Rusko úspešne ukončilo ďalšiu fázu sýrskej kampane, ktorá sa začala v roku 2015 vstupom Ruska do sýrskeho konfliktu. Na rozdiel od Američanov, ktorí nemajú mandát OSN a nikto ich do Sýrie nepozval, Rusko pôsobí v Sýrii v súlade s medzinárodným právom a s povolením legitímneho sýrskeho prezidenta Bašára Asada.

Po svojom vstupe do konfliktu, v prvej fáze Rusko sústredilo svoju pozornosť na to, aby upevnilo sýrsky vládny režim, pretože sýrske zdroje už boli vyčerpané a hrozilo, že Bašár Asad padne. Vďaka Rusku sa tak nestalo, okrem Ruska a Sýrčanov pomáhali prekaziť plány USA, Izraela a Západu aj iránski dobrovoľníci, členovia libanonského Hizballáhu a šiítske ozbrojené skupiny s Iraku, Afganistanu či bývalých sovietskych stredoázijských republík (Turkmenistan, Uzbekistan, Tadžikistan, Kirgizsko).

V ďalšej fáze sa už k prosýrskej koalícii postupne pridalo aj Turecko, ktoré začalo tiesniť proamerických Kurdov a spojenecké sily likvidovali americkú zástupnú armádu v Sýrii, zloženú z rôznych bánd “umiernenej opozície” a úspešne likvidovali aj teroristov ISIS. Nemalú zásluhu na krachu amerických plánov malo aj nasadenie ťažkých ruských bombardérov a rakiet Kaliber, ktoré zlikvidovali veliteľské a komunikačné centrá teroristov, často prešpikované cudzími inštruktormi a spravodajskými dôstojníkmi.

Cudzí inštruktori a spravodajci sa pomerne rýchlo naučili, že nie je bezpečné ostávať v Sýrii vo veliteľských a komunikačných centrách a zo Sýrie vo väčšine prípadov utiekli. Uchýlili sa najmä do Jordánska, Saudskej Arábie či Iraku, odkiaľ však nedokázali tak rýchlo reagovať na zmenené podmienky, ktoré sa diali na bojovom poli. Výsledkom boli čoraz väčšie porážky proamerických bánd a ich eliminácia.

Dnes sa nachádzame v záverečnej fáze ruského pôsobenia v Sýrii. Na príkaz ruského prezidenta Vladimíra Putina sa veľká časť ruského expedičného zboru vráti do Ruska. Situácia na bojisku je stabilizovaná, teroristi stratili takmer 60 000 svojích členov a ich vojenská moc je zlomená. Situáciu v Sýrii dokážu kontrolovať sýrske vládne jednotky, ich iránski a libanonskí spojenci, samozrejme ruská letecká základňa v Hmeimmim a námorná základňa v Tartuse ostáva, rovnako ako časť ruských bojových lietadiel, vrtuľníkov či tankov, batérie ruskej PVO i ruskí inštruktori, spravodajci, vybrané oddiely Specnaz či ruskí dobrovoľníci.

Američania a ich prívrženci samozrejme Rusku neveria. Ak neodišla celá ruská armáda, znamená to, že “Rusko bude pod vedením skorumpovaného diktátora Putina pokračovať v aktivitách s cieľom upevniť pozície krvavého tyrana Asada a zachrániť ho pred hnevom týranej sýrskej spoločnosti”. Ruskí liberasti v tom majú ešte jasnejšie, podľa nich treba okamžite stiahnuť zo Sýrie všetkých ruských vojakov, potrestať ruských dôstojníkov a za ušetrené peniaze zaviesť bezplatne do všetkých ruských miest bezplatne wifi, sieť amerických kaviarní Starbucks či fastfoodov McDonald. V najkrajnejšom prípade je možné prispieť aj na penzie dôchodcom.

