Každé výročie, oslavy, narodeniny, môžu byť príležitosťou k zamysleniu, hodnoteniu, k úvahe o zmysle, o plánoch, o cieľoch i o prostriedkoch na ich dosiahnutie, ako aj o dosiahnutých výsledkoch. Toto platí pre výročia jednotlivcov, pre celé spoločenstvá a aj pre inštitúcie. Samozrejme, že pritom sa nevyhnutne vynára najprv potreba ujasniť si, čo považujem za svoj cieľ, za zmysel môjho života a môjho konania, mojej existencie.

Načo som vlastne na tomto svete? K čomu má nasmerovať môj život, moju činnosť? Má môj život, moja činnosť zmysel? A ak ho má, ako tento zmysel môžem nájsť, čo mám robiť, aby som ho dosiahol? Na túto otázku môžu hľadať odpoveď antropológovia, sociológovia, filozofi, – ale v podstate si ju vedome, alebo podvedome kladie každý človek.
Existujú stovky rád a odporúčaní, celé knižnice kníh – bestsellerov, teda dobre sa predávajúcich, viac-či menej použiteľných návodov na šťastný život, na sebarealizáciu, na zmysluplné a zodpovedné správanie. Vo víre všetkých návodov a odporúčaní si veriaci človek ale uvedomuje, že všetky tieto úvahy nestačí robiť len z čisto prirodzeného, pragmatického hľadiska, ale je pritom potrebné brať ako kritérium aj istý nadprirodzený, duchovný rozmer človeka.

Tento duchovný rozmer vychádza z východiskového predpokladu, že môj život nie je len dielom náhody a zhlukom chaotických situácií alebo inštinktívnych krokov, a jeho zmyslom nie jen uspokojenie bezprostredných fyzických potrieb, ktoré môžu byť prípadne sublimované, či prenesené aj do istej intelektuálno-psychologickej roviny. Tento predpoklad zodpovedá najhlbšej ľudskej túžbe i predstave zmysluplnosti vlastnej existencie, ktorá by presahovala bezprostredný fyzicky ohraničený rozmer. Veriaci človek, v súlade s týmto všeľudským presvedčením vychádza pri hľadaní zmyslu svojho života z predpokladu, že život človeka je v jeho najhlbšej podstate možné pochopiť a zmysluplnejšie žiť ak sa chápe v bytostnom vzťahu k tomu najvyššiemu Bytiu, teda k tomu prapôvodnému Pôvodcovi, Udržiavateľovi a Zavŕšiteľovi všetkého, ktorého nazývame Boh.

Veriaci človek si kladie otázku v akej miere a akým spôsobom jeho túžby, skutky, plány, ciele a prostriedky sú v súlade s Božou vôľou, s jeho plánom pre každého človeka, ako ho môžu priviesť k dosiahnutiu jeho posledného cieľa. O Božej vôli, o hlavnom Božom príkaze nás poučil Boží syn Ježiš Kristus, slovami: “Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!” “Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!” Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto niet.“ Mk 12, 30-31. Láska je teda prvým a najhlavnejším Božím príkazom. A akým spôsobom ma láska privedie k pochopeniu a uskutočneniu zmyslu môjho života a celého bytia?

Svätý Ignác vo svojich Duchovných cvičeniach poskytuje na túto všeľudskú základnú otázku geniálne jednoduchú odpoveď, ktorá prešla do všetkých nasledujúcich katechizmov a ktorú by sme mohli označiť za jeden z najjednoduchších návodov na skutočne šťastný život, teda na život v jeho plnosti, ktorá sa nevyčerpáva len v terajšej forme fyzického pozemského života, ale presahuje k Bohu, do večnosti, pre ktorú sme určení.

„Človek je stvorený, aby Boha chválil, vzdával mu úctu a slúžil mu a tak si spasil dušu; a ostatné veci sú stvorené pre človeka, aby mu pomáhali dosiahnuť cieľ pre ktorý je stvorený.“
Z toho vyplýva, že človek ich (stvorenia) má natoľko používať, nakoľko mu pomáhajú k cieľu a natoľko sa ich zriekať, nakoľko mu v tom prekážajú.

