Európska únia pripravuje „Nový pakt o migrácii a azyle“ (ďalej Pakt) – materiál, ktorý by mal konečne vyriešiť „problém“ západoeurópskych krajín s tým, že východná Európa sa s nimi odmieta podeliť o následky ich koloniálnych, neokoloniálnych a imperiálnych hriechov v oblasti imigrácie (pracovný návrh Paktu od Európskej komisie môžete nájsť napríklad tu).

„Nový pakt o migrácii a azyle, ktorý sa predkladá spolu s týmto návrhom na nové nariadenie o riadení azylu a migrácie, predstavuje nový začiatok v oblasti migrácie, založený na komplexnom prístupe k riadeniu migrácie,“ hovorí sa na úvod návrhu Európskej komisie (ďalej Komisia).

Už tu treba spozornieť: pakt je predsa niečo ako dohoda, teda niečo dobrovoľné, avšak tu sa jedným dychom spomína aj nariadenie – a to už nemá s dobrovoľnosťou nič spoločné.

Rozdelenie zodpovednosti? Alebo skôr zbavovanie sa viny?

„Nový pakt vychádza zo všeobecných zásad solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti a presadzuje sa ním integrovaná tvorba politík, čo znamená zlúčenie politík v oblasti azylu, migrácie, návratu, ochrany vonkajších hraníc, boja proti prevádzačstvu a vzťahov s tretími krajinami pri zohľadnení nadrezortného prístupu,“ pokračuje text úvodu dokumentu predkladaného Európskou komisiou.

A tu sa treba opäť zastaviť. Prečo vlastne by mala byť táto politika spoločná? Z akého titulu? Európa je historicky rozdelená na bohaté, koloniálne a neokoloniálne západné veľmoci, a na chudobné východoeurópske krajiny, ktoré sú aj dnes v postavení ekonomicky ovládaných neokoloniálnych periférií. Západ je zaplavený imigrantmi v dôsledku vlastných chýb a zločinov, Východ nie. Preto neexistuje žiadny dôvod hovoriť o nejakom „rozdelení“ zodpovednosti, a už vonkoncom nie o „spravodlivom“ rozdelení: každá krajina má mať svoju vlastnú zodpovednosť za ľudí, ktorých sa rozhodla prijať, aby „ujedali z chlebíka“ jej občanom.

Pakt chce dosiahnuť, aby migráciu v celej škále neriešili jednotlivé členské štáty samotné, ale EÚ ako celok. Dokument by mal nahradiť v súčasnosti platnú dohodu z Dublinu. Podstatou je plazivým spôsobom, salámovou metódou dosiahnuť principiálnu mocenskú zmenu, aby azylová a migračná politika, ktorá je ešte stále v právomoci členských štátov, sa dostala do právomoci Bruselu.

Pod pláštikom pandémie sa pripravuje frontálny útok

Tieto procesy sú v súčasnosti mimo pozornosti režimných médií, ktoré sa teraz sústreďujú hlavne na koronovú pandémiu, ale to neznamenajú, že sa utlmili, či zastavili.

Prednedávnom sa k návrhu textu Paktu vyjadril Európsky výbor regiónov (European Committee of the Regions), čo je poradný orgán EÚ, ktorý tvoria zástupcovia všetkých 27 členských štátov volení na miestnej a regionálnej úrovni (ďalej Výbor).

A v tomto dokumente (môžete si ho stiahnuť napríklad tu sa nachádzajú naozaj zaujímavé myšlienky, ktoré stoja za to, aby sme si ich priblížili. Je dôležité, aby občania Slovenska vedeli, čo sa deje v mentálnej sfére Bruselabádu, hlavného mesta Eurokalifátu. Aby sme my všetci vedeli, komu prípadne odovzdáme do rúk aj tie posledné zvyšky zvrchovanej moci, ktorá nám, Slovákom, vo vlastnom štáte zostala.

Mohli by ste ich chcieť odmietnuť, a preto vám to zakážeme…

Tak napríklad je tam šokujúci návrh Výboru vyškrtnúť z Paktu článok 21, ktorý hovorí o tom, že o osude ilegálneho migranta má rozhodovať štát, do ktorého ako prvého vstúpil.