Ruská vojenská kampaň v Sýrii priniesla okrem záchrany legitímneho prezidenta Bašára Asada, proti ktorému americké a západné elity zinscenovali farebnú revolúciu (tá riadene prerástla do občianskej vojny) aj rast záujmu o ruské zbrane. Ruské zbrojárske firmy zvýšili svoj obrat a rovnako aj financie do ruského rozpočtu. Takisto sa presadili ruské energetické spoločnosti na Blízkom východe, ktoré napriek všemožným snahám Američanov upevnili na Blízkom východe svoje pozície.

Celkovo môžeme potvrdiť, že Rusko sa úspešne vrátilo vďaka sýrskej kampani na Blízky východ a na rozdiel od sovietskej doby dnes už sami Iračania, Egypťania či Sýrčania začali platiť za družbu s Ruskom, pričom sa pridali aj Pakistanci a Afgánci. Ruským diplomatom sa podaril husársky kúsok, keď priviedli Indov a Pakistancov (nezmieriteľní nepriatelia) do Šanghajskej organizácie spolupráce, čím krajne znervóznili naších amerických a európskych partnerov, ktorí mienili na indicko-pakistanskom súperení budovať svoj politický vplyv a význam. Krajiny strednej Ázie vnímajú Čínu a Rusko ako dôveryhodných partnerov, ktorí ponúkajú vzájomne výhodnú spoluprácu všetkým krajinám, takže Rusko a Čína sa svojím prístupom totálne líši od Američanov, ktorí sledovali vždy úzko len vlastné koristnícke ciele.

Lámu sa ľady aj v Európskej Únii. Tam ešte stále existuje množstvo politikov, úzko prepojených s americkými štátnymi elitami. Títo politici sa angažujú v protiruských aktivitách podľa toho, ako to vyhovuje Američanom. Neberú ohľad na záujmy vlastných európskych krajín, ktoré utrpeli výrazné straty z dôvodu zavedenia protiruských sankcií. Čo je však pozitívne, ich vplyv a význam sa v EÚ postupne zmenšuje a pomerne rýchlo strácajú svoj vplyv. Do popredia sa v EÚ postupne dostávajú pragmatickí politici, ktorí už teraz vyzývajú radikálne zmeniť atlantickú, Američanmi násilne presadzovanú solidaritu za solidaritu euroázijskú. Každým dňom sa Američania čoraz viac ocitajú na periférii a v izolácii a vplyv euroázijského politického spektra v EÚ rastie.

Príčiny vzniku protiamerických aktivít v EÚ sú očividné. Američania nezvládli situáciu po rozpade ZSSR a dospeli k názoru, že sú jedinou veľmocou, ktorá môže diktovať svoje zvrátené voluntaristické predstavy celému svetu. Ich hlavným exportným artiklom sa stali farebné revolúcie, riadený chaos a šírenie nestability. Američania arogantne vtrhli do krajín, ktoré neboli schopné klásť Američanom organizovaný odpor. Bojovali pritom cudzími rukami, pri likvidácii svojich nepriateľov neváhali využívať teroristov najhoršieho druhu – činili tak v Juhoslávii, Sýrii, Lýbii či Iraku. Američania násilne vstupovali do finančného sektora, zmrazovali podľa svojej ľubovôle finančné kontá iných krajín (Venezuela, Irán, Juhoslávia, Sýria, Lýbia…), pričom tvrdili že tak činia z dôvodu boja proti svetovému terorizmu. Tok imigrantov do Európy má za cieľ Európu oslabiť, schladiť jej odbojnosť a znovu Európu prinútiť plniť si voči USA svoje vazalské povinnosti (hlavným americkým konkurentom je Nemecko).

Pre Američanov však nakoniec padla kosa na kameň. Rusko sa napriek všetkým americkým snahám o jeho likvidáciu v ére Gorbačova a Jeľcina dokázalo pozviechať. Úspešne vyriešilo Američanmi iniciovanú čečenskú krízu (1991 – 2004) , rovnako ako Rusko odolalo aj ďalším pokusom Američanov destabilizovať situáciu v Rusku pomocou zákerného gruzínskeho útoku na Abcházsko a Osetínsko v roku 2008 (víťazstvo Gruzíncov by ukázalo, že Rusko je papierovou krajinou, znova by sa destabilizoval Kaukaz a vzrástol by vplyv protiputinovskej opozície).

