Národniari sa stretli pri pomníku vo Veľkých Vozokanoch a prízvukovali, že sa Slováci musia zjednotiť a zvíťaziť, ako to urobili ich predkovia

Veľké Vozokany 17. februára 2020 (HSP/Foto: Eugen Rusnák)

Národniari, zástupcovia občianskych organizácií, strán a hnutí – vlastenci, ktorým nie je jedno, ako bude napredovať Slovensko a v akom stave ho zanecháme našim potomkom, sa včera predpoludním zišli na mieste, kde sa pred storočiami odohrala prvá víťazná bitka proti Turkom na území Slovenska – medzi obcami Malé a Veľké Vozokany

Organizátori podujatia, tvorcovia Nitrianskej deklarácie suverenity, pozvali na stretnutie všetkých vlastencov, ktorí odmietajú vnucovanie cudzích hodnôt, sú hrdí na víťazstvo slovensko-uhorských domobrancov nad obrovskou presilou, kto chce demonštrovať odpor proti cudzím výpalníkom, kto chce ukázať odhodlanie brániť suverenitu, domovinu, spôsob života, naše hodnoty, tradície a zvyky.

Záštitu nad podujatím prevzal Jozef Prokeš, bývalý podpredseda NR SR a vlády SR.

V úvode sa uskutočnil slávnostný nástup útvaru Slovenských Brancov. Odznela slovenská hymna v plnom znení /viacerí účastníci ju aj spievali/ a všetkých účastníkov privítala moderátorka podujatia Dagmar Weissabelová.

Pri pomníku sa zišlo približne 200 ľudí, ktorí tam prišli zo všetkých kútov Slovenska.

K prítomným prihovoril politický a vojenský analytik Peter Švec, ktorý porozprával  o historických faktoch, vysvetlil význam bitky pri Veľkých Vozokanoch a porovnal túto historickú epizódu sú súčasnou situáciou, keď národovci aj dnes čelia cudzej presile, útokom zvonka a snažia sa obrániť a ochrániť svoju vlasť /celý text príhovoru Petra Šveca nájdete pod týmto článkom/.

Potom občiansky aktivista, hudobník a skladateľ Stanislav Panis zaspieval svoju pieseň Vpadli Turci na Poniky.

Následne Dagmar Weissabelová prečítala „Desatoro národniarov“ predsedu Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene Viliama Hornáčka.

Vzápätí k prítomným prihovoril predseda Slovenských brancov Peter Švrček, ktorý spojil známu bitku pri Veľkých Vozokanoch so súčasnou situáciou a podčiarkol, že, ako aj pred storočiami,  Slováci sa musia zjednotiť a brániť svoju vlasť /celý text príhovoru Petra Švrčeka nájdete pod týmto článkom/.

Ďalšie dve svoje patriotické piesne zaspieval Stanislav Panis.

Pred prítomnými vystúpil predseda Inštitútu národnej politiky Rafael Rafaj, ktorý podčiarkol, že pomník pri Veľkých Vozokanoch je symbolické a nadčasové miesto, ktoré sa nevzťahuje iba k historickej udalosti z roku 1652, ale jeho odkaz – pre ľudí dobrej vôle, pre vlastencov, národniarov, suverenistov, rodoľubov, konzervatívcov je nadčasový.

Zdôraznil, že neustále musíme sami chrániť to, čo sme dosiahli a obraňovať našu zem, štátnosť, tradície, zvyky, hodnoty, zvrchovanosť, rozhodovať sami a podľa seba /celý text príhovoru Rafaela Rafaja  nájdete pod týmto článkom/.

Následne s prejavom vystúpil bývalý podpredseda vlády SR a bývalý predseda Slovenskej národnej strany Jozef Prokeš.

Pripomenul, že Slovensko, podľa ústavy, je už takmer 30 rokov  suverénny štát a mal by byť aj v skutočnosti suverénny, aby o svojom živote a o svojom osude rozhodovali občania tohto štátu a nie zahraničné kreatúry.

Zvýraznil, že o dva týždni všetci vlastenecky sa cítiaci občania tohto štátu by mali voliť a hlasovať za predstaviteľov národniarskych strán, aby tí mohli vytvoriť národnú koalíciu a zabrániť slniečkarsko-liberálnemu rabovaniu v tejto krajine.