Zdôvodnenie: vraj preto, že v Pakte „bol navrhnutý mechanizmus solidarity a boli posilnené operatívne úlohy Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže (Frontex), a že povinné vybavovanie na hraniciach spôsobuje záťaž miestnym a regionálnym orgánom v prihraničných regiónoch, a preto už nie je dôvod k tomu, aby sa o príslušnosti k posudzovaniu žiadostí o azyl rozhodovalo na základe kritéria nedovoleného prekročenia vonkajších hraníc. Toto kritérium by naopak skôr bránilo solidárnemu rozdeľovaniu.“

Tak si to predstavte. Čo k tomu dodať? Ďalej sa to ešte bližšie zdôvodňuje tým, že keby štát, kde k vstupu dochádza, mal aj naďalej žiadosti imigrantov posudzovať, „v prípade osôb, ktoré boli na jeho územie vylodené po pátracej a záchrannej operácii, by to mohlo ohroziť efektívny priebeh pátracích a záchranných operácií. Už v minulosti totiž dochádzalo k tomu, že členské štáty odmietli nechať tieto osoby vylodiť, aby sa tejto povinnosti vyhli.“

Inými slovami: vy by ste ich chceli odmietnuť, a preto vám túto možnosť zakážeme… Je toto vôbec možné? Dajú sa vôbec nájsť spoločensky akceptovateľné, dostatočne slušné slovenské slová na to, aby adekvátne opísali logiku, ktorou sa riadia títo úradníci?

Pikošky ukryté v byrokratickej húštine

Niektoré ďalšie pripomienky Výboru sa týkajú zaisťovania maloletých imigrantov: výbor sa prihovára za to, aby sa od toho úplne upustilo. Úplný zákaz by v praxi mohol znamenať, že orgány nebudú mať právo zadržiavať hordy tridsaťročných nájazdníkov, ktorí budú tvrdiť, že majú sedemnásť rokov…

Viacero pripomienok tiež navrhuje zaviesť dodatočné byrokratické prekážky a pravidlá, ktoré by dali šancu imigrantom, ktorí už dostali rozhodnutie, že štát ich žiadosť zamieta a rozhodol o ich navrátení, ešte zostať v Európe na základe dodatočných možností dostať povolenie na pobyt zo solidárnych, humanitárnych či iných dôvodov.

Na niektorých miestach tieto dokumenty pôsobia dojmom, že ich pisatelia nemajú informáciu o základnej skutočnosti, že azylové a migračné záležitosti ešte stále patria do výlučnej pôsobnosti členských krajín EÚ. Napríklad v bode, kde Komisia veľkoryso dovoľuje členským štátom budovať aj ďalšie miesta na ubytovanie žiadateľov o azyl a po oznámení Komisii budú mať povolené ich tam aj ubytovávať…

Politické odporúčania

Vrcholom však je časť nazvaná „Politické odporúčania“. V bode 1 Výbor víta návrh Komisie týkajúci sa nového Paktu o migrácii a azyle, ktorým Komisia chce prelomiť patovú situáciu, ktorá v jednaniach medzi členskými štátmi o spoločnom azylovom a migračnom systéme panuje už päť rokov.

V bode 2 Výbor „je znepokojený tým, že v návrhoch, ktoré tento nový balíček tvorí, nebol dostatočne zohľadnený miestny a regionálny rozmer, a že pri príchode a registrácii ponesú opäť hlavnú zodpovednosť štáty ležiace pri vonkajších hraniciach EÚ. V tejto súvislosti vníma negatívne skutočnosť, že bolo zachované kritérium prvého vstupu. V záujme skutočnej solidarity preto požaduje, aby boli žiadatelia o azyl rýchlo a spravodlivo rozdelovaní do iných členských štátov, a vyzýva k rozsiahlejšiemu zapojeniu novej Agentúry EÚ pre azyl, miestnych a regionálnych orgánov a subjektov občianskej spoločnosti“.

