Pápež našich čias (Pri storočnici narodenia sv. Jána Pavla II.)

Tvár pápeža sv. Jána Pavla II. je dôverne známa každému z nás. V posledných  dvoch desaťročiach 20. storočia a prvé roky tretieho tisícročia žiaden iný človek nebol tak stredobodom záujmu médií ako práve on. Mnohí z nás sme mali milosť stretnúť sa s ním aj osobne. Ján Pavol II. nás do tohto tretieho tisícročia previedol a v mnohých ohľadoch nám jasne ukázal smer, kadiaľ kráčať.

Odkedy bol krakovský arcibiskup, kardinál Karol Wojtyla, zvolený 16. októbra 1978 za pápeža a 22. októbra toho roku slávnostne inaugurovaný, s mladíckym elánom nastúpil službu najvyššieho pastiera Cirkvi a celé roky šíril okolo seba priamo elektrizujúci optimizmus.

Narodil sa 18. mája 1920 vo Wadoviciach, o dva dni bol pokrstený, v 18. rokoch na prahu druhej svetovej vojny prijal Sviatosť birmovania a 1. novembra 1946 bol v Ríme vysvätený za kňaza. Všetko sa to zdá byť jednoznačné a jasné. Lenže to tak nebolo! V jednej zaujímavej knihe o Jánovi Pavlovi II. je kapitola s názvom Kňaz zrodený z popola jedného herca. Opisuje sa tam, ako Karol Wojtyla počas štúdia na gymnáziu objavuje divadlo, ktoré sa pre neho stalo naozajstnou vášňou. Ukazujú sa jeho interpretačné schopnosti, úspešne recituje, aktívne a cielene pracuje na zlepšení výslovnosti a prednese, má nevšednú pamäť a očividný talent. A chcel sa stať hercom!

Bol ako bohatý  mladík  z evanjelia, určite bohatým na mnoho osobných obdarovaní, ktorý ale našťastie nakoniec Pánovu výzvu prijal a prijal ju naplno. Keď bol 28. septembra 1958 vysvätený za biskupa, zvolil si heslo „Totus tuus“ (Celý tvoj). Týmito slovami, ktorých autorom je sv. Ľudovít Mária Grignion, vyjadril svoje prianie bezvýhradne patriť Ježišovi skrze Máriu: „Ja som celý tvoj a všetko, čo je moje, patrí tebe, môj milovaný Ježiš, skrze Máriu, tvoju svätú Matku.“

Ako mladý básnik napísal vo svojich prvotinách slová v zmysle: „Nemôžem ovplyvniť beh sveta.“ Ako dobre, že sa vtedy budúci pápež mýlil, mohli by sme dobromyseľne podotknúť(!). Isté je, že svojmu pôvodnému rozhodnutiu: napomáhať dobro – ostal verný,  aj keď sa jeho životná cesta rozvíjala do niekedy prekvapujúceho smeru. To nemôže nikto, kto aspoň zbežne pozná jeho život, popierať. Tu ležia nielen korene pre jeho nezvyčajný angažmán v dialógu s príslušníkmi iných náboženstiev; ale aj neoblomné stanovisko za slobodu svedomia, viery a kultúry, šírenie kultúry života; postavil sa proti trestu smrti a vojnovému násiliu v akejkoľvek podobe. Bol neochvejne presvedčený, že skutočne žitá viera v Boha môže zmeniť svet.

Mnohí si kladú otázku, v čom spočíva tajomstvo jeho života a bohatej mnohorakej činnosti? P. Tadeusz Styczeň (1931- 2010), salvatorián, profesor etiky na Katolíckej  univerzite v Ľubline, študent a blízky spolupracovník a priateľ sv. Jána Pavla II. prítomný aj pri jeho smrti, si spomína, že počas jeho prvej pobožnosti Krížovej cesty z Kolosea v Ríme  bol prinesený kríž upevnený na blízko položenom Monte Palatino. Bolo to 13. apríla 1979, keď v nezabudnuteľnom  a hviezdami žiariacom večeri Veľkého piatku z tohto vŕšku predniesol pápež  reč k Božiemu ľudu a zakončil ju slovami: „Dum volvitur orbis, stat crux!“ (Kým sa svet mení, kríž pevne stojí!), a niekto zo zástupu, hlasne prerušiac ticho, zvolal: „Santo Padre! In hoc signo vinces!“ (Svätý Otče! V tomto znamení zvíťazíš!). A toto zvolanie okamžite vyvolalo búrlivý a dlhotrvajúci potlesk prítomných. Ján Pavol II. celý čas nepohnute stál, takmer zmeravený v mlčanlivej adorácii pri znaku vykúpenia sveta. Dôvera, s ktorou sa opieral o kríž po celý druhý najdlhší ponitifikát v dejinách Cirkvi charakterizuje jadro a tajomstvo jeho požehnanej apoštolskej služby.