Ďalej vystúpilo takmer desať rečníkov, zástupcov občianskych organizácií, politických strán a hnutí, ako, napríklad, Jaroslav Paška, Eva Zelenayová, Roman Ruhig, Jozef Baranec, Ján Kecskés a iní.

Po skončení oficiálnej časti podujatia jeho účastníci dlhšie debatovali pri pomníku a hovorili o súčasnej situácii na Slovensku a blížiacich sa parlamentných voľbách.

Eugen Rusnák

Príhovor Petra Šveca

„Vážené dámy, vážení páni, vážení slovenskí suverenisti hlásiaci sa k myšlienkam slobody, odvahy, odhodlanosti brániť svoju domovinu, odmietania vnucovania cudzích hodnôt, odhodlania zastaviť výpalníkov, keď sme spolu s priateľmi, signatármi dokumentu Nitrianska deklarácia, prišli s myšlienkou zorganizovať toto stretnutie práve na tomto mieste, mnohí nám dávali otázku, aká je história tohto nápadu. Našli sa aj skeptici, ba aj demagógovia.

Dovoľte mi teda, aby som všetkých prítomných zorientoval v strategickom kontexte. Budem osobný a uvidíte, že oprávnene. Všetci účastníci môžete byť po dnešku osobní, lebo to, čomu sme dnes prišli vzdať hold,sa týka nás všetkých, celého národa. Aj keď som rodák zo Spiša, vyrastal som doslova akoby kameňom dohodil od tohto miesta. Od otcovskej vinice v chotári Čiernych Kľačian som mal k pamätníku na bicykli možno 10 minút, pešo asi pol hodinku. Na význam toho, čo sa tu stalo ma upozornil práve otec, ktorý ovládal popri iných 5 cudzích jazykoch aj latinčinu a mal vysoko nadštandardné vedomosti o miestnej histórii. V širokom okolí bol ako dlhoročný zlatomoravecký kostolník známy svojou hlbokou oddanosťou kresťanským hodnotám. Priznávam, nebol ekumenický.

Keď ma po prvý raz priviedol k „Levovi“, povedal mi len veľmi jednoduché konštatovanie, že tu aj moji rodoví čiernokľačiansko-volkoveckí predkovia drvivo porazili obrovskú prevahu moslimských tureckých votrelcov. Ešte som sa dozvedel, že práve čiernokľačianski sedliaci sa im tak pomstili za vypálenie obce pred rokmi.

Vtedy som sa nedopátral veľa o historických podrobnostiach a naštudoval som si ich až postupne. Tie nechám na historikov. Ale už pri nasledujúcich návštevách ma opantala túžba pochopiť, ako mohli moji predkovia spôsobiť porážku obrovskej prevahe špičkovo vycvičených bojovníkov dobovej hyperveľmoci lopatami, vidlami, sekerami, motykami tak, že slovensko-uhorských  roľníkov padlo necelých 50 a tureckých votrelcov, rabovačov, výpalníkov, vnucovateľov cudzích hodnôt až 800. Popravde, už vtedy som vedel, že pamätník je postavený na pamiatku deň predtým porazených pravdepodobne už zmaďarizovaných uhorských šľachticov. A nebudem tajiť, že ma to nezaujalo. Zaujala ma oveľa dôležitejšia skutočnosť. Tou je fakt, že po porážke šľachty na druhý deň Osmanov drvivo porazili slovensko-uhorskí roľníci. Tých sem nikto nenavozil, tí tu žili a dreli po stáročia. Boli a zostali Slovákmi, zachovali si reč aj vieru predkov.

Nebudem tvrdiť, že už vtedy som si ako mládenec uvedomoval všetky súvislosti. A je ich dosť. Napríklad fakt, že bojovali nevycvičení dobrovoľníci. Išlo tak o prejav, ktorý dnes nazývame domobrana. Na to som prišiel až o desiatky rokov neskôr, po rozsiahlych debatách, na základe ktorých sme spolu s nebohým generálom Repaským prišli s myšlienkou vytvorenia domobrany. Túto myšlienku si osvojil a vyšiel s ňou na verejnosť dobový politik pán Klepáč. Ešte pred získaním samostatnosti, ku ktorej dosiahnutiu som spolu aj s tu prítomnými priateľmi osobne prispel. Ešte viac ma táto inšpirácia opantala pri hĺbkovom štúdiu operačného umenia a stratégie na vojenských akadémiách v zahraničí. Vtedy som sa zaoberal práve konceptom možnej úspešnej obrany malých štátov.

