Aký je skutočný význam adventného obdobia a ako ho môže naplniť každý jeden z nás? Sú Vianoce šancou na návrat k pokoju, striedmosti a ľudskosti? Prečo prepchatá chladnička a kopy drahých darčekov pod stromčekom nikdy nedokážu nahradiť ľudskú blízkosť? A aká budúcnosť čaká naše deti, ak bude trend vývoja spoločnosti pokračovať v doterajšom nastavení?

Dozviete sa vo videorozhovore s katolíckym kňazom Martinom Šafárikom.

V nedeľu zapálime na adventnom venci už druhú sviečku. Čo znamená advent pre kňaza?

Advent je pre kňaza do veľkej miery to isté, čo aj pre ostatných veriacich, ale zároveň je to pre nás aj obdobie zvýšeného pracovného tempa. Nestačí len to, že si musíme pripraviť vlastné vnútro, svojho ducha, aby sme sviatky prežili správne. Okrem toho máme povinnosť duchovne pripraviť aj veriacich v našich farnostiach – či už meditáciami, rozjímaniami alebo rôznymi stretnutiami, ktoré ich majú povzbudiť k zastaveniu a zamysleniu sa.

Viac v rozhovore:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Popri tom všetkom sa už naplno rozbiehajú aj predvianočné sväté spovede. Kým kedysi chodili ľudia na spoveď pravidelne, minimálne každý prvý piatok v mesiaci, dnes to už tak nie je. Ako sa spoločnosť sekularizuje, väčšina ľudí prichádza na spoveď len dvakrát do roka, pred Veľkou nocou a pred Vianocami. Preto je ten nárast spovedajúcich pred sviatkami vždy obrovský, oveľa väčší ako v iných obdobiach roka. Pre nás, kňazov, je to každoročne veľký nápor, na ktorý sa síce človek psychicky pripraví, ale úplne zvyknúť sa naň nedá.

Aj z toho dôvodu som sa naučil vážiť si aj tých, ktorí prídu aspoň dvakrát ročne. Kedysi by sme možno hovorili, že je to málo, že by mali prísť častejšie. Ale dnes sa pozerám na vec aj z inej strany. Aj vtedy má kňaz možnosť prihovoriť sa im, povzbudiť ich, vyprovokovať ich k tomu, aby sa pozreli na svoj život novými očami. Advent je šanca zastaviť sa, lebo ak to neurobíme, veľmi ľahko prežijeme roky iba v naháňaní sa. Za majetkom, za kariérou, za lepším autom, za ďalšími dovolenkami. A pritom vidíme, že aj ľudia, ktorí to všetko majú, nebývajú vnútorne spokojní.

Často je to len prekrytie prázdneho miesta v duši. Človek si nahromadí veci, zážitky, fotky z ciest, ale vo vnútri nie je naplnený. Aristoteles už dávno povedal, že duša je formou tela – duchovným potrebám sa nedá ujsť. A to platí pre každého, pre veriaceho, aj neveriaceho. Môžem sa nazývať ateistom, môžem si o sebe myslieť, že žiadnu „duchovnú dimenziu“ nemám, ale tú dimenziu zo seba nevyrežem. Ten duch je v každom človeku, či o tom chce počuť alebo nechce.

A práve v posledných týždňoch som mal viacero dlhších rozhovorov s ľuďmi, ktorí sami o sebe hovoria, že sú ateisti. Bolo to veľmi zaujímavé. Ľudia, ktorí nemajú návyk stretávať sa s kňazom, sú niekedy otvorenejší než tí, ktorí to berú ako samozrejmosť. Katolík, ktorý chodí do kostola celý život, sa často pozerá na kňaza už len zvykovo, patrí to k folklóru. Ale ateista, ktorý zistí, že sa rozpráva s kňazom, s ktorým sa dovtedy bavil úplne normálne ako s obyčajným človekom, zrazu zmení postoj. Objaví sa rešpekt, dôvera, začnú padať otázky, ktoré v sebe nosí možno celé roky a nemal sa koho spýtať.

To sú chvíle, pri ktorých si uvedomím, že všetky tie pokusy oslabiť postavenie kňazov v spoločnosti ešte stále neurobili takú škodu, aby už bolo neskoro. Keby sme boli skutočne vytlačení na okraj spoločnosti, ako sa to niekedy prezentuje, títo ľudia by sa nám tak neotvárali. Stále cítiť, že ľudia hľadajú duchovno, hľadajú niekoho, kto im povie niečo úprimné, bez marketingu a bez ideológie.

