Ešte pred tridsiatimi rokmi sme boli v agropotravinárstve takmer sebestační, dnes sme okrem niektorých obilnín, kukurice a repky prakticky vo všetkom ostatnom odkázaní na dovoz. Nedávno sa na verejnosti objavilo číslo, že každý deň zo zahraničia musí prísť 830 kamiónov naložených potravinami, pričom ešte pred rokom ich bolo „len“ 700.

Pripravovaný megalomanský plán modernizácie Slovenska, rátajúci s miliardami z európskeho projektu obnovy, z nejakého nepochopiteľného dôvodu úplne vynechal najzúboženejší rezort, agropotravinárstvo. Korporátne médiá to síce prešli cudným mlčaním, ale v skutočnosti ide o naozajstný škandál, ktorý bol zrejme poslednou kvapkou, ktorou sa už prelial pohár trpezlivosti naozaj ťažko diskriminovaných a šikanovaných slovenských farmárov.

Poľnohospodári vkladali do nového ministra pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky Jána Mičovského nádej, že podmienky na farmárčenie sa zlepšia, ale Mičovského tím, z ktorého poodchádzalo množstvo poradcov, ani osem mesiacov po voľbách nerobí nič z toho, čo očakávali. Na príprave budúcej Spoločnej poľnohospodárskej politiky sa pracuje slimačím tempom, podmienky na prácu farmárov sa nijako nezmenili, peňazí pre agrorezort v štátnom rozpočte nepribúda.

Preto už proti vláde povstali takmer všetci poľnohospodári, od malých rodinných fariem až po veľké družstvá – svoju nespokojnosť otvorene dávajú najavo všetky veľké stavovské organizácie farmárov okrem skupiny okolo Františka Oravca (Iniciatíva poľnohospodárov), o ktorej farmári tvrdia, že v skutočnosti ministerstvo ovláda.

Minulý týždeň prišli zástupcovia organizácií malých a stredných farmárov pred Úrad vlády. Žiadajú stretnutie s predsedom vlády Igorom Matovičom a nové povolebné panstvo varujú, že tak ako prišli do Bratislavy na traktoroch protestovať pred dvoma rokmi, prídu opäť, ak vláda nezačne okamžite robiť rázne kroky pre nápravu katastrofálnej situácie. Položili sme im pri tej príležitosti niekoľko otázok.

Hlavné správy: V čom vidíte kľúčový problém? Je to neorganizovanosť, nekompetentnosť alebo záujmové skupiny?

Anna Balková, Spolok farmárov: „Jedno nevylučuje druhé. Jedno, druhé aj tretie. Pomenovali ste to úplne presne. A možno aj v správnom poradí.“

Juraj Hospodár, zástupca štrajkujúcich farmárov: „Aj ja si myslím, že je to kombinácia všetkých troch príčin. Ale v prvom rade sú problémom záujmové skupiny, ktoré sú schopné aj čestného človeka otočiť – stačí malý kompromis a dostanú vás tam, kam chcú.“

Balková: „Reálne je tam päť-desať ľudí, ktorí majú vplyv na celé ministerstvo. My nemáme problém s tým, že si tam niekto možno menoval nejakého kamaráta; i keď by sme s tým možno mali mať problém, lenže v tejto situácii, v ktorej teraz sme, už to je pre nás vedľajšie. My teraz naozaj najviac potrebujeme, aby tam boli odborníci. Nie, nežiadame aby sme tam boli ja, on, niekto z nás – my nechceme tie teplé miestečká na ministerstve. My chceme, aby tam boli čestní odborníci, ľudia, ktorí budú niečo robiť, lebo je naozaj už hodina dvanásta. Ak sa nebude na tom intenzívne pracovať už teraz, tak to nestihneme.“

Hospodár: „Viete podľa čoho rozlišujeme farmárov? Podľa toho, či majú pôdu zo Slovenského pôdneho fondu (SPF), alebo nie. Totiž tá pôda, ktorú sa snažili niektorí farmári za nízky nájom získať, to bolo len za úplatok – to každý vie. Z nás, našich farmárov zo Spolku farmárov, nikto nemá pôdu od SPF. Ani sme sa o to nepokúšali.