Na strategickej akadémii v Londýne som si následne trúfol realizovať dlhoročný sen a napísal som diplomovku, unikátny koncept na tému pôsobenia proti prevahe. Inšpirovaný som bol najmenej 25 rokov predtým práve tu, na tomto mieste.

Môj koncept som už publikoval aj v slovenčine pre tých, ktorí chcú vedieť. Dovolím si len analyticky skonštatovať, prečo šľachtici prehrali a prečo naši slovenskí roľníci nasledujúci deň drvivo vyhrali. Šľachtici bojovali iba o svoju šľachtickú česť, o svoje stavovské privilégiá, bojovali naučenými zručnosťami proti rovnocennému, možno silnejšiemu nepriateľovi, bojovali za vzdialeného panovníka, bojovali o budúce výhody, bojovali ako typickí žoldnieri. Bojovali hlavou, nebojovali srdcom ani dušou. Bojovali symetrický súboj tak, ako ich nepriatelia Osmania. Vtedy je výsledok lotériou. V tejto lotérii zvíťazili vnucovatelia cudzích hodnôt.

Na druhej strane, naši slovensko-uhorskí roľnícki domobranci tu bojovali o výsledky svojej roboty, o svoje domovy, o svoju suverenitu rozhodnúť si o použití svojich produktov. Bojovali o svoje rodiny, ženy, dcéry, starcov. Bojovali HLAVOU, SRDCOM a DUŠOU, bojovali asymetricky a nelineárne. Bojovali s tým, čo mali, s čím vedeli narábať, čím nepriateľ pohŕdal, s čím nepočítal. Proti čomu sa nevedel brániť. Proti osmanským votrelcom a výpalníkom boli v početnej aj technologickej obrovskej nevýhode. Ale na rozdiel od nich poznali svoje prostredie a pod vedením vojaka použili vhodnú stratégiu, hlboko zakorenenú v duši nás, Slovákov, aj v širšej skupine tých zdravých vetiev Slovanov. Stratégiu kombinácie odhodlanosti, odvahy, statočnosti, húževnatosti, cieľavedomosti, spolupatričnosti, súdržnosti, vytrvalosti, prefíkanosti, rafinovanosti, disciplíny, sebadisciplíny. Obetavosti pre svoj rod, rodinu, spoločenstvo a svoje hodnoty. Preto vyhrali. V tom je poučenie pre našu generáciu. Ich čin iba okrajovo vyjadruje lev, ktorý labou pritláča zástavu protivníka, reprezentujúcu porážku nám cudzích nepriateľských hodnôt. Tento bol postavený na počesť porazeným. Čin našich víťazných slovensko-uhorských predkov popisuje len malá tabuľa.

Raz možno bude treba vedľa leva postaviť pamätník suverenizmu, obrany svojich hodnôt, pamätník odhodlania, odvahy postaviť sagigazlu, symbol domobrany, pamätník domobrancov. Zdôrazňujem, vedľa leva. A viem si aj predstaviť symbol domobrany. Zvieraťa, ktoré je bystré, inteligentné, teritoriálne, rodinne založené, spolupatričné. A navyše, na rozdiel od leva s nami žije po tisícročia. Zviera, ktoré obdivujem od útleho detstva. VLKA. Ten svojimi vlastnosťami charakterizuje nás Slovákov a širšie zdravé vetvy spoločenstva Slovanov. Vlka nemožno skrotiť, možno si ho spriateliť a rešpektovať jeho slobodu, inak ho možno len zatvoriť do klietky, alebo zabiť. Ani vlk nemá nič zadarmo, svoju poživeň si musí oddrieť. Nechám na odvážnych talentovaných umelcov, aké doplnkové symboly vymyslia.

Moji a naši predkovia na tomto mieste prejavili suverenitu a všetky vlastnosti, ktoré som vymenoval, ktoré nás podľa všetkého charakterizujú po tisícročia. Chránili si svoje rodiny, hodnoty, aj majetky. To nám zatiaľ nepovedal nikto a predsa je práve v tom skutočný odkaz, ktorý je znovu viac ako aktuálny dnes.

