Bratislava 21. januára 2020 (HSP/Foto:Screenshot video)

V tejto debate sa predstavili podpredsedníčka PS Bihariová, predsedníčka KÚ Záborská a Šeliga, zo strany Za ľudí. Prvým, aj keď zdanlivým šokom a prekvapením, je pozvanie Záborskej do debaty denníka, ktorý je jasne extrémnym médiom neomarxistického liberalizmu v jeho progresivistickej mutácii, ktorá presadzuje antropologickú revolúciu vo všetkých medziľudských vzťahoch

Takže Záborská (bývalá členka KDH), ktorá má mediálne vytvorený obraz neohrozenej a kresťanskej  bojovníčky za ochranu života, manželstva a rodiny, bola pozvaná k ideologickému a mediálnemu nepriateľovi číslo jeden. Ostatní členovia debaty nie sú prekvapením, keďže práve od tohto denníka dostávali obrovskú mediálnu a ideologickú podporu v podobe otvorenej propagandy.

Dabata začala moderátorovým oslovením Záborskej, ktorá diplomaticky charakterizovala PS ako stranu, ktorá je ľavicová (čo je pravdivým konštatovaním), ktorá má blízko k sociálnej demokracii (toto reprezentuje Smer SD), čím povedala druhú časť veľkej pravdy o PS. Záborská očividne hľadala formulácie, ktorými nechcela vyvolať hodnotovú konfrontáciu (čo sa jej podarilo), pričom poukázala na liberálny (pozn. extrémne liberálny) charakter strany, ktorá v niektorých témach chce ísť ďalej. To že ide o tzv. partnerstvá, adopcie, eutanáziu, zachovanie potratovej genocídy slovenského národa, sa Záborská neodvážila povedať, keďže by to bola taktická chyba, vzhľadom na budúce povolebné pakty politických strán. Poznamenala však, a správne, že to je progresívne, ešte nemusí byť dobré, pričom konštatovala, že to, čo má PS v programe, že s tým budú odsúdení ísť do koalície.

Tu sa ukázal jasný principiálny a hodnotový rozpor medzi PS a KÚ, ako aj to, že obaja ideologickí protivníci veľmi dobre vedia, že ak to bude potrebné, tak pôjdu do vládnej koalície, napriek zásadným ideologickým a hodnotovým rozporom vyplývajúcim z nezmieriteľných a protikladných postojov, k elementárnym skutočnostiam ako je ľudská prirodzenosť a dôstojnosť, manželstvo a rodina, či rešpekt voči ľudskému životu. Čo to však v praxi znamená sa diváci dozvedeli neskôr počas debaty. Reakcia Bihariovej, na otázku ako vníma stranu Za ľudí, ukázala, že Biháriová vôbec nechápe, čo strana Za ľudí v skutočnosti je. Ona totiž osobne považuje stranu Za ľudí za umiernených konzervatívcov, ktorí sa nevedia odvážne vyprofilovať, a sú podľa nej akýsi nejasní a váhajúci. Povedať o Kiskovej (i Šeligovej) strane, že sú miernenými konzervatívcami, je infantilnou ukážkou vlastnej nevedomosti a nízkej intelektuálnej schopnosti rozlišovania, lebo táto strana je len navonok ideologickým mixom (ako povedal Kiska: liberálna, konzervatívna, stredová, sociálna…) hodnotových postojov. V skutočnosti je oportunistickým zhlukom skrytých liberálnych a neomarxistických pozícií, skryto koketujúcich s totalitným korporátnym fašizmom (Mussoliniho a Gentileho), ktoré sa každý deň tvária presne tak, ako si to „vyžaduje“ aktuálna situácia v spoločnosti.

Šeligu, prekvapilo spojenie KÚ a OĽNO, čím nielen voličom ukázal, že vôbec nechápe, prečo k tomuto spojeniu došlo, hoci ako konštatoval, vie že Matovič dáva príležitosť viacerým ľuďom. Na otázku, čo je hlavnou témou volieb, odpovedal infantilnou a prázdnou floskulou, že je to boj za spravodlivosť, čím sa zaradil do širokého zástupu populistických  manipulátorov na slovenskej politickej scéne. Samozrejme spomenul boj proti korupcii a mafii, pričom samozrejme nezabudol na vraždu novinára, ale najmä na povinnú mediálnu frázu o náraste extrémizmu na Slovensku. O Kotlebovi suverénne vyhlásil, že chodí po Slovensku a rozkrikuje sa na námestiach, že on (Kotleba) dosiahne spravodlivosť. Biháriová sa vyjadrila, že s ním (Šeligom) súhlasí, a dodala, že prioritou je spravodlivosť, ale že je vraj táto téma redukovaná na technický a legislatívny význam, na justíciu a jej očistu, pričom poukázala, že spravodlivosť je v podstate hodnotová téma.

