Štefan Harabin, Záhradnícka 74, 821 08 Bratislava

Bratislava, 8. novembra 2017

Generálna prokuratúra

Slovenskej republiky

do rúk Jaromíra Čižnára, generálneho prokurátora

Štúrova č. 2

812 85 Bratislava

Vec: Oznámenie pre podozrenie zo spáchania úmyselných trestných činov (trestné oznámenie – § 196 Trestného poriadku)

Z pohnútky svedomia a opierajúc sa aj o zmysel  ustanovenia Článku (ďalej len „Čl.“) 32 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v (tejto) Ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené“, podávam toto trestné oznámenie, lebo zrejme bola a je zneužívaná činnosť príslušných orgánov činných v trestnom konaní, keď v rozpore s ustanovením § 2 ods. 3 Trestného poriadku v znení v čase činu, ktoré zakladá povinnosť prokurátora stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, do dnešného dňa z vlastnej iniciatívy nezačal vo veci konať, hoci sa o relevantných skutočnostiach prokurátor dozvedel z tlače a vysielania televízií, resp. hoci generálny prokurátor sa o obsahu rokovania Národnej rady Slovenskej republiky na jej 11. schôdzi v období od 31. marca  do 14. apríla 1999 dozvedel priamo alebo zo zápisnice o tejto schôdzi.

I.

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej tiež len „MZV SR“) 22. marca 1999 dostalo nótu Spojených štátov amerických (ďalej len „USA“), ktorou sa žiadal súhlas alebo povolenie preletov tzv. tankovacích lietadiel nad územím Slovenskej republiky. Severoatlantická aliancia (ďalej len „NATO“) sa 23. marca 1999 oficiálne obrátila listom (nótou) na vládu SR so žiadosťou o poskytnutie vzdušného  priestoru na výkon vzdušnej operácie nad teritóriom Juhoslovanskej zväzovej republiky. Vláda SR v zložení Mikuláš Dzurinda – predseda vlády, Eduard Kukan, Brigita Schmögnerová, Gabriel Palacka, István Harna, Ivan Mikloš, Ladislav Pittner, László Miklós, Ľubomír Fogaš, Ľudovít Černák, Mária Machová, Milan Ftáčnik, Milan Kňažko, Pál Csáky, Pavol Hamžík, Pavol Kanis, Peter Magvaši a Tibor Šagát – ministri vlády (t. j. bez súhlasu  Jána Čarnogurského a Pavla Koncoša – ďalších ministrov, členov vlády), na svojom zasadnutí 24. marca  1999 toto povolanie udelila po diskusii vo vláde. Podnetom na túto diskusiu boli uvedené dve nóty, ktorých konkrétne vymedzenie o aké lietadlá by malo ísť, teda či o tankovacie lietadlá, obsahovala iba jedna nóta, v dôsledku čoho vzniklo určité nedorozumenie aj medzi samotnými členmi vlády o konkrétnom obsahu súhlasu vlády. Problémom sa preto vláda zaoberala ihneď po Veľkej noci v utorok 6. apríla 1999, kde okrem odstránenia nedorozumenia vláda rozhodla o zjednodušení povoľovacieho systému na individuálne lety a prelety (ako aj o humanitárnej pomoci 80 mil. Sk).

Podľa vyjadrení najmä predsedu vlády Mikuláša Dzurindu a Eduarda Kukana (ministra MZV SR) vychádzala vláda z integračných ambícií SR o členstvo v NATO a z jednoznačnej politickej orientácie na NATO, ako aj zo snahy prispieť k zabráneniu humanitárnej katastrofe v juhoslovanskej oblasti Kosovo. Dôležitosť a citlivosť danej problematiky bola dôvodom toho, že o udelení súhlasu rokovala vláda a udelila súhlas operatívne na svojom zasadnutí 24. marca 1999 bez toho, aby predtým informovala Národnú radu SR a mala k dispozícii jej stanovisko (uznesenie). Predmetné rozhodnutie vlády pritom nevytvorilo precedens, nakoľko obdobný súhlas bol  udelený už v rokoch 1996 a 1997 v súvislosti s preletmi lietadiel členských štátov NATO na zabezpečenie úspešného priebehu operácie IFOR a SFOR v Bosne a Hercegovine.

Plne do kompetencie Generálneho štábu Armády SR na základe politického vyjadrenia  MZV SR patrí rozhodnutie o udelení stáleho diplomatického povolenia pre prelety civilných a vojenských lietadiel nad územím SR.

Rozhodnutie o útokoch v r. 1999 bolo prijaté po konzultáciách s (niektorými) členskými štátmi OSN, OBSE a ostatnými medzinárodnými  organizáciami, ktoré vtedy pôsobili v Kosove. Vláda považuje raketovo-leteckú operáciu NATO voči vybraným vojenským cieľom v Juhoslávii po vyčerpaní politických možností, za krajnú alternatívu, pričom vláda SR postupovala v zmysle svojich kompetencií. Neporušila Ústavu SR ani iný zákon a opierajúc sa o široký mandát voličov z parlamentných volieb uplatnila svoje právo a svoju povinnosť v takýchto situáciách konať.

Na  rokovaní parlamentu v tejto súvislosti bolo proklamované, že SR nemá záujem, aby vznikol precedens, že kdesi bude založený etnický miništát a zmenia sa hranice. Riešenie kosovskej krízy malo zabezpečiť aj nezmeniteľnosť  súčasných  medzinárodne uznaných hraníc európskych štátov a vytvoriť zmysluplný autonómny región Kosovo.

II.

Prezident Spojených štátov amerických Bill Clinton v masovokomunikačných prostriedkoch, vrátane televízie, povedal v tejto spojitosti, že na základe strategického scenára Pentagonu ide o rozmiestneie vojenských jednotiek USA a jeho spojencov na území Kosova.

