Generálna prokuratúra RF zverejnila informácie z vyšetrovania káuz Berezovský a Litvinenko

Moskva 18. apríla 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Pavel Golovkin)

Britské vedenie rozpútava protiruskú kampaň v súvislosti s informáciami o otrávení bývalého dôstojníka spravodajských služieb Skripaľa a jeho dcéry podľa rovnakého provokačného scenára, aký použilo pri nepodložených obvineniach Ruskej federácie vo veci údajného atentátu na Borisa Berezovského v Londýne v lete 2003 a úmrtia Alexandra Litvinenka vo Veľkej Británii v novembri 2006.

Vo všetkých troch prípadoch došlo k zverejneniu nepodložených obvinení, podľa ktorých ruské výzvedné služby použili na území Veľkej Británie otravné látky, a následne sa objavili výzvy uplatniť voči Rusku sankcie.

Za týchto podmienok chce Generálna prokuratúra Ruskej federácie zverejniť skutočné okolnosti, ktoré sa zistili počas vyšetrovania trestnej veci nelegálneho udelenia azylu v septembri 2003 obvinenému B. Berezovskému vo Veľkej Británii vďaka vedome krivému tvrdeniu, že v lete 2003 naňho v Londýne ruské výzvedné služby chystali atentát, ako aj vo veci úmrtia A. Litvinenka.

Tieto okolnosti boli objektívne dokázané nielen vyšetrovaním v Rusku, ale boli potvrdené aj závermi zahraničných policajných a súdnych orgánov, a to aj britských, ktoré však britské vedenie zámerne utajuje a skresľuje.

Generálna prokuratúra Ruskej federácie je tiež odhodlaná vykonať bezprecedentný krok a zverejniť v médiách kópie jednotlivých listín z príslušných trestných spisov vrátane korešpondencie s Ministerstvom vnútorných vecí Veľkej Británie, a to aj priamo s Theresou Mayovou z toho obdobia, keď zastávala post ministerky vnútra.

Tu sú fakty

V júli 2006 sa na Generálnu prokuratúru Ruska obrátil Vladimír Terľuk, odídenec z Kazachstanu bez štátneho občianstva, ktorý od roku 1999 žil vo Veľkej Británii.

Podal oznámenie, že od mája do septembra 2003 B. Berezovskij, A. Litvinenko a A. Goldfarb (viceprezident Medzinárodného fondu občianskych slobôd zaregistrovaného v USA a financovaného B. Berezovským) sa spolu s ich britskými advokátmi (máme aj údaje o ich identite) snažili za účelom vykonštruovania fiktívnych dôvodov na udelenie B. Berezovskému štatútu utečenca naviesť V. Terľuka prostredníctvom úplatkov a hrozieb, aby urobil pred britskými policajnými a súdnymi orgánmi krivú výpoveď, že je členom ruských výzvedných služieb a že sa zúčastnil príprav na vraždu Berezovského.

Počas vyšetrovania v septembri 2003 pracovníci Scotland Yardu vypočúvali V. Terľuka ohľadom jeho príslušnosti k ruským výzvedným službám a jeho údajnej úlohy zavraždiť Berezovského pomocou použitia otravnej látky. V. Terľuk kategoricky poprel tieto nepodložené tvrdenia a podrobne vypovedal o všetkých okolnostiach Berezovského snahy o zinscenovanie pokusu o atentát za tým účelom, aby dostal vo Veľkej Británii azyl, ako aj o konaní A. Litvinenka, A. Goldfarba a iných osôb, ktoré sa podieľali na realizácii tejto provokácie. Neskôr V. Terľuk v roku 2010 potvrdil tieto výpovede pod prísahou na Vrchnom justičnom súde Anglicka a Walesu v procese proti Berezovskému.

Na základe výsledkov vyšetrovania hovorkyňa britského Ministerstva vnútra Hazel Blearsová oficiálne vyhlásila, že vyšetrovanie sa zastavuje z dôvodu absencie objektívnych dôkazov o pokuse o atentát na B. Berezovského v Londýne v lete 2003. Minister vnútra Veľkej Británie napriek tomu rozhodol o udelení štatútu utečenca B. Berezovskému a z tohto dôvodu odmietol vyhovieť žiadosti Generálnej prokuratúry Ruska a Berezovského vydať. V rozličných médiách sa pritom šírili vyhlásenia Berezovského, že dôvodom na udelenie azylu bola jeho pripravovaná vražda v Londýne, o ktorej on aj jeho advokáti informovali Ministerstvo vnútra Veľkej Británie.

