Pravidelne raz za dva alebo tri týždne pricválal na rýchlom koni s najnovšími správami na opevnené hradisko vladyku kmeňa Preslavovcov, hrdých to Staroslovákov, ktorí do jedného s opovrhovaním odmietali nové náboženstvo, ktorým bolo kresťanské učenie germánskych Frankov.

A o inom bohu, ako o slovanskom hromovládnom Perúnovi, nechceli počuť ani len jedine slovo – veď akoby aj mohli, keď Nemcom z ich reči nič nerozumeli.

***

Rastislav sa v tom čase cítil na vrchole moci, a to plným právom. Jedným z príznakov jeho veľkej sebadôvery a sebaistoty, bolo zaiste najmä aj to, že vládol nesmierne tvrdou rukou a že sa rozhodol bez milosti a bez výnimok pokresťančiť všetkých svojich poddaných, hoc aj proti ich vôli a aj proti odporu niektorých ich odbojných a spupných vladykov.

Platilo to dokonca aj pre tých vladykov, ktorí na začiatku rozmáhania sa Veľkomoravskej ríše dobrovoľne vstúpili do Rastislavovej dŕžavy a stali sa aj s územiami, ktoré im patrili, jej súčasťou.

Aj Dobromír k nim patril a nebolo to ani tak veľmi dávno, keď Rastislava ešte veľmi obdivoval a videl v ňom veľkého vodcu Staroslovákov, ktorý z Veľkej Moravy raz urobí ríšu slávnu a obávanú široko – ďaleko.

Keď pred niekoľkými rokmi Rastislav k nemu vyslal s veľkou pompou svojich kráľovských poslov s návrhom, aby sa s celým svojím ľudom včlenil do Veľkej Moravy, a to za výhodných podmienok, tak sa cítil veľmi poctený. Okrem toho kráľova ponuka bola pre neho a jeho ľudí naozaj výhodná a preto ju bez najmenšieho váhania hneď prijal. Rastislav mu ponukol rôzne výhody a aj prísľub, že na svojom území bude aj naďalej vlastným pánom a že len v prípadoch vedenia vojny sa musí zúčastniť vojenskej podpory kráľa a podriadiť sa jeho rozkazom.

Vtedy a aj neskôr nebola nikdy ani jediným slovom reč o tom, že niekedy v budúcnosti by on i jeho ľud museli pod nátlakom prijať cudzie a vyslovene nenávidené cudzie  vierovyznanie a navždy zaprieť svojich vlastných bohov. Vždy, keď si na to pomyslel, tak v ňom vzkypela zlosť a Ratislava by bol najradšej zaškrtil vlastnými rukami.

Veď urobiť niečo také, to by bola neslýchaná a hanebne potupná zrada posvätnej pamiatky predkov.

Dobromír teda vtedy Rastislavovu ponuku nadšene prijal a hneď na druhý deň sa so svojím sprievodom a so všetkými svojimi starešinami vydal na cestu do Nitry, kde uzavrel s kráľom slávnostnú zmluvu, v ktorej bolo stanovené, že do jedného roka, ak by sa mu niečo znepáčilo, tak môže kedykoľvek vystúpiť zo zväzku slovanských kmeňov tvoriacich Veľkú Moravu.

V zmluve mu Rastislav zaručil voľný pohyb a slobodu obchodovania na celom svojom území a slávnostne mu prisľúbil, že ak by jeho kmeň niekto napadol, tak mu samozrejme poskytne okamžitú vojenskú podporu.

Zmluvu spečatili tak, ako to odjakživa bolo starou slovanskou tradíciou – verejným podaním si rúk, objatím a trojnásobným pobozkaním sa na ústa za prítomnosti najvýznamnejších mužov krajiny.

***

Od tých čias sa situácia vo Veľkej Morave však veľmi zmenila. Keď postupom času Rastislav vojensky veľmi zosilnel a Frankovia mu začali na jednej strane preukazovať viac rešpektu a na druhej strane ho s úspechom presviedčali, že ak jeho krajina prijíme kresťanstvo, tak bude mať z toho nielen ekonomické výhody, ale že ju to upevní aj vnútorne,  tak sa napokon rozhodol k tomuto kroku.

Potom odrazu už ale neváhal hroziť násilím aj tým – ak sa búrili proti jeho rozhodnutiu – ktorým voľakedy sľuboval slobodu v rozhodovaní, keď sa stanú dobrovoľne súčasťou jeho ríše, ako to bolo aj v prípade Dobromíra.

Ak sa teda teraz na jeho prísľuby odvolávali a dali mu najavo, že sú proti jeho plánom a zámerom, tak ich hneď pokladal za svojich odporcov a nepriateľov a na svoje sľuby sa odrazu už vôbec nepamätal. A tak sa jeho nepriateľom stal aj Dobromír.

Rastislav celkom nehanebne a vierolomne popieral dohodu, ktorú spolu pred rokmi slávnostne urobili v Nitre a vyhrážal sa Dobromírovi, že ak sa Preslavovci do jedného nedajú pokrstiť franskými kňazmi a neprijímu kresťanské náboženstvo, tak príde k nim s vojskom a podrobí si ich mečom, tak ako to voľakedy urobil franský kráľ Karol Veľký so Sasmi. Za preliatu slovanskú krv, ktorá pri tom potečie, ho potom poženie na zodpovednosť a môže si byť istý, že spravodlivý trest za to ho nakoniec neminie.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

79. časť si môžete prečítať TU

80. časť si môžete prečítať TU