V prípade Harabin proti Slovenskej republike podal sťažovateľ žalobu na ochranu osobnosti, na základe ktorej bol žalovaný zaviazaný okrem iného zaplatiť sťažovateľovi ekvivalent sumy okolo 33 200 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Rozsudok však žalovaný napadol ústavnou sťažnosťou. V apríli 2016 ústavný súd sťažnosti vyhovel, zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu. Sťažovateľ sa pred ESĽP sťažoval, že sa nemohol zúčastniť konania pred ústavným súdom, hoci sa týkalo jeho občianskych práv a záväzkov. Tvrdil, že sa o náleze ústavného súdu dozvedel 9. mája 2017. Po tom, ako ESĽP v máji 2020 notifikoval sťažnosť vláde, vláda v podanom stanovisku k sťažnosti vzniesla námietku zneužitia práva na podanie sťažnosti. Uviedla, že sťažovateľ na pojednávaní 9. mája 2017 vzal žalobu späť z dôvodu, že žalovaný mu už zaplatil príslušnú sumu a dôvod konania odpadol. Odvolací súd preto 22. septembra 2017 zrušil prvostupňový rozsudok, konanie zastavil a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15. októbra 2018.

ESĽP sa v rozhodnutí stotožnil s argumentáciou vlády

ESĽP sa v rozhodnutí stotožnil s argumentáciou vlády, že sťažnosť predstavuje zneužitie práva na individuálnu sťažnosť, keďže sťažovateľ ho v sťažnosti z 12. októbra 2017 neinformoval o späťvzatí žaloby na pojednávaní 9. mája 2017 a následne ho neinformoval o zastavení konania (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v októbri 2018), pričom sťažovateľ si musel byť vedomý, že tieto okolnosti sú relevantné, a to najneskôr po rozhodnutí ESĽP o jeho predchádzajúcej sťažnosti (rozhodnutie Harabin proti Slovenskej republike prijaté 19. júna 2018). ESĽP poznamenal, že hoci sťažnosť ako taká je namierená proti konaniu pred ústavným súdom, ďalšie konanie pred všeobecnými súdmi po náleze ústavného súdu bolo pokračovaním toho istého „rozhodovania“ o „občianskych právach a záväzkoch“. Konštatoval, že vývoj konania pred všeobecnými súdmi po náleze ústavného súdu predstavuje „okolnosti relevantné pre sťažnosť“ v zmysle pravidla 47 ods. 7 Dohovoru. ESĽP poznamenal, že sťažovateľ neposkytol žiadne presvedčivé vysvetlenie, prečo ho o tomto vývoji neinformoval. Keďže informácie sa týkajú samotného jadra prípadu, takéto konanie bolo podľa ESĽP v rozpore s účelom práva na individuálnu sťažnosť. Dospel k záveru, že sťažnosť predstavuje zneužitie práva na podanie sťažnosti v zmysle článku 35 ods. 3 písm. a) Dohovoru a preto ju vyhlásil za neprijateľnú.

V prípade Lipšic proti Slovenskej republike bola proti sťažovateľovi a ďalšiemu subjektu podaná žaloba na ochranu osobnosti pre jeho vyjadrenie odvysielané v televíznych správach. Žalobkyňa sa domáhala sťažovateľovho ospravedlnenia a požadovala sumu okolo 33 190 EUR z titulu nemajetkovej ujmy. Všeobecné súdy na dvoch stupňoch žalobu zamietli. Hoci podľa nich došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, súdy nemohli zaviazať žalovaných odvysielať ospravedlnenie v hlavnom spravodajstve a pokiaľ išlo o náhradu nemajetkovej ujmy, konštatovali, že žalobkyňa svoj nárok nepreukázala.  Žalobkyňa rozsudok napadla ústavnou sťažnosťou, na základe ktorej ústavný súd v novembri 2016 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu. Sťažovateľ sa na konaní pred ústavným súdom nezúčastnil a o náleze ústavného súdu sa dozvedel iba z médií. Vec bola vrátená na ďalšie konanie prvostupňovému súdu a žaloba bola opäť zamietnutá súdmi na dvoch stupňoch. Na rozdiel od pôvodných rozsudkov súdy konštatovali, že nie sťažovateľ, ale iba druhý žalovaný zasiahol do osobnostných práv žalobkyne, keďže sa nedalo určiť, že sťažovateľovo vyjadrenie sa týkalo jej.