Toto ma privádza aj k tomu, ako vnímam svoje kňazstvo. To, čo som si myslel o kňazstve pred dvadsiatimi rokmi, keď som bol čerstvo po fakulte, už dnes neplatí. Nie preto, že by sa zmenil Boh. Boh je stále ten istý. Ale mení sa doba, mení sa človek, mení sa spôsob, akým premýšľame. A keďže som zodpovedný za ľudí, medzi ktorými žijem, aj môj pohľad sa musí meniť. Som si istý, že o desať rokov to budem vidieť opäť inak. Rýchlosť, akou sa mení svet, najmä v prežívaní mladých ľudí, je niekedy až desivá.

Vidím to medzi deťmi, mládežou, žiakmi v školách. Ich očakávania sú úplne inde, ako boli kedysi. Pre mnohých je ideálom nič nerobiť a mať všetko. Rýchlo zbohatnúť, mať voľno, cestovať, „užívať si život“. A keď prídu ešte aj technologickí vizionári a miliardári, ako Elon Musk, ktorí hovoria, že o pár rokov za nás bude pracovať umelá inteligencia a robotika, mladí to berú ako samozrejmosť. Ako niečo, čo im zaručí pohodlný život bez námahy.

Nenaháňa mi to strach kvôli mne, ja už budem v čase týchto zmien starý človek. Ale keď vidím dvoj, troj, päťročné deti, uvedomujem si jednu vec – aký svet pre ne chystáme? Čo bude človek robiť, ak všetko prevezmú stroje? Čo bude s ľudskou dôstojnosťou, ak ju prestaneme spájať s prácou, zodpovednosťou a tvorivosťou? Veď apoštol Pavol jasne hovorí – kto nepracuje, nech ani neje. A to nie je trest, to je múdrosť života. Práca dáva človeku dôstojnosť.

Chlieb, ktorý si upečiem vlastnými rukami, chutí inak než ten, ktorý len kúpim. Paradajka zo záhrady chutí inak než tá zo supermarketu. Je v tom práca rúk, čas, námaha, obeta. A toto dnešným deťom chýba. Nielen preto, že ich rodičia to nerobia, ale aj preto, že deti o to už ani nemajú záujem, nikdy to nezažili. Absolútne nepoznané nás nemôže lákať, lebo nevieme, aké to je.

A tu vidím veľkú úlohu pre nás kňazov, ale aj pre rodičov, starých rodičov, učiteľov. Aby sme ľuďom ponúkli možnosť vrátiť sa k prirodzeným veciam, ktoré tvoria človeka človekom. Do lesa, na lúku, do záhrady, na obyčajnú spoločnú prácu v kuchyni. Advent je na to ideálny. Tak ako sa nevesta pripravuje na svadbu dlho vopred, niekedy celé mesiace , tak aj kresťan sa má pripravovať na Vianoce. Nie len svetielkami v záhrade, ale vnútorným nastavením. Lebo keď nemáme všetko premyslené a pripravené, sviatky iba prebehnú okolo nás. Budeme behať po obchodoch, odbiehať od štedrovečerného stola pre posledné zabudnuté veci a z tých sviatkov nám napokon zostanú len účty a únava.

Každý z adventných týždňov má svoj význam.

Ak si predstavíme adventný veniec so štyrmi sviecami, ktoré symbolizujú štyri adventné nedele, každá zapálená svieca predstavuje krok bližšie k plnosti svetla. A tým svetlom je Kristus. Pán Ježiš predsa povedal – ja som svetlo sveta. Advent nám pripomína, že toto svetlo prichádza medzi nás nie preto, aby vytvorilo len peknú atmosféru, ale aby osvetlilo naše vnútorné temnoty. Je na každom človeku, či to svetlo prijme.

Biskupi v pastierskom liste krásne povedali, že nestačí otvoriť len dvere srdca. Človek má otvoriť aj dvere svojej mysle, ochoty, svojich rúk. A to veru nie je len pekná fráza. Lebo veľakrát vieme byť emocionálne otvorení – dojatí hudbou, atmosférou, svetielkami – ale prakticky neurobíme nič. Advent nás vyzýva ku konkrétnym veciam – k milosrdenstvu, k solidarite, k tomu, aby sme vnímali ľudí okolo seba a prestali sa točiť len okolo seba.

