Výbor, ktorý prišiel o vlastný zmysel

Mimoriadne zasadnutie Výboru pre obranu a bezpečnosť pokračovalo 24. novembra, po tom čo bolo štyri dni predtým prerušené. Dôvodom bol nový, tesne pred schôdzou doručený, pätnásťstranový podnet prokurátora Balogha s opisom zásadných podozrení, ktorých sa malo dopustiť vedenie prokuratúry.

Agentúrna správa TASR o pokračovaní rokovania však neuviedla, že išlo o nadviazanie na prerušenú schôdzu. Verejnosť tak dostala len stanovisko generálneho prokurátora, nie kontext a dôvod zvolania výboru.

Na samotnom rokovaní zaznel kľúčový moment: Maroš Žilinka prišiel, prečítal stanovisko, odmietol účasť prokurátorov, ktorí podnet podpísali, a výbor bez diskusie opustil. Poslanci tak nedostali možnosť porovnať jeho tvrdenia s Baloghovými ani konfrontovať obe strany naraz. Žilinka bol nervózny a odišiel z výboru ignorujúc, že sa na neho obracia predseda výrobu Richard Gluck.

Výbor, ktorý mal objasňovať zásadné podozrenia, sa tak zmenil na jednostrannú prezentáciu bez skutočného vypočutia.

O čom hovoria Baloghové listy

Baloghové listy nie sú osobnou sťažnosťou ani mediálnym vystúpením. Ide o oficiálne podania prokurátora, ktorý upozorňuje na zásadné podozrenia: nátlak pri rozhodovaní, zasahovanie do jeho nezávislosti, snahu dosiahnuť „vopred určený výsledok“ či možné nezákonné pokyny.

Tým poukazuje na systémový problém fungovania prokuratúry, nie na spor o jeden spis. Preto list adresoval aj Rade prokurátorov, ktorá má zo zákona chrániť nezávislosť prokurátorov.

Počas svojej reči generálny prokurátor upozornil, že prokurátori žiadajú o zbavenie mlčanlivosti „s krížkom po funuse“, keďže už samotným zaslaním pätnásťstranového elaborátu výboru podľa jeho slov porušili zákonnú povinnosť mlčať. Práve toto si zaslúži osobitnú pozornosť.

Mlčanlivosť prokurátora: čo hovorí zákon, a čo hovorí Žilinka

Jadrom sporu je § 26 ods. 3 zákona o prokurátoroch, ktorý síce prikazuje zachovávať mlčanlivosť, ale zároveň z nej vyníma oznamovanie kriminality a inej protispoločenskej činnosti. Tú zákon o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti definuje veľmi široko. Nielen ako trestné činy, ale aj priestupky, iné správne delikty či konanie, ktoré pôsobí negatívne na spoločnosť. Upozornenie na nátlak, nezákonné pokyny alebo zasahovanie do nezávislosti preto nemožno považovať za porušenie mlčanlivosti.

Baloghov list sa jasne zmestil do tejto zákonnej výnimky. Neobsahoval údaje zo živých spisov, ale opisoval postupy nadriadených, ktoré považoval za nezákonné. Práve takýto typ oznámenia zákon výslovne umožňuje podať aj bez zbavenia mlčanlivosti.

Preto je dôležité, že práve generálny prokurátor pred poslancami vyvolal dojem, že Balogh „písal desiatky strán bez zbavenia mlčanlivosti“. Nešlo o právny výklad, ale o komunikačnú taktiku. Verejnosť si mala odniesť dojem, že ide o prokurátora, ktorý „má s pravidlami problém“. Raz pri nábytku, inokedy s mlčanlivosťou.

Žilinka v jednej osobe: sudca, svedok, obvinený aj kontrolór

Najvážnejším problémom kauzy nie je obsah Baloghových listov, ale mocenské postavenie generálneho prokurátora, ktoré sa na nej naplno ukázalo. Balogh postupoval v súlade so zákonom. Svoj podnet adresoval aj Rade prokurátorov. Upozornil na zásahy do svojej nezávislosti a využil výnimku z mlčanlivosti pre oznamovanie protispoločenskej činnosti.

Ak teda listami mlčanlivosť neporušil, vzniká otázka, prečo to Žilinka tvrdí. On predsa musí vedieť, ako to právne je a len on má tú moc zbaviť Balogha mlčanlivosti. Zjavne o právny argument nejde, ale o snahu spochybniť oznamovateľa a vytvoriť obraz človeka, ktorý „má s pravidlami problém“. Tak sa pozornosť od podozrení presúva na osobu, ktorá na ne upozornila.

Paradox nastáva pri vystúpení pred výborom. Tu Balogh zbavenie mlčanlivosti skutočne potreboval, keďže by mohol byť vyzvaný hovoriť o konkrétnych živých veciach a spisoch. Žilinka ho však mlčanlivosti nezbavil, čím mu znemožnil odpovedať na otázky poslancov, zatiaľ čo sám pred médiami hodnotil jeho dôveryhodnosť.

Tým sa dostávame k podstate problému: Žilinka je v tejto kauze sudcom, svedkom, obvineným aj kontrolórom v jednej osobe.

On je ten, proti komu smeruje podnet. On rozhoduje, či oznamovateľ môže prehovoriť. On má pod kontrolou orgány, ktoré majú vec prešetrovať. A práve on verejne interpretuje, čo je a čo nie je porušením zákona. Takáto koncentrácia moci je v rozpore s princípmi moderného právneho štátu, pretože umožňuje, aby bola mlčanlivosť použitá ako nástroj ochrany moci, nie ako nástroj ochrany práva.

