Slovensko dobieha v eurách, ale zaostáva v kúpnej sile. Prečo a čo s tým

Eurostat pred Vianocami ukázal, akú skutočnú hodnotu má výplata v každej krajine. Slovensko je hlboko pod priemerom EÚ. Problém nie je len „nízka mzda“. Problém je, že ceny dobiehajú rýchlejšie než náš výkon a časť zisku vyrobeného na Slovensku odteká do zahraničia.

Čo vlastne Eurostat porovnáva a prečo je dôležitý prepočet na kúpnu silu

Eurostat neporovnáva „výplaty z pásky“, ale priemernú ročnú mzdu prepočítanú tak, akoby všetci pracovali na plný úväzok. Zmysel je jednoduchý: aby sa dali férovejšie porovnať krajiny, kde je veľa skrátených úväzkov, s krajinami, kde ľudia pracujú skôr na plný. Pri výpočte kombinuje údaje z národných účtov a z výberového zisťovania pracovných síl.

Druhá vec je prepočet na reálnu kúpnu silu. To je už jazyk bežného človeka: nejde o to, koľko máte eur, ale čo si za ne v danej krajine reálne kúpite. Ak sú u nás ceny nižšie než na západe, rovnaký plat má vyššiu „hodnotu“ a v tomto prepočte vyzerá lepšie. Ak sa však ceny približujú EÚ rýchlejšie než mzdy, prepočet na kúpnu silu prestane pomáhať a ľudia začnú cítiť, že dobiehanie stojí.

Preto je pri životnej úrovni užitočnejšie pozerať sa na to, čo si ľudia reálne kúpia, nie len na číslo v eurách. Je to približná odpoveď na otázku: akú reálnu silu má plat v obchode, pri bývaní a pri službách, nie len na papieri.

Nelichotivé číslo, ktoré vyvoláva otázky

Podľa Eurostatu je priemerná ročná mzda na plný úväzok v EÚ v roku 2024 približne 39 800 eur. Euronews z týchto dát urobil rebríček a poukázal na obrovské rozdiely medzi krajinami.

Podľa analyzovaných dát z Eurostatu bola priemerná ročná mzda na Slovensku v roku 2024 okolo 20 287 eur, teda približne polovica priemeru EÚ. Keď sa však mzda prepočíta na reálnu kúpnu silu, vyjde asi 25 012. Inými slovami: v eurách výrazne zaostávame, no nižšie ceny nám ešte pomáhajú, aby bola reálna hodnota mzdy o niečo bližšie k priemeru únie.

Historický vývoj: najprv sme dobiehali rýchlo, potom sa to zlomilo

Z dát vidno, že Slovensko vedelo dobiehať veľmi rýchlo ešte pred vstupom do EÚ a krátko po ňom. Do roku 2010 sa to prejavovalo aj na reálnej hodnote platov po zohľadnení cien. Potom sa však krivka mení. V eurách sa síce pomaly približujeme k priemeru únie, ale po prepočte na kúpnu silu sa dobiehanie začne vlniť a v niektorých obdobiach prakticky stojí.

Toto nie je detail. Toto je podstata problému. Slovensko postupne vyčerpalo jednoduchý motor rastu, kedy bolo lacnejšou krajinou a zároveň vedelo pritiahnuť investície. Keď sa však naše ceny začali približovať EÚ, lacnota prestala byť výhodou. Od tej chvíle už platy nemôžu rásť „samospádom“ len preto, že dobiehame. Musia rásť najmä z vyššieho výkonu, z produktivity a z vyššej pridanej hodnoty.

Kde sa to zaseklo: ceny idú dopredu, výkon zaostáva a práca prudko zdražuje

V našich dátach je najtvrdší signál po roku 2019. Náklady práce začali rásť rýchlejšie než výkon na hodinu práce. Jednoducho: práca u nás zdražuje rýchlejšie, než rastie produktivita. Štát, ktorý takto rastie, skôr alebo neskôr narazí.