Terľuk vo svojej výpovedi usvedčil B. Berezovského a jeho kumpánov, a keď sa mu stále vyhrážali, bol z dôvodu nečinnosti príslušných britských orgánov nútený obrátiť sa na Generálnu prokuratúru Ruska s prosbou o poskytnutie štátnej ochrany.

Dňa 7. augusta 2006 Generálna prokuratúra Ruskej federácie poslala uvedenú žiadosť V. Terľuka Ministerstvu vnútra Veľkej Británie za tým účelom, aby boli prijaté potrebné opatrenia na zaistenie jeho bezpečnosti.

V liste sa tiež písalo, že od jari do jesene 2003 sa Berezovskij, Litvinenko, Goldfarb a iné osoby pokúšali rozličnými spôsobmi naviesť V. Terľuka na krivú výpoveď ohľadne toho, že ruské výzvedné služby chystali na Berezovského atentát.

12. októbra bol Ministerstvu vnútra Veľkej Británie poslaný ďalšílist Generálnej prokuratúry Ruska, ku ktorému bolo priložené dožiadanie zo dňa 04. 10. 2006 o poskytnutie kópií materiálov, na základe ktorých bol B. Berezovskému udelený azyl, t.j. kópií vedome krivých výpovedí A. Litvinenka a A. Goldfarba.

Uvedené žiadosti Generálnej prokuratúry Ruskej federácie teda Ministerstvo vnútra Veľkej Británie obdržalo ešte za života A. Litvinenka a pred oficiálne oznámeným dátumom jeho otrávenia 01. 11. 2006. Britské orgány teda mali dosť času na vypočutie Litvinenka ohľadom okolností, o ktorých bola reč v žiadostiach Generálnej prokuratúry Ruska, ako aj na zaistenie bezpečnosti tohto veľmi dôležitého účastníka vyšetrovaných udalostí, ale v tejto veci nič nepodnikli.

23. 10. 2006 navyše Ministerstvo vnútra Veľkej Británie poslalo Generálnej prokuratúre Ruska list, v ktorom odmietlo poskytnúť štátnu ochranu svedkom v procese s B. Berezovským, pričom sa odvolávalo na to, že ochrana svedkov údajne presahuje rámec poskytovania vzájomnej právnej pomoci stanovený Európskym dohovorom z roku 1959, a odporúčalo, aby sa táto otázka riešila prostredníctvom Interpolu.

V období od augusta 2006 do decembra 2011 Generálna prokuratúra Ruska poslala Ministerstvu vnútra Veľkej Británie celkove 39 žiadostí o zaistenie bezpečnosti V. Terľuka, ku ktorým boli tiež priložené žiadosti o vypočutie B. Berezovského a jeho kumpánov, ktorí sa zúčastnili na provokácii spojenej s udelením štatútu utečenca, ako aj o vykonanie konfrontácie týchto osôb s Terľukom.
Žiadosti o vykonanie uvedených vyšetrovacích úkonov britské Ministerstvo vnútra odignorovalo, v dôsledku čoho sa prepásla možnosť vypočuť A. Litvinenka, ktorý 23. 11. 2006 zomrel. Je úplne jasné, že Litvinenkovo úmrtie bolo výhodné ako spôsob odstránenia jedného z hlavných svedkov, ktorý mohol urobiť usvedčujúcu výpoveď proti B. Berezovskému, ale aj ako nová zámienka na novú protiruskú kampaň.

Až po smrti A. Litvinenka začalo Mestské riaditeľstvo polície v Londýne počnúc 14. 12. 2006 vykonávať opatrenia na zabezpečenie štátnej ochrany V. Terľuka a jeho príbuzných, o čom nás Ministerstvo vnútra Veľkej Británie informovalo vo svojom oficiálnom liste zo dňa 13. 03. 2007.

