Kde na to berú? Naďoví Demokrati a ich „transparentné“ prežívanie

Podozrivé ticho okolo Demokratov

V predvolebných debatách sa riešia dôchodky, migrácia aj vojna na Ukrajine. Ale otázka, ako sa financujú politické subjekty, ktoré nezískali ani percento, sa nerieši. Demokrati sú ukážkovým príkladom: nemajú štátne peniaze, ani hmatateľnú podporu voličov, no politicky prežívajú. Ako je to možné?

Zatiaľ čo po volebnom fiasku viaceré menšie strany upadli do zabudnutia, Demokrati pod vedením Jaroslava Naďa záhadne fungujú ďalej. Bez štátneho príspevku, so stratovými firmami za chrbtom, bez členskej základne, no s profesionálne organizovaným PR a aktívnou terénnou prácou. Odkiaľ na to berú?

To je základná otázka, ktorá však v slovenských hlavnoprúdových médiách nezaznieva. A už vôbec nie z úst politických mimovládok strážiacich transparentnosť, ktorí si inak radi posvietia aj na sto eurový dar od starostu susednej obce. Prípad Demokratov si takýto audit zatiaľ nevypýtal. Ale máme dôvody si ho vynútiť. A máme dôvody domnievať sa, že niekto má záujem, aby táto značka politicky prežívala.

Strana, ktorá sa nezaplatí

Z výročnej správy Demokratov za rok 2023 vyplýva, že ich transparentné financovanie stojí na niekoľkých osobných príspevkoch: desaťtisíce od právnika Pavla Nechalu, tisíce od Viliama Novotného a symbolických 1 550 eur od Jaroslava Naďa. To však v nijakom prípade nemohlo pokryť predvolebnú kampaň, ktorá patrila k najdrahším v krajine. Len v predkampani podľa transparentného účtu napríklad zazmluvnili marketingové služby za viac než 10-tisíc eur, čo je len špička ľadovca.

Podľa záverečnej správy o nákladoch na volebnú kampaň zverejnenej Ministerstvom vnútra SR minuli Demokrati vyše 2,13 mil. €, z toho len 1,5 mil. € prešlo transparentným účtom. Analýza výdavkov podľa ich transparentného účtu ukazuje nasledovné:

Ďalších 600 tisíc eur vynaložili v tzv. predkampani, ktorá nepodlieha priamemu dohľadu, ale mala by byť priznaná vo výročnej správe.

Na tomto mieste je však namieste aj výčitka smerom k samotným zákonodarcom. Pravidlá nastavené zákonom totiž umožňujú, aby politické subjekty nemuseli predkampaň financovať cez transparentný účet. V dôsledku toho tak nie je možné verejne kontrolovať všetky výdavky, ktoré ovplyvňujú volebný výsledok. Práve táto zákonná „diera“ umožnila aj Demokratom legálne vykázať rozdiel medzi transparentným účtom a celkovými nákladmi uvedenými v záverečnej správe.

Strana, ktorá nezískala žiadny volebný výsledok a teda ani štátny príspevok, je po volebnom debakli zadlžená a nemá reálny finančný zdroj na svoje aktivity. Napriek tomu ich po volebných kampaniach do NR SR aj do Európskeho parlamentu ďalej intenzívne rozvíja. To je objektívna realita, ktorá si zasluhuje pozornosť.

A možno aj vysvetlenie: za takto fungujúcou politickou značkou môžu stáť neformálni podporovatelia z prostredia mimovládnych organizácií, zahraničných štruktúr alebo partneri v spriaznených PR a reklamných agentúrach.

Dar z mínusu ako mechanizmus prežitia

Jedným z riešení bolo zdanlivo šľachetné gesto: odpustenie dlhu zo strany firmy Healthcare Advisory Services, ktorá strane Demokratom “darovala” viac ako 50-tisíc eur formou odpustenia pohľadávky. Išlo o firmu v strate, ktorá v roku 2023 vykázala zápornosť hospodárenia -59 752 eur.

Takéto odpustenie je podľa zákona darom a musí byť uvedené v správe. Demokrati ho deklarovali k 8. 11. 2023 – už po volebných výsledkoch, keď bolo zrejmé, že strana nezíska štátny príspevok a teda nebude mať z čoho splatiť svoje záväzky. Odpustiť strane bez politickej sily a v časovej tiesni, to nevyzerá ako kalkul podnikateľa. Skôr ako politické gesto. A to je relevantné z hľadiska verejnej kontroly. Aj v tomto prípade sa natíska záver, že niekto má záujem udržať Demokratov pri živote – aj za cenu ekonomickej straty.

Mlčanie vyvolených

A tu prichádza dôležitá otázka. Kde je Transparency International? Kde je Nadácia Zastavme korupciu? Kde sú investigatívne redakcie? V iných prípadoch stačí podozrenie na nesprávne zaokrúhlený doklad a už sú na stole videá, titulky, analýzy. Až priveľa aktérov, ktorí inak horlivo moralizujú, zrazu mlčí. Prečo?