Liturgia v advente je bohatá. Prechádza cez postavy, ktoré sú pre tento čas kľúčové. Svätý Ján Krstiteľ, svätá Alžbeta a hlavne Panna Mária, ktorá v tomto období – v tom biblickom zmysle – prežívala posledné týždne tehotenstva. A keď sledujeme adventné čítania deň po dni, vidíme, ako sa pred nami krok za krokom otvára príbeh, ktorý vedie k Narodeniu.

Zvestovanie anjela Gabriela, Máriino prijatie Božej vôle, jej okamžitá cesta za Alžbetou – to všetko nie sú pekné legendy, ale konkrétne situácie ženy, ktorá mala svoje obavy, svoje strachy, svoje limity. V Evanjeliu vidíme, že sa pýtala – ako sa to stane, veď muža nepoznám? To je úplne ľudská reakcia. A pritom bola „plná milosti“.

V židovskej kultúre bolo mimomanželské tehotenstvo dôvodom na ukameňovanie. Mária vedela, čo jej hrozí. A predsa povedala Bohu „áno“. To je adventný vzor. Boh od človeka nežiadal, aby všetkému rozumel. Žiadal len otvorenosť.

Adventné texty nám pripomínajú aj to, že Duch nás môže zaviesť aj na „periférie priestoru“, ktorý sme čakali. Človek má svoje predstavy o tom, čo chce, kam má ísť, ako má vyzerať jeho život. Má svoj „očakávaný priestor“, v ktorom by sa chcel pohybovať. Ale Boh nás niekedy pošle úplne inde. Medzi ľudí, ktorých by sme inak nestretli, do situácií, ktoré by sme sami nevyhľadali. A niekedy dokonca do prostredia, ktoré nám podsúva spoločnosť a súčasné filozofie – priestoru, ktorý je v rozpore s tým Božím.

Až keď tým všetkým prejdeme, pochopíme, prečo to bolo dobré. Veľmi často to zažívam na púťach. Mnohí mi povedia – nemám čas, nejdem, musím robiť, musím zostať doma. A keď ich prehovorím a napokon idú, vrátia sa s úplne iným pohľadom. Hovoria – ďakujem, že ste ma prehovorili, bolo to náročné, ale stálo to za to.

Lebo púť nie je len modlitba. Je to cesta medzi ľuďmi. V autobuse sa rozprávajú, zdieľajú svoje príbehy, človek počúva staršie ženy, mladé rodiny, mužov, ktorí prežili ťažké veci. A zrazu mu to celé nastaví zrkadlo. Vidí, že nie je jediný, kto zápasí. Že iní nesú možno ešte ťažšie kríže, a predsa dokážu žiť s radosťou. To je advent v praxi. Cesta, ktorá vás pripravuje na stretnutie.

Keď sa pozrieme na biblické postavy okolo Ježišovho narodenia, vidíme tri typy reakcií. Herodes, ktorý sa chcel stretnúť s Ježišom preto, aby ho umlčal, bál sa o svoju moc, o svoju pozemskú kariéru, o svoje postavenie. Pastieri, ktorí išli s jednoduchosťou a radosťou, boli otvorení, nič nekomplikovali. A potom mudrci z východu, intelektuáli, vzdelaní, vážení ľudia, ktorí išli cez nebezpečné krajiny len preto, aby sa poklonili dieťaťu.

Boh tým ukazuje, že je Bohom všetkých. Jednoduchých, mocných aj vzdelaných. Ale rešpektuje našu slobodnú vôľu. Niekoho vedie k pokore, iného nechá zápasiť so svojím egom. Je len na nás, komu sa budeme podobať. Či Herodesovi, ktorý sa bojí o svoje „ja“, alebo pastierom a mudrcom, ktorí si pred Bohom vedia kľaknúť.

Môžu byť Vianoce impulzom na návrat k duchovnu alebo je to vzhľadom na dnešnú konzumnú dobu už stratené?

