Bratislava 13. decembra 2018 (HSP/Ďateľ/Foto:TASR/AP-Alexander Zemlianichenko)

Veľká udalosť pre Slovensko, epizódka pre svet. Odhalenie ruského spravodajského dôstojníka pod krytím diplomata na území Slovenska je pomerne nevídaná udalosť, no z pohľadu globálnych vzťahov ide o zanedbateľnú epizódu, akých sa na svetovej scéne odohrávajú ročne desiatky

V každom prípade je potrebné vyzdvihnúť, že slovenská kontrašpionáž, diplomacia, ako aj predseda vlády Peter Pellegrini konali presne tak, ako sa v takejto situácii má postupovať. Rozhodne, dôsledne a bez zbytočných rečí.

To isté sa nedá povedať o väčšine slovenských médií. Naši novinári ešte nedozreli na to, aby dokázali na primeranej intelektuálnej a poznatkovej úrovni spracovať podobné udalosti. Dokladom ich vzdelania a poznania prostého uvažovania je okrem iného bedákanie, že k vyhosteniu Alexandra Vinogradova došlo neskoro, pretože k vypovedaniu ruských diplomatov malo podľa ich videnia situácie dôjsť už po prepuknutí kauzy Skripaľ.

Špionáž, chlieb náš každodenný

Špionáž je súčasťou medzinárodných vzťahov. Zahraničné spravodajské operácie jednotlivých krajín sa odvíjajú od ich geopolitických imperatívov. Preto nie je na špionáži nič ideologické. Vždy ide predovšetkým o záujmy a netreba sa nechať pomýliť ani vtedy, keď vlády cestou spravodajských služieb a naoko nezávisle vystupujúceho tretieho sektora, využitím takzvanej mäkkej sily (soft power), šíria ideológiou podfarbenú propagandu. Zahraničná výzvedná činnosť, ako aj propagandistické pôsobenie na území iných štátov má vždy jeden cieľ: slúžiť národným záujmom svojej krajiny.

Vo svete špionáže neexistujú dobrí a zlí. Špionáž pozná len našich a tých druhých. Jastraby majú tendenciu tých druhých považovať za zlých, ale to je veľká chyba. Tí druhí sú síce protivníci, ale rovnako slúžia svojej vlasti ako tí naši. Pochopiteľne, je potrebné mať sa na pozore pred protivníkom, ale netreba k nemu pociťovať nenávisť. Tá totiž zatemňuje zdravý úsudok. Pred protivníkom je potrebné mať rešpekt a hrať proti nemu síce tvrdo, ale s úctou.

Vingoradov nie je agent

Ako obyčajne, aj v tomto prípade médiá produkujú terminologický zmätok. Všetci novinári unisono označujú vyhosteného ruského diplomata Alexandra Vinogradova za agenta. Zrejme je to dôsledok intenzívnej konzumácie filmov a nedostatku štúdia odbornej literatúry. Všetci, nielen novinári, ale aj zástupcovia kadejakých en dží ou, čo sa k problematike vyjadrujú, by si mali raz a navždy zapamätať, že v našej terminológii je kádrový pracovník spravodajskej služby označovaný ako príslušník, nie agent. V európskej terminológii je agent tajný spolupracovník, teda niekto, kto vedome spolupracuje so spravodajskou službou na získavaní spravodajských informácií v určitom záujmovom prostredí. Agenta riadi spravodajský dôstojník, dáva mu úlohy, vypláca mu odmeny a zabezpečuje formu utajeného spojenia.

Agent nie je príslušník služby, je to civilná osoba, ktorá z rôznych dôvodov súhlasila, že bude tajnej službe poskytovať informácie. Áno, v anglosaskej terminológii je to inak. Agent je príslušníkom tajnej služby a civilná osoba spolupracujúca s tajnou službou sa zväčša označuje ako informátor. Všetko je to ešte zložitejšie, ale takýto je základný terminologický rámec a všetci škrabáci a „analytici“ posadnutí potrebou komentovať dianie na poli spravodajských služieb by si ho mali osvojiť. Inak budú aj naďalej spôsobovať informačný zmätok.

Vyhostený diplomat Alexander Vinogradov bol teda kádrový príslušník ruskej výzvednej služby, s najväčšou pravdepodobnosťou vojenskej rozviedky GRU (glávnoje razvediváteľnoje upravľénie). V Slovenskej republike pôsobil na ruskej ambasáde v rámci úradu vojenského leteckého pridelenca. Odhalenie jeho aktivít odporujúcich postaveniu diplomata takmer na sto percent spadalo do pôsobnosti orgánov kontrarozviedky Vojenského spravodajstva.

Kauzy Skripaľ a Vinogradov nemajú nič spoločné

Terminológia nie je jediné, čo robí našim bielym vranám a analytikom-expertom problém. Ako už bolo naznačené vyššie, dávať vyhostenie Vinogradova do súvislosti s priotrávením otca a dcéry Skripaľovcov je nonsens a nepochopením základných súvislostí. Neobstojí argument, že Veľká Británia je spojenec, a preto je našou povinnosťou zapojiť sa do jej propagandistickej kampane voči Rusku. Tak to nefunguje dokonca ani vo vojenskej aliancii, ktorej sme súčasťou, aj keď si to poniektorí myslia.