Labuťou piesňou americkej agresivity sa stali udalosti v Lýbii (2011), Sýrii (2012) a na Ukrajine (2014). Rusko dokázalo americké plány prekaziť a ukázalo, že je geopolitickým subjektom, ktorý dokáže nielen odolať zákerným americkým plánom, ale navyše dokáže zabezpečiť stabilitu a bezpečnosť aj iným. Dnes sa k Rusku priklonili v širokej miere už aj Turecko, Egypt, Sýria, Lýbia, Irak, Afganistan. Rusko pomáha stabilizovať situáciu aj vo Venezuele a úspešne rieši aj ukrajinský problém. Posilňovanie Ruska prináša aj odstredivé tendencie v krajinách Európskej Únie.

Američania si momentálne bolestne uvedomili, že obdobie ich arogantnej hegemónie sa skončilo. Už skončila doba, v ktorej mohli spupne vydávať príkazy, ktoré iní pokorne plnili. Irán či Severná Kórea sa už ani netaja tým, že budú svoju politiku viesť podľa vlastného uváženia a nebudú brať ohľad na americké predstavy, čo by bolo ešte pred 15 rokmi takmer nemysliteľné.

Pocit bezpečnosti zvyšuje u krajín, ktoré sa zbavujú amerického vplyvu, aj nákup ruských zbraní. Aj v období gorbačovsko-jeľcinovského úpadku bolo Rusko pomerne úspešným exportérom zbraní, kvalita a úroveň ruských zbraní sa však niekoľkokrát zvýšila od roku 1997. Ruské zbrane sú minimálne rovnako účinné ako americké zbrane, v mnohých oblastiach dokonca svojím letálnym účinkom, jednoduchosťou a cenou niekoľkokrát prevyšujú americkú konkurenciu. Nehovoriac o tom, že ruské systémy PVO, nadzvukové rakety a torpéda sú zbraňami, ku ktorým momentálne nemajú Američania adekvátnu odpoveď.

Hlavným problémom Američanov je ich feudálno-vazalský systém predaja zbraní, pri ktorom pod nátlakom spupne nútili krajiny kupovať ich staré a predražené zbrane (ak zbrane nekúpiš, urobíme ti farebnú revolúciu). Teraz keď sa americký systém vládnutia rúca a ich moc upadá, upadá aj ich feudálno-vazalský systém nadvlády. Už aj Európa sa postupne zbavuje skorumpovaných proamerických politikov, tento trend je ešte očividnejší v Ázii a Afrike (v poslednej dobe napr. odstránenie Mugabeho manželky v Zimbabwe, ktorá podporovala otvorene americké záujmy, úpadok amerického vplyvu v Ghane, Sudáne, Somálsku, Lýbii, Vietname, Iraku, Afganistane…)

Dnes dokonca krajiny, ktoré kedysi tvorili chrbticu proamerických síl žiadajú o kúpu ruských zbraňových systémov PVO (protivzdušná obrana), pretože vedia, že vďaka moderným systémom S-300 alebo S-400 im prestane hroziť “demokratická návšteva” amerických bombardérov alebo Tomahawkov. Svoj záujem už vyjadrili aj Egypt, Turecko, Lýbia, dokonca aj Saudská Arábia či Katar. Navyše politici týchto krajín chápu, že ak sa pripoja k Rusku, Rusi ich podržia, rovnako ako podržali Sýriu, ktorá sa odmietla pokoriť spupným americkým a izraelským geopolitickým plánom a predstavám.