Nevidím žiadny problém v tom, aby sme ukázali veľkorysosť a boli zhovievaví k našim maďarským susedom, ktorí si sem chodia uctiť svojich porazených šľachticov. Buďme žoviálni aj k potomkom Osmanov, sám mám medzi nimi zopár, priateľov, toto nie je a nesmie byť o nenávisti. Vo svete je úplne normálne, že doboví protivníci a rôzne strany konfliktov môžu mať úplne rozdielnu interpretáciu rovnakej dejinnej udalosti. Tá, ktorú som predstavil za náš Slovenský národ, vychádza zo strategickej analýzy nevyvrátiteľných faktov. O to viac nás môže tešiť. To je tiež prejav suverenity, slobody, sebaúcty. Aj o tom je toto pietne miesto.

Symbolizuje tiež aktuálnosť myšlienky maximálnej miery suverenity ako základného predpokladu slobody, aj odmietaním riadiť sa podľa cudzích pravidiel a zákonov. Osmani si sem chodili vyberať výpalné v súlade s ich moslimskými pravidlami. Naši predkovia ich vypoklonkovali. Cudzie nechceli, svoje si nedali. To je aj naša povinnosť voči všetkým dobovým výpalníkom a ich agentom, kolaborantom a teda zradcom spomedzi nás. My si nemusíme od nikoho pýtať povolenie na vlastnú interpretáciu historických udalostí, na úctu k vlastným hrdinom, ktorí sa postavili dobovému gigazlu.

Bol som osobný, ale týka sa to nás všetkých, títo hrdinovia patria celému nášmu národu. Osmanské výpady zasahovali celú dobovú slovenskú komunitu. Tento pamätník je v Tekove, múzeum protitureckých bojov v Honte, v Banskej Štiavnici, básnik spomína vpád Turkov na Poniky. Naši tunajší hrdinovia prejavili pre nás typické vlastnosti, prejavili naše tisícky rokov staré hodnoty. Medzi ktoré patrí aj silná kmeňová, rodová a rodinná súdržnosť, usilovnosť, húževnatosť, odhodlanosť, odvaha, túžba po slobode, pokora pred niečím, čo je nad nami, známa aj ako bohabojnosť. Potvrdili všetky aspekty strategického dlhodobého myslenia vyjadrené fenoménom pod názvom zdravý sedliacky rozum. Vzdajme týmto úctu a rešpekt tým našim predkom, ktorí pred stáročiami ukázali to najlepšie, čo doma máme. Vycerili zuby a zvíťazili, ochránili svoje domovy. Tak, ako o 287 rokov neskôr rovnakí roľníci na druhom konci Slovenska v Zemplíne v Malej vojne odolali obrovskej presile maďarskej agresie a potvrdili naše právo na vlastný štát.

Preto navrhujem, aby sme sa tu, na tomto mieste my, uctievatelia našich tradičných hodnôt schádzali. Práve na tomto pamätníku vždy poslednú nedeľu po dátume slávnej víťaznej bitky, tento rok znovu v nedeľu 30. augusta. Tiež vždy v nedeľu 2 týždne pred konaním parlamentných, aj prezidentských volieb. A pripomínali si naše tradičné hodnoty, na ktoré môžeme byť hrdí, a ktoré treba uchovávať, pripomínať a prenášať na nasledujúce generácie. Máme byť na čo hrdí, nie sme národ sluhov.

Toto miesto dokazuje, že už vonkoncom nie sme národ zbabelcov. Práve naopak, sme národ a potomkovia odhodlaných skutočných hrdinov. Za organizátorov budeme hľadať cesty, ako umožniť vybudovanie dôstojného pamätníka našim predkom, domobrancom, ktorí sa postavili na ochranu svojich hodnôt a zvíťazili nad dobovou výpalníckou tyraniou vnucovania cudzích hodnôt. Je to vysoko aktuálny a trvalý odkaz pre celý náš národ. A buďme žoviálni k tým, ktorí pod tlakom manipulácie ešte nechápu, dajme im šancu aj čas na to, aby sa spamätali a pochopili. A poľutujme tých, ktorí nechcú chápať. Ale nedajme im moc naďalej deformovať a bagatelizovať naše slovenské dejiny.