To čo platí o jednotlivcovi, môžeme aplikovať aj na jeho diela, na všetky prejavy jeho schopností, na zmysel a cieľ jeho výtvorov. Každý výtvor ľudského ducha, popri svojom bezprostrednom cieli napĺňa svoj najvyšší zmysel vtedy, ak pomáha človeku dosiahnuť jeho prirodzený i nadprirodzený cieľ. Platí to tak pre materiálne diela, ako aj pre nehmotnú tvorbu ľudského ducha.
Túto skutočnosť si môžeme a chceme viacej ozrejmiť dnes, keď pri tejto svätej omši ďakujeme za 10 rokov činnosti televízie Lux, tohto nástroja evanjelizácie prostredníctvom moderného prostriedku – televízie. Televízia jej jedným z najrozšírenejších prostriedkov modernej masovej komunikácie a spoločne s inými komunikačnými prostriedkami má svoje poslanie aj pri ohlasovaní evanjelia.

Komunikácia je od počiatku ľudstva jedným z charakteristík človeka. Sme stvorení na to, aby sme komunikovali so svojimi blížnymi, aby sme komunikovali s Bohom. Komunikácia je prejavom lásky a teda miestom možného napĺňania najhlavnejšieho Božieho príkazu. Dnešné prvé čítanie pri opise chaosu pri vzniku babylonskej veže poukazuje na to, ako pýcha, ktorou chcel človek akoby pokoriť nebo, ho nakoniec vedie k strate schopnosti rozumieť si navzájom, k rozptýleniu sa po celej zemi, k roztrateniu a odcudzeniu sa navzájom. A v evanjeliu vidíme zasa, ako Kristus ohlasuje príchod svojho Svätého Ducha, ktorý sa stane prameňom živej vody pre tých , ktorí v neho uverili. V deň Zoslania Svätého Ducha ohnivé jazyky nad hlavami Apoštolov zídených na modlitbe spolu s Ježišovou matkou Máriou sa stali viditeľným znakom nového zjednotenia jazykov ako znaku novo obnoveného ľudstva komunikujúceho medzi sebou i s Bohom – veď ohlasovanie apoštolov všetci poslucháči, hoc z rôznych národov každý počul vo svojom vlastnom jazyku.

Komunikácia vytvára jednotu, je znakom napĺňania najvýsostnejšej ľudskej schopnosti, ktorá je Božím darom, schopnosti zdieľať svoje myšlienky, svoje slová, svoj život. Jednou z osobitných foriem takéhoto zdieľania je aj činnosť masovokomunikačných prostriedkov.

Nad správnym používaním komunikačných prostriedkov sa cirkev zamýšľala už na II. Vatikánskom koncile v dekréte Inter mirifica vedomá si toho, že tieto prostriedky, ak sú správne používané, preukazujú ľudstvu veľmi cenné služby, lebo účinne napomáhajú osvieženie a obohatenie ducha, ale aj šírenie a upevňovanie Božieho kráľovstva, ale takisto majúc na zreteli skutočnosť, že ľudia ich môžu používať i proti plánom Boha Stvoriteľa na svoju vlastnú ujmu.“ (porov. IM 1)

Pripomeňme si teda pri tejto dnešnej príležitosti niektoré zásady učenia Cirkvi z tohto dekrétu od vydania ktorého už síce uplynulo takmer 55 rokov, ale ktorý nič nestratil zo svoje aktuálnosti dodnes. Možno práve naopak – veď predsa žijeme v čase, keď sa už bežne hovorí o tom, že žijeme v dobe mediakracie, teda takej vlády masmédií, ktoré nielen informujú verejnosť, ale aj zásadným spôsobom formujú a ovládajú verejnú mienku. Nikto predsa dnes nepochybuje o tom, že médiá majú k dispozícií sofistikované možnosti a schopnosti usmerňovania verejnosti podľa zámerov a cieľov tých, ktorí sú ich tvorcami, ideovými autormi a realizátormi.

