Svätý Otec je už druhým pápežom, ktorý vstúpi na marockú zem. V roku 1985 sem v rámci svojej cesty do viacerých afrických krajín zavítal ako vôbec prvý pápež sv. Ján Pavol II., ktorý sa v Casablanke stretol s moslimskou mládežou.

V rámci priblíženia si spoločensko-politického kontextu možno na úvod povedať, že krajina sa vyznačuje intenzívnou snahou vykoreniť islamský terorizmus na viacerých úrovniach – sociálnej, náboženskej i bezpečnostnej.

Marocké kráľovstvo, ktoré je konštitučnou monarchiou, leží na severozápadnom pobreží Afriky, od Španielska ho oddeľuje Gibraltársky prieliv. Susedí s Alžírskom a Západnou Saharou, na severe krajiny sa nachádzajú aj dve malé španielske enklávy Ceuta a Melilla. Okrem Sahary územím Maroka prechádza aj horské pásmo Atlas s najvyššími vrchmi nad 4-tisíc metrov nad morom. Podnebie ovplyvňuje aj Atlantický oceán a Stredozemné more.

Maroko je migračným lievikom do Európy

Maročanov je takmer 35 miliónov, až 99% z nich tvoria Arabi a Berberi. Z náboženského hľadiska 99% obyvateľstva tvoria sunnitskí moslimovia, katolíkov je tu približne 23 tisíc, čo je 0,07% obyvateľstva. Väčšina Maročanov (60%) žije v mestách. Hlavným mestom je Rabat s viac než 1,5 miliónom obyvateľov, najväčším mestom je viac než trojmiliónová Casablanca.

Od roku 1970 sa počet obyvateľov zdvojnásobil. Zatiaľ čo v 80. a 90. rokoch minulého storočia sa rast počtu obyvateľstva výrazne zvýšil, v posledných rokoch badať jeho výrazné spomalenie, čo vyvoláva obavy vládnych autorít. Maročania sú vekovo mladým národom, s  priemerným vekom 26 rokov, avšak v posledných rokoch obyvateľstvo pomaly starne.

V dôsledku nezamestnanosti a nízkym mzdám mnoho mladých v posledných rokoch emigrovalo do zahraničia, a to aj nelegálne. Smerovali osobitne do Európy, najmä do Španielska Francúzska a Talianska. Hovorí sa o približne 2 miliónoch vysťahovaných mladých Maročanov. Celkovo žije mimo vlasti najmenej 5 miliónov Maročanov.

Kvôli svojej polohe je Maroko takzvaným migračným lievikom smerujúcim do Európy. Uvedomuje si to aj Európska únia, ktorá vyhradila 55 miliónov eur na kontrolu hraníc s Marokom, aby tak zabránila príchodu nových migrantov, ako aj kvôli zamedzeniu infiltrácie džihádistov do Marockého kráľovstva.

Oficiálnym jazykom krajiny je arabčina a berberčina, veľká časť obyvateľov hovorí aj po francúzsky, francúzština sa používa najmä v oblasti školstva a administatívy.

Kráľ má významnú náboženskú funkciu

Maroko získalo nezávislosť od kolonizátorov Francúzska a Španielska v roku 1956. Vďačí  za to najmä úsiliu sultána Mohammeda V., ktorý na trón nastúpil v roku 1927. Kvôli svojim snahám o nezávislosť bol kolonizátormi poslaný do vyhnanstva na Madagaskar. Krátko po svojom návrate v roku 1955 však získal titul kráľa Maroka (1957) a takmer celé územie pred kolonizovaním krajiny bolo opäť zjednotené pod jednou marockou korunou, s výnimkou „španielskych“ miest – Melilly a Ceuty.

Marocká monarchia má z týchto dôvodov ešte aj dnes prestíž v rámci moslimského sveta. Jej legitímnosť sa opiera aj o náboženský základ: kráľ Maroka je potomok  proroka Mohameda a má titul „princ“ a „veliteľ veriacich“. Na rozdiel od iných moslimských krajín, v Maroku má kráľ teda veľmi dôležitú náboženskú úlohu priznanú ústavou i akceptovanú ľudom; je aj garantom slobodného vykonávania kultu a hlavou Najvyššej rady ulema, ktorá má súdnu moc podľa islamského práva.