Česť pamiatke víťazných slovensko-uhorských domobrancov. Česť pamiatke bitky pri Vozokanoch ako symbolu odhodlanosti brániť si svoje aj proti drvivej presile.“

Príhovor Rafaela Rafaja

„Toto je symbolické a nadčasové miesto, ktoré sa nevzťahuje iba k historickej udalosti z roku 1652, ale jeho odkaz – pre ľudí dobrej vôle, pre vlastencov, národniarov, suverenistov, rodoľubov, konzervatívcov… je nadčasový: Neustále musíme sami chrániť to, čo sme dosiahli a obraňovať našu zem, našu štátnosť, naše tradície, naše zvyky, naše hodnoty, našu zvrchovanosť rozhodovať sami a podľa seba pred kýmkoľvek!  Ďalšou symbolikou je drancovanie migrujúcich cudzincov a inovercov z nášho, od jednoduchých ľudí.

Bitka s významným podielom domobrany je možno historicky prvým príkladom systémovej povinnosti a práva každého občana či už sám alebo organizovane brániť si svoje domovy vo svojej domovine.

No filozoficky toto naše historické právo spadá už do slávneho veľkomoravského obdobia. Odkaz pre odboj proti Turkom, aj súčasný odboj proti invázii cudzincov a cudzích ideológií a cudzích záujmov, na ktorý sa odvoláva aj preambula našej ústavy, teda z cyrilometodskej tradície nájdeme v tzv. Kyjevských listoch.

Kyjevské zlomky sú najstaršia zachovaná pamiatka napísaná v našom staroslovienskom hlaholskom písme. Ide o 38 modlitieb, z ktorých na tomto mieste a k tejto príležitosti som vybral XX. modlitbu, keďže dnes je nedeľa, sviatok Pána: Cěsarstvě našemu, Gospodi milostjo Tvojeje prizri. I neodtaž naše gotuzim, i neobratinas v plen národom poganskym – Na kráľovstvo naše, Pane, milosťou Tvojou zhliadni. A nevydaj, čo je naše, cudzím. A neobráť nás za korisť národom  pohanským…

Táto modlitba a krédo „cudzie nechceme – svoje si nedáme!“ je nadčasová a stále, žiaľ, aktuálna. Najmä dnes, keď je Slovensko ohrozené inváziou rozvratných ideológií, liberalizmom, globalizmom, multikulturalizmom, neomarxizmo, gender agendou…V 17.storočí sa postavili nielen radoví občania, ale aj zodpovední lídri vtedajších šľachtických rodov na obranu domoviny. A čo sa deje dnes? Štátna, verejná a európska moc nechránia svojich, ale cudzích!

Cudzie záujmy majú prednosť pred slovenskými; cudzie zákony majú prednosť pre zákonmi NR SR; uprednostňujeme cudzie investície pred slovenskými v podobe daňových úľav a tzv. investičných stimulov! Z Bruselu nám vnucujú uprednostňovanie migrantov, ktorí by mali mať dokonca väčšiu sociálnu podporu ako domáce obyvateľstvo na ňu odkázanú. Toto je neprípustný rozvrat našej suverenity.

Z medzinárodných organizácií ako je OSN, Rada Európy či EÚ k nám prenikajú nariadenia a „dohovory“, ktoré ohrozujú naše hodnoty. Spomeňme kontroverzný Marakéšsky dohovor alebo najnovšie Istanbulský dohovor. Obe infikované toxickými ideologickými časovanými bombami. Pred týmito praktikami a novými ohrozeniami sa musíme organizovane chrániť. Či – už nie je otázka dňa, ale AKO, aby naša ochrana bola efektívna? V médiách sa na  nositeľov vlastenectva, slobody, zvrchovanosti, tradície a normálnosti útočí rovnako likvidačnými zbraňami ako boli kedysi šable: hejtovaním, zosmiešňovaním, nálepkovaním, diskreditáciou, diskrimináciou a kriminalizáciou! Čestní ľudia podobne ako tu pred viac ako 350 rokmi musia povstať a brániť napr. Tibora Rostasa alebo Martina Daňa, či národne orientovaných historikov, ktorí bránia národ a píšu pravdu.

Bratia a sestry, musíme sa brániť aj pred ideologickými fanatikmi a angažovanými nenávistnými aktivistami z politického tretieho sektora, ktorí ako kedysi Turci vyrábajú aj za pomoci cudzích financií nových Janičiarov, zradcov, kolaborantov a ktorí šíria voči národniarstvu rovnakú nenávisť ako kedysi Osmani proti kresťanom. Dnes je naša domobrana, obrana domoviny, rodu, tradícií a svojeti ťažšia, lebo vtedy bol nepriateľ čitateľný a jasný. Dnes sú domáci človeku najväčšími nepriateľmi. Najhorší sú judáši, ktorí nám nenávisťou k svojim chcú otvárať hranice a presadzovať Sorošov koncept otvorených spoločností. Dnes sa musíme spoločne brániť a vyjsť z pohodlia svojich obývačiek a kuchýň ako to pri tejto historickej slávnej udalosti urobili naši predchodcovia. My sa dnes musíme brániť pred hrozbami 21. storočia.

