28. marec – Deň učiteľov: Bugár, Figeľ, Fronc, Jurinová, Kaník, Kuffa, Štefanec a Zmajkovičová si zaspomínali na školské lavice

Slovensko 28. marca (HSP/Foto:TASR)

Dňa 28. marca 1592 sa narodil Ján Amos Komenský, ktorý bol jedným z prvých “bojovníkov“ za poskytnutie vzdelania všetkým ľuďom bez rozdielu pohlavia, rasy lebo sociálneho postavenia. Komenský ako pedagóg, filozof, spisovateľ a teológ je nazývaný aj učiteľom národov, preto je práve dnešok Dňom učiteľov a pedagogických pracovníkov.

Komenský sa svojou činnosťou zapísal do dejín medzi významné osobnosti. Bol zástancom povinnej školskej dochádzky pre všetky deti. Známe sú tiež jeho výroky „opakovanie je matkou múdrosti“ a „škola hrou“.

Deň učiteľov sa oslavuje aj celosvetovo. Organizácia UNESCO určila v roku 1994 tento deň na 5. októbra, ako deň spomienky podpísania Charty učiteľov v roku 1966.

Pri príležitosti dnešného Dňa učiteľov sme sa poslancov NR SR opýtali na ich vzťah k profesii učiteľ a zaujímavé spomienky zo školských čias.

Aký je Váš vzťah k profesii učiteľ?

Béla Bugár (Most-Híd): V rodine mám viacerých bývalých učiteľov a naviac moja manželka je riaditeľkou základnej školy. Preto je jednoznačné, že mám pozitívny vzťah k učiteľskej profesii.

Ján Figeľ (KDH): Učiteľ je po rodičoch veľmi dôležitý človek, ktorý formuje naše deti a dáva im vzdelanie. Vždy som si vážil zodpovedných a tvorivých učiteľov, preto ma aj mrzí, že nie sú na Slovensku spoločensky, ale i finančne primerane hodnotení.

Martin Fronc (KDH): Pred vstupom do politiky som takmer 30 rokov pôsobil ako vysokoškolský pedagóg. Aj ako politik sa venujem najmä problematike školstva. Školstvo a vzdelávanie je moja srdcová záležitosť.

Erika Jurinová (OĽaNO): Od malička som mala k učiteľom veľkú úctu a rešpekt. Najskôr to bolo preto, že som bola nižšia ako oni a všetkých vyšších som brala ako vzory. Neskôr som ich s obdivom vnímala ako studnice múdrosti i keď v puberte som v niektorých prípadoch vytriezvela z bezhraničného obdivu. Úloha učiteľa je veľmi dôležitá. Jeho slová i činy sa premietajú do duše človiečika na dlhý čas. Po vysokej škole som začala plná eufórie učiť na strednej škole, kde bola väčšina dievčat. Bolo to skvelé, obohacujúce obdobie. Až vtedy som si uvedomila, aké možnosti má učiteľ. Učiteľ by mal deti naozaj učiť a formovať, nielen vyučovať. Zdá sa mi, že na to niektorí učitelia zabúdajú. Pri stretnutiach s učiteľmi sa presviedčam, aké je to dnes ťažké. Niekedy sa mi zdá, že spoločnosť stratila cit pre definovanie práv a povinností žiakov i učiteľov. Možno to súvisí s úctou k druhým vôbec. Ale ak chceme dobrý výsledok, je to vždy aj o osobnom nasadení.

Ľudovít Kaník (SDKÚ-DS): Mimoriadne dôležitá, ale dnes žiaľ zaznávaná profesia. Na školstvo sa zabudlo a následky tohto opomínania a nedocenenia už pociťujeme. Nová generácia nepozná základne historické súvislosti, nerozumie ako funguje a čo je podstata demokracie, neučíme ju porozumieť základným ekonomickým princípom, vzťahu zamestnávateľ a zamestnanec, ako vzniká pracovne miesto, kto financuje štát. Nedostatočne spoločenské postavenie učiteľa a jeho finančne ocenenie je jednou s príčin, ktorá sa pod tento stav podpisuje. 

Štefan Kuffa (OĽaNO):  Ako k umelcom ľudských duší. Učitelia si zaslúžia úctu, ktorá im prináleží a treba pracovať na tom, aby sa ich status v spoločnosti pozdvihol. Mali by to byť predovšetkým milujúce osoby, ktorým záleží na dobre svojich študentov.

