Tlačovú besedu v bratislavskom Dome novinárov sa rozhodli zvolať aktivisti Ľubomír Špacír a Ladislav Uhlár preto, lebo táto téma, hoci sa veľmi konkrétnym spôsobom týka obrovského množstva ľudí, ešte nikdy nebola dostatočným spôsobom prezentovaná.

Uhlár vysvetľuje pozadie celého príbehu: „V roku 2010, keď nadobudol účinnosť Zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách č. 129/2010 Z.z., začali ho nebankové spoločnosti obchádzať tak, že k zmluve o úvere začali prikladať prílohu, resp. dohodu, na základe ktorej vyberali ďalšie poplatky – nimi si kompenzovali to, čo im zákon zakázal. Lenže tento dodatok, a tým aj celý zmluvný vzťah, bol od samotnej podstaty obchádzaním zákona, a teda neplatný.“

Uhlár vysvetľuje, že nebankové spoločnosti vedeli, že tie zmluvy nie sú v poriadku, a preto sa snažili zaštítiť štátnou mocou: „Napríklad spoločnosť Profi Credit Slovakia, aby mohla popri zmluve uzatvoriť aj dodatok nazvaný Dohoda o poskytovaní finančných služieb, odvolávala sa na vyjadrenie Národnej banky, ktorá svojím vyjadrením schválila, že sa môžu takéto dodatkové zmluvy so spotrebiteľmi uzatvárať a na základe toho vyberať poplatky. Tieto poplatky boli vysoké takmer ako samotný úver…“

Ako ďalší príklad L. Uhlár uvádza spoločnosť Provident Slovakia, ktorá uzatvárala so spotrebiteľmi podobnú dohodu a odvolávala sa pre zmenu na Ministerstvo financií, ktoré jej to malo odobriť.

Súdy rozhodli jednoznačne: úžerníctvo prezlečené za „technický“ dodatok ku zmluve je neprípustné

Uhlár: „Že išlo o zjavné konanie v rozpore s dobrými mravmi aj zákonom, to potvrdil aj Okresný súd v Prievidzi rozsudkami 12C/397/2015 a 13C/34/2016. Súd rozhodol, že takto postavená zmluva s dodatkom je obchádzaním zmluvy o spotrebiteľskom úvere a ako taká je neplatná. Žalovaná strana sa odvolala, ale krajský súd verdikty okresného súdu potvrdil, rozhodnutie súdu je už právoplatné. (Dá sa stiahnuť tu: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1f732ba9-722c-4472-9ced-d539b983bf09 .)

„Súd teda rozhodol, že daný konkrétny klient nemusí úver splatiť,“ konštatuje Uhlár, „lenže tento precedens spúšťa lavínu nevídaných rozmerov, pretože desaťtisíce občanov rovnaký úver splatiť museli aj s príslušným navýšením a nebanková spoločnosť sa tým pádom bezdôvodne obohatila. A desaťtisíce ďalších takýto istý úver nesplatili a bola na nich uvalená exekúcia, ktorá je teda tiež nezákonná.“

„Čo je však horšie,“ upozorňuje L. Uhlár, „na tomto nezákonnom biznise mali svoj podiel viny aj štátne inštitúcie ako Národná banka Slovenska či Ministerstvo financií, pretože svojou autoritou  a rozhodnutiami umožnili v rozpore so zákonom nebankovým a bankovým subjektom vyberať od spotrebiteľov financie a bezdôvodne sa obohacovať. A na základe týchto vyjadrení štátnych inštitúcií potom rozhodcovské súdy a všeobecné súdy rozhodovali spory v prospech nebankových a bankových spoločností a uvaľovali na dlžníkov exekúcie. Chcem ešte podotknúť, že toto nie je jediný spôsob, ako sa nebankové subjekty bezdôvodne obohacovali. Je známych aj niekoľko iných spôsobov, a sú tu tiež právoplatné rozsudky všeobecných súdov, ktoré rozhodli, že sa v daných prípadoch jedná o bezdôvodné obohatenie.“

Keď nemusia veľkí, nemusia ani malí, hovorí antidiskriminačný zákon

„Lenže tým sa reťaz príčin a následkov nekončí. Ústava totiž jasne hovorí, že všetci sme si rovní v právach a povinnostiach. A antidiskriminačný zákon rovnako jasne hovorí, že s každým musí byť rovnako zaobchádzané. Ak nie je trestaný v prvom rade ten, kto sa bezdôvodne obohacoval najviac, teda majitelia nebankových a bankových subjektov, akým právom potom sú uvaľované exekúcie na tých, ktorí nesplácajú úver?“ pýta sa Uhlár. A logicky argumentuje: „Na Slovensku sú takmer dva milióny exekúcií a ľudia sú týmto spôsobom daní do otroctva, pretože sa bezdôvodne obohatili, keď nesplatili úver. Ale ak štát priznal právo sa bezdôvodne obohatiť majiteľom nebankových subjektov, potom rovnaké právo musí priznať aj týmto občanom.“

Uhlár a Špacír sú presvedčení, že v tejto situácii a za daných okolností je štát povinný zastaviť exekúcie voči všetkým, na ktorých boli uvalené v dôsledku toho, že nesplácali svoje úvery.

