Svätý Otec v novej knihe na tému misií: Mučeníci sú víťazmi, nie obeťami

Vatikán 8. novembra 2019 (HSP/TK KBS/RV/Foto:TK KBS-SpC-Vatican)

Prinášame vybrané časti z novej knihy rozhovorov s pápežom Františkom „Bez neho nemôžeme nič urobiť. Byť misionármi dnes vo svete“, ktorá vyšla 5. novembra. Svätý Otec v nej odpovedá na otázky talianskeho novinára Gianniho Valenteho z agentúry Fides

Pápež František sa v rozhovore s talianskym novinárom priznáva, že k jezuitom vstúpil pritiahnutý ich misionárskym povolaním. Mal aj túžbu ísť do Japonska, ale vtedy tú túžbu nebolo možné zrealizovať. „Ale vždy som si uvedomoval, že ohlasovať Ježiša a jeho Evanjelium vždy znamená isté vyjdenie von a kráčanie“. Výraz „vychádzajúca Cirkev“ mnohí radi opakujú a neraz to môže vyznieť ako nejaký ošúchaný slogan, poznamenáva Gianni Valente. Svätý Otec reaguje:

„Vychádzajúca Cirkev, to nie je nejaký módny výraz, ktorý by som bol vymyslel ja. Je to príkaz Ježiša, ktorý v Markovom evanjeliu od svojich učeníkov žiada, aby išli do celého sveta a hlásali Evanjelium každému stvoreniu. Cirkev buď vychádza von, alebo nie je Cirkvou. Buď sa venuje ohlasovaniu, alebo nie je Cirkvou. Ak Cirkev nevychádza von, korumpuje sa, stráca svoju prirodzenosť. Stáva sa  niečím iným.“

Čím sa stáva taká Cirkev, ktorá neohlasuje a nevychádza von?

„Stáva sa duchovným združením. Akousi nadnárodnou organizáciou na spúšťanie iniciatív a posolstiev eticko-náboženského obsahu. To nie je nič zlé, no nie je to Cirkev. Toto je riziko akejkoľvek statickej organizácie v Cirkvi. Končíme tak, že si Krista akoby „udomácnime“. Nevydávaš viac svedectvo o tom, čo koná Kristus, ale hovoríš v mene istej idey o Kristovi. Idey, ktorej si vlastníkom a ktorú si si ty udomácnil. Organizuješ veci, stávaš sa takým malým manažérom cirkevného života, kde sa všetko deje podľa stanoveného programu, a treba sa teda len riadiť inštrukciami. Nikdy však už nedôjde k stretnutiu s Kristom. Už viac nenastáva to stretnutie, ktoré sa na začiatku dotklo tvojho srdca.“

Je misia automaticky protiliek na toto všetko? Stačí vôľa a snaha „vyjsť“ na misiu, aby sme sa vyhli týmto deformáciám?

„Misia, tzv. „vychádzajúca Cirkev“, to nie je akýsi program, úmysel, ktorý treba uskutočniť vôľovým úsilím. Je to Kristus, kto dáva Cirkvi vyjsť zo seba samej. V misii ohlasovania Evanjelia sa hýbeš preto, lebo Duch Svätý ťa podnecuje, vedie ťa. A keď prídeš na miesto, zistíš, že on prišiel už pred tebou a čaká na teba. Duch Pána prišiel prvý. On ťa predchádza, aj preto, aby ti pripravil cestu a už je v akcii.“

Pri ďalšej z otázok talianskeho novinára pápež František vysvetľuje, že ten, kto je v misii ohlasovania Evanjelia, pociťuje aj istý druh „závratu“ z toho, ako Duch Svätý pôsobí:

„Tajomná plodnosť misie nespočíva v našich úmysloch, v našich metódach, v našom nadšení a v našich iniciatívach, ale spočíva práve v tomto závrate: v tom závrate, ktorý pociťujeme pri Ježišových slovách, keď hovorí: «bezo mňa nemôžete nič urobiť.”

Rád opakujete, že Cirkev rastie „skrze svedectvo“. Čo sa snažíte dať pochopiť týmto zdôrazňovaním

„Tú skutočnosť, že tá príťažlivosť sa dosvedčuje v nás. Svedok  dosvedčuje to, čo účinkovanie Ježiša Krista a jeho Ducha skutočne vykonalo v jeho živote. Po zmŕtvychvstaní je to samotný Kristus, ktorý sa ukazuje apoštolom. Je to on, ktorý z nich robí svedkov. Ani svedectvo nie je nejaký vlastný výkon, sme svedkami Pánových diel.“

Gianni Valente sa pápeža Františka pýta aj na ďalší z jeho často používaných pojmov. Je ním tzv. „prozelytizmus“, pred ktorým pápež často varuje. Je to pre zachovanie dobrých vzťahov s inými Cirkvami a dialógu s inými náboženstvami? Svätý Otec vysvetľuje:

„Problém s prozelytizmom nie je len to, že protirečí ekumenickej ceste a medzináboženskému dialógu. Prozelytizmus je všade tam, kde sa zamýšľa rast Cirkvi nezávisle na príťažlivosti Krista a účinkovaní Ducha Svätého, všetko stavajúc na nejakom druhu „múdrej reči“. Takže tá prvá vec je, že prozelytizmus vysúva preč z misie samotného Krista a Ducha Svätého, a to aj vtedy, keď sa tvári, že hovorí a koná v Kristovom mene, čisto verbálnym (nominalistickým) spôsobom.

