Bruselská chuť na nové dane

Európska komisia pripravuje nový rozpočet EÚ na obdobie po roku 2028. Nie je to len technická operácia. Komisia po prvýkrát navrhuje, aby si únia vo väčšej miere sama vyberala dane priamo od členských štátov alebo ich občanov. Doteraz bol rozpočet EÚ financovaný najmä z príspevkov členských štátov na základe ich HDP. Po novom chce Komisia zaviesť vlastné “zdroje” – teda v skutočnosti nové dane.

V hre je najmenej päť nových typov príjmov:

30 % z výnosu emisných povoleniek (ETS1) – ide o zmenu, ktorá presmeruje časť výnosov z klimatických povoleniek z rozpočtov členských štátov priamo do Bruselu.

75 % výnosov z uhlíkového cla (CBAM) – občania a firmy zaplatia viac za dovoz ocele, cementu či hliníka z tretích krajín.

Poplatok z nerecyklovaného elektroodpadu (2 €/kg) – členské štáty zaplatia za to, čo nedokážu recyklovať.

15 % zo spotrebnej dane z tabaku – tabakové výrobky sa opäť predražia, aby štáty nahradili výpadok, ktorý si zoberie EÚ.

CORE – paušálna daň pre firmy nad 100 mil. € obratu – dotkne sa stoviek najväčších firiem, ktoré si náklady prenesú na zákazníkov.

Tieto dane nebudú nahrádzaním existujúcich. Budú ich doplnkom. Doteraz bol rozpočet EÚ financovaný z troch hlavných zdrojov: z príspevkov členských štátov podľa HDP (tzv. GNI-príspevky), z colných poplatkov pri dovoze z krajín mimo EÚ (tradičné vlastné zdroje) a z harmonizovaného výnosu z DPH. Zavedením nových daní sa Brusel snaží vytvoriť si samostatné, na štátoch nezávislé príjmy, čím zároveň oslabuje ich suverenitu nad daňovou politikou. Občan tak bude platiť dane štátu a popri tom aj úradu, ktorý nemá priamu demokratickú zodpovednosť voči slovenským voličom.

Navrhovaným zmenám financovania rozpočtu EÚ už stihol vyjadriť podporu aj Európsky parlament. Nie že by sa zvolení zástupcovia pýtali tých, čo si ich na svoje zastupovanie na úrovni EÚ zvolili, svojich voličov.

Zelené dane alebo nákladná ideológia?

Komisia obhajuje nové zdroje ako prostriedok financovania „zelenej transformácie“. No za touto rétorikou sa skrýva ideologický tlak na obyvateľov aj podniky. Zavedenie systému ETS2 – ktorý sa týka palív a vykurovania – je ukážkou klimatickej politiky, ktorá trestá domácnosti namiesto toho, aby motivovala technologický rozvoj.

Občania budú platiť viac za kúrenie, pohonné hmoty, energie – a to aj v krajinách, kde alternatívy jednoducho neexistujú. Mnohí odborníci upozorňujú, že Brusel zavádza klimatické dane skôr ako reálne riešenia. Na stole je teda otázka, či nejde skôr o centralizovanú ideológiu ako o efektívnu politiku.

Kam pôjdu nové dane? Do rozpočtu, kde Ukrajina získa najviac

Nové “vlastné zdroje” nebudú ukladané do zásuvky. Budú smerovať do konkrétneho rozpočtu EÚ, ktorý sa pripravuje na obdobie 2028 – 2034. Predpokladaný objem presahuje 1,9 bil. eur. Práve z tohto balíka má významnú časť ukrojiť štát, ktorý nie je členom EÚ – Ukrajina.

Podľa verejných informácií je pre Ukrajinu vyčlenených najmenej 100 miliárd eur ako priama pomoc.

„S cieľom vyjadriť neochvejnú podporu Únie pre Ukrajinu sa v rokoch 2028 – 2034 môže pre Ukrajinu mobilizovať 100 miliárd EUR. Podpora Ukrajiny bude mať určitý stupeň flexibility vzhľadom na rozsah a nepredvídateľnosť potrieb. Na podporu operácií s vojenskými aspektmi sa bude naďalej vzťahovať Európsky mierový nástroj.“

Okrem toho podľa odhadov expertov (napr. info inštitút, CEPS) môže Ukrajina získať až 260 miliárd eur nepriamo prostredníctvom garancií, dotácií a fondov spojených s integráciou do EÚ. Ide o najväčší presun financií mimo hraníc únie v dejinách európskej integrácie. Podľa štúdie Bruegel (apríl 2024) sú potreby na obnovu Ukrajiny odhadované na 383 mld €, čo predstavuje približne 260 %  jej HDP z roku 2022

Tieto peniaze nebudú smerovať do nemocníc, škôl alebo infraštruktúry členských štátov. Občan EÚ bude platiť viac, ale menej sa mu vráti. Práve tento aspekt vyvolal kritiku v Nemecku, Švédsku aj Maďarsku. Kým sa Brusel pripravuje na zvyšovanie svojich príjmov, členské štáty varujú pred stratou rozpočtovej suverenity.

Kto rozhoduje, ako sa peniaze použijú?