A stalo sa, že Kosovo je ako samostatný štát vytvorený a uznaný predovšetkým USA aj štátmi NATO, ktoré sa útoku na Juhosláviu aktívne zúčastnili a na území Kosova je vybudovaná jedna z najväčších vojenských základní mimo územia USA s 8 až 10 tisíc vojakmi a príslušnou vojenskou technikou (Camp Bondsteel).

Podľa vyjadrení generálneho tajomníka OSN Kofi Annana „že podľa Charty OSN za dodržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti vo svete zodpovedá predovšetkým Bezpečnostná rada OSN. NATO nedostalo súhlas BR OSN na vojenskú akciu proti Juhoslávii. V rámci princípov Charty OSN pomoc agresorovi v akomkoľvek rozsahu sa tiež považuje za agresiu“.

Slovenská republika v inkriminovanom čase nebola členom NATO a predmetné nóty USA a NATO sa netýkali udelenia stáleho diplomatického povolenia na prelety a pristávanie lietadiel na území SR.

Požiadavku USA a NATO o povolenie preletu tankovacích a vojenských bombardovacích lietadiel nad vzdušným priestorom Švajčiarska, Rakúska a Grécka tieto štáty  odmietli s argumentáciou, že nie je pre to nijaký dôvod. Grécko pritom už v tom čase bolo plnohodnotným členom NATO.

S prihliadnutím na túto skutočnosť bol postoj Slovenska kľúčový z hľadiska strategického významu jeho súhlasu, lebo bez neho by sa tankovacie a bombardovacie lietadlá dostali na územie Juhoslávie zo severnej časti Európy iba cez Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Súhlas slovenskej vlády teda výrazne skrátil letovú trasu a umožnil priame a intenzívne bombardovanie Juhoslávie.

Vzhľadom na túto skutočnosť, ktorá zvýrazňuje strategickú polohu SR, neobstojí argument, že súhlas vlády SR s preletmi nad územím SR nás výrazne priblížil k vstupu do NATO. Práve neudelenie súhlasu by zvýraznilo strategickú polohu SR a potrebu jeho začlenenia do NATO.

Treba v tejto spojitosti zdôrazniť, že účel nesvätí prostriedky. A už vôbec nie vtedy, ak v čase mieru sú argumentom a prostriedkom bomby. Akceptovanie argumentov vlády SR by znamenalo legalizovanie nadradenosti dosiahnutia cieľa páchateľom bez dodržania zákonných podmienok. Napr. v prípade cieleného a účelového úmyselného usmrtenia páchateľa bez splnenia kritérií nutnej obrany, ev. krajnej núdze, by páchateľ nebol trestne zodpovedný, lebo konal v záujme dosiahnutia cieľa.

V demokratickom a právnom štáte musí platiť, že  dodržiavanie ľudských práv, vrátane práva na život, nemožno vynucovať porušovaním ľudských práv, najmä práva na život, bombardovaním nevinného civilného obyvateľstva, detí, žien a prestárlych osôb, nemocníc a škôl. Naopak.  Takýto počin možno označiť za zločin proti ľudskosti.

Pre úplnosť uvádzam, že inkriminovaná aktivita vlády SR 24. marca a 6. apríla 1999 nenapĺňa ani podmienky krajnej núdze pre závažnejší následok (§ 24 ods. 1 Trestného zákona, ďalej len „Tr. zák.“), pretože konanie bolo individuálne neadresné a zasiahlo nevinných ľudí, zo strany ktorých žiadne nebezpečenstvo nehrozilo ani USA a NATO, ani členom vlády SR, vrátane predsedu vlády, ani Slovenskej republike.

III.

V bombardovanej oblasti Juhoslávie žilo v tom čase niekoľko desaťtisíc Slovákov. Jednou z prvých obetí bombardovania bol Slovák, 19 ročný vojak Ján Kukučka z Padiny, obce vzdialenej asi 10 km od Kovačice. Jeho mŕtvolu odovzdali rodičom ráno 31. marca 1999.

Bombardovanie Juhoslávie trvalo 3 mesiace a zahynulo počas neho cez 2000 civilistov, spôsobilo na niektorých miestach zvýšenú rádioaktivitu a obrovské materiálne škody. Do 13. apríla 1999 padlo v prepočte na jedného obyvateľa 9 kg trhavín trinitrotoluénu, čo malo za následok  do uvedeného dňa aj  81 zničených základných škôl, 42 stredných škôl, 6 vyšších škôl, 21 fakúlt univerzít, 6 študentských domovov (internátov) a 6 učňovských škôl. Už v uvedenom čase teda na územie Juhoslávie padol dvojnásobok bômb v porovnaní s atómovou bombou zhodenou na Hirošimu. Argument vlády SR o snahe zabrániť humanitárnej katastrofe v Juhoslovanskej oblasti Kosovo bombardovaním aj nevojenských cieľov a civilistov (detí, žien, starcov) je  prinajmenšom cinické.

Dôkaz: http://www.balkan.szm.com/AGRESIA%20NATO.htm

http://www.quintus-sertorius.net/news/co-vedlo-ke-vzniku-                                          samostatneho-kosova-pravda-vychazi-najevo-s-velkym-zpozdenim/

http://www.hlavnespravy.sk/medzinarodna-skupina-pravnikov-krajiny-              nato-sa-musi-postavit-pred-sud-je-za-co/1035868

Pokiaľ sa týka súhlasu vlády SR v rokoch 1996 – 1997 s preletmi lietadiel (vojenských) nad územím SR a účasťou a pomocou jednotkám IFOR a SFOR tento súhlas – na rozdiel od súhlasu vlády 24. marca a 6. apríla 1999 bol udelený na základe pravidiel medzinárodného práva, pretože o všetkých príslušných otázkach bolo rokované a o aktivite SR bolo rozhodnuté na základe mandátu BR OSN a OSN. Išlo o mierovú akciu (operáciu) a nie o vojenskú agresiu (útok) NATO.

Prípadné súkromné rokovania predsedu vlády SR alebo ministra zahraničných vecí s inými predstaviteľmi štátu alebo medzinárodnej organizácie z hľadiska rozhodovania vlády 24. marca a 6. apríla 1999 je irelevantné a nemôže slúžiť ako argument pre dôvodnosť a procesnú oprávnenosť príslušného vládneho rozhodovania a rozhodnutia.

