Svätý Narcisus vyznačoval sa od útlej mladosti v učenosti a v dokonalosti kresťanskej. Keď vyrástol, žiadali si veriaci a zbožní kňazi, aby sa dal za kňaza posvätiť. Pokorný sluha Boží zdráhal sa pre nedostatočnosť svoju ten vznešený úrad prijať.Na prosbu nábožných a učených mužov prijal posvätenie kňažstva a spisovateľ cirkevný Eusebius , svätý Epifanius  a svätý Hieronymus zvelebujú ho ako „svätého kňaza“, ktorý povinnosti svoje skvele plnil, svätej cirkvi verne slúžil a veľkej úcty u veriacich požíval. Roku 180 zomrel v Jeruzaleme biskup Dolichianus a veriaci ľud s kňažstvom a biskupami vyvolili pokorného a svätého sluhu Božieho za patriarchu na uprázdnenú stolicu biskupskú. I stal sa hodným v plnej miere vysokého povolania svojho. Ako najvyšší pastier zdvojnásobnil zbožnú horlivosť svoju vo službe Božej. Neúnavne ohlasoval slovo Božie, poučoval neumelých, napomínal slabých a poklesujúcich, potešoval zarmútených, napomínal núdzu trpiacich, i horlil proti tým, ktorí hriešny život viedli a bludom sa oddávali. A milostivý Boh podporoval sluhu Svojho vo vykonávaní svätých povinností divotvorným spôsobom; oslávil ho zázračnou mocou.

Hore udaní spisovatelia cirkevní naznačili popri mnohých divoch a zázrakoch nasledujúce, ktorými diela jeho oslávené boli. V prvých časoch kresťanstva trávili veriaci s kňazmi svojimi v každý predvečer výročných slávností celú noc na modlitbách a pri nábožnom speve žalmov. I v predvečer z mŕtvých vstania Pána Ježiša Krista zhromaždení boli nábožní kresťania s biskupom svojím a s kňazmi cez celú noc v chráme na modlitbách. Celý chrám bol slávnostne nepočetnými lampami osvetlený na znamenie, že Pán Ježiš Kristus, svetlo sveta, zvíťazil nad smrťou a temnosťami. Diakoni behom noci zbadali, že olej v lampách vychádza a nábožný ľud obával sa, že obvyklé služby Božie sa pretrhnú. Diakoni oznámili nedostatok biskupovi. Ale svätý Narcisus nedal sa mýliť a vytrhovať ani najmenej z pobožnosti, i naložil diakonom, aby nabrali z krsteľnice posvätenej vody. Keď ju doniesli ku svätému biskupovi, modlil sa nad ňou, požehnal ju, a kázal diakonom, aby tou vodou lampy naplnili. Zadivení diakoni vykonali rozkaz svätého Narcisa a hľa, voda bola premenená v drahocenný olej, ktorý v lampách krásne horel a svietil. Spisovateľ cirkevný Eusebius videl po 140. rokoch na vlastné oči z toho divotvorného oleja, z ktorého niektorí nábožní kresťania ako drahý ostatok prechovávali.

Ačkoľvek svätý Narcisus za výborné cnosti svoje, za horúcu horlivosť svoju pre česť Božiu a spásu sebe zvereného stáda všeobecne ctený a zvelebovaný bol, milostivý Boh dopustil na neho veľké protivenstvo a utrpenie. Preto, že dbal o kázeň cirkevnú a priestupníkov horlivo karhal, popudil proti sebe nekajúcnych nekárancov. Traja zlostníci, ktorých mená dejepis cirkevný z toho času neudáva, vzbúrili sa proti svätému biskupovi, i ohovorili ho, že hovie hnusnej neprávosti. A túto skrivodlivú, bohaprázdnu pomluvu potvrdili i krivou prísahou, ačkoľvek nikto z veriacich na nich nič nedal. Jeden bezbožník riekol:

„Keď naša prísaha je krivá, nech zhorím za živa!“  Druhý riekol:

„Ked som luhal, nech ma tresce Boh prašinou !“  A tretí riekol:

„Nech oslepnem, ked som povedal lož!“

Veriaci ctili si po tejto bohaprázdnej pomste a pomluve svätého Narcisa takou úctou a láskou, ako pred tým. Ale pokorný sluha Boží bol toho presvedčenia, že biskup, keď nie je povesť jeho neporušená, nemôže všestranne dokonale účinkovať a veriacemu ľudu tým byť, čím byť má. I opustil tajne Jeruzalem a usadil sa roku 199 na niektorej púšti a tam ako pustovník slúžil Bohu modlitbami, rozjímaním, pôstmi a iným sebazapieraním. Márne hľadali kňazi a veriaci milovaného svätého biskupa svojho. A keď ho po dlhom čase nikde vyhľadať nemohii, vyvolili si za biskupa zbožného kňaza, menom Diusa. Spravodlivosť Božia nenechala pohaniť verného služobníka Svojho a prísno potrestala krivoprísažníkov. Zvolávanie pomsty Božej vyplnilo sa na bezbožníkoch tak, ako si to pri krivej prísahe žiadali a každý z nich zahynul, ako si žiadal. V dome prvého zločinca vypukol nočného času požiar, že nebolo možno pomysleť na hasenie a zhorel pomaly a bolestne s celou rodinou. Na druhého bezbožníka dopustil rozhnevaný Boh prašinu, že na celom tele bol samá rana. Obyvatelia vyhnali ho dľa bežných zákonov z Jeruzalema, i zhnil na púšti obťažený kliatbou Božou a ľudskou. Keď to videl tretí krivoprísažník, naľakal sa, dal sa na pokánie, vyznal nevinnosť svätého biskupa a krivú prísahu svoju, i plakal tak veľmi a dlho, až oslepol, i neuzrel viacej v biednom živote svojom svetla Božieho. Veriaci v Jeruzaleme želeli za milovaným biskupom svojím, ktorého nevinnosť spravodlivý Boh takým hrozným zázrakom preukázal a zastal. Za osem rokov zomreli traja biskupi v Jeruzaleme, a síce Dius, Germanion a Gordius. Veľký smútok a žiaľ panoval medzi veriacimi, a hľa, keď sa chystali k voľbe nového najvyššieho pastiera, objavil sa nenadale svätý Narcisus v Jeruzaleme. Veľká radosť a jásanie nastalo v celom Jeruzaleme a veriaci prosili so slzami v očiach svätého Narcisa, aby zase prevzal úrad svoj biskupský a spravoval stádo ku večnému blahoslavenstvu. Pokorný sluha Boží vyplnil žiadosť veriacich, ale pre vysoký vek svoj hľadal si pomocníka. Toho času putoval do Jeruzalema Alexander, biskup z mesta Flavie v Kappadócii, aby sa pomodlil pri hrobe Spasiteľovom, ako mu to videním oznámené bolo. Svätý Narcisus požiadal biskupa Alexandra, aby sa stal pomocníkom jeho a po smrti jeho nástupcom na stolici patriarchálnej v Jeruzaleme.

Tak žil a spravoval svätú cirkev pokorný sluha Boží svätý Narcisus pri podpore biskupa Alexandra až do roku 212, v ktorom tíško v Pánu usnul v 116. roku požehnaného a svätého života svojho. Za dlhé časy oplakávali veriaci Jeruzalemskí svätého biskupa svojho a s veľkou úctou a láskou pripomínali si blahoslavenú pamiatku jeho. Svätý Narcisus vyobrazuje sa v rúchu biskupskom, s horiacou lampou v ruke.

Svätý biskup Narcisus pokúšaný bol na tomto hriešnom svete ohováraním, ktoré bezbožníci i krivou prísahou potvrdiť sa nebáli. Ačkoľvek nebol si povedomým žiadneho pohoršlivého činu, znášal trpezlivo urážku v dôvere v milosrdenstvo Božie a utiahol sa do samoty, aby tam výhradne Bohu slúžil. On vedel, že spravodlivý Boh nevinnosť jeho zastane a objaví. Kresťan, máš vedieť, že každý človek na tomto svete pokúšaný a ohováraný býva. To zakúsil už trpezlivý, cnostný Jób,  on riekol v utrpení svojom :

„Bojovanie je život človeka na zemi, a ako dni nádenníka sú dni jeho.“

„ A v knihe Kazateľovej čítame:

„ Ako ryby udicou chytané bývajú, a ako vtáci chytaní bývajú osídlom, tak lapaní bývajú ľudia v zlý čas, keď na nich náhle pripadne.“

Svätý Anton pustovník zbadal jedného času, že celý svet osídlami je pokrytý, i pýtal sa Pána Boha:

„Pane, kto im bude môcť uniknúť?“  A dostal odpoveď:

„Len pokorní môžu sa ich vystríhať. A kto nás pokúša najviac na svete? Diabol, svet a telo! A či je to zlé znamenie, keď bývame pokúšaní? Nie; lebo už sám láskavý Spasiteľ bol pokúšaný. Diabol málokedy pokúša zlých ľudí, lebo sú jeho, ale pobožných a bohabojných, aby oni Boha opustili. A preto, keď sa proti pokúšaniam bránime a proti ním bojujeme, zhromažďujeme si novú zásluhu v nebeskom kráľovstve. Svätý Jakub apoštol píše :

„Blahoslavený muž, ktorý znáša pokúšanie, lebo keď bude skúsený, vezme korunu života, ktorú zasľúbil Boh tým, ktorí Ho milujú.“

Ked nábožný Tobiaš (12.) veľké kríže, súženia a pokúšania na zemi vystál, riekol mu Rafael archanjel:

„Že si bol príjemný Bohu, preto potrebné bolo, aby pokúšanie skúsilo teba.“

Skôr než opát Theodosius k nábožnému životu na púšť sa vybral, bol v duchu vytržený. I zjavil sa mu anjel Pána a hovoril mu:

„Povstaň rýchlo, lebo zápasiť musíš!“

I zaviedol ho anjel na jedno miesto, kde bolo množstvo čiernych mužov, medzi ktorými stál hrozný obor. Anjel riekol:

„S týmto musíš bojovať.“

Theodosius naľakal sa spočiatku toho obra, ale predsa zmužile pochytil ho, i zahnal ho so všetkou čeliadkou jeho. Nie je to teda zlé znamenie, keď ohováraní a pokúšaní bývame a s nimi zápasiť musíme. A prečo dopúšťa Pán Boh na človeka pokúšanie? Najprv preto, že pokúšanie nemôže opravdivému kresťanovi uškodiť, ako nejaký pes na reťazi uviazaný nemôže nikoho ukusnuť, keď sa k nemu nikto nepriblíži, podobne nemôže nám uškodiť ani pokúšanie, keď mu nepodľahneme. I preto tiež dopúšťa Boh na človeka pokúšanie, aby mal príležitosť k zápasu a Boh v nebeskom kráľovstve mu slávu mohol rozmnožiť a odplatiť. Nikdy by neboli svätí takej slávy si získali v nebi i na zemi, keby neboli na svete mnohé pokúšania vystáli, ako v Starom Zákone Abrahám, Jakub, Job, Tobiaš …,  a v Novom Zákone svätý apoštoli, mnohí svätí mučeníci a vyznavači, ako svätý Anton, Hylarion, Athanasius, svätá Katarína Senenská, svätá Róza …

Keď jeden starý pustovník zbadal, že mladý pustovník náramne bol pokúšaný, riekol mu: „Keď chceš, milý synu, budem Boha prosiť za teba, aby ťa pozbavil toho pokúšania.“

Mladý pustovník odpovedal:

„Ach, milý otče, nerob to, lebo, ačkoľvek mne to pokúšanie veľmi je obťažným, dúfam, že ani odplata moja nebude malou. Jedno žiadam od teba: pros Boha, aby som v tomto pokúšaní premožený nebol.“

Starec riekol natešený:

„Dobre, syn môj, teraz uznávam, že na ceste dokonalosti pokračuješ.“

Pán Boh dopúšťa na človeka pokúšanie i preto, aby si človek nezakladal na ničom na tomto biednom svete. Svätý Augustín zvolal:

„Ó Pane, aký si milosrdný, Ty si pokropil všetky pomíňajúce radosti moje najhorkejšími úrazmi a príhodami.“  A svätý Gregor hovorí:

„Zlé, ktoré nás tu tlačí, núti nás, tak rečeno, aby sme sa k Bohu obrátili.“

Karol Jerguš