Sú rôzne spôsoby prežitia “malých” vo veľmocenskom mlynčeku dejín. Niektoré národy neovládnu ani tí najmocnejší, lebo aj do posledného príslušníka celé stáročia jednotne bojujú proti cudzej moci (napr. Afganci). Iné národy pri prvej hrozbe sa hlboko predklonia a slúžia novému pánovi až do roztrhania tela, kým sa neobjaví mocnejší pán a prebehnú do jeho služieb. Myslím si, že tu netreba uvádzať príklad.

Slováci žijú v exponovanom strategickom priestore, ktorý nikdy nevypadne zo záujmovej sféry väčších mocností. Preto otázka techniky prežitia v tomto priestore je mimoriadne dôležitá. Za posledných sto rokov sme boli v podriadenosti hnedej totality, následne červenej totality a dnes, nebojím sa povedať, neoliberálnej totality. Poučenie, ako prežívať, by sme mali hľadať v dejinách, nie sa dejinami neustále bičovať!

Vezmime si spôsob adaptácie susedného národa, s ktorým sme istý čas obývali rovnaký štátny útvar. Protektorát prežili v závetrí veľkých dejov ako veľmi usilovní robotníci v nemeckých zbrojárskych firmách. Po vojne boli prví na barikádach prebojovávania nových poriadkov pod patronátom vodcu proletariátu JVS. Heslo so ZSSR na večné časy a nikdy inák vzniklo práve v Prahe. Dnes to heslo obrátili, ale české politické elity sa správajú voči novému “pánovi” rovnako servilne ako v časoch JVS. Najzaujímavejšie na tom je, že ako v čase protektorátu, tak v čase reálneho socializmu i dnešnej “liberálnej” demokracie im tento postoj prináša prospech. Jednoducho “pán” chce sluhu oddaného, nie rebelujúceho, aj keď pozná Marxov výrok, že jedinou obranou utláčaného je zrada.

A čo my Slováci? Ako sa nám v minulosti rentovali naše skôr konzervatívne postoje, ako preskakovanie z jedného tábora do druhého? Od augusta 1944 sme vyše šesť mesiacov bojovali proti nacistickému Nemecku? Aj na jeho výsledok by sa dalo použiť tvrdenie Štúrovcov, že Spojenci (Moskva spojená s Prahou) nás odmeňujú tým, čím trestajú Maďarov. No úplnou katastrofou pre nás boli výsledky volieb roku 1946. Stalin očakávajúci jasné víťazstvo komunistov nás bez mihnutia okom prepustil na prevýchovanie Prahe a tá už vedela, čo s nami. Mohol by som pokračovať, ale na čo.

Teda, o čom nám hovoria dejiny? Myslím si, že Robert Fico sa nemýli. Veľkí si s nami urobia, čo chcú a čo budú chcieť. Ako som už povedal, aj keď sa režimy menia, spôsoby zostávajú. Ako by sa v tejto situácii mala zachovať slovenská politická reprezentácia. Správať sa tak, ako to už od dôb Rakúska až dodnes robí česká politická reprezentácia a u nás by to chceli robiť jej učenliví žiaci v stranách, ktoré nie sú ochotné pripomenúť si ani najvýznamnejšie slovenské národné sviatky?

Odpoveď môžeme skutočne nájsť v našich dejinách, len ich musíme poznať, a nie sa nimi bičovať. Jednou z našich typických vlastností je zemitá tvrdohlavosť. Nie, nemali by sme sa búriť ako kuruci a Jánošík, lebo jedni vždy prehrali a druhý skončil zavesený na hák. Nie “česká cesta” nie je spôsob, ktorý by malo prijať Slovensko. Tých mantinelov, čo sme s nimi zažili, už bolo dosť. Nutne nám však treba politikov, ktorý budú reprezentovať stred medzi oboma krajnosťami. Aj takých sme mali v minulosti, ale ako obyčajne na Slovensku skončili zle. Však už aj psychopatovičov odchovanec Jaro Naď sa vyhráža že bude zatvárať ráno, na obed i večer.

Nedajme šancu bláznom, neschopákom a rôznym odchovancom českého spôsobu prežívania. Poučme sa z dejín! Ale len na okraj, najskôr by sme sa ich mali učiť, najmä tí navrchu.