Treba ešte poznamenať, že mandát od voličov majú  len priamo volený prezident SR a poslanci Národnej rady SR. Nie členovia vlády SR. Tí majú mandát od poslancov Národnej rady SR, aj to – spravidla – iba od poslancov vládnucich strán. Odvolávať sa preto na „široký mandát od voličov“ je scestné a účelové, najmä v situácii, keď občania dali najavo svoj nesúhlas s bombardovaním Juhoslávie – napr. demonštráciou pred budovou amerického veľvyslanectva. A žiadna manifestácia na podporu bombardovania Juhoslávie nebola. Nebola ani manifestácia na rozhodnutie vlády o umožnení preletov bombardovacích lietadiel NATO za účelom výkonu vzdušnej operácie nad územím Juhoslávie.

Dôkaz: Mediálne ohlasy a správy

Zápis rozpravy na 11. schôdzi NR SR v dňoch 31. marca až 14. apríla 1999

IV.

V znení účinnom v čase činu:

Podľa Čl. 1 vety prvej Ústavy SR – Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát.

V zmysle Čl. 2 ods. 1 Ústavy SR – štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

V tomto ustanovení ústava zdôrazňuje  suverenitu ľudu a výkon moci štátu na základe suverenity ľudu a v medziach suverenity ľudu. Proklamuje pôvod štátnej moci tak, že všetka verejná moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom poslancov, t. j. svojich volených zástupcov alebo priamo. Nepostrádateľnou podmienkou  uvedeného (conditio sine qua non) v právnom štáte je dôsledné dodržiavanie kompetencií orgánmi verejnej moci. V zmysle zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR (§ 32 ods. 1) činnosť ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR riadi, zjednocuje a kontroluje vláda SR. Ustanovenie § 34 upravuje schvaľovaciu kompetenciu vlády (a) štatúty ministerstiev, ktoré podrobnejšie  vymedzia ich úlohy, zásady ich činnosti, vnútornú organizáciu; b) limity počtov pracovníkov; c) zahraničné cesty). Podľa § 19 cit. zákona (v znení účinnom do  1. decembra 1999) ministerstvo obrany SR je ústredným orgánom štátnej správy SR – aj pre „zabezpečovanie nedotknuteľnosti vzdušného priestoru SR a koordináciu vojenskej letovej premávky s civilnou letovou premávkou“.

Ani tento zákon nemá ustanovenie, ktoré by legalizovalo bez mandátu od NR SR rozhodovanie vlády o povolení pre narušenie vzdušného priestoru SR.

V zmysle Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR – „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Citované ustanovenie určuje, že inštitúcie existujúce v spoločnosti, teda aj vláda SR, budú konať iba v rozsahu zverených právomocí. Význam a závažnosť tejto úpravy akcentuje aj skutočnosť, že úprave predpokladanej v Čl. 2 ods. 2 Ústavy podliehajú nielen štátne orgány, ale všetky orgány verejnej moci, ktoré SR zriadila na svojom území a poverila vykonávaním verejnej moci. Štátnu moc možno uplatňovať výlučne iba v prípadoch a v medziach stanovených zákonom a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z toho vyplýva, že Ústava SR zaručuje právnickým  osobám, t. j. ministerstvám aj vláde, výkon len tých práv, ktoré im výslovne priznáva.

Podľa Čl. 152 ods. 4 Ústavy  – výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s (touto) ústavou. Preto kompetencia štátnych orgánov – vrátane vlády SR – nemôže byť implikovaná v právnej norme, inak povedané – nemôže   vyplývať z ustanovenia zákona, ale musí byť v zákone výslovne určená. Eventuálne dodatočné odobrenie či neskoršie legalizovanie dokonaného konania neospravedlňuje ani nelegalizuje skoršie konanie a neexkulpuje páchateľa, ak týmto činom porušil ústavu alebo zákon a tým naplnil znaky trestného činu. A neospravedlňuje ani pomocníka páchateľa takého protiprávneho činu.

V zmysle Čl. 86 písm. i/ Ústavy SR – do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä „rokovať o základných otázkach vnútornej, medzinárodnej, hospodárskej, sociálnej a inej politiky“.

Udelenie súhlasu na porušenie vzdušnej suverenity SR porušením jeho vzdušného priestoru preletom vojenských tankovacích a bombardovacích lietadiel USA a NATO je bez najmenších pochybností vážnou základnou vnútropolitickou aj zahraničnopolitickou otázkou.

Podľa Čl. 119 písm. g/ Ústavy SR – vláda rozhoduje v zbore „o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky“.

Z citovaných ustanovení ústavy je evidentné, že Čl. 86 Ústavy určuje obsah t. j. vecnú kompetenciu rokovania Národnej rady, kým Čl. 119 určuje formu rokovania vlády tak, že aj o citovaných otázkach  rozhoduje vláda (v zbore) a nie jednotlivý člen vlády alebo predseda vlády.

Uvedenú argumentáciu pre čas činu potvrdzuje aj neskoršia novela Ústavy SR ústavným zákonom z 23. februára 2001 č. 90/2001 Z. z. (s účinnosťou od 1. júla 2001) zmenami v Čl. 86 a najmä Čl. 119 nové písm. „o“. Ak by totiž bolo možné vykladať ústavu v dotknutých ustanoveniach tak, ako tým argumentuje vláda v r. 1999, nebolo by treba takéto zmeny v ústave. Tým je doložené, že vláda SR  24. marca a 6. apríla 1999 rozhodla mimo svojej ústavnej a zákonnej kompetencie. Vláda si osvojila čo jej nepatrilo, rozhodla nesporne svojvoľne o otázke, ktorá patrila výhradne do právomoci parlamentu.

V zmysle § 4 Tr. zák. v znení v čase činu, trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ

a/ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom (priamy úmysel), alebo

b/ vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (úmysel nepriamy).