Ivan Štefanec (SDKÚ-DS): Ku učiteľom mám úctu a obdiv. Aj preto, lebo som si toto povolanie mohol svojho času sám vyskúšať na Gymnáziu i na Strednej odbornej škole. A tým, že chodím pravidelne na vysoké i stredné školy, s týmto povolaním som v kontakte pravidelne a pravidelne si ho aj tak trošku skúšam.

Renáta Zmajkovičová (Smer-SD): Môj vzťah k profesii učiteľa je pozitívny. Učiteľské povolanie nie je len obyčajným zamestnaním tak ako iná profesia, ale je to poslanie, ktoré musí byť v každom jedincovi – učiteľovi. Musí byť formované láskou k deťom a snahou odovzdávať im čo najviac vedomostí a skúseností. Veľmi si vážim prácu každého učiteľa, pretože dobrý kvalitný učiteľ je zárukou kvalitného školstva a kvalitného vzdelania. Učiteľ je okrem rodičov práve tou osobou, ktorá môže a má deťom podať nielen potrebné informácie z tej ktorej oblasti. Vráťme však učiteľovi spoločenský status, vážnosť a postavenie, ktoré mu právom patrí. 

Je podľa Vás rozdiel medzi učiteľmi, ktorí učili Vás a tými, ktorí učia dnes Vaše deti? Ak áno, v čom?

Béla Bugár: Kedysi učiteľ bol pán učiteľ, bola to uznávaná profesia (aj napriek tomu, že ich za socíku nútili vykonávať rôzne práce, ako napríklad aj spočítavať domáce zvieratá). Dnes žiaci alebo ich rodičia si dovoľujú viac voči učiteľom. Pre mňa môj triedny učiteľ bol príkladom (1. mája v Šamorine aj on dostane svoju lavičku medzi ,,Lavicami našich osobností”, ktoré budú označené menami našich bývalých významných spoluobčanov).

Ján Figeľ: Určite áno. V minulosti to boli osobnosti – svedkovia toho, čo učili. Ale poznali sme aj  učiteľov – propagátorov režimu a triednej ideológie. V mojich školských časoch bol učiteľ vážnou autoritou, čo dnes, žiaľ, už nie je pravidlom. Ale zmenili sa aj deti a mládež. Je tu nová generácia, iná mentalita. Je viac možností vzdelávania, väčší priestor pre tvorivosť.

Martin Fronc: Ja som mal šťastie na dobrých učiteľov. Myslím, že aj dnes je veľa takých učiteľov. Pripúšťam, že dnes je viac problémových učiteľov ako v minulosti, ale to je dôsledok toho, že spoločnosť pripustila degradáciu učiteľského stavu.

Erika Jurinová: Dnešný učiteľ musí byť aktívny, nápaditý, zbehlý, ak chce žiakov, študentov zaujať. Zdá sa mi, že oproti minulosti si ťažšie pestujú rešpekt a úctu. Nič to však nemení na tom, že učiteľom by mal byť naozaj všestranne zrelý človek. Nestačí, ak má učiteľ vedomosti, musí ich aj vedieť sprostredkovať, odovzdať ďalej. Aj dnes deti rozdeľujú učiteľov na dobrých a zlých, na prísnych a zhovievavých. V tomto smere sa nič nezmenilo. Možno len niektorí učitelia zabúdajú, že oni sú tiež tí, ktorí naše deti formujú. Ale ďakujem im za prácu, ktorú v ťažkých, často demotivačných podmienkach odvádzajú.

Ľudovít Kaník: Mali väčšiu vážnosť, ale samozrejme boli rôzni. Aj lepší aj horší, tak ako je to vždy. Negatívom bola silná a povinná previazanosť s ideológiou komunistickej strany, ktorú museli povinne vtĺkať do hláv žiakov.

Štefan Kuffa:  Je v tom obrovský rozdiel. V mojom detstve a dospievaní učitelia len neučili, ale aj vychovávali a boli nám vzorom. Boli to často krásni ľudia a páni Učitelia, dnes sú to žiaľ, často už len učitelia.

Ivan Štefanec: Áno. Na učiteľov sa kladú väčšie nároky v súvislosti s množstvom informácií. Žiaci a študenti si tak môžu viac informácií overiť a vytvárajú na učiteľov väčší tlak.

Renáta Zmajkovičová: Áno, podľa mňa je rozdiel medzi učiteľmi, ktorí učili nás a teraz učia naše deti, nakoľko došlo k zmenám vo vývoji v spoločnosti a k zmenám v nárokoch na žiaka a učiteľa. Ale to základné, čo v učiteľovi zostáva, je láska k deťom a k svojmu povolaniu. Veď aj myšlienka Jána Amosa Komenského: „Komukoľvek môžeš pomôcť, pomôž rád. Veď dávno sa hovorí, že slúžiť a pomáhať sú vlastnosti vznešených ľudí…“ zostáva stále platná.

