V Európskej únii dnes pôsobí expertná skupina na vysokej úrovni (HLG), ktorá navrhuje opatrenia s dopadom na digitálne súkromie každého občana. Od uchovávania dát až po zásahy do šifrovania. A hoci sa jej odporúčania pre elektronický dohľad stali základom legislatívnych plánov Európskej komisie, mená týchto expertov verejnosť poznať nesmie. Prečo by mali o nás bez nás rozhodovať anonymní „odborníci“?

Kam sme sa to posunuli, ak pravidlá určujúce, aké údaje sa o ľuďoch zbierajú, ako dlho sa uchovávajú, komu sa sprístupňujú a aké technické povinnosti dostanú poskytovatelia služieb, pripravuje skupina bez známeho zloženia? Problém je o to vypuklejší, že Európska komisia jej odporúčania preberá do vlastných stratégií, nariadení a smerníc bez toho, aby o tom prebehla otvorená verejná diskusia.

Čo je HLG a prečo pracuje mimo dohľadu verejnosti

Skupina na vysokej úrovni pre prístup k údajom na účely účinného presadzovania práva (HLG) vznikla v roku 2023 ako expertné fórum, ktoré má podľa Európskej komisie pomôcť riešiť „nové výzvy digitálnej éry“. V praxi to znamená jediné: hľadať spôsob, ako umožniť štátom prístup k dátam, ktoré dnes chránia technické bariéry, šifrovanie či súkromné úložiská, nakoľko štáty chcú vedieť o všetkom, čo sa na sieti deje, aby bol digitálny život občan EÚ transparentný.

HLG pracuje na troch oblastiach naraz. Prvou je získavanie dát priamo zo zariadení ľudí, druhou prístup k údajom uloženým u poskytovateľov služieb a treťou odpočúvanie elektronickej komunikácie v reálnom čase. Inými slovami: odhalenia, ktoré svetu ukázal Edward Snowden a ktoré otriasli dôverou v západné demokracie, prestanú mať vôbec zmysel, lebo to, čo bolo včera škandálom, bude zajtra v EÚ jednoducho zákonom.

Úlohou skupiny je vytvoriť „strategickú víziu“, ktorá má obsahovať aj návrhy legislatívnych zásahov a technických riešení, aby mali štátne orgány účinné nástroje na získavanie digitálnych dôkazov.

V roku 2024 HLG dokončila rozsiahly balík odporúčaní, ktorý sa zaoberá prelamovaním šifrovania, unifikáciou pravidiel pre uchovávanie dát a povinnosťami súkromných firiem pri sprístupňovaní informácií štátu. Ide o dokumenty, ktoré v podstate navrhujú novú architektúru elektronického dohľadu v Európskej únii.

Najväčší problém však nie je samotné poslanie HLG, ale jej uzavretosť. Verejnosť nemá vedieť, kto v tejto skupine sedí, aké má odborné zázemie a s akým mandátom koná. HLG nezverejňuje ani zápisnice zo svojich zasadnutí, hoci jej odporúčania tvoria základ legislatívnych iniciatív Európskej komisie. Ide tak o orgán s mimoriadne silným vplyvom na podobu európskej politiky bez kontroly verejnosti.

HLG navrhla architektúru digitálneho dohľadu

Z odporúčaní HLG sa dá veľmi presne vyčítať, kam chce EÚ posúvať pravidlá prístupu k dátam. Skupina presadzuje, aby štáty zaviedli povinné a plošné uchovávanie elektronických údajov o ľuďoch. Znamená to, že operátori aj online služby by museli dlhodobo skladovať informácie o tom, kto s kým komunikuje, z akého miesta a akým spôsobom. Internet by sa stal priestorom, kde je každý pohyb automaticky zaznamenaný.

HLG zároveň navrhuje zásadne obmedziť anonymitu na internete tým, že rozšíri povinnú identifikáciu používateľov na všetky služby. Každý účet, každá aplikácia a každá komunikačná platforma by musela byť viazaná na konkrétnu osobu. Občan by tak definitívne stratil možnosť vystupovať v online priestore bez predchádzajúcej identifikácie.

K tomu sa pridáva tlak, aby firmy poskytovali údaje „v čitateľnej podobe“. To je len technický výraz pre požiadavku oslabiť alebo obchádzať šifrovanie. Šifrovanie pritom chráni komunikáciu bežných ľudí rovnako ako komunikáciu novinárov, advokátov či lekárov. Podľa HLG však majú existovať mechanizmy, ktoré umožnia štátu pristupovať aj k dnes bezpečne zašifrovaným dátam.

Skupina odporúča aj možnosť, aby štát vedel na diaľku aktivovať určité funkcie zariadení občana alebo vykonať zásah bez jeho vedomia. Hackovanie sa má stať bežnou metódou digitálneho vyšetrovania. A budúce technológie, od internetu vecí až po siete šiestej generácie, majú byť navrhované tak, aby s takýmto prístupom rátali už v základnej architektúre.

Tento posun má zásadný dosah. To, čo bolo ešte pred desiatimi rokmi považované za neprípustný zásah tajných služieb, sa dnes podľa odporúčaní HLG nemá odohrávať v utajení, ale na základe otvoreného legislatívneho rámca. Nie ako problém, ale ako plánovaný pilier digitálnej politiky Európskej únie.