Za bývalého režimu koloval vtip o tom, ako informovala sovietska agentúra o výsledku šprintérskych pretekov medzi dvoma pretekármi, 1. tajomníkom sovietskeho ústredného výboru a americkým prezidentom. Keďže vyhral americký prezident, TASS vraj priniesol správu, že v pretekoch sa sovietsky bežec umiestnil na krásnom druhom mieste a americký prezident skončil predposledný. A v podstate sa nič nedalo namietať, pretože aj táto správa bola, technicky vzato, pravdivá, len výsledný dojem bol nasmerovaný podľa priania ústredného výboru. Ale nejde tu len o staré vtipy o priehľadnej forme primitívnej manipulácie. Od čias týchto vtipov aj mediálny svet pokročil vo svojich schopnostiach – a to v každom ohľade, aj keď pritom stále platí ona povestná hláška zo starého westernu: „záleží na tom, ako sa každá historka podá“.

Preto II. Vatikánsky koncil pripomína, že „správne používanie týchto prostriedkov si teda bezpodmienečne vyžaduje, aby všetci, ktorí si nimi slúžia poznali smernice mravného poriadku a svedomite ich uplatňovali na tomto poli. Preto nech venujú pozornosť obsahu, ktorý sa podáva podľa osobitnej povahy každého z týchto prostriedkov. Zároveň nech majú na zreteli všetky sprievodné okolnosti – cieľ, osoby, miesto, čas atď. –, v ktorých sa komunikácia uskutočňuje a ktoré môžu upravovať alebo úplne meniť jej mravnú hodnotu. Medzi tieto činitele patria aj účinky, ktoré charakterizujú každý z týchto prostriedkov, totiž ich účinnosť, ktorá môže byť taká silná, že ju ľudia – najmä ak nie sú pripravení – iba ťažko môžu spozorovať, ovládať a prípadne aj odmietnuť“. (IM 4)

Medzi dôležité aspekty používania masovokomunikačných prostriedkov patrí zladenie práva na informácie s povinnosťou na zachovanie pravdy a spravodlivosti, ale aj cti a dôstojnosti osôb, ktorých sa informácie týkajú i ktorým sa podávajú. Opäť môžeme citovať slová dekrétu Inter mirifica, ktorý pripomína, že „verejné a včasné správy o udalostiach a faktoch poskytujú ľuďom primerané a stále nové poznatky, ktoré im umožňujú účinnejšie prispievať k spoločnému dobru a ľahšie napomáhať vzrastajúci pokrok celej spoločnosti. Ľudská spoločnosť má teda podľa daných podmienok právo na vhodné informovanie tak jednotlivcov, ako aj spoločnosti. Správne uplatňovanie tohto práva vyžaduje, aby bola komunikácia vzhľadom na obsah vždy pravdivá a pri zachovaní spravodlivosti a lásky úplná. Čo sa týka spôsobu, má byť okrem toho slušná a primeraná, čiže má svedomite zachovávať mravné zákony a legitímne práva a dôstojnosť človeka pri získavaní i pri zverejňovaní správ. Lebo nie každá vedomosť je užitočná, kým „láska buduje“ (1 Kor 8, 1). (IM 5)

Pravdivosť, spravodlivosť, úplnosť pri zachovaní lásky. Ale aj slušnosť a primeranosť zachovávajúca mravné zákony a práva, ako aj dôstojnosť človeka pri získavaní a zverejňovaní informácií. Tieto princípy by sme mohli považovať za základný morálny kódex, ktorý by mal byť vpísaný do srdca každého účinkujúceho v dlhej reťazi činností, ktoré prispievajú k tvorbe informačných a mediánych programov. A jeho dodržiavanie by malo byť kritériom hodnotenia jednotlivých médií aj zo strany ich prijímateľov.