Otázka je namieste. Ak sa niekto hlási k protikorupčnému hnutiu, nemal by mu prechádzať cez rozpočet ani “dar z mínusu”, ani financovanie predkampane mimo transparentného účtu, ani utajené mechanizmy povolebnej aktivity. Dvojitý meter je na Slovensku už bežný, ale vždy stojí za to ho pripomenúť.

Odpoveď prečo mlčia, keď by mali kričať, sa núka sama: pretože Demokrati sú nositeľmi „správnych“ hodnôt, ich lídri chodia do rovnakých médií, na rovnaké konferencie a majú ideovú blízkosť k tomu istému kruhu aktivistov a analytikov. Tam, kde by pri inej strane zazneli slová o klientelizme či netransparentnosti, zrazu nastáva ticho. A to nie je náhoda.

Kto a prečo drží Demokratov pri živote?

Jaroslav Naď a jeho najbližší spolupracovníci predstavujú zoskupenie, ktoré nenachádza volebnú oporu, no disponuje stabilnými mediálnymi kontaktmi, externými službami a najnovšie aj prienikmi na obecnú úroveň. Odkiaľ sa to financuje, keď strana formálne žije len z členských príspevkov troch ľudí?

Je zjavne nemožné, aby takáto strana prežila len z odpustených pôžičiek a osobných darov. Bez štátnej dotácie, bez majetku, bez ekonomickej základne. Reálne sa preto núka možnosť, že niektorí partneri poskytujú služby na dlh, vopred rátajúc s tým, že Demokrati sa môžu po budúcich voľbách vrátiť do hry. Alebo že sú financovaní inými subjektmi, ktoré nefigurujú vo výročnej správe, no dokážu ich prevádzku pokryť cez tretie strany.

Nielen Naď, ale aj jeho slovo

Dôveryhodnosť Jaroslava Naďa bola v minulosti opakovane spochybňovaná, najvýraznejšie pri afére S-300. Podľa vtedajšieho koaličného partnera Richarda Sulíka klamal Naď všetkým, keď tvrdil, že Slovensko dostane trvalú náhradu za protivzdušný systém, ktorý bol bezodplatne darovaný Ukrajine. Nestalo sa. Slovensko je odvtedy bez plnohodnotnej protivzdušnej obrany.

V takejto situácii je oprávnené pýtať sa, či možno veriť strane, ktorá je personálne a mediálne postavená na človeku, ktorý klamal partnerom, verejnosti a teraz mlčí o skutočných zdrojoch financovania. A odpoveď je menej o právnej kategórii – a viac o zdravom úsudku voliča. Ak niekto dokázal klamať vláde o obrane štátu, prečo by dnes neklamal o pôžičkách a darcoch?

Transparentné ako deklarované?

Demokrati sa prezentujú ako transparentná a hodnotová sila. Ale ak chcú týmto slovom operovať, musia ho naplniť obsahom. A ten dnes chýba. Strana, ktorá formálne žije z drobných príspevkov, ktorá si necháva odpúšťať záväzky stratovými firmami, ktorá vedie aktívnu kampaň aj bez zdrojov, nemôže čakať dôveru. A už vôbec nie automatické ospravedlnenie len preto, že hlása „správne“ hodnoty.

Záverečná otázka je jednoduchá: kto ich financuje? A prečo?

A hoci odpoveď nepoznáme s istotou, indície ukazujú na kombináciu PR sietí, strategických partnerov z tretieho sektora a neformálnych darcov, ktorí vsadili na to, že značka Demokrati sa ešte politicky zúročí. Aj preto sa oplatí sledovať ich pohyby a pýtať sa ďalej.

Transparentnosť na papieri, nie v praxi

Na záver treba položiť jednu zásadnú otázku: ak je strana po voľbách nevoliteľná, zadlžená a bez verejného financovania, a predsa ostáva v politickej hre – kto ju drží pri živote? A prečo?

Odpoveď nie je jednoduchá, ale nie je ani neznáma. Demokrati sú zrejme zaujímavým nástrojom pre silných hráčov z prostredia mimovládneho sektora, diplomatických štruktúr a marketingových firiem. Ich prítomnosť na politickej scéne je možno menej o vízii pre Slovensko a viac o kontrole nad informačným priestorom. Financovanie takejto značky sa dá vygenerovať aj cez stratové firmy, odpustené pôžičky a „neviditeľnú“ podporu.

Slovenská spoločnosť by sa mala prestať pýtať len „koľko stáli bilbordy“ a začať sa pýtať „kto tu vlastne ťahá za nitky“. A v prípade Demokratov už odpoveď možno tušíme.