Určite môžu. Vianočné sviatky majú v sebe silu, ktorá dokáže človeka zastaviť. Dokonca aj ľudí, ktorí sa dnes k žiadnej viere nehlásia. Vianoce totiž nie sú len o tradíciách, vôňach a spomienkach na detstvo. Nesú v sebe posolstvo, ktoré oslovuje aj človeka, ktorý sa považuje za neveriaceho.

Ale je pravda, že veľmi záleží na tom, ako ich sprostredkujeme my – kňazi, veriaci, rodiny, celé spoločenstvá. Ak majú byť Vianoce impulzom, musí z nás byť cítiť radosť. Nie stres, nie vyčerpanie, nie naučené frázy. Ak veriaci cítia, že sa na Vianoce úprimne tešíme, napriek tomu, že je to pre nás najvyťaženejšie obdobie v roku, tak sa ich to dotkne. Lebo ľudia nesledujú len to, čo hovoríme. Sledujú, čo z nás vyžaruje.

Niektorí kňazi majú pred Vianocami doslova maratón, niekedy spovedáme aj desať hodín denne. Niekedy iba rýchlo niečo zjeme a pokračujeme. Ale keď aj v tomto zhone vidia ľudia pokoj a radosť, zaujme ich to. A to môže byť prvý krok späť k duchovnu. Človek si povie – keď tohto človeka, ktorý má toho toľko, vidím pokojného, asi to nie je úplne prázdna vec.

Je to teda pre vás absolútne najrušnejšie obdobie v roku?

Myslím, že áno. Aj keď Veľkonočné sviatky sú teologicky najväčšie, prax je taká, že pred Vianocami príde do farností oveľa viac ľudí. A najmä veľa takých, ktorí prídu len raz do roka. Pre nás je to však zároveň veľká príležitosť, lebo práve vtedy sa dá dotknúť aj tých, ktorí sa inak kostolu vyhýbajú.

A to je krásne vidieť na ľuďoch, keď sa vrátia domov po spovedi. Mnohí sa mi neskôr priznajú, že ich doma partner či deti zastavili a povedali im – ty si bol kde, keď vyzeráš nejak inak? A oni povedia – bol som na spovedi, na adventnej omši, na rozhovore s kňazom… A ich rodina to vidí. Vidí pokoj, ktorý možno človek predtým nemal. Toto sú tie momenty, ktoré nás držia. Toto je dôvod, prečo to má zmysel.

V deväťdesiatych rokoch bola situácia úplne iná. Po páde komunizmu bolo všetko nové, ľudia boli hladní po duchovných veciach, po tradíciách, po istote. Kostoly boli plné, veriť bolo prirodzené a kňaz mal spoločenský rešpekt – automaticky, už len tým, že bol kňaz. Dnes to už tak nie je. Dnes je kňazstvo skôr obeta. Niečo, čo človek robí, lebo cíti povolanie, nie preto, že by mu to prinieslo spoločenskú prestíž.

A je to tak správne. Lebo dnes si musí svoju autoritu zaslúžiť každý jeden kňaz individuálne. Tým, ako žije, ako slúži, ako sa správa. Už to nie je „stolička“, ktorá dáva vážnosť automaticky. Je to služba. A to sa týka každej profesie. Aj lekár môže byť skvelý alebo mizerný – nie podľa titulu, ale podľa prístupu. Kňaz je na tom rovnako. A keby sme robili prácu len do výšky platu, tak by to bol začiatok konca. Lebo náš plat nepokrýva ani zlomok toho, čo táto služba znamená.

Ste na tom ešte horšie ako učitelia…

My nemáme ani minimálnu mzdu. To hovorí za všetko. Ale poviem úprimne – ten, kto ide za kňaza kvôli peniazom, sa tam neudrží ani rok. Musí tam byť niečo hlbšie.

Aký význam môže mať advent pre neveriacich?

Minimálne ten, že aj človek, ktorý nie je veriaci, môže v advente zažiť niečo, čo ho obohatí. Keď som bol nedávno na adventných trhoch – dnes sa to volá vianočné trhy, ale v skutočnosti sú to trhy adventné – tak som sa tam pozeral na ľudí. V drvivej väčšine neveriaci. A predsa všetci stáli pri stromčekoch, pri jasličkách, počúvali koledy, fotili si výzdobu.

