Harperová sa obrátila k detektívovi inšpektorovi. „Ako ďaleko sú naši na druhej strane?“

Piesčitý nános, na ktorom žena stála, zo všetkých strán obkolesoval hustý porast. Aj z diaľky Harperová videla, že dodriapané ženine nohy sa lesknú od krvi.

„Priďaleko,“ konštatoval Thrupp. „Nemôžu sa k nej dostať.“

Ponad hlavy sa im s hukotom prehnala helikoptéra a sčerila vodnú hladinu, z jej amplióna hromovým hlasom zaznela výzva: Ustúpte od vody…

Začítajte sa do desivého psychotrileru Blíženci o jednej nešťastnej žene, ktorá žije teraz jedinou otázkou: Sú to jej milované dvojčatá, alebo podvrhnuté deti?

Všetci jej vravia, že je vyčerpaná a potrebuje si poriadne oddýchnuť. Majú pravdu. Lauren Tranterová práve porodila krásne dvojčatá, Morgana a Rileyho, a v živote nebola unavenejšia. Len ona však vie, čo sa stalo v prvú noc po pôrode v nemocničnej izbe. Odrazu sa tam objavila záhadná cudzia žena a chcela jej deti vziať. Vlastne nie vziať, vymeniť za akési iné… stvorenia. Okrem Lauren ju však nikto iný nevidel. Ani policajti nič nezistili. Všetci od lekára až po jej manžela sú presvedčení, že všetko sa odohralo iba v jej hlave. S výnimkou detektívky Joanny Harperovej, ktorej intuícia našepkáva čosi iné.

Prešiel mesiac. V jedno slnečné ráno sa ustráchaná Lauren konečne vyberie s dvojčatami na prechádzku k rieke, zdriemne si na lavičke – a obe deti zmiznú. Polícia pohotovo zakročí, ale keď sa nakoniec dvojčatá nájdu, sú akési iné. Vyzerajú síce ako Morgan a Riley, aspoň všetci ostatní to tvrdia, ale Lauren sa niečo nezdá a zdesene kričí: To nie sú moje deti!

Lauren je odhodlaná svojich synov nájsť a zachrániť, tak ako to káže stará legenda, aj keď riziko je nepredstaviteľné. Ak sa mýli, urobí najväčšiu chybu vo svojom živote.

Vypočujte si úryvok.

Z knihy číta Alfréd Swan:

Začítajte sa do novinky Blíženci:

13. júla 20.10

Najdôležitejšie bolo, že ju niekto konečne zbavil tej príšernej bolesti. A spolu s ňou strachu a paralyzujúcej istoty, že umrie.To všetko bolo v priebehu niekoľkých sekúnd akoby zázrakom preč. Tak hrozne rada by si pospala, ponorila sa do sladkého zabudnutia, no v tom sa v jej zornom poli objavila Patrikova ustarostená tvár a nad ňou zelená plátenná operačná čiapka a spomenula si: rodím. Injekcia, ktorú jej vpichli do miechy, nebola len signálom konca neznesiteľne bolestivých kontrakcií ale tiež začiatkom kliešťového pôrodu, pri ktorom sa mohlo mnoho vecí pokaziť. Prvé z bábätiek uviazlo v pôrodnom kanáli. Nemohla sa teda zakutrať do mäkučkého zámotku znecitlivenia a ospalosti – tomu druhému nútene odolávala už dobrých tridsať šesť hodín – a s vypätím síl sa musela sústrediť na to, čo sa dialo.

Patrikovu tvár vystriedala tvár lekárky. Mala stiahnutú masku, takže jej videla ústa a väčšinu brady. Pery sa jej hýbali akoby nezávisle od toho, čo vravela. Lieky a vyčerpanosť zvíťazili, svet sa spomalil. Lauren sa zamračila. Lekárkinu tvár mala rovno pred očami, a predsa jej bola hrozne vzdialená. Hovorí mi niečo, pomyslela si Lauren, mala by som počúvať.

„Pani Tranterová, po injekcii nebudete cítiť, kedy máte kontrakcie – poviem vám kedy máte tlačiť, dobre?“

Laurenine ústa sformovali malé prekvapené „o“, ale to už lekárkina tvár zmizla.