Ako Petrov nástupca a zástupca Kristov na zemi, ktorý už 2000 rokov existujúcu Cirkev nielen reprezentoval, ale jej aj slúžil s plným nasadením, priťažké bremeno úradu niesol s pohľadom na kríž. Opätovne pripomínal, že jeho neduhy sú nič v porovnaní s tým, čo vytrpel Kristus, ktorý z kríža nezostúpil. Vyjadril to veľmi jasne aj v poslednom  Liste kňazom na Zelený štvrtok (2004), kde o kňazskej službe hovorí ako o tajomstve spočívajúcom v utrpení. Iste tu nemohol nemyslieť aj na utrpenie vlastné.

Veľmi silno tajomstvo utrpenia i zmysel svojho života  naznačil v Liste ku starým ľudom, ktorý možno čítať akoby na spôsob jeho testamentárneho odkazu: „Je to pekné, stravovať sa ako svieca až do konca za vec Božieho kráľovstva. Popritom pociťujem veľký pokoj, ak myslím na okamih, v ktorom ma Pán povoláva k sebe: Zo života do života! Preto mi často, bez náznaku akéhokoľvek smútku, prichádza na pery modlitba, ktorú sa kňaz modlieva po slávení Eucharistie: „In hora mortis meae voca me, et iube me venire ad te“ (V hodine smrti povolaj ma a káž mi prísť k tebe). Až do tejto hodiny chcel  svedčiť o veľkosti toho, od ktorého dúfal dostať dar nesmrteľného života.

Pápež držiac sa pevne kríža, ako kňaz a služobník Ježiša Krista, nepretržite na oltári Eucharistie dejín sa odvážil úplne a dokonale odovzdať Bohočloveku, ako sa odovzdal celkom Kristus Otcovi, aby sa v ňom celkom a dokonale mohol odovzdať ním  vykúpenému človekovi. A pretože spoznal nedostižný vzor toho odovzdania sa vo „Fiat“ Bohorodičky  Panny Márie, chcel sa Ján Pavol II. cez jej ruky zveriť úplne jej Synovi. Ako to už bolo naznačené  v jeho pápežskom embléme „Totus Tuus“, dal tomu aj verejný výraz. To je ďalší aspekt jeho požehnaného pontifikátu.

Osobná integrita, jeho duchovný životný štýl, neúnavná aktivita za sociálnu spravodlivosť, pokoj a ľudské práva, to prináša  dodnes Jánovi Pavlovi aj v necirkevných kruhoch vysoké uznanie. To v časoch, kedy fungujúce elity v politike a hospodárstve rapídne na hodnovernosti strácajú, nie je málo.

Pápež – ako námestník Petrov – pokladal sa za svedka nádeje, ktorá patrí všetkým a podáva sa ďalej všetkým (porov. 1 Pt 3, 15). Zmyslom jeho mnohých apoštolských ciest je túto nádej v rozličných kontextoch dosvedčovať a tak v miestnych cirkvách vieru posilňovať. V tomto misionárskom nasadení bol Ján Pavol II. celkom podobný nadšeniu apoštola národov, sv. Pavla. Ani jemu nie je zaťažko posolstvo viery prostosrdečne  zvestovať na „moderných areopágoch“ – na fórach politiky, vedy a kultúry a  projekt novej evanjelizácie, ako sa len dá, posúvať dopredu. Pritom – užívajúc klasické komunikačné média – takmer virtuózne využíval nové média ako prostriedok, ktorým sa viera dostáva ďalej.

Pri prvej  návšteve Česko-Slovenska  21. apríla 1990 na Pražskom hrade pri stretnutí s predstaviteľmi kultúrneho a intelektuálneho sveta povedal slová, ktoré znejú po skoro 30. rokoch takmer prorocky: „Bez transcendentna, bez presného zmyslu zostáva každá kultúra žalostným fragmentom ako babylonská veža. Nedá sa budovať kultúru a zabudnúť či kŕčovito odmietať to, čo je cultus – úcta, uctievanie. Nekultúrny človek a nekultúrny národ je človek a národ bez úcty k sebe, k blížnemu, k svetu, k Bohu … Stretávame sa dnes na troskách jednej z mnohých babylonských veží ľudských dejín. Stavba tej spoločnosti nemala transcendentálnu, duchovnú hĺbku. Každý pokus vystaviť spoločnosť, kultúru, ľudskú jednotu a ľudské bratstvo na odmietnutí úcty k spoločnému Otcovi a jeho poriadku plodí, tak ako v Babylone, rozdelenie ľudí a zmätenie jazyka. A dnes je veľmi potrebné hľadať spoločný jazyk a nové porozumenie, zbúrať všetky múry rozdeľujúce ľudí a národy, mobilizovať všetky duchovné a mravné sily pre život ľudstva v treťom tisícročí“.

