Bratislava 11. septembra 2016 (HSP/Foto:internet)

Komu nie je známa nestálosť počasia? Aj život človeka je nestály, ako to počasie. Na svete nič nemá stálosti. Len pravý kresťan je vždy stály, jeho láska a dôvera ostávajú vždy pevné v dňoch dobrých a zlých a nehnú sa zo svojej stálosti, ako sa aj nehnú hviezdy stálice na nebeskej oblohe, keď búrka zúri na zemi. Toto vidíme obzvlášť na svätom Jánovi Zlatoústom.

Ján sa narodil v Antiochii okolo r. 347. Jeho rodičia boli veľmi zámožní pohania (otec bol totiž vojenský plukovník), biskup Miletius ich však pokrstil spolu s ich synom. Sekundus, Jánov otec, čoskoro zomrel a jeho mladá, nábožná matka Anthussa ostala vdovou, aby všetku starostlivosť mohla venovať výchove svojho syna. Zabezpečila mu najlepších učiteľov v rečníctve a múdrostiach. Ján sa učil najprv v Antiochii, potom ho ale matka poslala do Atén. Svojou usilovnosťou to doviedol tak ďaleko, že ešte veľmi mladý prevyšoval svojich učiteľov. Preto o ňom jeho slávny učiteľ Libanius hovorieval, že by si nikdy lepšieho nástupca na stolici rečníctva neprial ako jeho, keby ho už neboli získali kresťania. Ján po ukončení svojej vedeckej dráhy stal sa právnym zástupcom.

Čoskoro spoznal nebezpečenstvo takého života, a tak sa ho zriekol a celkom sa oddal čítaniu svätých Písem. I odriekol sa ho a oddal sa celkom čítaniu Písem svätých. Postupne sa v ňom prebúdzala čoraz silnejšia túžba po tichom živote, až prijal kajúcne rúcho a odobral sa do samoty, kde sa zaoberal spásou svojho srdca.

Keď sa biskup Miletius dopočul o vzornom živote mladistvého Božieho služobníka, povolal ho k sebe a za lektora ho posvätil. Po šiestich rokoch sa sv. Ján odobral do blízkych hôr, aby sa tam v spoločnosti mníchov a pustovníkov v bohumilom živote utužil. Vo svojom kláštornom útulku vo dne i v noci čítaval sv. Písmo, celý Nový Zákon sa naučil naspamäť sa naučil a spísal viac výborných kníh.

Nadmierna však prísnosť života, ktorú zachovával, uškodila jeho zdraviu, prečo koncom roku 380 do Antiochie späť vrátiť sa musel, kde roku 381 od biskupa Mileta za diakona a od nástupcu jeho, Flaviana, za kňaza posvätený a zároveň za kazateľa ustanovený bol. Dvanásť rokov kázaval bez prerušenia s neúnavnou horlivosťou, a jeho prameň výrečnosti za celý ten čas nevyschol, lebo on čerpal z plnosti sv. Písma. Ľudia všetkých stavov, pohania zároveň ako aj Židia, navštevovali jeho kázne, z jeho úst plynuli najkrajšie, najspásonosnejšie pravdy ako zlato, preto ho aj „zlatými ústami“ nazývali. V krátkom čase zaznieval celý Východ ozvenou jeho výrečnosti. On však tým nespyšnel, bol vždy skromný a pokorný, nemal iné úmysly než len šíriť česť a Božiu slávu a získať duše pre Boha.

Koncom roka 397 zomrel patriarcha v Carihrade. Vtedy tam ešte panoval kresťanský cisár, pričom donedávna tam sídlil turecký sultán. Cisár menom Arkadius na radu svetských hodnostárov, vysokého kňazstva a ľudu chcel kňaza Jána povýšiť za arcibiskupa. Všetci však dobre vedeli, že Ján na vysoké hodnosti nečíhal a že ľud v Antiochii neprepustí svojho výborného kazateľa, preto poslali k nemu vyslanca, aby ho nejakou ľsťou do Carihradu priviedol. Cisárov vyslanec prišiel do Antiochie, predstavil sa Jánovi a prosil ho, aby ho vyviedol k hrobom sv. mučeníkov, ktoré sa nachádzali mimo mesta. Nič netušiaci Ján sadol s vyslancom do voza, sotva však vyšli von z mesta, tu vyslanec s najväčšou rýchlosťou uháňal s ním hradskou cestou do Carihradu. Takto doviedli Jána násilím do Carihradu, kde rok na to bol vysvätený za biskupa a patriarchu.