Preto oni (PS) sa snažia pomýšľať aj na menšiny a na zaznávaných ľudí, aby vraj spravodlivosť zasiahla aj ich, aby vraj neboli vyňatí z konceptu férovosti (ktovie čo to je ten koncept férovosti?) a rovnosti, pre tie skupiny obyvateľov, ktorým  sa férovosti a spravodlivosti v posledných 30 rokoch nedostávalo.  Nuž je otázkou, ktorá z ideologických dôvodov nesmela zaznieť, konkrétne, koľko spravodlivosti sa dostalo nenarodeným a zavraždeným deťom (desaťtisíce zabitých detí), matkám a otcom (rodinám), ktorí 30 rokov znášali dôsledky ponovembrových privatizačných zločinov vládnucich koalícií, ktoré rozkradli štát a jeho hospodárstvo? Opäť sa ukázalo, ako chápu vraj hodnotu spravodlivosti v PS.

Ideologicky a selektívne, pričom oni sami sa pasujú za automatických arbitrov, ktorí definitívne určujú, čo je spravodlivosť a pre koho je spravodlivosť. Presne takto určovali obsah pojmu spravodlivosť totalitné režimy a ideológie dvadsiateho storočia ako fašizmus, nacizmus a marxizmus, to však Biháriová evidentne nevie, lebo jej rovina myslenia je povrchná, ideologická a populistická, lebo bezducho opakuje zmes nadiktovaných  hesiel a fráz, ktoré nemá šancu pochopiť. Istý marxista to už pred desaťročiami výstižne označil termínom „užitočný idiot“, čiže človek, ktorý pracuje na niečom, čo sám nechápe, ale je subjektívne presvedčený o vlastnom spasiteľskom poslaní v danej historickej epoche, pričom toto poslanie je všeobecne považované za spásu celej spoločnosti.

Moderátor uviedol do debaty tému interrupcií, s otázkou namierenou na Šeligu, ako sa zachová strana Za ľudí v tejto téme, na čo vyškolený a pripravený Šeliga pilátovsky reagoval presne tak, ako v minulosti KDH či SDK, SDKU atď. Podľa neho by tieto hodnotové témy nemali byť v programovom vyhlásení vlády, ak sa na tom nezhodnú členovia koalície. Čiže principiálna otázka zastavenia potratovej genocídy slovenského národa má byť odsunutá nabok, lebo ako vždy v minulosti, tak aj dnes sú dôležitejšie veci a problémy.

Tradičné politické lavírovanie v zásadných otázkach existencie a zachovania slovenského národa (o ktoré tu ide), či zastavenia jeho rýchleho vymierania, má byť podľa strany Za ľudí, odsunuté mimo zorného poľa voličov. To, že by tento obrovský problém niekto z diskutujúcich konečne spojil so spravodlivosťou, nikoho neprekvapilo. Treba však poznamenať, že dôsledky, ktoré vyvražďovanie nenarodených kauzálne spôsobuje, vidíme už dnes v podobe absencie ľudských zdrojov či v demografickom kolapse, ktorý je len predzvesťou budúceho kolapsu sociálneho dôchodkového systému. Napriek tomu nikto z debatujúcich nepoukázal na túto realitu (čo z ideologických dôvodov u Biháriovej a Šeligu vôbec neprekvapuje), hoci práve u Záborskej by to jej sympatizanti možno naivne očakávali, avšak opäť márne. To poukazuje len na to, že mediálna póza Záborskej, ako bojovníčky za ochranu života, je len predvolebnou pózou a nie skutočným principiálnym postojom kresťanskej političky.

Biháriová veľmi rýchlo upozornila, že vraj neexistuje žiaden konsenzus a nejakými pravidlami (interrupcie, partnerstvá), čím si chcela ponechať do budúcnosti otvorenú možnosť presadiť v parlamente extrémistické liberálne ciele v podobe antropologickej revolúcie v základných medziľudských vzťahoch (partnerstvá). Rafinovane odviedla debatu od tejto otázky k mediálne vytvorenému problému nového spoločného nepriateľa, ktorý je vraj hrozbou aj pre liberálov a konzervatívcov, lebo popiera hodnoty oboch táborov. Samozrejme týmto nepriateľom číslo jeden je vzrastajúci „extrémizmus“ (nádherný ideologický termín, ktorého obsahom môže byť aj včerajšia poľadovica na slovenských cestách) alebo dokonca „fašizmus“, proti ktorému  treba spojiť svoje sily, v zápase o svetlé demokratické zajtrajšky. Konštatovala, že hodnotové témy vraj ukradla ĽSNS, pričom ich vraj zamorili dezinformáciámi a bludmi, ktoré na konci dňa zneisťujú samotných a potencionálnych voličov KDH.