Napriek tomu opatrenia na zaistenie bezpečnosti V. Terľuka a jeho rodinných príslušníkov boli neúčinné. 31. 07. 2010 po tom, ako V. Terľuk vypovedal proti Berezovskému na Vrchnom justičnom súde Anglicka a Walesu, on a jeho žena sa niekde medzi mestami Stevenage a Graveley stali obeťami útoku neznámych osôb, ktoré ich surovo zmlátili kovovými tyčami, čím im spôsobili ťažké ublíženie na zdraví.

Generálna prokuratúra Ruskej federácie

Ohľadom vyšetrovania tohto trestného činu dňa 04. 08. 2010 námestník Generálneho prokurátora Ruskej federácie poslal priamo ministerke vnútra Therese Mayovej osobný list, v ktorom znovu poukázal na to, že britské vedenie nedostatočne zaistilo bezpečnosť V. Terľuka a ďalších účastníkov trestného procesu s B. Berezovským, medzi nimi aj A. Litvinenka.

Uvedený list, ako aj nasledujúce výzvy Generálnej prokuratúry Ruska zaslané na meno Theresy Mayovej zostali bez odpovede. Páchateľov útoku na Terľuka a jeho ženu doteraz nezistili, ďalšie opatrenia na zabezpečenie štátnej ochrany Terľuka a jeho majetku nevykonali. V dôsledku nečinnosti kompetentných britských orgánov dňa 14. 10. 2011 neznáme osoby ukradli auto, ktoré patrilo Terľukovej rodine. Aj tento trestný čin zostal neobjasnený.

Podobným spôsobom sa Ministerstvo vnútra Veľkej Británie vyvlieklo z plnenia svojich povinností vyplývajúcich z ustanovení Európskeho dohovoru z roku 1959 pri vyšetrovaní úmrtia A. Litvinenka.

Ani v tomto prípade ruskej strane neboli poskytnuté nijaké dôkazy získané počas vyšetrovania, ktoré viedla britská polícia. Tieto materiály zostali utajené.

Pritom podľa oficiálnej verzie, ktorú sme neraz mali možnosť počuť z úst predstaviteľov najvyšších britských orgánov a ktorú veľmi vehementne šírili aj médiá, A. Litvinenka otrávili v Londýne 01. 11. 2006 ruskí štátni príslušníci Andrej Lugovoj a Dmitrij Kovtun pomocou rádioaktívnej látky polónium-210 ruskej výroby.

Tieto nepodložené obvinenia boli vyvrátené nielen dôkazmi získanými počas vyšetrovania v Rusku, ale aj výsledkami vyšetrovania, ktoré uskutočnila prokuratúra v Hamburgu.

Na základe dôkazov nazhromaždených hamburskou prokuratúrou, medzi ktoré patria aj údaje obdržané od vyšetrovacích orgánov z Veľkej Británie o miestach zamorených polóniom-210, hlavný prokurátor Redder dňa 06. 11. 2009 vyniesol rozhodnutie, podľa ktorého sa polónium nachádzalo v Londýne ešte predtým, ako tam 01. 11. 2006 prišli Lugovoj a Kovtun. Rádioaktívne stopy totiž boli zistené aj v londýnskej kancelárii B. Berezovského a v organizme talianskeho občana Maria Scaramellu, s ktorým sa A. Litvinenko stretol v Londýne 01. 11. 2006 predtým, ako komunikoval s Lugovým a Kovtunom.

Vzhľadom na uvedené hamburská prokuratúra svojím rozhodnutím zo dňa 06. 11. 2009 zastavila trestné konanie v danej veci v súlade s § 170 ods. 2 Trestného poriadku Nemeckej spolkovej republiky pre absenciu dôvodov na vznesenie obvinenia.

Hovorca Generálnej prokuratúry Ruskej federácie Alexander Kurennoj zverejnil kópiu vyhlásenia, ktoré Vladimír Terľuk poslal Generálnemu prokurátorovi Ruskej federácie Jurijovi Čajkovi dňa 6. apríla 2018.

Vo svojom vyhlásení Terľuk uvádza, že sa obáva o svoju bezpečnosť a o život svojej rodiny.

Redakciu informovalo Veľvyslanectvo Ruskej federácie v Slovenskej republike.