Pretože aj prijímateľ informácií na dnešnom mediálnom trhu, teda každý z nás, má svoj diel zodpovednosti na jeho fungovaní, na jeho kvalite. Každý z nás by si mal v duchu úprimne odpovedať na otázku: Aký typ informácií vyhľadávam a uprednostňujem? Čím denne sýtim svoj, zrak, sluch, myseľ? Vedie ma pri vyhľadávaní informácií, ale aj pri mojej komunikácii, dnes stále kreatívnejšími médiami a sociálnymi sieťami skutočná túžba po poznaní, vzdelaní, informovanosti, alebo vyhľadávam niečo čo bude len lahodiť povrchnej zvedavosti, alebo dokonca len dráždiť najhlbšie pudy a temné vášne.

Z toho samozrejme nevyplýva, že informácie by sa mali podávať len o samých pekných a príjemných, komfortných udalostiach a veciach. Práve naopak. Niekedy je nevyhnutné informovať aj o rodiacom sa, šíriacom sa a pretrvávajúcom zle.
Aj k tejto otázke sa vyjadril Koncil, keď pripomína, že „opis a predstavovanie zla môže nepochybne aj prostredníctvom spoločenských komunikačných prostriedkov viesť k dokonalejšiemu poznaniu a skúmaniu človeka, ako aj s primeranou dramatickou pôsobivosťou zdôrazniť krásu pravdy a dobra. Aby to však neprinieslo dušiam viac škody ako úžitku, aj tu je potrebné dôsledne zachovávať mravné normy, najmä ak ide o veci, ktoré si vyžadujú patričnú úctu alebo ktoré v človeku, zranenom dedičným hriechom, ľahšie prebúdzajú zlé žiadosti.“ (IM 7).
Schopnosť rozlišovať ba nás mala viesť k t rozvíjaniu schopnosti vyberať si typ médií aj na základe spôsobu ich práce s informáciami. V tejto súvislosti stojí za to opäť citovať koncilové slová:
„Všetkých používateľov, t. j. čitateľov, poslucháčov a divákov, ktorí podľa svojho osobného a slobodného výberu prijímajú informácie a programy rozširované týmito prostriedkami, zaväzujú osobitné povinnosti. Správny výber totiž vyžaduje, aby v plnej miere napomáhali všetko, čo sa vyznačuje čnosťou, vedou a umením, a vystríhali sa všetkého, čo by mohlo im samým spôsobiť duchovnú ujmu, alebo im dať na to príležitosť, prípadne čo by mohlo pre zlý príklad uviesť do nebezpečenstva iných alebo by brzdilo dobrú komunikáciu a napomáhalo zlé.“

Je zaujímavé ako už pred polstoročím si boli konciloví otcovia dobre vedomí toho, že túžba po zisku ako hlavné, ba výlučné kritérium mediálnej činnosti vedie k brzdeniu dobrej komunikácie a k šíreniu sa zla v mediálnom priestore. Podľa ich učenia sa „to obyčajne stáva, ak sa uprednostňujú podnikatelia, ktorí sa pri používaní týchto prostriedkov riadia výlučne kritériami zisku (IM 9).

Preto je aj dnes potrebné slovami koncilu pripomenúť, že „zvláštnu morálnu zodpovednosť za správne používanie spoločenských komunikačných prostriedkov majú novinári, spisovatelia, herci, režiséri, producenti, poskytovatelia finančných zdrojov, distribútori, majitelia zábavných podnikov, predavači, ďalej kritici, ako aj všetci, ktorí majú akúkoľvek účasť na príprave a šírení výsledkov tvorby. Je totiž očividné, akú veľkú a veľmi vážnu zodpovednosť treba pri terajšej situácii ľudí pripisovať tým, ktorí svojimi informáciami alebo podnetmi môžu nasmerovať ľudstvo buď na správnu, alebo na zlú cestu. Preto majú usmerňovať svoje ekonomické, politické a umelecké záujmy takým spôsobom, aby sa nikdy nestavali proti spoločnému dobru.“ (IM 11).