Je nespochybniteľné, že predseda vlády SR a členovia tejto vlády pri rokovaní o hlasovaní 24. marca a 6. apríla 1999 vedeli o čom rozhodujú, vedeli, aký následok môže vyplynúť z masívneho bombardovania (letecko-raketového) pre civilné obyvateľstvo a svojím súhlasom prejavili, že sú s tým uzrozumení.

Podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoch alebo viacerých osôb, zodpovedá každá z nich, akoby trestný čin spáchala sama (spolupáchatelia).

Spoločným konaním v danom prípade je spoločné rokovanie a rozhodovanie – hlasovanie o predmete rokovania. Na naplnenie pojmu  „spolupáchateľstvo“ nie je potrebné, aby sa všetci spolupáchatelia zúčastnili na trestnej činnosti rovnakou mierou. V danom prípade to znamená, že sa nemuseli všetci aktívne zapojiť do diskusie, ak sa zúčastnili hlasovania, ktorým tankovanie aj prelety bombardovacích lietadiel nad územím SR schválili. Spoločný úmysel spolupáchateľov podľa §  9 ods. 2 Tr. zák.  zahŕňa tak ich spoločné konanie, ako aj sledovanie spoločného cieľa. Neznamená však, že páchatelia musia byť výslovne dohodnutí na spáchaní trestného činu. Stačí aj konkludentná dohoda pri vedomí každého spolupáchateľa aspoň o možnosti, že jeho konanie i ostatných spolupáchateľov smeruje k spáchaniu činu spoločným konaním, s čím je každý uzrozumený.

Naplnenie týchto podmienok predsedom vlády a členmi vlády, ktorí hlasovali za povolenie preletov, jednoznačne dokumentuje skutočnosť, že dvaja členovia vlády nehlasovali za povolenie preletov (nesporne preto, lebo vedeli, aký to bude mať následok – s čím nesúhlasili).

V zmysle § 10 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. – účastníkom na dokonanom trestnom čine (alebo jeho pokuse) je, kto úmyselne  poskytol inému pomoc na spáchanie trestného činu, najmä zadovážením prostriedkov, odstránením prekážok, radou, utvrdzovaním v predsavzatí, sľubom prispieť po trestnom čine (pomocník).

Pomocník úmyselne pomáha alebo podporuje páchateľa ešte pred spáchaním trestného činu, resp. v čase činu, ak došlo aspoň k pokusu trestného činu. Rozhodujúce je, či sa inkriminovaný skutok (čin) stal a nie to, či za tento čin už bol niekto postihnutý.

„Odstránením prekážok“ v intenciách § 10 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. je konanie pomocníka, ktorým podporuje či umožňuje alebo uľahčuje činnosť páchateľa. Schválením (povolením) tankovania bojových lietadiel a ich preletov nad územím SR bolo výrazne uľahčené bombardovanie územia Juhoslávie s uvedenými následkami. Keďže charakter a účel pomoci zahrňovali aj tieto okolnosti, ktoré napĺňajú, resp. podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby (hromadné bombardovanie, resp. hromadné letecko raketové bombardovanie s „ťažkými následkami na živote a majetku) vzťahuje sa použitie vyššej trestnej sadzby aj na pomocníkov.

Podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. na trestnú zodpovednosť a trestnosť účastníka sa použijú ustanovenia o trestnej zodpovednosti a trestnosti páchateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Inak povedané, pomocník sa potrestá podľa tej istej  trestnej sadzby ako páchateľ. Pri spolupáchateľstve pomocníkov sa miera zavinenia  posudzuje u každého zvlášť.

V zmysle § 158 ods. 1 písm. b/, 2 písm. a/ Tr. zák. spácha trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, kto ako verejný činiteľ v úmysle zadovážiť inému neoprávnený prospech prekročí svoju právomoc ods. 1 písm. bú a uvedeným činom zadováži inému značný prospech (ods. 2 písm. a/).

Predseda vlády a ministri – členovia vlády sú verejní činitelia podľa § 89 ods. 9 Tr. zák. Inkriminovaného konania sa dopustili v súvislosti s výkonom ich právomoci, konkrétne prekročením svojich právomocí, t. j. zneužitím právomoci tým, že bez zmocnenia Národnou radou rozhodli o závažnej otázke, o ktorej patrilo rozhodnúť poslancom parlamentu a nie vláde.

Prekročením právomoci v zmysle ustanovenia § 158 ods. 1 Tr. zák. totiž je, ak páchateľ vykonáva činnosť, ktorá patrí do právomoci iného orgánu. Vláda konala svojvoľne, bez zmocnenia parlamentom SR.

Citovaným zákonným ustanovením vyžadovaný úmysel „zadovážiť inému neoprávnený prospech“ zahrňuje každé neoprávnené zvýhodnenie materiálne i nemateriálne, na ktoré páchateľ či iná osoba alebo inštitúcia nemala právo, teda aj protiprávne zvýhodnenie udelením inkriminovaného súhlasu, čo predstavuje nielen veľkú materiálnu výhodu (prospech) ušetrením pohonných hmôt lietadiel, ale aj značnú vojensko-strategickú výhodu. Na strane vojenských síl USA a NATO je to nesporne značne prospešná výhoda (s obzvlášť ťažkými následkami pre Juhosláviu, pre jej obyvateľov a ich majetok).

Podľa §  219 ods. 1, 2 písm. a/, d/ Tr. zák. (taktiež v znení účinnom v čase činu) spácha trestný čin vraždy, kto iného úmyselne usmrtí (pozn. hoci aj v nepriamom úmysle), ak uvedený čin spácha na dvoch alebo viacerých osobách (ods. 2 písm. a/), či na osobe mladšej ako 15 rokov (ods. 2 písm. d/).