Jeho dôstojnosť bola po rímskom pápežovi najvyššia na svete, však ale aj práca patriarcha jeho najťažšia. V Carihrade, hlavnom meste východnej ríše rímskej, panovala na ten čas veľká nemravnosť, tak na kráľovskom dvore, ako i medzi bohatou šľachtou, zároveň aj mnohí kacíri rozširovali tam svoje bludy. Svätý začal teda so všetkou horlivosťou a unášajúcou výrečnosťou na neprávosti dorážať, vykoreňovať ich a bludy kacírov podvracať. Vo všetkých cnostiach predchádzal svetským kňazstvu najkrajším príkladom. Viedol život veľmi prísny, stránil sa spoločností a zábav, býval jednoduchým, nedával nikdy hostiny, všetky svoje dôchodky obracal na nemocnice a chudobných. Tento príklad veľmi účinkoval na všetkých veriacich, tak že sa tisíce dali na pokánie a viera i nábožnosti v Carihrade znovu oživeli.

Ale horlivosť svätého Jána mu narobila mu i mnoho nepriateľov. Na ich čele vidíme samu cisárovnu Eudoxiu. Eudoxia bola žena vysokomyseľná, ktorá cisára, svojho muža, vodila za nos, z lakomstva vdovy a siroty utlačovala a žiadneho práva nešetrila, pritom márnila veľké peniaze na šperky, nádheru a zábavy. Svätý Ján často napomínal cisárovnú v úctivo písaných listoch, avšak nadarmo. Raz, keď jedného dňa kázal proti nádhere odevu, jeho nepriatelia povedali cisárovnej, že kázal proti nej. Pyšná žena sa spojila s lestnými a závistlivými odporcami svätého Jána, ktorí neprestávali naliehať na cisára, aby ho vypovedal z hlavného mesta. Slabý cisár tejto ich zlostnej žiadosti vyhovel. Keď sa o tom dozvedel ľud, v húfoch sa ponáhľal k arcibiskupovmu palácu odhodlaný zbraňou v ruke hájiť pastiera svojho. On však prekrásnou rečou napomínal veriacich k pokoju a oddanosti do vôle Božej. Keď sa zástupy na jeho otcovské napomenutia rozišli, sám pokradomky opustil svoje bydlo a zveril sa cisárskemu dôstojníkovi, ktorý ho mal do vyhnanstva odprevadiť. Bolo to večer, tmavá noc rozostielala sa nad veľkým mestom Carihradom, na pobreží morskom stál odhodlane svätý Ján a prehovoril  k priateľom, ktorí sa s ním s horkým plačom lúčili: „Hľa jak vysoko vzpínajú sa búrlivé vlny, ale ja sa nebojím, že zahyniem. Čoho že by som sa mal báť? Snáď smrti? Kristus je život a smrť je môj zisk! Alebo vyhnanstva? Celá zem prináleží Pánu a všade je môj Boh!“ S týmto vstúpil na loď a preplavil sa úžinou morskou do Ázie, kde ho na slobodu prepustili. Keď sa za rána rozniesla po meste povesť, že svätého do vyhnanstva odviedli, tu plakal, nariekal a zúril ľud, a až k palácu cisárskemu tiahol, žiadajúc od cisára, aby milý pastier naspäť povolaný bol. V noci na to povstalo strašné zemetrasenie, tak že i čiastka cisárskych dvorán sa zrútila, k tomu sa búril ľud, nad čím sa zachvela cisárovná strachom a prosila cisára, aby svätého arcibiskupa späť povolal. Cisár mal sám strach a preto k tomu vďačne  privolil, na čo cisárovná ešte v noci napísala svätému veľmi pekný list, prosiac ho, aby sa domov vrátil. Jasot ľudu bol nevýslovný, keď sa slávil návrat milovaného pastiera do svojho mesta. Vo víťazoslávnom sprievode vtiahol do svojho chrámu a vystúpiac na kazateľnicu preriekol k zhromaždenému množstvu: „Chvála buď Pánu, to boli slová môjho lúčenia, keď ma odviedli od vás, chvála buď Pánu! Týmto pozdravujem vás pri svojom príchode, a nech príde, čo chce, za všetko chvála buď Pánu !“