Táto zvláštna morálna zodpovednosť o ktorej hovorí koncilový dokument nadobúda osobitnú dôležitosť v prípade mediálnych pracovníkov aj preto, lebo v skutočnosti ich činnosť – samozrejme majúc tu na mysli činnosť médií v slobodnom svete, – zväčša nepodlieha inej kontrole, než kontrole vlastného svedomia. Preto je tak dôležité, aby ľudia, ktorí v skutočnosti ovládajú prostredníctvom médií myslenie iných ľudí, mali správne formované vlastné svedomie. Osobný hodnotový profil pracovníka médií sa nevyhnutne odráža na jeho práci – v pozitívnom ale i v negatívnom zmysle. Finálny prijímateľ komunikácie a informácie – čitateľ, divák, poslucháč, v skutočnosti nemá reálny vplyv na založenie a personálne zloženie nejakého média, neovplyvňuje priamo zostavenie redakčnej rady, nemôže novinára, ktorý manipuluje informácie, nečestne selektuje správy, či ktorý sa inak previňuje proti dobrám mravom jednoducho odvolať, alebo mu zrušiť funkciu. Politika, ktorý stratil dôveru svojich voličov je možné vypískať, prinútiť k spoločenským tlakom k demisii, alebo pri najbližších voľbách jednoducho nevoliť, ale v prípade majiteľov a pracovníkov médií tomu tak celkom nie je. Poskytuje sa im dôvera v nádejí, že im ide vždy o dobro, pravdu a spravodlivosť.
Majitelia a tvorcovia informačných tokov, a teda, v skutočnosti, najvplyvnejší ľudia moderného sveta, nie sú demokraticky volení, často nepoznáme ani ich mená, väčšinou formálne nedefinujú svoje ideologické pozadie a preto nedokážeme priamo oceniť nakoľko ich osobné preferencie a ich dlhodobé ideové, politické a ekonomické ciele ovplyvňujú výber informácií poskytovaných verejnosti, či iný spôsob formovania verejnej mienky. Jediná možnosť kontroly zo strany prijímateľa je tá, že média, ktoré sa dokázateľne správajú nedôveryhodne a manipulatívne, či morálne deformujúco prestane podporovať a to najjednoduchšie tým, že ich prestane, odoberať, kupovať, pozerať a počúvať, že ich bude cieľavedome ignorovať. Samozrejme, na to človek potrebuje istú vyspelosť, zrelosť, vytrvalosť. Tým síce možno nezabráni, aby ten, kto je ochotný investovať do akejkoľvek formy dezinformačnej a manipulatívnej mediálnej činnosti nepokračoval vo svojom zlom úmysle, ale aspoň sa mu naň nebude skladať zvyšovaním sledovanosti a z nej vyplývajúcim finančným ziskom.