Islam v Maroku však nemá extrémistickú fundamentalistickú podobu, ako je tomu v niektorých krajinách severnej Afriky. Demokratizácia krajiny, ako aj ekonomická liberalizácia sa začala za vlády terajšieho kráľa Mohammeda VI., ktorý nastúpil na trón v roku 1999.

Maroko bojuje proti islamistickému terorizmu

Maroko má dvojkomorový parlament, existuje tu viacstranový politický systém a prvé demokratické voľby v krajine sa uskutočnili v roku 1997. Kráľ Mohammed VI. v roku 2004 podporil reformu zákonov o rodine, vďaka ktorej boli ženám garantované väčšie práva. Postavil sa zároveň aj proti trestu smrti, uskutočnil reformu ústavy a podporil viaceré protiradikalizačné iniciatívy zamerané na boj proti islamistickému terorizmu. Táto priorita protiteroristickej politiky sa začala v roku 2003, keď došlo v krajine k viacerým samovražedným atentátom. Tie sa vyskytli v menšej miere aj v rokoch 2007 a 2011. V roku 2015 pribudli opatrenia na zamedzenie teroristickým útokom ISIS-u, ako aj verbovaniu z jeho strany.

Štát v súčasnosti kontroluje prípravu mladých imámov a snaží sa nahrádzať kazateľov s radikálnymi džihádistickými tendenciami umiernenejšími imámmi formovanými v nových akadémiách. Dôležitou novinkou je aj to, že v Maroku bolo ustanovených 200 takzvaných murshidat – mladých žien poverených úlohou duchovného vedenia, a to predovšetkým pre ženy a osobitne v oblasti rodinných záležitostí. Tie však nie sú autorizované viesť piatkové modlitby.

Aj keď 99% obyvateľov tvoria sunnitskí moslimovia, konštitúcia chráni slobodu kultu aj pre iné náboženské vyznania.

Ekonomika žije z turizmu a exportu fosfátov

Maroko je najkonkurencieschopnejšou krajinou celej severnej Afriky. V posledných rokoch zažilo technologický rozkvet – viac než 8 miliónov obyvateľov používa internet. Ekonomika krajiny je stabilná, s rastom 3,8%.

Maroko, ktoré nevlastní fosílne energetické zdroje, nemá ropu či zemný plyn, je jedným z najväčších vývozcov fosfátov, ktorých ložiská sa nachádzajú predovšetkým v Západnej Sahare. Okrem fosfátov Maroko vyváža produkty z oblasti poľnohospodárstva a textilnej výroby, leteckého a automobilového priemyslu. V posledných rokoch Maroko rozvinulo využitie veternej a solárnej energie. Vďaka nízkym emisiám krajina môže byť ekologickým vzorom iným africkým štátom.

Silnou časťou Marockej ekonomiky je turizmus. V roku 2015 krajinu navštívilo 10 miliónov turistov. Krajina je známa aj vďaka svojim tkaným kobercom a spracovaniu kože.

Okrem nezamestnanosti mladých a nízkym mzdám v mestách je problémom aj chudoba vidieka – až 15% obyvateľov vidieckych oblastí žije len z 2 dolárov na deň, preto sa množstvo obyvateľov presúva z vidieka do miest.

Tesne pred návštevou pápeža Františka v Maroku si priblížme charakteristiky tamojšej Cirkvi, ktorú príde Svätý Otec povzbudiť ako „služobník nádeje“

V Maroku, tak ako aj v celej severnej Afrike, sú katolíci výrazne v menšine. Väčšinu z 23-tisíc členov Cirkvi tu tvoria predovšetkým robotníci a zamestnanci pochádzajúci z cudziny, najmä z Európy, ako aj študenti zo subsaharskej Afriky.

Katolícka cirkev tu má dve arcidiecézy – Rabat a Tangeri, so štyrmi biskupmi, 35 farnosťami a celkovo 46 kňazmi, 14 seminaristami a približne 180 rehoľnými sestrami.