Keď mzdy a ďalšie náklady rastú rýchlejšie než výkon, firmy majú len pár možností. Buď prenesú náklady do cien a zdražujú, alebo obmedzia investície, alebo sa postupne začnú obzerať po krajinách, kde sa im rozvoj oplatí viac. V každom prípade to nie je dobrá správa pre štát, ktorý chce dobiehať.

Nemusíme to vysvetľovať ideologicky. Po roku 2020 prišli dva veľké šoky, covid a energetická kríza. V takých časoch rastú ceny, rastie tlak na mzdy a štát musí hasiť dôsledky úľavami a dotáciami. Skutočný problém nastáva vtedy, keď šoky pominú, ale ekonomika si z nich neodnesie nový motor výkonu. Ak produktivita nezačne rásť rýchlejšie, dobiehanie sa zlomí na tom, že máme drahšie ceny aj drahšiu prácu, ale nie vyššiu hodnotu.

Druhá príčina – odtok kapitálu po privatizácii

Slovensko má jeden tichý problém, o ktorom sa pri platoch hovorí málo. Naučili sme sa vyrábať, ale pripravili sa o možnosť vlastniť. Privatizácia a neskorší predaj veľkej časti bánk, priemyslu a strategických aktív vytvorili ekonomiku, v ktorej veľká časť hodnoty vzniká doma, ale zisk často končí ako príjem vlastníkov v zahraničí.

Toto nie je slogan, ale jednoduchá ekonomická logika. HDP meria, koľko sa na území štátu vyrobí. Nehovorí však, komu patrí výsledok. Preto má zmysel pozerať sa aj na národný dôchodok (GNI), lebo ten lepšie ukáže, koľko z vytvorenej hodnoty ostáva na Slovensku.

A ten odtok nie je zanedbateľný. V oficiálnom hodnotení Slovenska za rok 2020 sa uvádza, že odlev ziskov znižuje zhoršuje bilanciu krajiny voči zahraničiu a že v roku 2016 odchádzali do zahraničia dividendy približne vo výške 3,6 % HDP. Dôležité je aj to, že keď sa investície „dožijú“ zrelosti, prirodzene rastie tlak na vyplácanie zisku a tempo nových investícií sa spomaľuje. Vtedy prestáva fungovať jednoduchý motor dobiehania cez lacnú prácu a prílev kapitálu zvonka. Krajina potrebuje silnejší domáci kapitál, ktorý dokáže financovať modernizáciu a posun do vyššej pridanej hodnoty. A ten na Slovensku aj vďaka rozpredaju štátneho majetku chýba.

Preložené do reči bežného človeka: kým bude veľká časť ziskov z fabrík, bánk a veľkých firiem odtekať mimo Slovenska, budeme mať menej peňazí na investície doma. A potom budú naše platy dobiehať pomalšie, než by zodpovedalo tomu, koľko práce a výkonu tu ľudia reálne odvedú.

Prognóza pri nečinnosti: pomalé dobiehanie a koniec „zľavy“ v cenách

Aby sme sa vyhli lacným sľubom, držme sa opatrného odhadu. Ak Slovensko zostane na ceste, po ktorej kráčalo posledné roky, v eurách sa budeme k priemeru EÚ približovať, ale len pomalým tempom. A súčasne sa bude zmenšovať výhoda, ktorú dnes ešte máme v nižších cenách.

Preložené do ľudskej reči: dnes nám nižšie ceny ešte trochu pomáhajú, aby reálna hodnota platu nevyzerala tak zle ako v čistých eurách. Lenže táto „zľava“ sa stenčuje. Ako sa naše ceny približujú EÚ, tento bonus mizne a rozdiel v platoch sa začne ukazovať naplno.

Ak sa nič nezmení v tom, z čoho Slovensko žije, Slovensko sa bude k priemeru únie približovať skôr unaveným krokom než skokom. A čím viac sa naše ceny priblížia európskym, tým menej bude prepočet na reálnu kúpnu silu zakrývať fakt, že v eurách stále zarábame výrazne menej.

Čo nám zväzuje ruky a čo naopak máme v rukách

Slovensko je v eurozóne, takže nemá kurz ako poistku. Krajiny s vlastnou menou si niekedy pomôžu oslabením meny. Krátkodobo to uľahčí export a časť problému „prevalcuje“ cez kurz. My túto barličku nemáme.