„Tlačte.“

Doktorka silno potiahla až sa Lauren na posteli celá zosunula. Nič necítila, a tak ani nevedela, či tlačí alebo nie. Usilovne napínala svaly na krku a vraštila čelo, no hlboko v jej hlave sa ozval hlas, ktorý jej vravel, aby sa na to celé vykašľala. Aj tak nemôžu vedieť, či tlačí alebo nie. Možno sa naozaj nič nestane, ak si na pár minút zdriemne.

Zatvorila oči.

„Tlačte! Teraz!“

Lekárka znova potiahla a Laurenina ospalosť sa razom rozplynula vo chvíli, keď na svet vykĺzlo jej prvé dieťa. Otvorila oči, opäť prítomná a sústredená, svet okolo bežal svojím zvyčajným tempom, alebo možno predsa len o čosi rýchlejšie. Zadržala dych v očakávaní detského plaču. Keď ho konečne začula, tenký, prenikavý, vyčerpaný protest niekoho, kto práve prekonal traumatickú skúsenosť, aj ona sa rozplakala. Dlho zadržiavané slzy jej nedočkavo vyhŕkli z očí. Patrik jej zovrel ruku vo svojej dlani.

„Chcem ho vidieť,“ hlesla a naozaj jej položili na hruď bábätko. Ležalo na chrbátiku otočené zadočkom k nej, takže videla iba nožičky podobné žabacím a malú dlaň. Patrik sa k nim nahol, oči upieral na dieťa, smial sa a plakal zároveň, opatrne vtisol do malej dlane svoj prst.

„Nemohli by ste ho otočiť?“ spýtala sa, ale nikto to neurobil. Polovedome zachytila, že lekárka znova hovorí „tlačte“, a znova poslúchla. Dieťa z jej hrude zmizlo a na jeho mieste sa objavilo druhé. Tentoraz v sebe našla dosť sily, aby ho otočila tvárou k sebe. Opatrne ho objala obomi rukami, ležalo jej v náručí ako v kolíske, a pozorne sa mu zadívala do tváre. Aj dieťa si ju obzeralo, špúlilo ústočká a zamyslene sa na ňu dívalo modrými očami spod privretých viečok. Hoci vopred vedeli, že sa im narodia geneticky identické jednovaječné dvojčatá, s Patrikom očakávali, že medzi nimi predsa len budú nejaké rozdiely. Sú to predsa dve samostatné ľudské bytosti. Dvaja rúči chlapci, pomyslela si a cítila, ako sa musí nútiť do toho bodrého a bezstarostného tónu, keďže najviac zo všetkého potrebovala spať. Všimol by si vôbec niekto, keby to urobila?

„Riley,“ povedal Patrik, jednou dlaňou ju nežne hladil po líci, palcom druhej zasa dieťa, „áno?“

Lauren sa cítila pod tlakom. Myslela si, že mená nechajú na neskôr, že o nich rozhodnú až o pár dní, keď bábätká trocha lepšie spoznajú. Také závažné rozhodnutie! Musia si ho predsa poriadne rozmyslieť.

„Riley?“ zopakovala. „Nuž…“

Patrik sa vzpriamil, v ruke zrazu držal mobil.

„A čo ten druhý? Rupert?“

Rupert? To meno predsa nebolo ani v užšom výbere, ktorý spolu zostavili. Akoby chcel za každú cenu presadiť svoju voľbu a neváhal na to využiť jej momentálny stav, že je omámená liekmi, paralyzovaná, krehká a zraniteľná. To predsa nie je fér.

„Nie,“ ohradila sa možno trochu príliš nahlas. „Ten sa volá Morgan.“

Patrik sa zamračil. Zaškúlil na potenciálneho Morgana, ktorého práve prezeral pediater. „Vážne?“ Pochybovačne pokrčil plecom a vložil si telefón späť do vrecka.

„Nemôžete tu dlho zostať,“ oznámila sestra z novorodeneckého Patrikovi, keď ju na nemocničnej posteli nakoniec zaviezli do izby. Rozhodným pohybom odhrnula vyblednuté závesy farby morskej zelene. Lauren chcela protestovať, dúfala, že budú mať čas trochu si vydýchnuť a potešiť sa s deťmi, kým manžela nevykážu z oddelenia.