To je fascinujúce. Lebo aj keď človek s vierou nič nemá, v tomto období sa dotýka niečoho, čo je hlbšie než obyčajná výzdoba. Betlehem si dnes kupujú aj ateisti. A často si neuvedomujú, čo to vlastne znamená. Že to nie je len pekná dekorácia, ktorú si dáte pod stromček. Je to sprítomnenie udalosti spred dvetisíc rokov. Udalosti, ktorá rozdelila dejiny na „pred“ a „po“. Aj ich zamestnávateľ im dáva dátum na výplatnú pásku podľa Kristovho narodenia. Až keď im to človek povie láskavo – nie s posmechom – zrazu vidíte, ako im to docvakne.

Dnes je moderné povedať – som stopercentný ateista. Ale keď príde december, ten istý človek si spieva koledy, pozrie si Polnočnú omšu z Ríma v televízii, kúpi si Betlehem a rozžiari stromček. To je nádherný paradox, ktorý sa dá využiť. Nie zneužívať, ale využiť tak, že ľuďom ukážeme, že ich vlastné tradície majú korene, ktoré presahujú gýč, konzum a darčeky.

Advent môže byť pre neveriaceho človeka veľmi užitočný aj čisto po ľudskej stránke, ako čas, keď sa trochu spomalí. Keď rozmýšľa, či je dobrý rodič, dobrý kolega, či niekomu neubližuje, či niekoho nezaťažuje svojou neochotou. K tomu nepotrebuje farára ani teologické texty. Stačí prebudené svedomie. A advent je presne čas na jeho citlivé oživenie.

Môže si napríklad povedať – tento rok nebudem len hundrať na politiku a ceny, skúsim urobiť aspoň jeden konkrétny dobrý skutok, niečo, čo pomôže niekomu blízkemu, susedovi, kolegovi. To už je advent v praxi, aj keď ten človek sám seba nenazýva veriacim.

Máme za sebou ďalší náročný rok – vojny, hospodárske problémy, konsolidácia. Aké by malo byť posolstvo týchto Vianoc?

Vianoce sa dajú pochopiť dvomi spôsobmi. Jeden spôsob je ten, ktorý vidíme dnes – ľudia to porovnávajú s tým, ako vyzerali Vianoce pred desiatimi rokmi. Frflú, že si nemôžu dovoliť to, čo kedysi. Všetko je drahšie, peniaze sú napnuté, politici konsolidujú a ľudia sú z toho nervózni.

Ale existuje aj druhý spôsob. Položiť si otázku – potrebujem všetko to, čo chcem mať pod stromčekom? Naozaj to potrebujem? Nie preto, že by človek nemal mať rád pekné veci. Ale preto, že niekedy zabúdame, že aj keď máme menej, stále máme oveľa viac než väčšina sveta. Buď sa budem porovnávať s celebritami z Instagramu alebo sa pozriem smerom dole a poviem si – Pane Bože, ďakujem, že mám strechu nad hlavou, jedlo, rodinu, pokoj. To nie je fráza. To je reálny fakt. Väčšina planéty také Vianoce nemá.

To, čo ma na dnešnej spoločnosti fascinuje je, ako sme zúžili našu spokojnosť len na jednu vec – lacnejší chlieb. Všade to vidím, aj na sociálnych sieťach. Ľudia sa bijú do pŕs, že najdôležitejšia vec sveta je lacný chlieb. A pritom ho mnohí ani nejedia, lebo sa propaguje zdravá výživa a nízkosacharidové diéty. Na jednej strane ho chcú mať lacný. Na druhej strane ho kupujú menej a menej. To je paradox dnešného sveta.

Možno by sme sa mali opýtať niečo úplne iné – čo robím ja preto, aby niekto, kto nemá nič, mohol mať aspoň niečo, som schopný sa podeliť, byť solidárny? Lebo ako hovorí apoštol Pavol – všetko smiem, ale nie všetko osoží. To znamená, že nie všetko, čo si môžem dovoliť, mi aj skutočne prospieva.

Tohtoročné Vianoce by som si predstavoval v duchu striedmosti. Nie chudoby, nie askézy, ale striedmosti. Aby sme pustili z rúk to, čo nás zbytočne zaťažuje a chytili to, čo nám pomáha žiť prítomnú chvíľu. Aby sme sa prestali naháňať za vecami a začali sa stretávať s ľuďmi. Byť s rodinou, s rodičmi, s priateľmi. Lebo to je niečo, čo si nekúpime. A práve to je na Vianociach najdôležitejšie.

