Na kraji Zeme

V polovici 50. rokov 20. storočia ZSSR naliehavo potreboval strelnicu, kde by mohol skúšať jadrové zbrane, nielen vo vzduchu a pod zemou, ale aj na mori. Dovtedy prevádzali Američania už niekoľko rokov jadrové skúšky na atoloch Bikini a Eniwetok v Tichom oceáne.

Strelnica musela byť pochopiteľne maximálne vzdialená od veľkých osád a komunikácií. Nová zem bola ideálnou voľbou. Žilo tam len asi 400 ľudí, a tí boli rýchlo presídlení do Archangeľskej oblasti.

V lete roku 1954 sa vylodilo na Novej zemi desať vojenských stavebných jednotiek. Aj keď  práce na výstavbe Objektu 700 o ploche cez 90-tisíc kilometrov štvorcových skomplikovali drsné klimatické podmienky, technické stavby, obytné domy, laboratóriá a letisko boli hotové už za rok.

Na jeseň roku 1955 zahrmel na Novej zemi prvý, v ZSSR, podvodný jadrový výbuch. V zálive Čornaja explodovalo v hĺbke 12 metrov z ponorky vystrelené torpédo s náložou RDS-9 o sile tri a pol kiloton. Skúška sa vykonávala v záujme vojenského námorníctva. Terčom bolo niekoľko torpédoborcov, minoloviek a ponoriek. Nová strelnica zabezpečovala odborníkom vyčerpávajúce informácie o pôsobení jadrového výbuchu na všetky druhy zbraní a vojenskej techniky.

Práve na Novej zemi otestovali najsilnejšiu termonukleárnu pumu na svete, AN602, známu ako Kuzkina matka či Car-bomba, o sile 58 megaton, teda niekoľko tisíckrát silnejšiu, ako bomba, ktorá zničila Hirošimu. Zhodili ju zo zvlášť upraveného bombardéra Tu-95 – nálož explodovala vo výške 4 kilometrov. Výbuch bol tak silný, že seizmická vlna obehla zemeguľu trikrát, mrak sa zdvihol do výšky skoro 70 kilometrov a záblesk videli vo vzdialenosti tisíc kilometrov.

Celkovo bolo na Novej zemi vykonaných 132 jadrových testov – 87 v atmosfére, tri podvodné a 42 podzemných. Ten posledný sa konal v roku 1990. V roku 1992 premenovali Štátnu centrálnu strelnicu Ministerstva obrany SSSA na Centrálnu strelnicu Ruska. V súčasnej dobe ju podriadili 12. Hlavnej správe Ministerstva obrany. V rámci Zmluvy o všeobsiahlom zákaze jadrových skúšok sa vykonávajú na Novej zemi nejadrové experimenty pre zachovanie spoľahlivosti a bezpečnosti jadrového arzenálu.

Atómová Snehová guľa

Ďalšia veľká jadrová strelnica o ploche 20-tisíc kilometrov štvorcových sa nachádzala, naopak v dosť ľudnatom kraji – na brehu rieky Irtyš v Kazašskej SSR, len 130 kilometrov od mesta Semipalatinsk. Pre vedcov, inžinierov a vojakov tam postavili celé mesto – Kurčatov.

Strelnica začala fungovať v roku 1949. Sila prvého výbuchu bola pomerne malá – iba 22 kiloton. Avšak, už za niekoľko rokov sa tam testovali už oveľa silnejšie bomby. V roku 1953 vyvinuli sovietski vedci pod vedením Andreja Sacharova vodíkovú bombu – “výrobok RDS-6s”. Bojová nálož bola svojráznou “lúpačkou”, sférickým systémom z vrstiev uránu a termonukleárneho paliva obalených chemickou výbušninou. Jej sila predstavovala 400 kiloton.

Semipalatinská strelnica fungovala až do roku 1991. Za niekoľko desaťročí tam bolo vykonaných 470 jadrových výbuchov, väčšinou podzemných. Nálože rozmiestnili v chodbách a šachtách. Na povrchu a vo vzduchu odpálili 125 náloží. Skúšala sa tam tiež munícia s rôznymi chemickými výbušninami.

Atómové bomby odpaľovali aj v iných oblastiach ZSSR. Napríklad, v septembri 1954 otestovali vojaci taktickú jadrovú nálož na Tockej strelnici v Orenburskej oblasti. Bola to jedna z hlavných častí armádnych cvičení pod krycím názvom Snehová guľa. Pri meste Tocka sústredili 45-tisíc vojakov a stovky jednotiek obrnenej techniky, diel a lietadiel. Manévrom velil, osobne maršal Georgij Žukov.

Hneď po detonácii bomby o sile 40 kiloton doviezli cez zamorené územie vojská – nacvičovali prelomenie nepriateľskej obrany za použitia jadrovej zbrane. Za hlavný ničivý účinok sa pokladala v tej dobe nárazová vlna. Vojaci a dôstojníci, však skúsili aj pôsobenie radiácie. V roku 1990 boli účastníci Tockých manévrov prirovnávaní k likvidátorom Černobyľskej havárie.

Výbuchy v púšti

Čo sa týka rozsahu jadrových skúšok, nemali sa USA vo svete s kým porovnávať. Najväčšiu strelnicu zriadili v štáte Nevada iba sto kilometrov od Las Vegas. V roku 1951 tam odpálili menšiu nálož o sile jednej kilotony. Potom obyvatelia Las Vegas a susedných miest mohli pozorovať pravidelne na obzore “atómove hríby”.

Američania sa snažili maximálne priblížiť jadrové skúšky bojovým podmienkam. Na strelnici stavali celé mestské štvrte a obranné stavby, zvážali tam rôznu techniku. Pôsobenie nárazovej vlny zaznamenávali pomocou rýchlostných kamier.

Do skúšok zapájali aj ľudí – tisíce vojakov sa nachádzalo často len niekoľko kilometrov od epicentra explózie. Celkovo na strelnici v Nevade odpálil vyše 900 jadrových náloží.

Životné prostredie vystavili, samozrejme značnému radiačnému zamorenia. Mimochodom, ten “najšpinavší” test atómovej bomby sa uskutočňoval v Nevade v mierových časoch – v roku 1962 v rámci programu využitia jadrových náloží pri ťažbe nerastov, výstavbe vodných a ropných nádrží.

Nálož o sile vyše 100 kiloton umiestnili pod zemou v hĺbke 190 metrov. Po výbuchu vznikol kráter 100 metrov hlboký s priemerom, takmer 400 metrov. Do vzduchu vyhodili 12 miliónov ton zeminy. Dva obrovské rádioaktívne mraky sa zdvihli do niekoľkokilometrovej výšky a preplávali nad štátmi Illinois, Nebraska, Iowa a Južná Dakota. Sprevádzali to rádioaktívne zrážky.

Na atoloch Bikini a Eniwentok v súostroví Marshallove ostrovy v Tichom oceáne odpálili americkí vojaci v marci 1954 termonukleárnu bombu v rámci operácie Castle Bravo. Odborníci sa zmýlili vo výpočtoch a sila výbuchu presiahla plánovanú 2,5-krát a predstavovala 15 megaton.

Podľa odhadov odborníkov výron radiácie po tomto výbuchu mohli porovnať s černobyľskou katastrofou. Radiačnému zamoreniu vystavili niekoľko osídlených atolov, ležiacich vo vzdialenosti stoviek kilometrov od epicentra výbuchu. Celkovo sa v období 1946 až 1958 uskutočnilo na týchto ostrovoch asi 70 jadrových testov. Na choroby spôsobené radiáciou zomrelo približne 850 obyvateľov súostrovia.