Avšak tento zdanlivý pokoj netrval dlho. Pyšná cisárovná Eudoxia dala postaviť svoju podobizeň, ako striebornú sochu, neďaleko chrámu sv. Žofie, v ktorom svätý Ján kázaval. Keď táto socha bola postavená, usporiadali k jej odhaleniu veľkú slávnosť, pri ktorej rozpustilí ľudia robili veľký krik a hluk, tak, že ľud nábožný a kňazstvo svoje pobožnosti nemohli vykonávať. Svätý arcibiskup so všetkým právom vystúpil proti tomuto neporiadku. Keď sa však o tom dozvedela cisárovná, zanevrela proti nemu hnevom a nenávisťou a vynaložila všetko možné k jeho zničeniu. Cisár podľahol jej pletkám a po druhýkrát vypovedal svätého Jána z mesta r. 404. Bezuzdní vojaci vliekli už staručkého arcibiskupa púšťami, hustými horami a vysokými vrchmi, nápojom mu často bola kalná voda a pokrmom suchý a plesnivý chlieb, napokon upadol do ostrej zimnice, v ktorej nemal žiadnej opatery. Po celej ceste, kade ho viedli, tiahli mu síce v ústrety početné zástupy veriaceho ľudu, nariekali nad ním, pomôcť mu však nesmeli. Konečne po mučeníckej, sedemdesiat dní trvajúcej ceste, prišiel na miesto, kde ako vyhnanec mal žiť. Bolo to mesto Kukusus v malej Arménii. Zem okolo bola pustá, podnebie v zime nadmieru studené a v lete veľmi horúce, napriek tomu sa však zo široka-ďaleka ponáhľali k nemu veriaci, kňazi a svetskí, aby najväčšiemu mužovi východnej cirkvi preukázali svoju úctu slovom i skutkom ešte aby počuli slovo Božie z úst kazateľa “zlatoústeho“.

To ešte viac rozpálilo Eudoxiu. Vidiac, že meno ňou nespravodlivo nenávideného arcibiskupa i z toho najodľahlejšieho kúta svetom preniká, dala ho na najvzdialenejšie hranice cisárstva medzi divých ľudí vypovedať, až k východnému brehu Čierneho mora. Dvom vojakom cisárskej stráže bolo nariadené, aby vyplnili ukrutný rozkaz. Eudoxia im sľúbila vysokú odmenu, ak svätého Jána trampotami cesty, ktorá celé tri mesiace trvať mala, usužujú až k smrti. Nevýslovné boli muky, ktoré svätý na tejto ceste trpel. Vojaci mu nedopriali oddychu, musel cestovať, či bolo zima alebo horúco, či pršal dážď alebo pálilo slnko. Konečne prišli do mesta Komany v Ponte, kde ukrátila jeho smrť dlhú cestu. Svätý arcibiskup, napadnutý náramnými bolesťami hlavy, cítil, že umrie, a odložil preto staré rúcho, obliekol sa do bielych šiat, akoby na svadbu chcel ísť, rozdal všetko, čo mu ešte pozostalo z majetku, posilnil sa chlebom života, poznačil sa znamením sv. kríža a vkročil do večnej ríše, v ktorej nieto viac prenasledovania. Slovo života: „Chvála buď Pánu za všetko!“, bolo jeho posledným slovom pri smrti.

Keď svätá pieseň odznie, alebo keď slnko za vrchy zájde, a zanechá po sebe šíre pokojné more večernej zory, človek má najradšej ticho okolo seba, odpočíva v svojich myšlienkach a citoch. Preto, drahý čitateľu, keďže si videl, ako zvláštne tento muž žil a umrel, nebudem ťa nudiť zdĺhavým poučením a ponechám tebe samému vziať si príklad z jeho cnosti. Jedine k tomu ťa napomínam, aby si cez celý svoj život v radostiach a žalostiach z úprimného srdca vždy vyvolával: „Chvála buď Pánovi za všetko!“

Karol Jerguš