Ako vyzerá vaše vianočné menu?

V tomto som úplne tradičný. Ja veľmi rád varím, takže pre mňa je štedrá večera skôr radosť než povinnosť. Celý ten proces prípravy si užívam. Som ten typ človeka, ktorý si všetko dopredu nachystá, všetko pripraví, aby potom počas večera nebolo treba stresovať ani odbiehať. Varenie je pre mňa forma relaxu. Vtedy si oddýchnem. A o to viac, keď viem, že príde rodina a budeme spolu.

U nás na stole nechýba klasika, majonézový šalát a kapor. Kapor je tradícia. Musí tam byť, a ideálne v niekoľkých podkovičkách. Bez toho si Vianoce ani neviem predstaviť. Ale chuťovo preferujem zubáča. Môj brat je rybár, takže ma v tomto vyškolil. Zubáč je výborná, kvalitná, jemná ryba. Keby išlo len o chuť, dám si zubáča. Ale kapor jednoducho musí byť, to je tradícia. Nemám rád moderné výstrelky typu losos a rôzne exotické filety. To už nie sú naše Vianoce, to už je skôr taká gastronomická globalizácia.

A oblátky s medom a cesnakom?

Oblátky s medom určite. To u nás nesmie chýbať. Niektoré rodiny dávajú aj cesnak, niektoré nie, ale oplátky a med sú základ. Potom nasleduje šošovicová alebo hríbová polievka, podľa toho, na čo má rodina chuť. A potom už ryba so šalátom. A keď sa všetci najeme, už len čakáme, či zazvoní Ježiško. To je vždy ten krásny okamih, keď sa celá rodina na chvíľu spojí v takej detskej radosti.

Máte nejaký vysnívaný darček pod stromček?

O mne je všeobecne známe, že som absolútne nedarčekový typ. Naozaj nič nepotrebujem. A hlavne, mne sa strašne ťažko kupuje darček. Lebo mám vo všetkom veľmi vyhranený vkus a nechcem, aby ľudia míňali peniaze na niečo, čo nepoužijem alebo čo mi nebude sedieť.

Najbližší okruh ľudí to už pochopil. A najmä pochopili, že to nie je fráza. Nie je to póza, ani falošná skromnosť. Ja naozaj nechcem darčeky. Ja chcem byť s ľuďmi. Chcem byť s tými, ktorých mám rád. To je pre mňa darček.

Ale je pravda, že dobrá kniha ma vždy poteší. Kniha je vec, ktorá sa dá vybrať dobre, ak človek pozná môj vkus. A potom sú tu také bežné veci – ponožky, pulóvre. Lenže odkedy maminka zomrela, tieto darčeky už neexistujú. Maminka ich dávala celý život. To boli také naše malé rodinné tradície. A teraz, keď si idem kúpiť ponožky, vždy si na ňu spomeniem. Ponožky od mamy sa nosia inak ako ponožky, ktoré si kúpite sami. Je v tom tá láska, ktorá sa nedá nahradiť.

Pozriete sa s nádejou do budúceho roka 2026?

Áno. A veľmi. Mám veľa plánov – osobných aj takých, ktoré chcem ponúknuť druhým. Najmä tým, ktorí sami plány nemajú. V tom vidím svoje poslanie, priniesť ľuďom niečo, čo im dá zmysel, čo ich posunie ďalej, čo im pomôže nájsť vlastné miesto v živote.

Myslím si, že Pán Boh mi dal schopnosť strhnúť ľudí pre dobrú myšlienku – samozrejme, ak je správne odprezentovaná a ak je v súlade s Božou vôľou. A to je obrovský záväzok. Preto je rok 2026 pre mňa výzvou a teším sa naň. Mám v hlave mnoho projektov, ktoré môžu ľuďom pomôcť. Niekoho povzbudiť, niekomu vrátiť zmysel života, niekomu dať priestor na to, aby konečne zažil, že je potrebný.

A toto je pre mňa najkrajšia práca. Keď vidím, že človek, ktorý bol stratený, zrazu znova stojí na nohách. A dúfam, že rok 2026 bude takýchto príbehov plný.

Kňaz Martin Šafárik je takisto operným spevákom a maliarom. Kde môžete momentálne vidieť jeho diela? Aj to sa dozviete vo videorozhovore.