Nemožno poprieť, že  pontifex z Poľska zasiahol aj do politickej sféry. Práve pre svoje presvedčenie o Bohu, Kristovi, kultúre a dejinách mohol pápež  dokázateľne urýchliť pád komunizmu, aj keď  proti „po zuby ozbrojenému systému“ nemal naporúdzi nič iné iba slová a symbolické gestá, samozrejme nevynímajúc silu v Božiu prozreteľnosť, o ktorej  nezapochyboval ani v tomto prípade. Proti známej výsmešnej výzve Stalina: „Koľko divízií má pápež?“ – sa postavil proti výzve, ktorá spoznala a rozumela moc pravdy v dejinách.
„Čo sa vo východnej Európe v posledných rokoch udialo,“ píše v r. 1992 prezident a tajomník komunistickej strany  ZSSR  M.  Gorbačov, „nebolo možné bez tohto pápeža, bez veľkej – aj politickej roly, ktorú vo svetovom dianí zohral Ján Pavol II. To je moje presvedčenie o dôležitosti, akú mal v tých rokoch a ako konal pápež Ján Pavol II. … Stojíme pred mimoriadnou osobnosťou. Nerád by som preháňal. Ale mám zvláštny pocit, akoby z toho muža vychádzala energia, vďaka ktorej človek oproti nemu pociťuje hlboký pocit dôvery.“

Ján Pavol II. proti ateistickej štátnej ideológii vždy pripomínal slobodu svedomia, viery a kultúry. Bol neochvejne presvedčený, že viera v Boha môže skutočne zmeniť svet. Viera v Boha, ktorá sa zjavila vo svete v osobe a diele Ježiša Krista, je oslobodzujúca. Existuje pravda, hoci aj za mlčaním a je to oslobodzujúca pravda. Tiež takýto pohľad  Jána Pavla II. na dobro a budúcnosť človeka má ešte ďalší dôležitý aspekt: cestu k ľudskému pokroku, aj napriek inému pohľadu sveta, vidí v sebaobetovaní. Že nikto z nás nie je príčinou svojej vlastnej existencie, je pre najvyššieho pastiera Cirkvi oveľa viac ako elementárnou biologickou skutočnosťou. Je to skutočnosť, ktorá – keď človek o tom rozmýšľa kriticky a svedomito – odhaľuje hlbokú pravdu o ľudskej osobe, že nájdeme pravdu o nás samých, tým, že sa urobíme darom pre druhých, tak ako náš vlastný život je darom pre nás. To moje „ja“, ktoré sa odovzdáva a nie to „ja“, ktoré samo seba utvrdzuje, je to pravdivé ľudské „ja“.

V dobe, v ktorej genetickí výskumníci a  bio-medici nezakryte pochovávajú fantázie o nesmrteľnosti – „Ak my nebudeme hrať boha, kto potom?“ (James Watson) – a zákonodarstvo niektorých zemí, že „humanitárny“ projekt likvidácie utrpenia a postihnutosti môže sám dôjsť k likvidácii trpiacich a postihnutých, je svedectvo nezlomnej následnosti pápeža markantným kontrapunktom.

Telesné slabosti sťažujúce pápežovi poslanie v posledných rokoch jeho pozemského života ho obmedzovali, ale nerobili ho nemožným. Teleobraz k zemi nahnutého muža v bielej reverende, či na papamobile, ktorý sa svojmu úradu neodvratne upísal, si razil vyzývavo cestu cez kult mladosti a tela v štýle „live“ a reklamy. Západným spoločenstvám, ktoré nevyhnutnosť staroby a smrti radi zatláčajú a umieranie častejšie a častejšie riešia v anonymných inštitúciách, nastavil starnúci pápež pohodu narúšajúce zrkadlo. On, ktorý začínal v plnej sile, „pózoval“ aj v slabosti v médiách a dosvedčoval, že k ľudskej existencii patria choroba, bolesť a – nakoniec – na človeka sa tlačiace stretnutie so smrťou.