Úmyselné usmrtenie viac ako 2000 ľudí, medzi nimi aj mnohých detí, t. j. osôb mladších ako pätnásť rokov bombardovaním, resp. raketovo-leteckým bombardovaním čo len v nepriamom úmysle, je hromadným vraždením, keďže medzi USA a NATO a Juhoslovanskou zväzovou republikou nebol oficiálny vojnový stav (ako to na rokovaní parlamentu opakovane tvrdil minister Kukan). Útok štátu či vojenského zoskupenia na iný štát je agresiou, preto i inkriminovaná aktivita vlády je aktivitou v prospech  agresora, lebo USA a NATO prima facie nekonali na základe zmocnenia OSN  alebo jej Bezpečnostnej rady a navyše Slovenská republika v tom čase nebola členským štátom NATO. Na inkriminované rozhodnutie ju nezaväzovala ani legálna medzinárodná zmluva.

Tí členovia vlády, ktorí hlasovali za povolenie preletov sa nemôžu ani len teoreticky viviniť tvrdením, že nemali tušenie o budúcom vraždení civilistov, lebo v opačnom prípade, by minimálne po 31. marci 1999 až do 1. júna 1999, (keď civilné obete bombardovania vojskami NATO v Juhoslávii sa stali mediálne nespochybniteľnou notorietou) museli iniciovať zrušenie inkriminovaných uznesení vlády s cieľom zastaviť vraždenie.

V.

Skutočnosti uvedené v bodoch I. a IV. tohto oznámenia odôvodňujú skutkový a právny záver, že

Vláda Slovenskej republiky v zložení Mikuláš Dzurinda – predseda vlády, Eduard Kukan, Brigita Schmögnerová, Gabriel Palacka, István Harna, Ivan Mikloš, Ladislav Pittner, László Miklós, Ľubomír Fogaš, Ľudovít Černák, Mária Machová, Milan Ftáčnik, Milan Kňažko, Pál Csáky, Pavol Hamžík, Pavol Kanis, Peter Magvaši a Tibor Šagát – ministri vlády, v rozpore s Čl. 2 ods. 2, Čl. 86 a Čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a bez viazanosti medzinárodnou zmluvou, v čase mieru, keď Juhoslovanská zväzová republika nebola vo vojnovom stave so Spojenými štátmi americkými ani so žiadnou z ďalších členských štátov  Severoatlantickej aliancie – NATO, na zasadnutí vlády Slovenskej republiky 24. marca a 6. apríla 1999 spoločným konaním v úmysle poskytnúť vojenským silám USA a NATO neoprávnenú výhodu pre bombardovanie Juhoslávie, rozhodli o povolení preletov vojenských tankovacích a bombardovacích lietadiel USA a NATO nad územím Slovenskej republiky – s vedomím, že ide o jednostranný, Bezpečnostnou radou OSN ani samotnou OSN neschválený agresívny vojenský útok uvedeného štátu a vojensko-politického zoskupenia štátov NATO na suverénnu republiku Juhoslávie a že bombardovanie zasiahne aj iné, než len vojenské ciele, v dôsledku čoho nevyhnutne budú usmrtení aj nevinní civilní obyvatelia Juhoslávie, vrátane detí, žien a prestárlych osôb,  k čomu aj došlo, vrátane spôsobenia veľkých materiálnych škôd napadnutej krajine,

t e d a

• ako verejní činitelia spoločným konaním v úmysle zadovážiť inému neoprávnený prospech prekročili svoju právomoc a činom zadovážili inému značný prospech,
• úmyselne odstránili prekážky na usmrtenie iných a tým činom došlo k úmyselnému usmrteniu viacerých osôb, vrátane osôb mladších ako pätnásť rokov,

č í m     s p á c h a l i

• spolupáchateľstvo trestného činu zneužívaním právomoci verejného činiteľa podľa § 9 ods. 2, § 158 ods. 1 písm. b/, 2 písm. a/ Tr. zák.,
• spolupáchateľstvo pomoci k trestnému činu vraždy podľa § 9 ods. 2, § 10 ods. 1 písm. c/, § 219 ods. 1, 2 písm. a/, d/ Tr. zák.

VI.

Na základe vyjadreného, opierajúc sa o predložené dôkazy – najmä na obsah vystúpení poslancov NR  SR  na  jej  11. schôdzi  v roku  1999  n a v r h u j e m,

začať trestné stíhanie vo veci (§ 199 ods. 1 Tr. por.) a po doplnení dokazovania už v prípravnom konaní

• vyžiadaním nóty USA z 22. marca 1999 a nóty NATO z 23. marca 1999, ktorými sa žiada súhlas resp. povolenie preletov vojenských lietadiel nad územím SR za účelom vykonania vzdušnej operácie nad územím Juhoslávie a predkladom týchto nót do slovenčiny,
• zistením, či na rokovaní vlády SR o predmetnej otázke mali všetci členovia vlády – ministri – k dispozícii písomné nóty a ich preklad do slovenčiny u tých, ktorí neovládajú angličtinu,
• zistením stanoviska Generálneho štábu Armády SR k predmetným nótam,
• zistením, či toto stanovisko bolo na rokovaní vlády oboznámené alebo či zástupca Generálneho štábu Armády SR bol na rokovaní aktívne prítomný zistením jeho stanoviska,
• zistením ich výsluchom ako svedkov, z akého dôvodu nehlasovali za povolenie preletov ministri Ján Čarnogurský a Pavel Koncoš,
• vyžiadaním správy z príslušnej ambasády (Srbska) o obetiach na životoch (vrátane počtu detí, resp. osôb mladších ako 18 rokov) a spôsobenej materiálnej škody bombardovaním (raketovo-leteckou operáciou) Juhoslávie v čase od 31. marca do 1. júna 1999),
• preverením tvrdenia bývalého poslanca Engliša o správe agentúry Reuters o prísľube povolenia inkriminovaných preletov nad územím SR Eduardom Kukanom ešte pred rokovaním a rozhodnutím vlády 23. marca 1999,

vzniesť v skutkovej vete uvedeným osobám, t. j.  býv. predsedovi vlády SR Mikulášovi Dzurindovi a členom  vlády, ktorí hlasovali za povolenie preletov za účelom  raketovo-leteckej vzdušnej operácie (t. j. za účelom bombardovania Juhoslávie), okrem Ladislava Pittnera, ktorý zomrel 15. augusta 2008, obvinenie pre trestnú činnosť konkretizovanú v bode V. tohto oznámenia.