Lenže náš problém nie je, že by sme potrebovali ľuďom reálne mzdy znižovať. Presne naopak. Keď sa naše ceny približujú k západu, reálna hodnota platov musí rásť, inak budeme žiť v čoraz drahšej krajine s lacnými výplatami. To je recept na to, aby sme zostali chudobní príbuzní.

Rozdiel je len v tom, odkiaľ ten rast príde. Ak budú mzdy rásť bez toho, aby rástol výkon a produktivita, skôr či neskôr to skončí zdražovaním, slabšími investíciami alebo tým, že firmy začnú brzdiť rozvoj. Jediná udržateľná cesta je, aby mzdy rástli z vyššej pridanej hodnoty, z investícií a z produktívnejšej práce, nie len z tlaku a z hesiel.

Čo musí Slovensko začať robiť inak, ak chce dobehnúť aspoň priemer

Práca nesmie zdražovať rýchlejšie než výkon. Ak cena práce rastie rýchlejšie než produktivita, doplatíme na to stratou konkurencieschopnosti. Sociálna politika má mať cieľ, ale nesmie skončiť tak, že len zdraží prácu bez toho, aby krajina vytvárala vyššiu hodnotu. Inak sa vyššie mzdy časom prelejú do vyšších cien alebo do slabších investícií.

Potrebujeme investičný obrat. Viac investícií do automatizácie, do úspor energie, do moderných technológií a do odvetví, kde vzniká vyššia pridaná hodnota. Ako „montovňa“ nikoho nedobehneme. Pomôže aj tvorba služieb, ktoré sa dajú predávať do zahraničia, nie len žiť z domácej spotreby. Bez investícií zostaneme krajinou, ktorá veľa vyrába, ale má slabší výnos na jedného pracovníka.

Bez domáceho kapitálu sa budeme točiť v kruhu. Ak chceme, aby viac hodnoty ostávalo doma, musíme mať silnejších domácich investorov a domáce finančné zdroje, ktoré vedia financovať rozvoj. Kým bude ekonomika stáť najmä na cudzom kapitáli, časť zisku bude prirodzene odchádzať preč. To znamená menej peňazí na modernizáciu doma a pomalšie dobiehanie platov.

Energia rozhoduje o tom, či tu budú investície. Po energetickej kríze je jasné, že krajina s drahou a neistou energiou si len ťažko udrží konkurencieschopný priemysel. Toto nie je okrajová téma pre špecialistov. Toto je jadro toho, či tu budú dobre platené pracovné miesta. Rozhodnutia EÚ odstrihnúť sa od lacných zdrojov Ruska bez zabezpečenia adekvátnych náhrad nám nijako nepomáhajú, naopak, škodia.

Štát nesmie požierať rast. Krajiny, ktoré dobiehajú rýchlo, vedia nastaviť pravidlá tak, aby sa oplatilo investovať, inovovať a zvyšovať hodnotu na pracovníka. Keď štát rast dusí byrokraciou, výnimkami, chaotickými zmenami a nestabilitou, dobiehanie sa spomalí aj vtedy, keď ľudia poctivo pracujú.

Slovensko ešte môže otočiť trend, ale nie cez lacné heslá

Eurostatové porovnanie platov po zohľadnení cien je nepríjemné, ale užitočné. Ukazuje jednoduchú vec: rast v eurách ešte neznamená rast životnej úrovne. Slovensko síce dobieha, no dobieha pomaly a v posledných rokoch sa mu stenčuje výhoda, ktorú kedysi vytvárali nižšie ceny. Zároveň rastie tlak nákladov práce a bez vyššieho výkonu to začína narážať na limity.

Ak sa budeme len prizerať, nikoho nedobehneme ani keby nám išiel oproti. Budeme mať čoraz drahšie Slovensko, no platy budú stále výrazne zaostávať. Ak chceme trend otočiť, musíme prestať žiť z lacnoty a postaviť rast na produktivite, investíciách a domácom kapitáli. Inak sa posunieme len z „lacnej krajiny“ do „drahšej krajiny s lacnými platmi“.