Sorošove mimovládky, masívne vyzbrojené zbraňami financií a rozvratných ideológií, presadzujú otvorenú tzv. občiansku spoločnosť. Voči komu otvorenú? Nemáme si snáď už chrániť svoje a naše?

Aj proti takýmto konceptom, ohrozujúcim našu suverenitu, zvrchovanosť, slobodu, nezávislosť  a v konečnom rade aj štátnosť sa musíme organizovať, najmä ak zlyhávajú orgány mocenskej autority na ochranu štátu, ústavy a zákonnosti!

Ak nekonajú rovnako podľa zásady rovnosti pred zákonom pri útokoch hanobenia slovenského národa, európskej bielej rasy či kresťanského presvedčenia!

Po voľbách sa musíme postaviť na ochranu slovenských národno-štátnych záujmov priamo v ústave, kde na rozdiel od národnostných menšín štátotvorný slovenský národ nemá samostatnú kapitolu, dokonca ani len článok ústavy, ktorý by garantoval Slovákom ich práva a slobody!

Zoberme si za príklad napr. Írsku ústavu. Hneď po preambule, je časť “Národ”. Definuje sa tu nie štátne, ale národné územie. V časti “Štát” sa píše o otázkach „národnej politiky a národnom jazyku“. Článok 9 definuje, že “základnými politickými povinnosťami všetkých občanov sú vernosť národu a oddanosť štátu“!

Musíme chrániť aj našu kresťanskú vieru, na ktorých hodnotách sa formoval  1200 rokov náš národ a identita, ktorú tiež ohrozujú zvrátené liberálne ideológie. Preto SNS odmietla ratifikovať Istanbulský dohovor. No to nestačí.

Národné, vlastenecké, zvrchované a tradičné je už niekde medzi obkľúčením a zajatím scestnými ideovými konštruktmi sociálneho inžinierstva. Pred rokom 1989 cirkev a vieru likvidovala komunistická ideológia marx-leninizmu a vedeckého ateizmu. Dnes je to neomarxizmus a gender agenda, rozvracajúca rodiny aj veriacich. Tieto zvrátené idey spísala pred 30 rokmi novinárka Dale O´Learyová v knihe Gender Agenda. V treťom bodenavrhuje sexuálnu východu pre deti, čo si vraj vyžiada „odstránenie práv rodičov nad svojimi deťmi“. Pýtam sa: Budeme si chrániť naše práva, tradičnú rodinu a práva rodičov na výchovu svojich detí?

Dôvod na obranu nám dáva aj 5.bod gender pravidiel.: „Náboženstvá, ktoré túto agendu nezdieľajú, musia byť vystavené výsmechu“. Budeme si brániť aj kresťanské náboženstvo, ak ho budú zosmiešňovať?…

Budeme si pred médiami chrániť ústavnú garanciu názorovej plurality a budeme bojovať proti jednostrannej obsahovej uniformite? Budeme sa ako národ, členovia európskej civilizácie a príslušníci bielej rasy brániť pred útokmi a ideologickou a rasovou nenávisťou voči kultúre  a civilizácii „bieleho muža“? Povstaneme na ochranu kultúrnej a duchovnej identity slovenského národa? Budeme si brániť jazykovú zvrchovanosť slovenčiny na celom území republiky a aj jej prednostné používanie?

Prečo sa takto pýtam a prečo vás? Lebo justičné orgány, úradníci, funkcionári, ktorí nás majú chrániť pred podobnými atakmi sa boja niečo urobiť. Vedia, že by sa úderky zúrivých aktivistov vrhli na nich a ich politický nadriadený by to neustál, a prišli by tak o miesto. Efektívnu, systémovú a principiálnu ochranu nemôžeme čakať ani od politikov. Vlády sa menia a oni sa riadia systémom menšieho zla – ustupujú namiesto toho, aby za nás bojovali.