http://www.balkan.szm.com/AGRESIA%20NATO.htm

http://www.quintus-sertorius.net/news/co-vedlo-ke-vzniku-samostatneho-kosova-pravda-vychazi-najevo-s-velkym-zpozdenim/

Medzinárodná skupina právnikov: Krajiny NATO sa musia postaviť pred súd, je za čo

Medzinárodná skupina právnikov: Krajiny NATO sa musia postaviť pred súd, je za čo

89

Belehrad 13. júna 2017 (HSP/sputnik/Foto:TASR/AP

Medzinárodná skupina právnikov bude od krajín NATO požadovať náhradu škody, ktorá bola spôsobená agresiou proti bývalej Juhoslávii v roku 1999, povedal v rozhovore pre Sputnik vedúci skupiny, známy srbský právnik Srđan Aleksić

Archívne zábery z roku 1999

Vytvorí sa špeciálny tím právnikov, v ktorom budú právnici Srbska, Ruska, Číny, Indie a tiež z mnohých krajín EÚ. Skupinu povedie Aleksić. V rozhovore pre Sputnik povedal: “Máme v úmysle pred súd dostať štáty NATO, účastníkov agresie proti Juhoslávii, to znamená 20 štátov, ktoré sa priamo alebo nepriamo podieľali na agresii. Žaloby budú vypracované priamo proti každému z týchto štátov. Právnici nemajú v úmysle sa obrátiť na Medzinárodný súdny dvor OSN: Myslíme si, že je to v kompetencii národných súdov.”

A hlavné je, že operáciu NATO v Juhoslávii západní “humanisti” nazývali “humanitárna intervencia” (Havel hovoril o humanitárnom bombardovaní). Pritom táto vojenská akcia nemala mandát OSN, a preto je nutné ju nazývať nezákonnou agresiou proti suverénnemu štátu.

Ilustračné foto

Podľa údajov úradov vtedajšej Juhoslávie v dôsledku útokov NATO v roku 1999 zomrelo viac ako 1 700 civilistov, vrátane skoro 400 detí. Ďalších desaťtisíc bolo zranených.

Boli spôsobené obrovské ekonomické a ekologické škody a tiež škody na sociálnej infraštruktúre. Najmä letectvom NATO boli zničené dva ropné závody, polovica všetkých ropných úložísk, desiatky priemyselných objektov, nemocníc, vzdelávacích inštitúcií a škôlok, kostolov a mostov.

V dôsledku operácií NATO došlo k otrave vzduchu jedovatými výparmi z horiacich ropných závodov. Ropou z rozbombardovaných úložísk bol znečistený Dunaj, ďalšie rieky a tiež Jadranské more.

Útoky NATO na chemický priemysel Juhoslávie sa stali dokonca historickým precedensom. Vtedajšie juhoslovanské úrady oznámili, že chemické závody nebombardoval ani Adolf Hitler. “Ani Adolf nemohol! A západní “humanisti” môžu. Už dávno si privlastnili právo na masové “vraždy z milosrdenstva”. Toto právo vyplýva z predpokladu, že anglosaskej “dobro” musí prísť s vojskom.”

Okrem iného NATO na Juhosláviu zhodilo až 15 ton uránových bômb, kvôli ktorým počet onkologických ochorení v Srbsku za posledných dvadsať rokov päťnásobne vzrástol.

Podľa srbského právnika Srdjana Aleksića tieto údaje potvrdzuje najmä fakt, že 45 talianskych vojakov, ktorí slúžili v Kosove a boli podrobení bombardovaniu s použitím uránu, nakoniec ochorelo na rakovinu. Súd uznal, že zodpovednosť nesie Taliansko a teraz musí vyplácať kompenzácie vo výške od 200 000 do 1 200 000 eur za každého chorého. Práve na tomto bude založená žaloba proti krajinám NATO.

Podľa hodnotenia srbských expertov je celková škoda spôsobená bombardovaním Juhoslávie zo strany NATO rádovo 30 miliárd dolárov.

Vyhliadky tohto súdneho procesu sú však úplne pochybné. Právnici hovoria, že uplynulo veľa času, mnohé “dôkazy” sú zničené a aj čas mnohé vyliečil. Mandát OSN NATO nemalo, ale z druhej strany, ich akcie neboli oficiálne uznanou agresiou. A vyhliadky žalôb proti krajinám sú tiež neisté. “Vari USA niekedy platili za geopolitické vraždy? Nikdy! A nenúťte Brzezinského, aby sa prevracal v hrobe,” uzatvára Sputnik.

Srbi žiadajú spravodlivosť za zločiny aj Dzurindovej vlády

Foto: shutterstock.com

Z úst slovenských „demokratov”, ich priateľov, straníckych kolegov či podporovateľov z radov mainstreamových novinárov počujete často hovoriť, že morálka stojí nad zákonom. Obhajovali tým napríklad zrušenie Mečiarovych amnestií a veľa iných účelových káuz. Títo ľudia dovolili a dodnes obhajujú, že ak prežijete vojnu v pivnici, každý deň vám lietajú nad hlavami bombardéry, okolo vás vybuchujú kazetové bomby a nakoniec prídete o všetko, vrátane svojej vlasti ako kosovskí Srbi, tak je to vlastne v poriadku.

Veľa ľudí pri tom zomrelo a tí čo prežili, okrem všetkého hmotného majetku prišli aj o akúkoľvek ilúziu o demokratickom svete, pretože spravodlivosť, v ktorú ľudsky verili, sa rozplynula v dyme cigary Madelaine Albright.