„A nielen to,“ hovorí Uhlár, „keď už o to ide, štát Slovenská republika by mohol zákonom úplne odpustiť všetky tieto úvery, a tak oslobodiť významnú časť slovenskej populácie z dlhového otroctva. Z otroctva, do ktorého tých ľudí vlastne štát sám uvalil, keď dopustil, aby nebankové a bankové subjekty na nich nezákonne dlhé roky ryžovali. Veď predsa nie je možné mlčky akceptovať, že sa takéto niečo dialo.“

„A treba zdôrazniť, že štát to aj legislatívne môže pomerne čisto vyriešiť, je to len otázka politickej vôle,“ pripomínajú aktivisti. „Žiadna nebanková či banková spoločnosť by za to nešla štát žalovať na medzinárodný súd, lebo je preukázateľné, že sa tieto subjekty v určitom čase a určitým spôsobom bezdôvodne obohacovali. Politici majú teraz príležitosť vykonať spravodlivosť pre obrovské množstvo ľudí. Mnohým by to zlepšilo život, mohli by sa lepšie zamestnať, nemuseli by utekať do zahraničia…“

Presahy do veľkej politiky

„Celá vec má aj politickú dimenziu,“ hovorí Uhlár. „Od roku 2001 platil zákon o spotrebiteľských úveroch a bankové i nebankové spoločnosti sa na nich obrovsky obohacovali. Ale keď už to prerástlo až do zahraničia, lebo ľudia chodili s tými spormi až do Štrasburgu, vtedajší minister spravodlivosti Štefan Harabin začal tomuto robiť vážny koniec. Jeden z jeho ľudí, sudca Peter Straka, sa pustil veľmi tvrdo do boja proti týmto subjektom a výsledkom bolo, že veľa zmlúv o úveroch bolo vyhlásených za neplatné a zastavilo, resp. nepovolilo sa vtedy obrovské množstvo exekúcií.“

„Napríklad jedna z týchto spoločností, Pohotovosť, s.r.o., mala okolo 13 tisíc exekúcií, ktoré vtedy Harabinovi ľudia jednoducho nepovolili,“ uvádza Uhlár príklad. „Tým, že začali vstupovať do tohto pochybného biznisu, im urobili obrovskú finančnú škodu. To boli roky 2009 – 2011. Ak by tandem Harabin – Straka pokračoval ďalej v ich likvidácii, bol by to ich koniec. Veď napokon, mnohé takéto spoločnosti ako Benefit Invest, SOS Finance a ďalšie práve preto vtedy skončili. A tu je motív, prečo nebankové aj bankové spoločnosti potrebovali Harabina odstrániť a dať tam svojho človeka, čo sa im aj podarilo. Tvrdíme, že s tým je priamo spojená aj skutočnosť, že najväčšia nebanková spoločnosť na Slovensku Consumer Finance Holding, a.s., a jej talianski majitelia skrytým spôsobom prefinancovali prezidentskú kampaň súčasnému prezidentovi Andrejovi Kiskovi, takže museli mať eminentný záujem, aby tento človek uspel v prezidentských voľbách.“

„Aby bolo jasné, vopred upozorňujem, že nie som harabinovec,“ hovorí Uhlár. „Spomínam ho len preto, že on bol ich hlavný problém. Boli sme v tom čase viackrát na ministerstve spravodlivosti, kde sme sa niekoľkokrát stretli s Dr. Strakom, a viem ako vtedy boli nebankové spoločnosti bité. Aby neprišli o svoj lukratívny biznis s ľudskou biedou, museli ísť nebankovky do boja. To podstatné, čo museli urobiť, bolo pretlačenie ich človeka na niektorú kľúčovú pozíciu. A to sa im aj podarilo, dokonca priamo do funkcie prezidenta SR.“

Harabin je preč, eldorádo môže pokračovať

„Medzi prvými vecami, ktoré povedal pán Kiska vo funkcii prezidenta, bolo vyjadrenie, že chce urobiť poriadky v justícii a odstrániť Harabina a jeho ľudí. A čo sa stalo potom? Exekúcie sa znovu rozbehli, a to plným prúdom. Hoci dôvody, pre ktoré boli predtým tieto zmluvy a dodatky posudzované ako nelegálne, sa nijako nezmenili a stále pretrvávali, zrazu nič z toho nebolo problémom a nebankovkám sa za pomoci tých všelijakých dodatočných dohôd popri zmluvách otvorilo široké pole pôsobnosti. Zmluvy po roku 2010 boli z hľadiska zákona dokonca horšie postavené, ako tie predtým,“ tvrdia aktivisti.