„Láska bez transcendencie je láskou bez tela“ –  vyjadril sa múdro lekár a spisovateľ, konvertita Pavol Strauss. V slabosti pápeža dosvedčuje práve telo lásku ku transcendencii, a to až do krajnosti. V tomto svedectve spočíva však sila slabosti, o ktorej v súvislosti s krížom uvažuje  apoštol Pavol v Liste Korinťanom: … „my však ohlasujeme  ukrižovaného Krista“…  (porov. 1 Kor. 20-31). Preto sa pápežova bolestná cesta neskončila abdikáciou. Jeho utrpenie má pre život Cirkvi i sveta význam, ktoré ťažko môžu zaznamenať aj najvynikajúcejšie svetové agentúry. „Božie kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (porov. Jn 18, 36) tu platí viac ako inokedy.

Môže to byť niekedy veľmi bolestné a ťažké, ako to bolo aj v prípade utrpenia chorého a starnúceho pápeža, ale zabudnúť, ako to vlastne Kristova Cirkev hlása od začiatku, že dejiny človeka sú Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním vykúpené, že Kristovo kráľovstvo existuje: Christus regnat – tak znie základné posolstvo Cirkvi. Regnavit a ligno Deus. Trónom Cirkvi je síce vždy kríž, ale je to Kristov kríž, kríž víťazstva pravdy, a v to pápež Ján Pavol II. neochvejne veril. To vlastne potvrdzuje cestu, ktorou išiel Karol Wojtyla ešte skôr ako bol najvyšším pastierom Cirkvi. Svedčia o tom aj slová už citovaného blízkeho spolupracovníka T. Styczňa: „Na Katolíckej univerzite v Lubline všetci sme vídavali, že „náš profesor“ v tichosti kaplnky uršulínok, na Ulici Narutowicza 10, denne sa modlieval  krížovú cestu“.

Keď  spomíname na tohto veľkého pápeža, nemôžeme vidieť len obyčajné spojenie mien, ktoré mal po veľkých apoštoloch, ale musíme toto spojenie mien vidieť aj v jeho živote a činnosti: sv. Ján – jediný učeník, ktorý spolu s Ježišovou Matkou stál pod krížom, lebo on „veril láske“; takisto myslíme aj na sv. Pavla, ktorý stretol zmŕtvychvstalého Krista na ceste do Damašku. Pavol nám zanechal aj toto svedectvo o Kristovi v ňom: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 19-20). A k tomu ešte pridáva: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16).“

V tomto zmysle pápež  absolvoval 104 pastoračných návštev mimo Talianska a ďalších 146 v rámci Talianska. Na Slovensko prišiel trikrát (v roku 1990, 1995 a 2003). Ako biskup Ríma navštívil 317 z 333 miestnych farností.

Ján Pavol II. rozumel svetu a dnešnému človeku. Svojím postojom neohrozene poukazoval na skutočnosť,  že keď sa moderný človek klania falošným bohom kultúra života sa nútene zdeformuje. To je vlastná príčina, prečo sa vyvíjalo 20. storočie takto, ako sme boli  toho svedkami. Ľudia zabudli na Boha a tým, že zabudli na Boha, zabudli na to, kým boli a čím boli – a mohli byť.

Slovanský pápež, ako najvyššia cirkevná autorita, sa prejavil aj ako osobnosť,  ktorá rozumie Európe. Možno to cítiť aj z apoštolského listu Egregaiae virtutis, ktorým vyhlásil slovanských vierozvestov sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy (1980). V tomto zmysle rozumel aj Slovensku a jeho dejinám. V Nitre-Janíkovciach na stretnutí mládeže (30. 6. 1995) povedal: „Nitra nám hovorí o prvom tisícročí. Tu neďaleko stál prvý kresťanský kostol v celej stredovýchodnej Európe. Tu sa od roku 828 pšeničné zrno stáva v Eucharistii Telom Kristovým… Preto som túžil navštíviť Nitru. Ešte za života svätého Metoda tu bola zriadená diecéza. Katedrálny chrám, ktorý sa vypína nad mestom, je jedným z najstarších biskupských sídel medzi slovanskými národmi… Drahí priatelia, uvedomte si, aký neoceniteľný je dar, ktorý ste dostali od Boha. Dostal sa k vám po dlhej ceste generácií od čias svätého Cyrila a Metoda. Prijmite ho v zodpovednej slobode a usilovne ho zveľaďujte!“

Buďme mu za to nielen vďační, ale usilujme sa napĺňať ducha jeho obety!

Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.