História krajín bývalej Juhoslávie za posledných dvadsať sedem rokov je pomerne zložitá a nedá sa ani zďaleka rozobrať v jednom článku. Začnem teda rokom 1999, kedy bolo už vlastne po juhoslovanskej vojne. Ak by vás zaujímala celá história vojny, odporúčam dokumentárny filmový projekt českých autorov s názvom Uloupené Kosovo:

Predstavte si hypotetickú situáciu, že vaše deti by zabíjali spojenecké bomby a neskôr kosovskí Albánci, za nepriamej podpory vojsk NATO – to, čo vojská spojeneckých „demokratov“ NATO, urobili Srbom.

Mená slovenských politikov, ktorí obhajujú toto zverstvo, budú raz krvou nevinných obetí vpísané do vlajky Európskej únie, vyvesenej naveky na pol žrde, na stožiari hrôzy. Raz – keď na Slovensku zavládne opäť právny štát.

Citujem srbský spravodajský portál Politika: „Z každého pohľadu, akcia NATO v Juhoslávii bola neúspešná, pretože za 78 dní bolo zničených menej ako päť percent bojových systémov Juhoslávie. Avšak zlyhanie NATO sa stalo zjavným až po skončení propagandistickej kampane, povedal Trumpov poradca pre bezpečnosť, McMaster.“

Zaujímavé na celej veci je, že tento  článok, vyšiel ešte 22. februára 2017, ale v slovenskej mainstreamovej tlači o ňom nenájdete jedinú zmienku. Pokračujem v citovaní: „WASHINGTON – Nový poradca amerického prezidenta Donald Trump, pre národnú bezpečnosť Herbert Raymond McMaster publikoval množstvo analýz, v ktorých sa okrem iného zaoberá agresiou NATO proti Juhoslávii.
McMaster napísal, že pri bombardovaní v roku 1999 mnoho cieľov nebolo zasiahnutých, pretože Belehrad o pripravovaných akciách Aliancie vedel, vďaka informátorom. Dodal, že to bol dôvod, prečo akcia NATO bola neúspešná.
„Srbi evakuovali priestory, akonáhle sa ocitli na zozname cieľov a som presvedčený, že Juhoslávia mala špehov v radoch NATO. Tiež mali informátorov, ktorí boli v blízkosti základne Aviano v Taliansku, kde štartovali bombardéry spojencov. Zo všetkých týchto dôvodov akcia NATO bola neúspešná, pretože za 78 dní bolo zničených menej ako päť percent bojových systémov Juhoslávie,“ cituje McMastera internetové rádio B92. Podľa generála juhoslovanský prezident Slobodan Miloševič predpokladal ťahy aliancie.
NATO v Macedónsku urobilo základňu, ale nebolo to stabilné prostredie, keďže miestne obyvateľstvo sympatizovalo so Srbmi a malo strach z Albáncov. Grécko nedovolilo prelety lietadiel NATO a uzavrelo kritickú líniu, zatiaľ čo Francúzi a Taliani boli výhradne za celú akciu NATO v Juhoslávii. Plánovať sa útoky na Juhosláviu začali v máji 1998, zatiaľ čo NATO ešte pred útokmi poprelo skutočnosť, že výsledok útoku bude závisieť od reakcie Juhoslávie. Predpokladalo sa, že útok bude trvať maximálne päť dní. Nestalo sa tak iba kvôli Slobodanovi Miloševičovi a nezlomnosti srbského národa.
McMaster písal o vojne v Bosne a Hercegovine ako o trestnom čine a o Srebrenici povedal, že Spojeným štátom a Európe, prekážali najviac bosnianski Srbi. Zmienil sa tiež o tragédii v Sarajeve na trhu Markala  a vyhlásil, že to bol nezmyselný útok, pri ktorom zahynulo 38 ľudí a 85 ich bolo zranených. „Bolo to zbytočné a celkovo, akcie NATO boli neefektívne,“ napísal v analýzach McMaster.“

Tu si dovolím sa pristaviť, pretože práve o McMasterovi Donald Trump povedal, že je to „muž výnimočného talentu”. Znamená to, že Trump, rovnako ako jeho generál a poradca v jednej osobe, odsudzuje zásah spojencov v Juhoslávii, čo v predvolebnej kampani deklaroval aj ospravedlnením sa srbskému ľudu.

Medzi mainstreamovými článkami nenájdete tiež zmienku o tom, že Srbsko najnovšie poverilo tím právnikov prípravou súdnej žaloby proti NATO za škody, ktoré spôsobilo krajine počas napadnutia a bombardovania bývalej Juhoslávie v roku 1999. Súčasťou tímu sú najlepší právnici zo Srbska, EÚ, Ruska, Číny a Indie. Vedený bude prominentným srbským právnikom Srdjanom Aleksičom. Pri nelegálnom útoku spojencov zomrelo podľa niektorých zdrojov až 2500 srbských civilistov, prevažne kresťanov. 12500 osôb bolo zranených. Medzi obeťami boli samozrejme aj deti.

Právny tím vznikol návrh srbskej Kráľovskej akadémie vedcov a umelcov, s požehnaním srbského patriarchu. „Podáme žaloby proti členských štátom NATO, ktoré sa zúčastnili na agresii proti Juhoslávii v roku 1999. Proti dvadsiatim krajinám, ktoré sa priamo alebo nepriamo podieľali na agresii. Žaloby budú podané proti jednotlivým členským krajínám Aliancie,“ upresňuje v rozhovore pre Sputnik advokát Srdjan Aleksič.

Tieto postupy nebudú prebiehať na Medzinárodnom súdnom dvore, ale v každej krajine respondenta. Znamená to, že Srbi budú žalovať aj Slovenskú republiku na príslušnom slovenskom súde, čo je nesmierne zaujímavá informácia, pretože pravdepodobne prinútia politikov jednotlivých krajín, podieľajúcich sa na genocíde srbského národa, postaviť sa pred domáci súd, minimálne v pozícii svedkov. Na Slovensku to bude minimálne osemnásť členov Dzurindovej vlády, ktorí potajme a nelegálne (mal o tom hlasovať parlament), povolili prelety bombardérov, tie následne zabíjali našich slovanských bratov.

