Môj profil 
Predplatné
Kresťania vraj preklínajú a zatracujú akéhosi Judáša, ktorý mal byť učeníkom ich Boha, Ježiša, za to, že ho zradil za hrsť strieborných, ktorých bolo len tridsať a vydal ho za ne na potupnú smrť.
Ak sú však takí dobrí a milosrdní, ako nám to nahovárajú a ak odsudzujú tak veľmi zradcu svojho kresťanského Boha, tak prečo potom od nás požadujú, aby sme sa tiež stali takými istými judášskymi zradcami nášho boha Perúna?
Na to mi nik z prívržencov Krista nevedel dať odpoveď.
Tu je však ešte niečo, čo ma tiež nesmierne hnevá.“ – vylieval si ďalej svoju zlosť vladyka, pričom mával rozčúlene rukami a pokračoval:
„Ide o to, že okrem mňa sú už len dvaja staroslovenskí vladykovia, ktorí odolávajú zámerom Rastislava a z moravských kmeňov dokonca ani len jeden jediný. Je to smutné, že majú taký strach pred Rastislavom, zbabelci.
Napriek tomu jedno viem iste.
Vo svojich srdciach všetci ostali verní hromovládnemu Perúnovi a veria len v neho a v ostatných našich bohov. Avšak ich zbabelosť a chamtivosť po odmene, ktorú im núka Rastislav za prijatie kreťanstva, je veľká a preto sa dajú bez protestov krstiť a stanú sa tak kresťanmi nie z presvedčenia, ale z prinútenia. Inými slovami sa stanú vyznávačmi viery, ktorej nerozumejú a ktorú si nectia.
Sú to ale najprekliatejší a najnehodnejší zradcovia, ktorí vôbec nemyslia na to, že ich zrada našej viery znamená to, že ak zrádzaju našich bohov, tak ich zrádzajú v mene všetkých našich generácií, ktoré po nás prídu.
Ich deti sa totiž už budú rodiť ako kresťania a nebudú už nič vedieť o bohoch svojich predkov a preto ich ani nebudú nikdy viac vzývať.
Preto Rastislava treba za každú cenu odstrániť a tak odvrátiť veľké zlo od nášho ľudu. Ak sa tak nestane, tak s Bohom Frankov, ktorého preberieme aj my, sa vytratia aj naše zvyky a tradície, veď všetky sú spojené s našimi bohmi.“
Vladyka sa odmlčal, vstal z kresla, podišiel k veľkému oknu a pozrel sa von. Pohladil pohľadom rozľahlé lesy, ktoré vôkol pokrývali všetko, kam len oko dohliadlo a ktoré tak veľmi miloval.
Potom sa obrátil k zvedovi, ktorý stál zmeravene uprostred komnaty a jeho hlas opäť zaznel:
„Teraz mi ale porozprávaj ďalej, čo je nové v Nitre a na Devíne, ako je to medzi Rastislavom a Svätoplukom, ako spolu vychádzajú? Obaja sú doslova posadnutí mocou a bažia po nej a chcú jej čoraz viacej vlastniť. Aj keď Svätopluk pritom viac myslí na svoj ľud a Rastislav len na svoje dobro.“
„Máš úplnú pravdu vladyka Dobromír, pre oboch je najvyšším životným snom len to, aby nadobudli čo najväčšiu moc. Sú síce blízkymi príbuznými a ako strýko a synovec držia spolu, ale to je len dovtedy tak, pokiaľ si myslia, že jeden môže použiť toho druhého vo svoj prospech, na dosiahnutie svojho cieľa.
A Rastislav bezpodmienečne potrebuje po svojom boku mladého energického a ctižiadostivého muža – akým Svätopluk nesporne je – aby mu pomohol upevniť ríšu, ktorá je stále ešte pomerne nejednotná.
Svätopluk mu zatiaľ ide po ruke a strýka podporuje a aj preto ho urobil nitrianskym kniežaťom. Sám sa zdržiava takmer vždy už len na Devíne.
Povráva sa však, že tam chce vybudovať mocné hlavné mesto Veľkomoravskej ríše. Zaiste je to skvelé a zmysluplné predsavzatie, lebo hrdé a nebotyčné devínske bralo, mohutne sa týčiace nad širokými dunajskými vodami, je strategicky mimoriadne dôležité a v hrdej nedobytnosti sa vysmieva každej dobyvateľskej snahe a útočníkom naháňa rešpekt a …..“
„Musím priznať, že to je skutočne veľmi dobrá myšlienka, aj keď to priznávam nerád, lebo ide o Rastislava,“ skočil zvedovi do reči Dobromír a dodal:
„Odtiaľ – z Devína, ako veľkého hlavného mesta, by bolo ľahšie zrealizovať plán, ktorý už dávnejšie navrhoval Svätopluk Rastislavovi a síce podnietiť korutánskych a podalpských Slovanov, aby sa pripojili do Veľkej Moravy, čím by sa zväčšila o ich územia, ktoré sú na juhozápad od nás.“
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
….
81. časť si môžete prečítať TU
82. časť si môžete prečítať TU
.JPG)
.jpg)
.jpg)