Je nelogické, aby pán minister, ktorý dostal ocenenie Biela vrana, nespolupracoval so skupinou farmárov, ktorí sú najmenej zaťažení úplatkami, ktorí majú päť-, desať-, dvadsaťhektárové farmy, ktorí sa trápia, a ktorí mali veľkú nádej, že ten pán minister ich bude chápať a pomôže im. Výsledok je naše veľké sklamanie a občianska povinnosť, aby sme vás o tom informovali.“

Hlavné správy: Ľudia vnímajú, že v poľnohospodárstve je problém, že potravinová sebestačnosť je na zúfalej úrovni, ale ako keby nebolo úplne jasne pomenované, čo je vlastne príčinou. Dá sa súhlasiť s názorom, že podstata problému je v tom, že poľnohospodárstvo nie je poľnohospodárstvom, ale veľkým agrobiznisom s veľkou chémiou? Že problém je v tom, že namiesto agropriemyselníkov nemáme oveľa viac drobných skutočných farmárov pracujúcich na vlastnej pôde? Dá sa to takto sformulovať?

Hospodár: „Celá západná Európa žije a profituje z malých a stredných fariem, ktoré zabezpečujú jej sebestačnosť. To sú farmy, ktoré sa dedia z otca na syna, oni majú vlastnú pôdu a vzťah k nej. Majú maštale hneď vedľa domu, tak ako to má byť.

U nás poľnohospodárstvo, to sú veľké lány a veľkí majitelia, ktorí vyvíjajú tlak, aby veci išli tak ako oni chcú. U nás sa ani tridsať rokov po revolúcii nenašiel odvážny manažér, ktorý by to zmenil. My sme sklamaní z toho, ako to pán minister Mičovský riadi. On bol, a možno stále aj je čestný človek, ale faktom je, že nič neurobil pre to, aby sa nespravodlivosť, ktorá tu roky bola, zmenila. Preto my už neveríme, že je čestný človek.“

Milan Kysel, farmár, bývalý poradca ministra Mičovského: „Treba povedať jednu základnú vec: devastácia slovenského poľnohospodárstva prebieha kontinuálne od roku 1989. Všetko je to dané tým, že predošlých štyridsať rokov vygumovalo v ľuďoch a vo vlastníkoch samotný vzťah k pôde ako k takej.

Všetci tí veľkí agropodnikatelia, všetky tie veľké družstvá, ktoré už sú dnes vlastne družstvami len podľa názvu, sa transformovali často veľmi podivným spôsobom na konkrétne osoby, ale tie osoby vstupovali kapitálovo či akokoľvek do tých družstiev nie preto, že by mali nejaký vnútorný vzťah k zemi ako k živiteľke, ale oni to berú ako nástroj a prostriedok na robenie biznisu a zarábanie peňazí.

Tam sa stráca nielen ten gazdovský, ale aj environmentálny, kultúrny, vlastenecký rozmer pôdohospodárstva a všetky ostatné, okrem finančného. Pre nich sú to iba manažérske čísla: toľkoto do toho dám a toľkoto z toho dostanem. A práve táto pokrivenosť a spôsob financovania na plochu ako takú spôsobila, že pôda ako základný prostriedok pre roľníka a sedliaka nie je dostupná – tí veľkí ju svojím spôsobom obsadili, pretože čím viac pôdy, tým väčší zisk to generuje.

A takto sme dospeli k absurdnej a hroznej situácii. Mnohé technické plodiny, ktoré sa vlastne ani nezaraďujú do potravinového reťazca Slovenskej republiky, to sú plodiny, ktoré končia v zelenej nafte a iných produktoch, ktoré národ nekŕmia, si vyžadujú intenzívne používanie chémie. A týmto nadmerným používaním chémie sa pôda tak zdegradovala, že na mnohých miestach je už takmer nepoužiteľná.“

Hlavné správy: Čo sa s tým dá robiť?

Kysel: „Toto sa jednoducho musí zastaviť. My sme preto vkladali veľkú nádej do pána ministra Mičovského, ktorý prišiel s peknou, až idylickou rozprávkou o tom, ako to celé zastavíme. Lenže ubehlo osem mesiacov a nám sa tá rozprávka rozplynula pred očami ako jesenná hmla. Preto my už neveríme v to, že spraví to, čo sľúbil.