Slovensko, rovnako ako napríklad Rakúsko, nemalo dôvod zapojiť sa do ošiaľu vyhosťovania z niekoľkých dôvodov. Po prvé, neexistuje žiaden presvedčivý dôkaz o tom, že Rusko sa podieľalo na incidente v Salisbury. Britské úrady síce zverejnili, že v čase udalosti sa pohybovali v okolí viacerí Rusi, to však má ešte ďaleko od dôkazu v podobe povestnej dymiacej zbrane. Nehovoriac o tom, že zázračné uzdravenie Skripaľovcov (temer zmŕtvychvstanie) vylučuje použitie novičoku, čoho boli plné noviny. Po druhé, dôvodom na vyhosťovanie diplomatického personálu v tejto súvislosti nebola ani okolnosť, že tak postupovali naši partneri z V4. Vyšehradská skupina je neformálne združenie, jeho členovia nie sú zaviazaní postupovať svorne, ale koordinujú svoju činnosť v tých otázkach a oblastiach, ktoré tvoria predmet ich spoločného záujmu. Napríklad Slovensko a Poľsko majú z historického, geografického, ekonomického, ba aj psychologického hľadiska zásadne odlišný postoj k Ruskej federácii, a preto sú iné aj ich geopolitické imperatívy. Poľsko postavilo svoju bezpečnostnú stratégiu na úzkej koordinácii s USA a Veľkou Britániou, preto zrejme videlo dôvod na zapojenie sa do propagandistickej akcie Londýna. Česi a Maďari majú taktiež svoje vlastné dôvody, možno len ideologické, aby využili kauzu Skripaľ na vylepšenie si imidžu v rámci atlantického bloku. Po tretie, Slovensko si dlhodobo buduje vyvážené vzťahy tak s Moskvou, ako aj Washingtonom, tak s Berlínom, ako aj s Bruselom a súčasťou tejto stratégie je umiernenosť predovšetkým v takých prípadoch, ktoré nemajú s hodnotami nič spoločné. Kauza Skripaľ je nástrojom britskej mäkkej sily, teda propagandy, a Slovensko nemá najmenší dôvod byť jej súčasťou.

Ako sa odhaľuje špión

Čím menej sa Slováci zapájali do propagandistických orgií, tým väčší význam nadobúda vyhostenie plukovníka Alexandra Vinogradova. Slovenská republika v správnom čase, na správnom mieste a správnym spôsobom preukázala, že je spoľahlivým partnerom členských krajín NATO. Nie je žiadnou náhodou, že bol na našom území prichytený práve príslušník GRU, a nie dôstojník civilnej rozviedky Ruskej federácie, SVR (slúžba vnéšnej razvédky).

Rusov pravdepodobne veľmi málo zaujímajú žabomyšie prekáračky našej nedospelej politickej scény. O niečo viac by sa mohli interesovať o prípravu a ovplyvňovanie slovenských pozícií na rokovaní Európskej rady ohľadom sankcií, ale ani to nie je pre nich až také dôležité, pretože Bratislava, nech náš premiér kričí na oslavách MDŽ čokoľvek, napokon vždy pôjde v línii, akú predostrie Berlín. Avšak slovenský minister obrany, náčelník a ďalší vysokopostavení dôstojníci generálneho štábu majú svoje miesto na rôznych úrovniach rokovaní orgánov NATO. Ozbrojené sily SR majú podiel na zdieľaní tajomstiev aliancie, a to je presne matéria, o ktorú sa Rusi (nielen) na Slovensku zaujímajú.

Zo zverejnených informácií je nepochybné, že plukovník Vinogradov sa zaujímal o vojenské tajomstvá a je priam isté, že sa dotýkali NATO, vojensko-strategických otázok a prípadne aj nášho nákupu amerických stíhačiek F16. Je vysoko pravdepodobné, že príslušník GRU sa pokúsil na Slovensku naverbovať aj tajného spolupracovníka (agenta) a možno sa mu to aj podarilo. A možno aj nie. Tiež nemožno vylúčiť, že prípadná verbovka bola od začiatku pod kontrolou našej vojenskej kontrašpionáže, a teda ruská akvizícia bola v skutočnosti klasickým dvojitým agentom. Tieto a mnohé ďalšie otázky ostanú prinajmenšom nateraz zahalené rúškom tajomstva. Nech už odhalenie spravodajskej činnosti Alexandra Vinogradova sprevádzali také či onaké okolnosti, jeho vyhostenie má vecné opodstatnenie. Rusi, veľmi zbehlí a pragmatickí vo veciach špionáže, nám to (napriek oficiálnej rétorike) nemôžu mať za zlé. A naši partneri z NATO zase nemôžu mať lepší príklad spoľahlivosti Slovenskej republiky, akým je odhalenie, verejné vystavenie a vyhostenie ruského vojenského špióna.

Peter Tóth

Článok pôvodne vyšiel na portáli datel.sk