Cirkev v krajine vedie viaceré charitatívne diela i 35 škôl, ktoré majú prestíž aj medzi moslimami. Značnú časť z ich 12-tisíc študentov tvoria práve moslimovia. Väčšina osôb pôsobiacich v pastorácii sú rehoľníci, štatistiky tu hovoria celkovo len o prítomnosti dvoch katechétov a troch laických misionárov.

Cirkev v Maroku spadá do Regionálnej biskupskej konferencie Severnej Afriky (CERNA). Apoštolským nunciom v Maroku je Mons. Vito Rallo.

História Cirkvi tu siaha do 2. storočia

Cirkev v Maroku bola výrazne prítomná v dobe od 2. až 6. storočia, keď bolo toto územie Rímskou provinciou. Po príchode islamu v 7. až 8. storočí však prežila len v malých komunitách. V 13. storočí sa tu život Cirkvi povzniesol vďaka pôsobeniu františkánov. V rokoch 1220 a 1227 tu viacerí františkáni podstúpili mučeníctvo. Počet kresťanov vzrástol v priebehu 18. a 19. storočia, po zrušení otroctva kresťanov v Maroku. V pobrežnej oblasti krajiny v tomto období vznikali malé kresťanské komunity obchodníkov a európskych námorníkov.

Diplomatické vzťahy s Vatikánom od roku 1976

Svätá stolica nadviazala diplomatické vzťahy s Marokom v roku 1976, formalizujúc vzťahy, ktoré spadajú ešte do obdobia dynastie Almoravidi z 11. a 12. storočia.

V roku 1980 marocký kráľ Hassan II. navštívil Vatikán a stretol sa s pápežom sv. Jánom Pavlom II. Išlo o vôbec prvé stretnutie vo Vatikáne medzi pápežom a hlavou moslimského štátu.

Sv. Ján Pavol II. následne v roku 1985 navštívil Maroko v rámci svojej návštevy viacerých afrických krajín. V Casablanke sa vtedy stretol s 80-tisíc mladými moslimami, ktorí sa tu zišli z 23 krajín.

V roku 2000 Ján Pavol II. opäť prijal hlavu Marockého kráľovstva vo Vatikáne, tentokrát kráľa Mohammeda VI.

Cirkev a jej inštitúcie majú právny status uznaný dohodou z roku 1985.

Ekumenizmus kresťanov a dialóg s moslimami

Jednou z najnovších iniciatív v oblasti vzdelávania bolo otvorenie Ekumenického teologického inštitútu „Al Mowafaqa“. Založil ho v roku 2012 vtedajší arcibiskup Rabatu s cieľom formovať laických pastoračných pracovníkov, ktorých prítomnosť by pre katolícku i protestantskú komunitu pomohla riešiť nedostatok kňazov a pastorov. Ďalším cieľom inštitútu je podpora dialógu medzi kresťanskou a moslimskou komunitou.

O rozvoj tohto dialógu sa snažia hlavy oboch arcidiecéz v krajine: arcibiskup Rabatu Mons. Cristóbal López Romero SDB a arcibiskup Tangeri Mons. Santiago Agrelo Martínez OFM. Medzináboženský dialóg má v Maroku podporu aj zo strany kráľa Mohammeda VI. i viacerých moslimských intelektuálov.

Pozornosť voči migrantom, študentom a zmiešaným manželstvám

Medzi aktuálne pastoračné záujmy Cirkvi v Maroku patrí aj pomoc väzňom, podpora katolíckych študentov pochádzajúcich zväčša zo subsaharskej Afriky, ako aj iniciatívy na podporu ľudského rozvoja, s osobitným zameraním na ženy.

Cirkev pomáha brániť práva migrantov. Práve cez Maroko ich prechádza značný počet smerom do Európskej únie, snažiac sa nelegálne vstúpiť na územie španielskych miest Ceuta a Melilla.

Ďalšou pastoračnou výzvou v Maroku je rodina, osobitne sprevádzanie zmiešaných kresťansko-moslimských párov.