„Sme presvedčení, že súdy zúčastnených krajín mali právomoc genocídu zastaviť, pretože tieto krajiny a ich vlády v prvom rade porušili článok 7 Charty OSN, ktorá zakazuje vykonávanie agresie proti akejkoľvek krajine. NATO porušilo 5. a 6. článok svojho štatútu, pretože to je obranná a nie útočné aliancia. Porušila medzinárodné právo, najmä Dohovor o zákaze agresie a použitia sily proti suverénnej krajine,” povedal ďalej pre Sputnik Aleksič.

Stretnutie Medzinárodnej asociácie právnikov sa konalo v Moskve a právny tím by mal vytvoriť 20 žalôb, pri ktorých budú predložené pevný listinné dôkazy, potvrdené lekárske dôkazy, ktoré by poukazovali na príčinné súvislosti medzi nárastom počtu prípadov rakoviny a použitím rádioaktívnej munície spojencami NATO v Srbsku. O použití jadrového arzenálu píše srbský Sputnik v článku, na ktorého link zverejňujem nižšie. Pokračujem citáciou Aleksiča: „Na území bývalej Juhoslávie bolo zhodených od 10 do 15 ton uránu. Počet prípadov rakoviny je alarmujúci. Zhubné ochorenia v Srbsku sú diagnostikované každý rok 2,5 percentu populácie, alebo 33 000 ľudom. Každý deň diagnostikujeme jedno dieťa denne. Od roku 1999 až do dnešného dňa sa počet pacientov trpiacich rakovinou zvýšil päťnásobne. Populácia je chorá najmä v južnom Srbsku, Kosove a Metohiji.“

Aleksic zdôraznil, že počas agresie sa bombardovalo zbraňami, ktoré nie sú v súlade s medzinárodnými zákonmi o vedení vojny a nesmeli byť použité: „Pri príprave žaloby na súdny spor sa zúčastnia naši významní vedci, lekári, onkológovia a to predovšetkým Dr. Danica Grujičić a toxikológ Radomir Kovačević, ktorí sa dlhé roky zaoberajú týmto výskumom. Že naše tvrdenie je pravdivé, dosvedčuje aj skutočnosť, že taliansky súd odsúdil v svojej krajine poslanie svojich carabinieriov do Kosova na miesta, ktoré boli bombardované ochudobneným uránom. Vzhľadom k tomu, že rakovina zasiahla 45 vojakov a Taliansko platí veľkú náhradu za poškodenie zdravia týchto ľudí, niečo medzi 200 000 a 1 200 000 eur za každého vojaka. Je to náš kľúčový argument, že vojaci, ktorí sa zúčastnili agresie, trpia dnes rakovinou a poberajú za to štátne kompenzácie. K dispozícii máme tiež vojaka vo Veľkej Británii, ktorý bol v kontakte s uránom v Srbsku a rozsudok, na základe ktorého je mu Británia povinná zaplatiť náhradu škody.“

Táto akcia sa bude vzťahovať aj na dôsledky vyplývajúce z použitia kazetových bômb, ktoré zabili v Juhoslávii veľké množstvo ľudí, rovnako ako následky bombardovania chemických a petrochemických závodov, pri ktorých je dôsledkom veľké množstvo uniknutej ropy a zemného plynu do pôdy a ovzdušia. Aleksič spomína aj tri tony ortuti vypustnej do prítokových vôd, z ktorých sa napájali vodné zdroje srbského obyvateľstva. Rozhovoril sa aj o hromadnom odmietaní žalôb súvisiacich s vraždením Srbov, podaných v jednotlivých krajinách: „Rodiny zabitých novinárov RTS podali žalobu proti talianskemu kasačnému súdu, ale žaloby boli zamietnuté a teraz celý prípad skončil na Medzinárodným súde v Štrasburgu. Prípad vraždy občianskej milície (srbské dobrovoľné jednotky – poznámka autorky) vo Varvarine nemecký súd zamietol tiež. Teraz študuje Európsky súd právne dôvody pre zamietnutie sťažnosti.“

Aleksič ďalej vysvetľuje, že je neprijateľné, aby hociktorá krajina mohla byť bombardovaná ochudobneným uránom, pretože doba rozpadu uránu v prostredí sa pohybuje v rozmedzí 4 až 5 miliárd rokov. Z tohto dôvodu budú právnici žiadať krajiny zúčastnené na genocíde srbského národa, aby poskytli potrebné vybavenie a predovšetkým vyčistili krajinu.

Ako môžu slovenskí demokrati s ich morálkou stáť nad zákonom, keď neodsudzujú čo sme urobili Srbom? Pýtam sa, pretože ak niekto iba v záujme strčiť našu republiku hlboko do zadku americkým záujmom, dokáže odsúhlasiť bratovražednú vojnu, potom má s morálkou spoločné iba miesto v hrobe, do ktorého ju pochovali.

Nič nemôže pri politickom vládnutí stať nad zákonom, pretože to končí tak ako v Juhoslávii. Vojnou! Zabíjanie nevinných ľudí je totiž tá morálka slovenských demokratov, ktorú pri vládnutí dokážu postaviť nad zákon. To vidíte už dnes pri rozoštvávaní spoločnosti a uvidíte to naplno, keď nás Srbsko zažaluje za napomáhanie vojnovým zločinom, pretože len vtedy sa naplno ukáže, čo pre nich slovo „morálka“ znamená. Srbskú snahu o nastolenie právnosti v Európe sa pokúsia na slovenskom súde zadusiť hneď v zárodku, o tom som presvedčená viac, ako že ráno bude svitať.

Zdroje:
https://rs.sputniknews.com/analize/201706071111470795-NATO-tuzba-Srbi1/ 
https://rs.sputniknews.com/vesti/20150324851686/ 
http://www.politika.rs/sr/clanak/374791/Trampov-novi-savetnik-Beograd-znao-sve-poteze-NATO-1999-godine