Uhlár konštatuje, že takto veci bežali až do roku 2016: „Až potom, keď už bola situácia na súdoch neudržateľná, pretože sa prípady hromadili a druhá strana sa nevedela brániť, nakoniec sa aj Národná banka vyjadrila v tom zmysle, že tie dodatky nie sú v súlade so zákonom a zakázala ich. Tie precedensy sa už jednoducho nedali obísť ani ututlať – nebolo skrátka možné uvaľovať na ľudí exekúcie, keď iní boli v minulosti v prípade tej istej zmluvy od exekúcií oslobodení.“

V súčasnosti máme zákon o spotrebiteľských úveroch možno najtvrdší v Európe. To však, podľa aktivistov Uhlára a Špacíra, už úžerníckym spoločnostiam neublíži – v minulosti nahrabali také peniaze, že dnes im na pohodlnú existenciu stačia aj úplne štandardné úroky.

Pokus upratať nepríjemné dedičstvo pod koberec cez inštitút osobného bankrotu

Lenže stále tu sú státisíce prípadov z minulosti, a to je už poriadne explozívna nálož. Čo s tým? Uhlár a Špacír tvrdia, že aby sa celá vec zakryla, zaviedol sa inštitút osobného bankrotu: „Niet väčšej hanby ako osobný bankrot, ale z hľadiska štátu a nebankoviek to je výborné riešenie, lebo pri osobnom bankrote človek prizná vinu a tým je celá vec uzavretá. Aj preto Kiska po demisii Ficovej vlády si pozval do prezidentského paláca exministerku spravodlivosti Luciu Žitňanskú, ktorá sa chváli, že inštitút osobného bankrotu patrí medzi jej najväčšie profesionálne úspechy, a veľmi jej ďakoval za jej prínos v tomto smere. Pritom tieto osobné bankroty, to je vlastne jedna veľká hanba. Je to kupčenie s ľudskou chudobou a nešťastím, ktoré sa dotýka takmer milióna ľudí daných do finančného otroctva.“

„Za týchto ľudí sa nemá kto postaviť,“ hovorí Uhlár. „Hovoril som s rôznymi politikmi, napríklad som viackrát kontaktoval poslanca NR SR Matoviča, ktorý bol ochotný až do chvíle, kým nezistil, že toto všetko ukazuje prstom na prezidenta Kisku. A to isté sa udialo aj v prípade novinára Nicholsona. Je neuveriteľné, že sa nikto nezaujíma o milión ľudí s exekúciami, ktoré súdy opakovane označili za protizákonné…“

„Toto je však veľmi nebezpečná zbraň, ktorá keby vystrelila, tak sa bude dať povedať, že prezident Kiska zničil tento štát,“ varuje Uhlár, „v tejto chvíli totiž, na základe uvedených skutočností, každý občan tohto štátu môže prestať splácať úver. Prečo? Lebo môže povedať, že má rovnaké právo sa bezdôvodne obohatiť ako tamtí… Najčistejším riešením zo strany štátu by bolo zastavenie všetkých exekúcií, kde vystupujú nebankové a bankové subjekty, a odpustenie všetkých úverov bankových a nebankových inštitúcií, ktoré ľudia ako dlžníci v tomto čase splácajú. A následne by sa štát Slovenská republika s každou jednou z týchto finančných inštitúcií mal vysporiadať v zmysle platnej legislatívy.“

Záver

Uhlár a Špacír končia svoje rozprávanie: „Toto nie sú žiadne sprostredkované informácie. My sme nielen boli pri tom – my sme boli priamo v tom. Všetko sme to zažili a takto veci vidíme. A od štátu chceme iba to, aby tieto exekúcie zastavil a najlepšie by urobil, keby ich celkom zrušil. Keď mohol napríklad zrušiť amnestie, prečo by nemohol oslobodiť milión ľudí z dlhového otroctva, do ktorého sa aj s jeho pomocou dostali?“

Ako ukončiť túto výpoveď aktivistov? Napríklad citátom. Pochádza od sudcu Štefana Harabina: „Keď tu raz zavládne právny štát, Andrej Kiska pôjde sedieť do Leopoldova.“

Ivan Lehotský