Ide o najväčší zásah do digitálneho súkromia v dejinách Únie. A o to závažnejšie je, že tieto návrhy pochádzajú zo skupiny, ktorej mená verejnosť nesmie poznať.

Komisia priznala, že vychádza z práce HLG

Európska komisia v roku 2025 zverejnila dva zásadné dokumenty, ktoré majú zmeniť podobu trestného práva v digitálnej ére: oznámenie COM(2025)148 o modernizácii trestného práva a COM(2025)349 o politike prístupu k dátam. V oboch prípadoch Komisia výslovne uvádza, že vychádza z odporúčaní HLG. Táto skupina tak nefunguje ako poradný hlas, ale ako autor východiskového konceptu, ktorý Komisia prekladá do legislatívnych návrhov.

Rada EÚ pritom už v decembri 2024 vyzvala Komisiu, aby svoju legislatívnu stratégiu postavila práve na práci HLG. Vzniká uzavretý mechanizmus: HLG navrhne zásahy do digitálneho súkromia, Komisia ich premení na návrhy zákonov a Rada im poskytne politický mandát. Európsky parlament sa k veci dostáva až vtedy, keď je rámec hotový.

Takéto nastavenie prakticky znemožňuje verejnú kontrolu. Zásadné rozhodnutia o digitálnom dohľade sa robia v momente, keď o nich občania ani netušia – a keď sú už na stole konkrétne legislatívne návrhy, priestor na debatu je minimálny.

Expertokracia namiesto demokracie

Skutočnosť, že anonymita HLG je vedomé politické rozhodnutie, najlepšie ukazuje prezenčná listina pracovného stretnutia HLG pre prístup k dátam, ktorú po svojej žiadosti obdržal bývalý europoslanec Patrick Breyer. Dokument je takmer celý začiernený. Viditeľné sú len dvojpísmenové skratky krajín. Pri Slovensku stoja dve anonymné pozície „SK, SK“ – bez mena, bez funkcie, bez uvedenia inštitúcie. Formálne ide o splnenie povinnosti poskytnúť informáciu, materiálne však nejde o nič viac než o súbor čiernych polí.

Naproti tomu prezenčná listina HLG pre geoinformačné rámce, ktorá pracuje pod OSN, je úplne transparentná. Obsahuje mená účastníkov, ich profesie, štátne inštitúcie aj pracovné pozície. Všetko je otvorené, zrozumiteľné a prirodzené. Pri mapách a kartografii sa zrejme nie je čo skrývať. Pri návrhoch digitálneho dohľadu je zrazu všetko zahalené.

Odpoveď, ktorú Breyer získal, presne vystihuje poňatie transparentnosti v dnešnej Európskej únii. Od občana sa očakáva, že štát bude môcť vidieť všetko. No občanovi majú byť skryté ešte aj mená tých, ktorí mu túto „transparentnú“ digitálnu budúcnosť pripravujú.

HLG je príkladom modelu, v ktorom sa rozhodovanie prenáša na nevolených expertov, zatiaľ čo dôsledky ich práce ponesú občania a volené vlády. Takýto prístup je pri technických otázkach možno prijateľný, no nie tam, kde ide o zásahy do súkromia celej populácie. Ak sa má určovať hranica digitálneho dohľadu, verejnosť musí poznať mená, odborné zázemie aj možné záujmy tých, ktorí tieto hranice kreslia.

Demokracia totiž nespočíva len v tom, kto napokon schváli zákon, ale aj v tom, či občania vidia na tých, ktorí určujú jeho základné kontúry.

Dopady na Slovensko

Slovensko má v HLG dvoch anonymných zástupcov. Nevieme, kto sú, kto ich nominoval ani aký je ich odborný profil. Napriek tomu sa Slovensko bude musieť riadiť legislatívou, ktorá vznikne na základe odporúčaní tejto skupiny. Parlament tak nebude mať možnosť rozhodnúť, či chce povinné a plošné uchovávanie údajov o ľuďoch, oslabovanie šifrovania alebo technické zásahy do zariadení. O týchto otázkach sa už rozhoduje na úrovni EÚ, navyše v prostredí, kde je prístup verejnosti obmedzený.

Pre krajinu, ktorá sa dlhodobo usiluje o vyváženie medzi bezpečnosťou a právami občanov, ide o zásadný problém. Slovensko bude čeliť dôsledkom rozhodnutí, na ktoré nemalo a nemá reálny vplyv.

Slobodu nemožno delegovať na anonymnú skupinu

Diskusia o digitálnom dohľade je diskusiou o hraniciach štátnej moci. A práve preto je neakceptovateľné, aby sa o týchto hraniciach rozhodovalo v anonymite. Transparentnosť nie je technický detail, ale základný predpoklad dôvery. Ak Európska únia plánuje vstupovať do súkromia občanov, musí to robiť otvorene a za účasti verejnosti.

Slobodu nemožno delegovať na anonymnú pracovnú skupinu. A už vôbec nie slobodu v digitálnej ére, kde sa osobné údaje občana môžu stratiť, či zneužiť rýchlejšie, než diskusia o tom, čo sme ochotní obetovať v mene bezpečnosti, vôbec začne.