Na druhej strane je opäť možnosťou, ba úlohou každého človeka, ktorému záleží na tom, aby boli moderné komunikačné prostriedky používané v súlade s kritériami dobra, pravdy, spravodlivosti, úcty a lásky, podporovať tie médiá, ich tvorcov a prevádzkovateľov i všetkých zodpovedných a ľudsky i profesionálne zodpovedných mediálnych pracovníkov, ktorí pri svojej práci sledujú verejné, spoločné dobro, ktorí si zodpovedne plnia aj svoju úlohu strážcov občianskej, náboženskej i politickej slobody, prispievajú k pozitívnemu formovaniu medziľudských vzťahov a ktorých tvorba zušľachťuje prijímateľa a vedie ho k poznaniu pravdy a k túžbe po nasledovaní a šírení dobra.
V tejto súvislosti sa vynára otázka, aká je úloha predstaviteľov verejnej moci vo vzťahu k médiám. Je zaujímavé vidieť, že aj na túto tému sa vyjadril II. vatikánsky koncil, keď hovorí, že „občianska moc … má na základe svojho poslania chrániť a zabezpečovať pravdivú a správnu slobodu informácií – najmä slobodu tlače –, ktorú moderná spoločnosť bezpodmienečne potrebuje, aby sa mohla rozvíjať. Má napomáhať náboženské, kultúrne a umelecké hodnoty a zaistiť prijímateľom týchto programov slobodné uplatňovanie ich zákonitých práv. Okrem toho má podporovať najmä také iniciatívy, ktoré sú veľmi užitočné predovšetkým pre mládež a bez podpory by sa nedali uskutočniť. Napokon má verejná moc – ktorá sa právom stará o zdravie obyvateľstva – povinnosť vydávaním a svedomitým uplatňovaním zákonov konať spravodlivé a rozvážne opatrenia, aby zo zlého používania týchto prostriedkov nevznikli vážne nebezpečenstvá pre verejnú mravnosť a rozvoj spoločnosti. Táto bdelosť vôbec nie je namierená proti slobode jednotlivcov ani organizácií, najmä ak chýba spoľahlivá záruka zo strany tých, čo narábajú týmito prostriedkami profesionálne.
Osobitnú pozornosť treba venovať tomu, aby mladí boli chránení pred tlačou a programami ich veku škodlivými“ (IM 12)

Niekto by si mohol pri tejto dnešnej výročnej spomienke televízie Lux položiť otázku – načo je Cirkvi televízia? Apoštoli nemali televíziu a predsa dokázali ohlasovať evanjelium. Nie je to mrhanie peňazí? Nedali by sa radšej použiť na charitu? Nie je to vopred prehratý boj s konkurenčne neporovnateľne silnejšími verejnoprávnymi a ešte silnejšími komerčnými médiami? Aj na takéto pochybovačné otázky nájdeme odpoveď v dokumente Inter mirifica, ktorý pripomína:
„Katolícka cirkev, ktorú Kristus Pán založil, aby priniesla spásu všetkým ľuďom, má naliehavú povinnosť ohlasovať evanjelium. Preto sa cíti viazaná úlohou hlásať posolstvo spásy aj pomocou spoločenských komunikačných prostriedkov a učiť ľudí, ako ich správne používať.
Cirkev má teda prirodzené právo používať a vlastniť všetky tieto prostriedky, pokiaľ sú potrebné alebo užitočné pri kresťanskej výchove a pri akejkoľvek jej činnosti v záujme spásy duší. Duchovní pastieri majú zase povinnosť poučovať a viesť veriacich tak, aby aj pomocou týchto prostriedkov pracovali na spáse a zdokonaľovaní samých seba i celej ľudskej rodiny.
Avšak je predovšetkým úlohou laikov naplniť tieto prostriedky humánnym a kresťanským duchom, aby plne zodpovedali veľkým očakávaniam ľudstva, ako aj Božím plánom.“ (IM 3)

Ak sme si teda na úvod kládli otázku, aký je zmysel, cieľ existencie a činnosti nejakého človeka, alebo aj nejakého spoločenstva a inštitúcie, myslím si, že toto nahliadnutie do cirkevného učenia týkajúceho sa masovokomunikačných prostriedkov je dobrým zrkadlom nastaveným aj televízii LUX, ktorá si pripomína 10. výročie svojej činnosti. Táto televízia je cieľavedome a vyhranene orientovaná ako nástroj evanjelizácie, ako miesto informácie o živote cirkevného spoločenstva a súčasne prostriedok duchovnej formácie. V slovenskom mediálnom priestore má svoje stabilné miesto a je len na nás, či jej svojou podporou vytvoríme podmienky na ďalšie skvalitňovanie ponúkaných programov a teda, či jej pomôžeme stávať sa stále kvalitnejším nástrojom ohlasovania blahozvesti.

Toto je naše prianie pri tejto jej 10. výročí vzniku, na tento úmysel sa modlíme aj pri pokračovaní tejto sviatostnej obety svätej omše.