Niektorí dokonca s liberálnymi fanatikmi kolaborujú, nazdávajúc sa, že je to dobré pre ich kariéru. Takéto typy funkcionárov štátu myslia len na seba a na svoj obraz v médiách. Preto jedinou cestou nápravy je občiansky, národne a ľudsky sa postaviť proti tomuto modernému zlu, ohrozeniu našich práv a slobôd a aj demokracie tak ako ju poznáme. Sme v hybridnej vojne o demokraciu, teda  vôľu ľudu. Vôľu väčšiny, nie diktatúry názorových menšín!

Pýtajme sa, prečo môže takáto záujmovo-agresívna skupinka páchať zlo, znásilňovať demokraciu, obmedzovať slobodu prejavu a útočiť na právo národa na sebaurčenie a vlastnú cestu? Lebo sme im to dovolili a chytili sa do pasce „zmeny“. Ako sa môžu tí, ktorí boli proti vzniku samostatného Slovenska a neskôr už nové generácie antinárodne posadnutých fanatikov, usilovať o ZMENU Slovenska? Teda prejavovať starosť o odmietnuté dieťa? Je to podľa vás úprimné? No iste, že nie je. Je to len manipulácia verejnosti tými, ktorým sa nepodaril pôvodný plán držať Slovensko neustále na kolenách a so sklonenou hlavou.

Teraz chcú „záchranou“ a „zmenou“ Slovenska manipulovať už nielen jeho telom, ale chcú znásilniť aj dušu našej vlasti. Keď im nevyšiel potrat, tak chcú dostať Slovensko do „polepšovne“, lebo oni sú tí jedine „slušní“… Pripomínajú nórsky úrad Bernevernet na odoberanie detí rodičom  – chceli by odobrať nám všetkým našu vlasť, našu veľkú rodinu, naše Slovensko. Pred touto inváziou, obsadením a odovzdaním našej domoviny do cudzích rúk a cudzích ideológií sa musíme brániť rovnako srdnato, rovnako odhodlane a organizovane ako bránili vlasť domobranci na tomto mieste v roku 1652. ZASTAVME ICH, BRATIA SLOVÁCI, kým je čas. Rozhodnime vo voľbách.“

Príhovor Petra Švrčeka

„Mať vlastný štát je dar, obrovský dar, ktorý bol nášmu národu dopriaty. Dar nášho kúska zeme, nášho vlastného priestoru na spoločnej planéte. Dar miesta medzi ostatnými národmi, zrodený v pokoji nie v krvi, ako je smutným zvykom, tak ako baránok boží, čistý a bez krvavých šmúh. My môžeme hrdo, bez pocitu viny pozrieť svetu do očí, lebo my sme neublížili. My sme sa neprevinili a nepoškvrnili meno tohto národa a štátu krvou. To urobili iní „mierotvorcovia“, rozsievajúci smrť a nenávisť. Naším cieľom je len žiť v mieri, žiť na tomto malom kúsku zeme, ktorý vlasťou nazývame.

Nerozumiem preto, prečo by som nemal byť na to právom hrdý. Prečo ba som nemal byť hrdý na to, že som Slovák. Došli sme dnes tak ďaleko, že táto hrdosť, zdravé vlastenectvo je dnes brané až za neduh v spoločnosti. Velikáni našich dejín sú zosmiešňovaní a z vlastencov robíme extrémistov. Dokonca sa v našej spoločnosti začínajú objavovať takí, ktorí by našu štátnosť a suverenitu radi videli v rukách druhých. A práve preto vidím nesmiernu potrebu, napriek všetkému pokračovať v našej činnosti ďalej.

Posledné piliere suverenity nášho štátu nám nesmú byť zobraté. Národ bez štátu je slabý, odkázaný na druhých a s nejasnou budúcnosťou.  Mnohé, i väčšie národy sveta ako je ten náš, tento dar vlastného štátu stále nemajú a tak po ňom vrúcne túžia. Katalánci, Kurdi, Škóti, či iné národy, bojujúce za svoje práva, za vlastný kus zeme, za domovinu, ktorú nemajú, za budúcnosť, ktorá je pre nich neistá. Aby aj ich potomkovia ďalej hovorili svojou rečou, aby sa nerozplynul odkaz predkov v jednotvárnej šedi, ktorá sa dnes Európou rozširuje. Preto vyzývam a prosím, nenechajme si zobrať našu zem, vážme si a uchovajme štátnosť, lebo veľmi ľahko ju je stratiť, ale len ťažko získať späť.“