Cesta z pôrodnej sály viedla stovky, či skôr tisícky metrov dlhými chodbami. Patrik tlačil vozík, na ktorom spalo jedno z dvojčiat, zatiaľ čo sestra tlačila posteľ s Lauren, ktorá držala to druhé. Ich malá procesia mlčky kráčala v žltom svetle lámp. Lauren napadlo, či by nebolo lepšie, keby sa Patrik sestre ponúkol, že sa s ňou vymení a bude tlačiť ťažšie bremeno, no zakrátko bola rada, že nič nepovedala. Len čo dorazili do oddelenia, ukázalo sa, že tá ženská presne vie čo a ako. Sestrička, útla a Patrikovi sotva po plecia, s využitím váhy svojho tela posteľ šikovne stočila okolo rohu, potom nadskočila a s nohou na priečke pod posteľou ju ako námorník zakotvila v jednej zo štyroch prázdnych kójí, v tej pri okne. Ozvalo sa iba tiché bum, to sa záhlavie postele dotklo steny. Keby to bolo na Patrikovi, s najväčšou pravdepodobnosťou by zbúrali nejaké drahé zariadenie.

Sestrička svižne zatisla pätou brzdu, s bodrým „A je to!“ sa obrátila k Patrikovi a s rukou natiahnutou k nástenným hodinám ho rázne varovala. „Pätnásť minút,“ znel jej ortieľ.

Zostal po nej len kvikot gumových podrážok na linoleu chodby. Lauren s Patrikom pozreli na deti.

„Ktorého máš?“ spýtal sa Patrik.

Opatrne otočila umelohmotnú menovku na krehkom zápästí dieťatka, ktoré jej spalo v náručí.

„Morgana,“ prečítala z nej Lauren.

Patrik sa naklonil nad vozík s druhým bábätkom. Neskôr budú všetci hovoriť, že obe dvojičky akoby mu z oka vypadli, ale v tej chvíli nevidela medzi dospelým mužom a dokrčeným uzlíčkom nijakú podobu. Pokiaľ išlo o bábätká, tie sa, naopak, podobali ako vajce vajcu – dva hrášky z toho istého struku, či skôr jeden hrášok a jeho duplikát. Riley mal tú istú dokrčenú tvár ako jeho brat, tie isté dlhé pršteky a neuveriteľne dokonale vytvarované nechty. Aj zívali úplne rovnako. Zamrzelo ju, že ich v sále oboch navliekli do rovnakých bielych dupačiek z tašky, ktorú sem s Patrikom doniesli, hoci nachystala oblečenie rôznych farieb. Keby to záviselo od nej, toho druhého by určite obliekla do žltých. Bez menoviek by nemala najmenšiu šancu rozoznať ich a čo potom? Vďakabohu, že majú aspoň tie. Morgan v jej náručí otočil hlavou z jednej strany na druhú a pootvoril očká. Sledovala, ako sa mu pomaly znovu zavreli.

Vozík, ktorý sem dotlačil Patrik, mal vystačiť pre obe deti. Riley ležal pod Patrikovým dohľadom na tvrdom matraci v kontajneri z priehľadného plastu na samom vrchu vozíka. Pri hlavičke a pri nohách mal zrolované napohľad drsné prikrývky s vytlačeným názvom nemocnice. Bolo jasné, že ten kontajner vyrobili na nejaký celkom iný účel, na prepravu úplne iného nákladu. Plastová schránka aj matrac boli tvrdé a hranaté, kým bábätko bolo mäkučké a oblé. Ako mačiatko stočené do klbka. Patrik nechtiac trochu prudšie strčil do vozíka. Riley okamžite vymrštil ručičky aj nožičky do všetkých strán, vyzeral ako päťcípa hviezda. Po chvíli sa rovnakým tempom, akým jeho brat zavrel oči, schúlil do klbka a nehybne ležal s hlávkou otočenou nabok. Ten kontajner mal mať oválny tvar, skôr ako hniezdo, aby tam malo bábätko primerané pohodlie, pomyslela si. Prečo to dosiaľ nikomu nenapadlo?

„Ahoj, Riley,“ oslovil ho Patrik smiešne piskľavým hlasom. Narovnal sa. „Znie to čudne.“

Lauren natiahla ruku a opatrne si pritiahla vozík s bábätkom bližšie k posteli, nechcela riskovať, že tá malá guľôčka sa prekotúľa. Voľnou rukou ho zakryla prikrývkou a jej konce zastrčila pod matrac, aby zostala na mieste.

BUX.sk – Knihy, ktorými žijete