Sťažovateľ sa pred ESĽP sťažoval, že sa nemohol zúčastniť konania pred ústavným súdom, hoci sa týkalo jeho občianskych práv a záväzkov

Vláda s poukazom na výsledok sporu okrem iného namietala, že sťažovateľova neúčasť na konaní pred ústavným súdom nemala žiadny negatívny vplyv na schopnosť sťažovateľa hájiť svoje občianske práva a záväzky pred všeobecnými súdmi, teda neutrpel „podstatnú ujmu“ a vzhľadom na zmenu príslušnej právnej úpravy dodržiavanie ľudských práv nevyžadovalo preskúmanie podstaty sťažnosti. ESĽP argumenty vlády uznal, poukazujúc na to, že všeobecné súdy napokon na rozdiel od predchádzajúcich záverov stanovili, že sťažovateľ vôbec nezasiahol do osobnostných práv žalobkyne a že sťažovateľ nenamietal, že by utrpel inú ujmu než to, že musel v stave neistoty viesť spor ďalšie tri roky. ESĽP uznal, že stav neistoty pre pokračujúci spor nepochybne predstavuje ujmu, avšak berúc do úvahy okolnosti posudzovaného prípadu konštatoval, že nedosahuje minimálny stupeň závažnosti, aby bola „podstatná“ na účely Dohovoru. Poznamenal tiež, že otázka týkajúca sa účasti tretej strany na konaní pred ústavným súdom je v jeho judikatúre dostatočne riešená a vnútroštátna právna úprava bola zmenená tak, aby zabezpečila súlad s kritériami Dohovoru. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že sťažnosť je neprijateľná v zmysle článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru.

Európsky súd pre ľudské práva nevyhovel sťažnostiam Štefana Harabina a Daniela Lipšica

Európsky súd pre ľudské práva nevyhovel sťažnostiam exšéfa Najvyššieho súdu (NS) SR Štefana Harabina a terajšieho špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Obaja sa sťažovali, že sa nemohli zúčastniť na konaní pred Ústavným súdom (ÚS) SR. TASR o tom informoval Peter Bubla z tlačového oddelenia Ministerstva spravodlivosti (MS) SR

“Sťažnosť Harabin proti Slovenskej republike ESĽP vyhlásil za neprijateľnú pre zneužitie práva na podanie sťažnosti,” uviedol Bubla.

Dôvodom bolo, že Harabin ESĽP po podaní sťažnosti neinformoval o zastavení konania, ktorého sa sťažnosť týkala.

“Keďže informácie sa týkajú samotného jadra prípadu, takéto konanie bolo podľa ESĽP v rozpore s účelom práva na individuálnu sťažnosť,” informovali z ministerstva.

V Lipšicovom prípade ESĽP odmietol sťažnosť z dôvodu, že “sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu”. Pred ESĽP tiež namietal, že sa nemohol zúčastniť na konaní pred ÚS SR, hoci sa týkalo jeho občianskych práv a záväzkov.

Vláda argumentovala, že Lipšicova neúčasť na konaní pred ÚS SR nemala žiadny negatívny dosah na právo hájiť jeho občianske práva a záväzky pred všeobecnými súdmi.

“ESĽP argumenty vlády uznal, poukazujúc na to, že všeobecné súdy napokon na rozdiel od predchádzajúcich záverov stanovili, že sťažovateľ vôbec nezasiahol do osobnostných práv žalobkyne a že sťažovateľ nenamietal, že by utrpel inú ujmu než to, že musel v stave neistoty viesť spor ďalšie tri roky,” podotkol Bubla.