Celý priebeh toho, čo sa deje na ministerstve, vnímame tak, že ho ovládli nejaké sily, ktoré ho odklonili od základnej myšlienky, ktorá však je pre nás alfou a omegou: my totiž už nie sme schopní ďalej prežiť. Ak sa ten dotačný systém nezmení, tak tí „malí“ sú jednoducho odsúdení na zánik. Naozaj toto Slovensko chce?

Mnohé opatrenia sú prezentované ako dobré a ony v podstate nie sú zlé: napríklad tie ohľadne pozemkových úprav. Lenže my musíme urobiť najprv A a B a až potom môžeme robiť C. Ak ústavou nejako neuchránime našu pôdu pred rozpredajom cudzincom, tak ju radšej ani nesceľujme. Akonáhle by sme ju scelili, tak práve tým by sme umožnili tým veľkým sa jej zmocniť – doposiaľ ich často práve tá rozdrobenosť odrádzala od jej kúpy. Nám dnes naozaj reálne hrozí, že sa staneme bezzemkami vo vlastnej krajine. A to nehovorím o tom, aké plochy úrodnej pôdy sme pustili pod rôzne fabriky.

Toto je samovražda, čo robíme. My preto bubnujeme na poplach a budeme bubnovať, kým budeme vidieť, že nedochádza k náprave. Toto nemôže takto ďalej pokračovať. Ak sa neprebudíme, našim deťom tu nezostane nič. My vlastne okrádame vlastné deti. To si nikto z kompetentných neuvedomuje? To musia prísť sedliaci z vidieka a povedať im, že páchajú zločin na vlastnom národe?“

Hlavné správy: Vy ste zo Zaježovej, tam sú niektoré komunity známe tým, že sa snažia o určitý návrat k prírode a ku koreňom…

Kysel: „My máme ten vzťah k prírode možno hlbšie v srdci zakorenený ako niektorí. To je problém celého toho molochu ministerstva: tam sú ľudia, ktorí sú už v druhej či tretej generácii bezzemkami, pôdu nemajú, a ani vzťah k nej, a oni majú pripravovať legislatívu, ktorá hovorí o tom, ako sa bude užívať pôda. No ako ju pripravia?“

Hlavné správy: Lenže je problém v ministrovi či záujmových skupinách? Nie je náhodou hlbšie, v samotnej podstate systému? Veď sme to mohli teraz vidieť: vymenila sa vláda, vymenil sa minister, vymenili sa úradníci. A dopadlo to rovnako ako vždy: príde niekto zo zahraničia (alebo aj zo Slovenska), kto má taký vplyv, že presadí svoje záujmy na úkor záujmov malých farmárov. Mantinely systému sú také silné, že aj čestný človek, keď do tej funkcie príde, niečo sa s ním stane – možno ho obalamutia, možno učičíkajú, možno vydierajú. Každopádne, keďže to vždy dopadne rovnako, tak to asi nebude o jednom človeku, ale o tom, ako je systém nastavený…

Kysel: „Možno práve toto je najväčší problém: ukázať, kto reálne za ministrom stojí. Aby ho nikto netlačil do kúta. On síce kričí, že kvičia svine, ktorým sa berie válov – lenže mená tých svíň nepovie. My by sme sa za neho postavili, ale musíme vedieť, že obhajuje naše záujmy.“

Hlavné správy: Máte vy farmári tú moc, aby ste ho reálne podržali? Z ulice to nie je také jednoduché…

Kysel: „Kto iný má reálnu moc, ako ľud tejto krajiny?“

Balková: „My sme boli spoluorganizátormi tých prvých protestov, ktoré boli v júni 2018. Prešli sme celou republikou, ja som vtedy bola asi v piatich veľkých médiách, kde som sa vyjadrovala k týmto veciam, boli sme na pódiu Za slušné Slovensko. My sme tu reálne boli a za nami stoja ľudia, množstvo ľudí a organizácií.

Toto nie je len náš protest. To je zúfalé volanie o pomoc, aby sa tomu premiér venoval. My už desať rokov bojujeme za práva vidieka a poľnohospodárov a za tie roky nás ľudia už poznajú. Tá reálna moc tu je a my vieme, čo treba robiť. A vieme aj pomôcť: teraz už len treba, aby aj ministerstvo vedelo, čo treba robiť. Lenže žiaľ, ministerstvo ako keby nevedelo, čo treba robiť, poradiť si nedajú. A problém je čoraz horúcejší…“

Ivan Lehotský