Rada prokurátorov medzi zákonom a bezmocnosťou

Baloghov list smeroval aj na Radu prokurátorov, ktorá má byť orgánom chrániacim nezávislosť prokurátorov. V tomto kontexte Balogh postupoval presne tak, ako zákon predpokladá: upozornil na podozrenia zasahujúce do jeho nezávislosti a využil výnimku z mlčanlivosti, ktorá sa vzťahuje na oznamovanie protispoločenskej činnosti.

Rada však nemá právomoci, ktoré by jej umožnili túto situáciu zásadne vyriešiť. Nemôže donútiť generálneho prokurátora, aby Balogha zbavil mlčanlivosti, nemá disciplinárny dosah na jeho konanie a nemôže usmerniť priebeh vyšetrovania, ktoré má stále pod kontrolou práve ten, kto je podozrivý.

Napriek tomu má Rada možnosť vyslať dôležitý signál. Môže verejne potvrdiť, že Balogh listom mlčanlivosť neporušil a že opisované postupy predstavujú riziko pre nezávislosť prokurátorov. Takéto vyhlásenie by síce právne nezmenilo Žilinkovo postavenie, no oslabilo by jeho mediálny naratív a dalo by jasne najavo, že systém nie je komfortný s koncentráciou moci, ktorá vznikla.

Paragraf 363, renta a obrátené role

Kauza Balogh – Žilinka sa neodohráva vo vákuu. Generálny prokurátor je roky v centre politických sporov najmä pre používanie paragrafu 363 Trestného poriadku, ktorým rušil rozhodnutia v exponovaných kauzách “Smerákov”. Opozičné  strany, politické mimovládky a “nezávislé” médiá ho kritizovali za to, že „pomáha Smeru“ a zabezpečuje beztrestnosť jeho nominantov.

Dnes vidíme obrátený obraz. Kauza Balogh môže vzbudzovať dojem, že časť politického tábora, ktorá v minulosti Žilinku bránila alebo tolerovala, má záujem ho oslabiť či dokonca odvolať.

V hre je aj motív doživotnej renty. Po jej neschválení parlamentom Žilinka vo viacerých pre vládu dôležitých veciach akoby otočil. Neušlo to ani novinárskej obci. Aj preto bol počas TK po odchode zo zasadnutia VOB generálny prokurátor konfrontovaný touto otázkou. Generálny prokurátor to odmietol, no nepredložil presvedčivú alternatívnu motiváciu svojho zreteľného posunu.

Už v našej predchádzajúcej analýze sme upozornili, že zamietnutie renty môže byť pre Žilinku viac ako symbolickou prehrou. Zasiahlo ho osobne aj profesijne. Dnešná konfrontácia okolo Baloghových listov tak nie je len sporom medzi dvoma prokurátormi, ale aj súčasťou širšej politickej hry o budúcnosť generálnej prokuratúry a o vplyv na vyšetrovanie najcitlivejších káuz.

Čo môže nasledovať. A čo by nasledovať malo

Formálne bude ďalší vývoj závisieť od dvoch línií: od stanoviska Rady prokurátorov a od ďalšieho postupu Výboru pre obranu a bezpečnosť. Rada môže potvrdiť, že Balogh neporušil mlčanlivosť a že jeho tvrdenia treba brať vážne. Výbor môže opätovne zvolať rokovanie a trvať na účasti všetkých strán vrátane oznamovateľa. V krajnom prípade môže parlament otvoriť otázku zodpovednosti generálneho prokurátora a začať politickú diskusiu o jeho odvolaní. Na spustenie disciplinárneho konania voči generálnemu prokurátorovi potrebuje 3/5 väčšinu, ktorou koalícia nedisponuje. Čakať v tejto situácii podporu opozície by bolo naivné.

Opozícia v hysterických reakciách na výbor si okamžite prihriala polievočku a využila príležitosť podkúriť koalícii, keď pripustila možnosť, že vládna moc sa po zrušení ÚŠP, “rozprášení” NAKA, snaží o ovládnutie ďalšej mocenskej inštitúcie, generálnej prokuratúry. Nevylúčila ani možnosť zmeny zákona o GP.

Nech je to akokoľvek obsah tejto kauzy však presahuje osobu Maroša Žilinku. Odhaľuje systémový problém: nie je normálne, aby človek, voči ktorému smeruje podozrenie, mal v rukách nástroje, ktorými môže blokovať výpoveď oznamovateľa, kontrolovať vyšetrovanie a zároveň formovať mediálny naratív o tom, čo je a čo nie je porušením zákona.

Ak má mať Slovensko prokuratúru ako súčasť právneho štátu, bude sa musieť skôr či neskôr dotknúť aj týchto otázok:

Kto môže rozhodovať o zbavení mlčanlivosti v prípade, že podnet smeruje priamo proti generálnemu prokurátorovi?

Aké záruky má oznamovateľ v rámci prokuratúry?

Ako sa dá zabrániť tomu, aby bola mlčanlivosť zneužívaná ako nástroj umlčania?

Ako dosiahnuť, aby sa vážne podozrenia disciplinárne neriešili mnoho rokov?

Kým sa tieto otázky neotvoria, budú sa podobné kauzy opakovať. Mená sa môžu meniť a politické rozloženie síl tiež, no problém zostáva rovnaký: koncentrácia moci bez skutočnej kontroly. Kauza Balogh – Žilinka je testom, či tento systém dokáže reflektovať vlastné slabiny, alebo ich opäť len zametie pod koberec.

Nechať si vnútiť verziu reality, v ktorej je oznamovateľ problém a moc je vždy bezchybná, by bolo chybou. V právnom štáte by malo platiť opak. Čím väčšiu moc niekto má, tým prísnejšie by mal znášať otázky a pochybnosti. A v tomto teste dnes generálny prokurátor Maroš Žilinka neobstál.