Máte nejakú vtipnú spomienku na Vaše školské časy?

Béla Bugár: Vtipné bolo, keď spomínaný triedny učiteľ (už nebohý) prišiel na hodinu mladej, práve vtedy začínajúcej učiteľky a pýtal sa, kde je učiteľ. Ona odpovedala, že je to ona, a triedny ju poslal sadnúť si do lavíc s tým, aby nevtipkovala.

Ján Figeľ: Za komunizmu bolo na školských nástenkách leninské heslo: „Učiť sa, učiť sa, učiť sa“. Kedysi som aj od britského premiéra T. Blaira počul jeho tri priority pre krajinu: Vzdelanie, vzdelanie, vzdelanie. S oboma výzvami súhlasím;celý život sa treba učiť. A dodávam: Rozhodujúce však je čo a od koho sa učíme!

Martin Fronc: Je to sprostredkovaný príbeh z čias môjho vysokoškolského štúdia. Známy vysokoškolský pedagóg, robil dôkaz matematickej vety a nedaril sa mu. Obrátil sa na študentov so slovami. „V dôkaze je nejaký fígeľ, na ktorý si neviem teraz spomenúť. Má z vás niekto moju učebnicu, aby som si ho pozrel?“ Pri nalistovaní príslušnej vety prečítal. „Dôkaz je triviálny, prenechávam ho čitateľovi“. Pousmial sa a povedal“ „Vidíte, že aj pedagóg je omylný človek.“ A rešpekt k nemu neklesol, ale vzrástol.

Erika Jurinová: Mám ich určite viac. Jedna úsmevná spomienka na čas keď som bola šiestačka. V tom čase sme sa ako dievčatá začali “grupovať” a tvoriť rôzne skupinky. Podľa toho sme si aj obsadzovali lavice v triede. Čím ďalej od katedry, tým lepšie. Samozrejme, nezaobišlo sa to bez vyrušovania, rozptyľovania a následne aj zhoršenia známok. Nakoniec sa stalo, že namiesto toho, aby sa slabšia spolužiačka doťahovala na mňa, ja som sa skôr prispôsobovala jej. Učiteľka matematiky to po čase zobrala do rúk a celú skupinku rozsadila. Na naše zdesenie (prislúchajúce veku) nás posadila s chlapcami. Mňa vlastne zachránila, lebo som zistila, že je veľmi zábavné riešiť matematické problémy a doťahovať sa o spôsoby riešení so susedom v lavici a nielen kvákať o dievčenských problémoch. Takže spolužiak zo mňa „hravou formou“ urobil dobrú žiačku. Vilo, ďakujem.

Ľudovít Kaník: Tých je veľa. Nebol som veľmi ukaznený žiak, takže na každú vylomeniu ma bolo ľahko získať. Spomínam si ako ešte malý chlapec sme využili zlozvyk jednej učiteľky hojdať sa na stoličke, trosku sme rozheganosti stoličky pomohli a bolo len treba počkať a počas nudného predčítavania látky sa stolička rozletela, súdružka učiteľka kotrmelcom vzad sa komicky zgúľala na podlahu a my sme mali o zábavu postarané. Aj keď sme chceli, nedal sa udržať smiech z tejto situácie, ktorej sme trošku pomohli.

Štefan Kuffa: Mám kopec krásnych spomienok, ale neviem si rýchlo vybaviť nejakú vtipnú príhodu

Ivan Štefanec: Veľmi veľa! Na školské časy spomínam veľmi rád a priateľstvá so spolužiakmi i učiteľmi trvajú. Aj pri takých spomienkach, ako keď sme sa raz na Gymnáziu spontánne rozhodli, že opustíme triedu a keďže riaditeľ už pomaly vchádzal do učebne, povyskakovali sme oknom a len málo spolužiakov to nestihlo… Tým riaditeľ hodinu normálne odučil. Napriek tejto absencii som mal zemepis rád vtedy a mám rád dodnes. A ešte radšej mám svoju manželku, ktorú som spoznal na Vysokej škole ako spolužiačku!

Renáta Zmajkovičová: Vtipnú spomienku ani tak nie, ale spomienok a zážitkov na školu, ku ktorým sa rada vraciam, je veľmi veľa.

Pri príležitosti dnešného dňa učiteľov, pošlite nám aj Vy, naši čitatelia, Vaše spomienky na školské časy na: redakciahlavnespravy@gmail.com. Radi ich zverejníme. 

ru