Rozhodovanie o rozpočte EÚ sa dôrazne centralizuje. Väčšina nových príjmov je viazaná priamo na ciele, ktoré definuje Európska komisia. Štáty tak nielenže odvádzajú viac, ale strácajú aj kontrolu nad použitím prostriedkov. Výsledkom bude nie presun kompetencií a rozhodovacích právomocí smerom k národným štátom, ale naopak.

Ani o použití príjmov, ktoré nariadi od občanov vybrať Brusel a ktoré zostávajú členským štátom, nie vždy rozhoduje samotný  štát.

Príkladom je aj systém ETS2 – klimatický poplatok za palivá a vykurovanie, ktorý začne platiť od roku 2027. Hoci výnos z ETS2 ostane formálne štátom, Brusel určuje, na čo sa peniaze môžu použiť. Ide teda o daň bez rozpočtovej slobody. Spotrebiteľ zaplatí viac, ale štát nemá možnosť rozhodnúť, kam tie peniaze investuje.

Boj proti dezinformáciám ako rozpočtová priorita

Na doplnenie obrazu o tom ako „užitočne“ únia nakladá z prostriedkami rozpočtu EÚ svedčí aj tento príklad. Z rozpočtu EÚ v období 2021 – 2027 sa minulo 650 mil. eur na boj proti dezinformáciám a nenávistným prejavom. To zahŕňa dotovanie “nezávislých” overovateľov faktov, mimovládok či univerzitných programov, ktoré formujú verejnú mienku v súlade s oficiálnym naratívom.

Pre mnohých občanov ide o priame ohrozenie slobody slova. Namiesto otvorenej diskusie sa z verejných financií platí cenzúra. A Brusel má ambíciu v tomto trende pokračovať aj v novom rozpočtovom rámci.

Zaplať štátu, únii aj NATO – a nepýtaj sa prečo

Zatiaľ čo súčasná slovenská vláda realizuje konsolidáciu verejných financií na úkor občana, od roku 2028 si svoje začne žiadať aj Brusel. Nové dane, ktoré zavádza EÚ, budú mať dopad na každého jednotlivca, podnikateľa i domácnosť. Popri tom sa však zvyšujú aj výdavky na zbrojenie v rámci spoločných iniciatív EÚ a NATO.

Od členských štátov sa čoraz viac očakáva, že budú investovať minimálne 2 % HDP do obrany. Na júnovom samite NATO bol formálne schválený nový cieľ výdavkov vo výške 5 % HDP na obranu do roku 2035. Tento cieľ má zahŕňať aj výdavky súvisiace s podporou Ukrajiny a s presunom výroby do Európy. Pod týmto presunom treba rozumieť snahu EÚ stiahnuť späť na vlastné územie výrobu strategických technológií, zbraní, polovodičov, batérií či infraštruktúrnych komponentov, ktoré sa dnes vyrábajú prevažne v USA, Číne alebo juhovýchodnej Ázii. Tieto iniciatívy sú zastrešené legislatívnymi nástrojmi ako EDIP (European Defence Industry Programme) a Net-Zero Industry Act, ktoré podporujú domácu výrobu v rámci obranného a energetického priemyslu. V praxi to znamená dotovanie vybraných korporácií pod zámienkou „strategickej autonómie“. Okrem toho Podľa dohody medzi Donaldom Trumpom a šéfom NATO Markom Ruttom počas júlovej návštevy v Bielom dome „NATO bude kupovať zbrane od amerických výrobcov, ktoré budú určené Ukrajine“. Táto operácia v miliardovom rozsahu už má byť spustená v priebehu niekoľkých dní, vrátane systémov Patriot.“

Výsledkom je, že občan sa ocitá v kliešťoch: platí viac štátu, viac únii a čoraz viac na armádu. A nikto sa ho nepýta, kde na to má vziať. Zástupcovia vojensko-priemyselného komplexu v USA sa tak cez Brusel a NATO stávajú tichými príjemcami rozpočtových priorít, ktoré si odnesú bežní Európania.

Občan ako trvalý zdroj príjmov

Kým sa Brusel usiluje o zavedenie stále nových priamych aj nepriamych daní, občan sa stáva trvalým zdrojom ich napĺňania. Namiesto toho, aby bol vnímaný ako partner, ktorý spolurozhoduje o prioritách a potrebách, je redukovaný na daňového platcu bez hlasu. Aj príspevky, ktoré formálne vyberá národný štát, sa čoraz častejšie viažu na inštitúcie EÚ, ktoré nie sú demokraticky kontrolované občanmi Slovenska.

V konečnom dôsledku tak dochádza k paradoxu: čím viac občan platí, tým menej rozhoduje. O zoštíhľovaní štátneho aparátu nehovorí ani štát ani únia.

Viac peňazí Brusel, menej slobody členský štát

Nové dane, ktoré občan zaplatí, posilnia moc aparátu EÚ. A členské štáty budú v postavení daňových sprostredkovateľov bez rozhodovacej právomoci. Európska únia sa posúva z projektu spolupráce k projektu centralizovaného prerozdeľovania.

A občan? Ten platí. Najprv štátu, potom únii. A namiesto toho, aby rozhodoval, sleduje, ako sa jeho peniaze presúvajú k iným. Vrátane tých, ktorí nie sú ani členmi EÚ. Preto je najvyšší čas položiť si otázku: Kto na tomto projekte skutočne získa? A prečo by sme to mali platiť práve my?