V bode 3 Výbor okrem iného požaduje, aby bola dodržiavaná zásada nenavracania a v bode 4 síce pripúšťa, že nie je možné stanoviť pevnú kvótu na rozdeľovanie žiadateľov o azyl v EÚ, ale hneď v ďalšej vete hovorí, že „víta návrh Komisie zaviesť mechanizmus solidarity, ktorého sa všetky členské štáty budú musieť zúčastniť, pričom si budú môcť s prihliadnutím ku svojim kapacitám voľne vybrať z rôznych foriem pomoci“ (tieto rôzne formy sú popísané v návrhu Paktu: ich spoločným znakom je, že sú pre členské štáty azda ešte horšie a nevýhodnejšie, než keby si imigrantov rovno nechali). Mimochodom, táto „povinná solidarita“ je z hľadiska logiky a európskej humanistickej tradície podobne zaujímavým javom, ako by bolo napríklad slovné spojenie „povinná láska“, „povinný dar“ či „povinná radosť“.

Rozvíjať programy presídľovania

V bode 5 m Výbor pochybnosť, či by sa vzhľadom na zložitosť navrhovaného postupu v praxi dal uskutočniť systém patronátov nad návratmi. A preto navrhuje „zaviesť systém ekonomických stimulov a sankcií, aby bolo možné zaručiť vykonávanie mechanizmu solidarity.

V bode 11 Výbor víta zámer Komisie vytvoriť bezpečné cesty pre príchod do Európy a v bode 12 vyzýva Komisiu a členské štáty, aby ďalej rozvíjali programy presídľovania, zaviedli ďalšie programy prijímania z humanitárnych dôvodov a podporovali zamestnávanie kvalifikovaných a nadaných pracovníkov z tretích krajín.

Samozrejme, nesmie chýbať bod týkajúci sa boja proti hoaxom a dezinformáciám. V bode 18 Výbor „upozorňuje na to, že je dôležité bojovať proti šíreniu dezinformácií na tému integrácie a migrácie zverejňovaním konkrétnych faktických a číselných údajov, aby se zamedzilo diskriminácii, predsudkom, rasizmu a xenofóbii.“

Subsidiarita? A nie náhodou presne naopak?

V poslednom, 20. bode Výbor súhlasí s názorom Komisie, že ciele Paktu je možné dosiahnuť len na úrovni celej EÚ. Inými slovami, keby sa tejto habaďúry nezúčastnili krajiny, ktoré sú so svojou migračnou a azylovou politikou spokojné, a ktoré tieto veci spoľahlivo a bezproblémovo zvládajú aj samé, tak by celý tento podvod nemal zmysel.

A ešte sa tam píše, že opatrenia, ktoré Pakt prináša, sú v súlade so zásadou subsidiarity, ktorá je oficiálne základným kameňom európskej integrácie. Toto tvrdenie Výboru je však úmyselná, zákerná a pustá lož. Celý Pakt totiž, samotná jeho filozofia, ako aj všetky konkrétnosti, sú práve opakom a popretím princípu subsidiarity.

Subsidiarita je totiž princíp, podľa ktorého majú vyššie organizačné jednotky riešiť iba tie veci, ktoré nedokážu riešiť nižšie organizačné jednotky uspokojivo dobre: a ak doteraz aj mnohé menšie európske štáty dokázali svoje hranice uspokojivo strážiť a veci spojené s migráciou a azylom dokázali bezproblémovo zvládať, je to stopercentný dôkaz, že Európa žiadnu spoločnú politiku v tejto oblasti nepotrebuje.

Naopak, Európa potrebuje mať zvrchované a slobodné národné štáty, aby mal kto jej obyvateľov chrániť pred fašistickými úletmi nikým nevolených šialených totalitných úradníkov z Komisie v slonovinovej veži v hlavnom meste Eurokalifátu.

Čo na tieto snahy Bruselu odpovedia naši volení zástupcovia?

Aj tu vidíme, že fanatizmus bruselských eurofašistov pritvrdzuje a rozhodne sa nemienia vzdať svojho plánu východ Európy ešte viac ponížiť, vykoreniť, zdecimovať a atomizovať.

Ako bude na tieto snahy reagovať mocenská garnitúra, ktorá momentálne vládne na Slovensku? Aký postoj k týmto nebezpečným a nehoráznym pokusom siahať kradmou rukou na našu zvrchovanosť, na našu spoločenskú, etnickú a kultúrnu svojbytnosť zaujmú ľudia ako Korčok, Heger, Čaputová, resp. slovenskí europoslanci?

Ivan Lehotský