Plachého dodnes mrzí mníchovská olympiáda, z úspechov si najviac cení výkon z Mexika

Bratislava 20. decembra 2019 (SITA/HSP/Foto:SITA-Alexandra Čunderlíková)

Koncom februára oslávil okrúhlu sedemdesiatku a v závere kalendárneho roka sa dočkal ako desiaty Slovák v poradí ocenenia Športová legenda. Niekdajší bežec na stredných tratiach Jozef Plachý vstúpil vo štvrtok do elitnej spoločnosti počas galavečera Športovec roka 2019. Na doskách Slovenského národného divadla zožal od hostí v sále potlesk po stojačky a vychutnal si krátku videospomienku, ktorá zrekapitulovala jeho úspešnú kariéru

“Je to pekné, že som sa dostal medzi najväčšie osobnosti slovenského športu. Bolo pre mňa veľkou cťou, že som mohol reprezentovať našu krajinu či mesto Košice. V športe aj v každom odvetví je potrebné si vážiť ľudí. Som rád, že na Slovensku máme veľa šikovných ľudí, takže o to cennejšie je toto ocenenie. Som šťastný, že som mohol reprezentovať Československo. Robil som to rád a nikdy som nechcel odísť do zahraničia. Pritom sme mali v tej dobe lukratívne ponuky,” povedal košický rodák.

Plachý prvýkrát výraznejšie upútal športovú verejnosť na olympiáde v Mexico City, kde v roku 1968 v behu na 800 metrov obsadil piate miesto. Navyše, výkonom 1:45,9 min vytvoril nový svetový juniorský rekord. V roku 1969 zažiaril osobným rekordom (1:45,4 min) v dueli Európa – Amerika v nemeckom Štuttgarte, ktorý bol slovenským maximom až do roku 2008, kedy ho prekonal Jozef Repčík.

V roku 1969 získal Plachý striebro na európskom šampionáte v Aténach, ďalšie cenné kovy pridal v rokoch 1972 (zlato), 1973 (bronz) a 1974 (bronz) na halových ME. Všetky spomenuté úspechy dosiahol na 800 m, neskôr presedlal na 1500 m a na tejto vzdialenosti ovládol napr. Svetovú univerziádu. Kariéru ukončil na svojej v poradí štvrtej olympiáde v Moskve 1980.

“Reprezentoval som od dorastu dlhých osemnásť rokov. Mal som pri sebe výborných trénerov, Ladislava Pötheho, Jana Lišku a trinásť rokov som strávil vo svetovej špičke v behoch na 800 a 1500 m. Najviac si cením výsledok z olympiády v Mexiku, kde som bol piaty. Rovnako ma potešilo ocenenie pre najlepšieho atléta súboja Európa – Amerika v roku 1969. Úspechov bolo veľa. Vďačím za ne všetkým, ktorí mi počas kariéry pomáhali,” pokračoval Plachý.

Legendárny bežec si spomenul aj moment, ktorý ho v kariére najviac mrzí. Na mníchovskej olympiáde v roku 1972 pomýšľal na medailu, ale napokon nepostúpil ani do finále. “V športe ste raz hore a raz dole. Malo to byť moje vyvrcholenie na osemstovke, ale nevyšlo to. Mal som šancu raz za život a urobil som chybu. Bolelo to dlho a potom som prešiel na inú disciplínu. V atletike je to náročné, pretože konkurencia vo svete je obrovská. Navyše, v behu neexistuje žiadna oprava,” vysvetľoval.

Plachý stále márne čaká na nástupcu, ktorý by na Slovensku nadviazal na jeho úspechy. Podľa vlastných slov neverí, že by sa to mohlo v blízkej budúcnosti zmeniť. “Tieto disciplíny sú obrovská drina. Každý deň musíte nabehať asi 20 km a potrebujete aj húževnatosť. Bežec musí mať správne vôľové vlastnosti a taktiež dar od Boha. V ženskej kategórii je Gabriela Gajanová veľký talent, ale musí sa ešte trochu zrýchliť. Je to skôr prírodný typ a bojovníčka,” hovoril.

So siedmimi krížikmi je bývalý atlét stále aktívny. Pracuje v spoločnosti, ktorá sa venuje oblasti ekológie a realizuje sa aj na športovom poli. “Stále robievam akcie. Organizujem Plachého míľu, mám prvý súkromný olympijský klub. Chodím na besedy. Je toho veľa, ale rôčky pribúdajú, a tak sa musím aj šetriť,” dodal Plachý, ktorý doplnil medzi športovými legendami ďalších deväť slovenských velikánov. Pred ním sa rovnaká pocta ušla Jánovi Zacharovi (box), Jozefovi Golonkovi (hokej), Jozefovi Adamcovi (futbal), Antonovi Frolovi (hádzaná), Eve Šuranovej (atletika), Karolovi Divínovi (krasokorčuľovanie), Marianne Némethovej-Krajčírovej (športová gymnastika), Jozefovi Pribilincovi (atletika) a Stanislavovi Kropilákovi (basketbal).