Hoci aktivity Jána Čarnogurského v disidentskom hnutí boli známe, v marci 1988 sa podieľal aj na príprave Sviečkovej demonštrácie v Bratislave, ktorá sa stala jedným z najvýznamnejších verejných prejavov odporu proti komunistickému režimu v bývalom Československu, signatárom Charty 77 sa nikdy nestal.

“Podpísanie charty bolo iba symbolické vyjadrenie odporu voči vtedajšiemu režimu, ale to by malo za následok, že mňa by vyhodili z advokácie a ja, keď som bol advokátom, tak som mohol nie symbolicky, ale veľmi prakticky obhajovať odporcov režimu. Udržanie sa v advokácii bolo pre mňa dôležitejšie, ako by bol podpis pod chartou. No, a popri charte pracoval Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných a pre nich som bol takmer jediným zdrojom informácií aj konzultácií pre všetky kauzy, ktoré sa týkali Slovenska,” povedal Čarnogurský pre TASR.

Narodil sa 1. januára 1944 v Bratislave v katolíckej rodine. Z dôvodu otcovej činnosti, ktorý bol počas Slovenského štátu poslancom, ho však na ďalšie štúdium neodporučili hoci mal na základnej škole i na maturitnom vysvedčení jednotky. Na strednú školu ho napokon prijali v Kežmarku, po roku prestúpil do Bratislavy, kde aj zmaturoval.

Po absolvovaní jedného ročníka na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej škole technickej (v súčasnosti Slovenská technická univerzita) v Bratislave, kde sa zoznámil s budúcou manželkou Martou, prestúpil na štúdium práva v Bratislave. Posledné dva ročníky práva ukončil na pražskej Karlovej univerzite.

Život a kariéra

Od roku 1970 pôsobil najskôr dva roky ako advokátsky čakateľ a potom ako advokát v Bratislave. V tomto povolaní sa stal známym zástupcom náboženských aktivistov a politických disidentov v rámci celého Československa. “Bol som odporcom komunizmu, pretože som bol presvedčený o tom, že komunizmus je zlý systém,” podčiarkol Čarnogurský. Z advokácie ho napokon v roku 1981 vyhodili za obhajobu moravskej disidentky Drahomíry Šinoglovej.

Pracoval ako šofér v Doprastave, ako podnikový právnik v bratislavských Domácich potrebách, na Jednotnom roľníckom družstve Slatinské lazy pri Zvolene, až v roku 1987 úplne stratil zamestnanie.

Písal texty, ktoré posielal do Hlasu Ameriky alebo do domácich samizdatov. V rokoch 1988 až 1989 vydával samizdat Bratislavské listy, ktorý bol výlučne prvým politickým samizdatom.

Ján Čarnogurský bol pod neustálym drobnohľadom ŠtB. Dňa 14. augusta 1989 ho uväznili a obvinili z vydávania Bratislavských listov, z prípravy kladenia vencov obetiam sovietskej okupácie z roku 1968 a z prednesenia požiadavky slobodných volieb, ktorá odznela v júli 1989 na zhromaždení v obci Predmier, kde sa zachovala za socializmu jediná socha Milana Rastislava Štefánika na Slovensku.

Väzenie a Husákova amnestia

Nežná revolúcia zastihla Čarnogurského vo väzení. V novembri 1989 sa konal súdny proces, na základe ktorého bol oslobodený. Proti rozsudku sa však prokurátor odvolal, a preto musel zostať za mrežami. Z väzenia ho prepustili 25. novembra 1989 na základe amnestie prezidenta Gustáva Husáka. Vzápätí sa aktívne zapojil do činnosti hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN).

Už o niekoľko dní neskôr, 10. decembra, sa stal prvým podpredsedom federálnej vlády národného porozumenia. Na tomto poste zotrval do 6. apríla 1990. Po odvolaní premiéra Vladimíra Mečiara sa postavil 23. apríla 1991 na čelo slovenskej vlády, kde zotrval do 24. júna 1992 a od októbra 1998 do októbra 2002 zastával post ministra spravodlivosti SR.

Na ustanovujúcom sneme KDH, ktorý sa konal 17. februára 1990, bol zvolený za predsedu novovzniknutého politického subjektu. Na čele KDH stál desať rokov – do 21. októbra 2000. Po odchode z postu predsedu KDH založil vlastnú advokátsku kanceláriu.

Prezidentská kandidatúra

V roku 2014 sa rozhodol kandidovať na post hlavy štátu. V prvom kole prezidentských volieb získal 12.207 hlasov (0,64 % z odovzdaných hlasov), zo 14 kandidátov skončil na deviatom mieste.

Ján Čarnogurský vtlačil slovenskej politike výraznú pečať, ale jeho osobu jedni velebia, druhí zatracujú. “Pre jedných aj druhých mám ten istý odkaz. Keď sa pozrú spätne na moju cestu, a to od komunizmu, povedzme od advokátskych čias, tak vidia, že nie ja som sa musel prispôsobovať tomu, čo sa v štáte, v spoločnosti a vo svete dialo, ale jednoducho – teraz nechcem povedať, že sa svet musel prispôsobovať mne – ale, že som asi predvídal, ako sa bude svet meniť, pretože naozaj sa menil tak, ako som sa ja rozhodoval, po ktorej ceste pôjdem,” zhrnul.

Na otázku, či by robil osemdesiatnik Ján Čarnogurský, ktorý sa stále venuje advokátskej praxi, v živote niečo ináč, odpovedal: “Nie, nerobil!”.