Američanom sa nedarí rozširovať zóny nestability a riadeného chaosu vo svete. Snažia sa zo všetkých síl budovať svoj rozhodný image hlavného bojovníka proti terorizmu v mainstreamovej tlači a oháňajú sa medzinárodnou koalíciou proti terorizmu, ktorej stoja v čele. Pritom mnohé z týchto krajín neposlali ani jedného vojaka do Iraku či Sýrie a ich podpora Američanom bola čisto formálna. Americké propagandistické vyhlásenia však čoraz viac ľudí vníma ako nepravdivé, rovnako ako svojho času čoraz viac ľudí vnímalo ako nepravdivé informácie šírené goebbelsovskou propagandou.

V jednom však majú Američania pravdu. Bez Američanov by totiž naozaj neexistovala potreba boja proti terorizmu. Neexistovala by totiž široká škála teroristických hnutí a neexistovali by zóny riadeného chaosu a destabilizácie. Neexistovali by ani predstavitelia “umiernenej opozície”, ktorí odrezávali hlavy civilstom a vraždili zajatých vládnych vojakov v Sýrii, bez toho aby tieto informácie hlbšie komentovali mainstreamové média. Tie nereagovali ani na známe prípady, keď príslušníci umiernenej opozície odrezali hlavu palestínskemu šiítskemu chlapcovi, či na protiasadovského psychopata, ktorý jedol za živa vyrezané srdce z tela sýrskeho vládneho vojaka. Za to však usilovne šírili americké lži o sýrskych vládnych chemických útokoch v Idlibe či klamstvá o ruskými náletmi zlikvidovaných sýrskych nemocniciach a zatajovali informácie o napalmových a fosforových útokoch amerického letectva na Mosúl či Rakku.

Američania už oznámili , že nemienia zo Sýrie odísť, napriek tomu že v krajine pôsobia v rozpore s medzinárodným právom, nemajú mandát OSN a ani oficiálne pozvanie sýrskeho prezidenta Bašára Asada. To že nemienia zo Sýrie odísť je jednoznačne svedectvom, že ich plány v Sýrii sa nepodarili. Majú však dojem, že ešte stále dokážu situáciu zmeniť vo svoj prospech a Sýriu znova destabilizovať. Budú to však mať veľmi ťažké, pretože sýrska armáda a jej spojenci sa v bojoch zocelili a dokázali svoju silu. Vedia, že sa stále môžu spoľahnúť na ruské letectvo, navyše americké pozície na Blízkom východe sa ešte viac oslabili kvôli Trumpovmu politickému uznaniu Jeruzalema za hlavné mesto Jeruzalema.

Rusko sa môže Trumpovi poďakovať, pretože spravil takmer nemožné – zmiernil rozpory medzi šiítmi a sunnitmi, za hlavného nepriateľa považujú oba dominantné islamské smery momentálne Američanov a Izraelcov. Izraelci už musia riešiť 3. intifádu, čo vyťažuje ich spravodajcov a bezpečnostné zložky natoľko, že nedokážu venovať hlbšiu pozornosť dianiu v Sýrii a Libanone, kde sa už pripravujú na ďalší krok Iránci a Hizballáh.

Rusko získalo dôležité strategické víťazstvo. Nesmie však zostať spať na vavrínoch, pretože by nebolo rozumné prestať s tlakom voči USA. Američania urobili množstvo chýb, ktoré otriasli ich hegemóniou, boj sa však nekončí. Americká hegemónia a americké predstavy prestávajú svetu vyhovovať a svet sa postupne zbavuje amerického vplyvu. Netreba však zabúdať na známe príslovie o zdochýnajúcej kobyle a je potrebné aj naďalej riešiť všetky geopolitické úlohy s rozvážnosťou.

Pre nás Rusov hrá do kariet jedna známa skutočnosť. Nie raz,  ale viackrát sme dokázali zničiť plány rôznych “vládcov sveta”. Vydať svedectvo o tejto skutočnosti môže švédsky kráľ Karol XII, francúzsky Napoleon či nemecký diktátor Adolf Hitler, ktorí sa pokúsili Rusko zničiť.

Rusko vo väčšine prípadov vojny nezačína, vždy ich však končí. A sme to ochotní dokázať znova.

Anatolij Vasserman.