Tu treba poznamenať, že niektoré hodnotové témy (vraždenie nenarodených) žiaden politický subjekt na Slovensku nechcel reálne presadzovať, vrátane KDH, ktoré ich v mene vstupu do povolebných koalícií, vždy obetovalo  v prospech riešenia „dôležitejších“ problémov spoločnosti. Podľa Biháriovej ambíciou predvolebnej dohody a rokovaní bolo, aby debatu vrátili do nejakých príčetných rámcov (asi mala na mysli doterajší 30 ročný spôsob neriešenia potratovej genocídy slovenského národa), pretože to vraj ubližuje konzervatívnym voličom, lebo to vraj zneisťuje týchto konzervatívnych voličov. Títo voliči, podľa Biháriovej, sú vraj „manipulovaní antisystémovými prúdmi, dezinformačnými blogmi“, sú vraj strašení, tieto témy sú vraj dávno diskutované v rovine absolútnych klamstiev a bludov a preto Hlinu vraj dostávajú do veľmi nepríjemnej situácie, kde sa jeho potenciálni voliči boja, „lebo keď sa budete veľmi bratať s tými progresívcami, že či tu nebudú hroziť tie preoperované prípady mužov na ženy a opačne, a všetok ten balalst, čo sa šíri z dezinformačných webov,  preto našou ambíciou bolo, aby sme tieto témy viedli (lídovali) my (PS/Spolu a KDH), aby  sme vrátili diskurz do slušných medzí, aby sme voličov nezneisťovali voličov hlúposťami, čo nemajú strany v ponuke“.

K tomu treba poznamenať, že Biháriová dosiahla po dlhom čase vyššiu úroveň ideologickej manipulácie, než akú predvádzala na začiatku svojej kariéry, keďže jej všeobecné tvrdenia o dezinformáciách a blogových  manipuláciách bez konkrétnych a vecných dôkazov, jednoznačne spĺňajú kritériá ideologickej manipulácie v teoretickej rovine. Čo sú to absolútne klamstvá, balast či bludy, radšej nepovedala (to je stará metóda ideologickej manipulácie, tzv. vynechanie), lebo je pohodlné použiť negatívne hodnotiace adjektíva, ktoré sugestívne divákovi preddefinujú realitu v tom, čo si o nej má myslieť, bez toho, aby sa realita jasne pomenovala a definovala.  Spolu s vynechaním konkrétnych príkladov sa dosiahne želaný efekt u diváka, ktorý je takto ideologicky zatlačený do pozície, čo si má myslieť o názorovom oponentovi Biháriovej, poprípade  o názorových oponentoch PS.

Zo strategického hľadiska je zrejmou výhodou, keď PS a KDH kontroluje politickú debatu o hodnotových témach, ako sú potraty a partnerstvá, lebo si sami určujú v tejto debate nielen mantinely (hranice a rámce), ale najmä obsah debaty, čiže arbitrárne určujú, čo sa môže povedať, ako sa to môže povedať a kedy sa to môže povedať. Toto sa žiaľ v poslednom volebnom období týmto ideologickým silám v politike už nedarí, a preto treba za každú cenu spoločensky a politicky znemožniť tých, ktorí sa opovážili prekročiť červenú čiaru stanovenú systémom, a doteraz rešpektovanú politickými stranami (napr. KDH), ktoré vlastne vždy odsunuli tieto problémy na okraj.

Samozrejme, kresťanskej verejnosti to prezentovali ako nutný konsenzus, ba dokonca ako úspech, ak sa tieto témy nebudú vôbec otvárať,  ale budú sa politicky riešiť iné problémy spoločnosti, ktoré boli samozrejme prezentované ako priority.  Toto zjavne dráždi mnohých systémových politikov a preto použili starú ideologickú stratégiu, ktorá ale zjavne už spoľahlivo neúčinkuje na všetkých voličov: mediálne vytvoriť mýtus o novej ideologickej hrozbe akéhosi fašizmu, vediac, že podstatu toho, čo je fašizmus, mediálne určia oni sami. Na druhej strane sa spoliehajú na evidentnú všeobecnú neznalosť občanov, ktorí zjavne (okrem zopár jednotlivcov) nevedia, čo je skutočným obsahom a cieľom ideológie fašizmu (tento pojem sa na Slovensku používa často ako synonymum pre nacizmus), avšak títo ideologickí manipulátori pre istotu vytvorili nový ideologický pojem, ktorým je extrémizmus, pričom opäť určujú oni sami, čo je jeho obsahom (pozri trestný zákon). A tak extrémizmom môže byť i jasné odmietnutie všetkých antropologických a iných ideologických zvráteností, ktoré majú niektoré politické strany vo svojich programoch(napr. PS/Spolu, SAS).

Biháriová, už zjavne rétoricky vyškolená, zahviezdila v prezentácii vlastných manipulatívnych tvrdení, na ktoré mala reagovať Záborská. Tu je dobré pripomenúť, že organizátori tejto debaty počítali s tým, že Biháriová, ako organizátormi zvolený ideologický oponent Záborskej, bude stačiť na Záborskú, čo pre Záborskú nie je dobrou vizitkou. Na druhej strane sama Záborská bola, ako vždy v minulosti (i KDH) len formálnym protivníkom, ktorý za každú cenu hľadal dohodu a konsenzus, ktoré zdôvodňoval inými problémami a cieľmi, ktoré sú vraj oveľa dôležitejšie ako to, čo má KÚ v programe.

René Balák