aj pápež sám oprieť. Na jednej strane je Franská ríša s vnútornými spormi, neschopnosťami, ale aj s jej politickými tlakmi, aj na pápežstvo, a na druhej strane Byzantská ríša, ktorá už ide svojou cestou, v ktorej sa už prejavujú teologické a jurisdikčné konkurenčné spory. A medzi nimi chce pápež vytvoriť priestor, o ktorý sa aj sám môže oprieť. Čosi podobné vidíme mutatis mutandis v úplne novom šate, už nie stredovekého politického myslenia, ale moderného myslenia záverečnej tretiny 19. storočia, za Leva XIII., ktorý hľadá práve v Slovanoch určitú oporu, v prvom rade duchovnú, ale do určitej miery aj politickú. Lebo vidí rozkladné tendencie v Rakúsko-Uhorsku a je presvedčený, že katolícky (austro)slavizmus by mohol byť aj politickým faktorom pri zabezpečení reálneho prežitia a obnovy spravodlivosti tejto ríše a zároveň sa z katolíckeho hľadiska stať príťažlivým pre východných Slovanov.

-A o sto rokov neskôr Ján Pavol II.?-

A potom Ján Pavol II., ktorý síce opäť žije a myslí v úplne inom kontexte, ale ktorý opäť vidí v slovanských katolíckych národoch jeden z nástrojov znovupokresťančenia Európy, znovubjavenia jej duchovných koreňov.

-Zaujímavé, ako jednotliví pápeži dokážu nadväzovať aj po stovkách rokov na svoju prácu…-

To je kontinuita dejín, ktorá platí nielen pre pápežov, ale pre všetky oblasti ľudského života a myslenia. Tragédiou dnešnej doby je, že stráca historické myslenie. Mať historické myslenie, to nie je naučiť sa naspamäť dáta a roky panovníkov alebo iných historických udalostí z minulosti. Historické myslenie znamená práve schopnosť kontextualizovať. Vidieť veci v kontinuite. A to je presne to myslenie, ktoré by malo byť základom aj politického, aj duchovného a kultúrneho myslenia.

-Čo Slováci oslavujú v roku 2013 ako 1150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda? Aký je náš dnešný odkaz z tohto výročia?-

Cyrilo-metodská misia nebola misia, ktorú môžeme redukovať len na misiu pre Slovákov. Nespochybniteľným historickým faktom však je, že to boli naši staroslovenskí predkovia, naše pramatky a praotcovia, ku ktorým v prvom rade sv. Cyril a Metod prišli, na ktorých územie prišli. V tomto ohľade teda môžeme povedať s istou dávkou zjednodušenia, že sme akoby prvými dedičmi tohto bohatstva. To neznamená, že máme niekoho z neho vylúčiť, veď dedičstvo je obrovské a delením sa nestráca, ale naopak obohacuje. Jeho duchovná pokladnica je taká veľká, že z neho môže čerpať celá Európa. Ale my máme v istom zmysle záväzok a povinnosť si ho prvom rade uctiť tak vo vzťahu k nám samotným, ako vo vzťahu k Európe.

-Na konferenciu k výročiu sv. Cyrila a Metoda prišli do Bratislavy tak ruskí, naši historici, ako aj zástupcovia katolíckej a pravoslávnej cirkvi. Ukázalo sa, že je to téma, ktorá naozaj prekračuje hranice národov…-

To bola konferencia, ktorú som organizovala z poverenia Pápežského výboru pre historické vedy. Konferencia, ktorá sa začlenila do dlhej série tradície podobných vatikánsko-ruských vedeckých podujatí, ktoré sa organizujú už niekoľko desaťročí a od konca 90. rokov pravidelne v tripartitnom zložení: Pápežský výbor pre historické vedy, Ruská akadémia vied a Moskovský patriarchát. Tentoraz sme vybrali cyrilo-metodskú tému a nebolo náhodné, že po prvýkrát v dejinách sa tak Svätá stolica, ako aj Moskva rozhodli uskutočniť takéto podujatie na Slovensku. Aj to je určité priznanie dôležitosti Slovenska a jeho centrálneho miesta v cyrilo-metodskej tradícii a cyrilo-metodskej úcte. Nie náhodou sa konferencia volala „Cyrilo-metodské náboženské a kultúrne dedičstvo ako most medzi Východom a Západom“. Čo sa tým mostom myslí? Zaiste nie iba geografia, ale predovšetkým duchovné a kultúrne mosty. Slovensko je živým nositeľom cyrilo-metodskej tradície a cyrilo-metodská tradícia je svojou podstatou univerzálna a ekumenická a ako taká môže byť duchovným fundamentom pre celú Európu.

-Ako to myslíte?-

Nebolo náhodné, že Ján Pavol II. počas prvého štyri a pol roka venoval dva významné dokumenty cyrilo-metodskej úcte. Konštitúciu Egregiae virtutis, ktorými sv. Cyrila a Metoda povýšil za spolupatrónov Európy, a o štyri a pol roka neskôr samostatnú encykliku Slavorum apostoli. Nebýva zvykom v katolíckej cirkvi, aby dvom patrónom venovali pápeži behom krátkej doby dva významné dokumenty magistéria. Aj to svedčí o tom, že Ján Pavol II. videl v cyrilo-metodskej úcte kľúč k duchovnej obrode Európy. Zároveň si veľmi dobre uvedomoval dôležitosť Európy v globalizovanom svete. Európy ako kolísky kresťanskej civilizácie aj všetkých hodnôt, ktoré sú s ňou späté. Ale tiež nenahraditeľné poslanie Slovenska v duchovnom zápase o Európu.

Rozhovor s Emíliou Hrabovec je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k správe zvukový záznam.