Prozelytizmus je vždy svojou povahou násilný, aj keď to maskuje alebo to praktizuje v rukavičkách. Neznáša slobodu a nezištnosť, s ktorou sa môže odovzdávať viera z osoby na osobu skrze milosť. Preto prozelytizmus nie je len tým z minulosti, z dávnych dôb kolonializmu či nútených konverzií alebo konverzií kupovaných prísľubom materiálnych výhod. Aj dnes tu môže existovať prozelytizmus, aj vo farnostiach, v spoločenstvách, hnutiach, v rehoľných kongregáciách.“

Čo sa teda myslí pod ohlasovaním Evanjelia?

„Hlásať Evanjelium znamená odovzdať v striedmych a presných slovách samotné svedectvo o Kristovi, ako to robili aj apoštoli. Netreba si však vymýšľať presvedčivé príhovory. Ohlasovanie Evanjelia môže byť aj pošepky, no vždy vedie cez otriasajúcu silu škandálu kríža. A odjakživa sa riadi cestou naznačenou v liste svätého apoštola Petra, spočívajúcou v jednoduchom «zdôvodnení» vlastnej nádeje tým druhým. Nádeje, ktorá zostáva škandálom a hlúposťou v očiach sveta.“

Podľa čoho možno rozoznať kresťanského misionára?

„Charakteristickou črtou je to, že konajú ako tí, čo k viere uľahčujú prístup, a nie ako kontrolóri viery. Uľahčovať, sprístupňovať, neklásť prekážky Ježišovej túžbe objať všetkých, uzdraviť všetkých, zachrániť všetkých. Neselektovať, nerobiť „pastoračné colnice“. Nesprávať sa ako tí, čo sa postavia k dverám, aby kontrolovali, či druhí spĺňajú požiadavky pre vstup.

Spomínam si na farárov a komunity v Buenos Aires, ktorí prišli s mnohými iniciatívami na uľahčenie prístupu ku krstu. Všimli si, že v posledných rokoch vzrastal počet tých, ktorí neboli pokrstení z mnohých dôvodov, aj spoločenských, a chceli všetkým pripomenúť, že byť pokrsteným je jednoduchou vecou, že všetci o to môžu požiadať, pre seba i pre svoje deti.

Cesta, na ktorú sa vydali tí farári a komunity, bola jednoducho táto: nepridávať záťaže, nestavať nároky, odstrániť každú ťažkosť kultúrneho, psychologického či praktického charakteru, ktorá by mohla ľudí nútiť k odkladu či zanechaniu úmyslu pokrstiť svoje deti.“

V Amerike v počiatkoch evanjelizácie misionári diskutovali o tom, kto by mal byť „hodným“ prijať krst. K čomu viedli takéto diskusie?

„Pápež Pavol III. odmietol teórie tých, ktorí tvrdili, že indiáni (indios) boli od prírody „neschopní“ prijať Evanjelium a potvrdil rozhodnutie tých, ktorí im uľahčovali krst. Zdajú sa to byť veci minulosti, a predsa, aj dnes existujú skupinky a sektory, čo sa prezentujú ako „osvietení“ – ilustrados, a aj Evanjelium uväzňujú do svojich pokrivených logík, ktoré rozdeľujú svet medzi „civilizovanosť“ a „barbarstvo“.

Myšlienka, že Pán má medzi svojimi predurčenými aj mnohé „počerné tváre“ (cabecitas negras), ich irituje, oberá o náladu. Považujú veľkú časť ľudskej rodiny za akúsi entitu nižšej triedy, ktorá je nevhodná pre dosiahnutie – podľa ich štandardov – slušnej úrovne duchovného a intelektuálneho života. Na tomto základe sa môže vyvinúť pohŕdanie národmi považovanými za druhotriedne. Toto všetko vyšlo na povrch aj pri príležitosti Synody biskupov o Amazónii.“

Niektorí majú tendenciu stavať do dialektického protikladu jasné ohlasovanie viery a sociálne diela. Vravia, že misia sa nemá redukovať na podporu v sociálnych diel. Ide o oprávnenú obavu?

„Všetko to, čo spadá do horizontu Blahoslavenstiev a skutkov milosrdenstva, je v súlade s misiou a je to už ohlasovaním, je to už misiou. Cirkev nie je akousi mimovládnou organizáciou, Cirkev je niečo iné. Ale Cirkev je aj poľnou nemocnicou, kde sa prijímajú všetci, takí, akí sú, uzdravujú sa rany všetkých. A toto je súčasťou jej misie.

Všetko závisí od lásky, ktorá hýbe srdcom toho, kto tieto veci koná. Ak misionár pomáha vykopať studňu v Mozambiku, pretože si všimol, že ju potrebujú tí, ktorých krstí a ktorým káže Evanjelium, ako môžeme povedať, že toto dielo je oddelené od ohlasovania?“

Gianni Valente sa pápeža pýta aj súvis misie s mučeníctvom. Svätý Otec v odpovedi zdôrazňuje, že mučeníctvo i hlásanie Evanjelia majú „ten istý prameň, ktorým je Božia láska, vliata do našich sŕdc Duchom Svätým“.

„Mučeníctvo je najvyšším vyjadrením uznania a svedectva vydaného Kristovi, čo znamená naplnenie misie, apoštolského diela.“

Pápež František to konkretizoval na príkladoch koptov popravených teroristami v Líbyi či sestier Matky Terezy zavraždených v Jemene uprostred ich služby ľuďom v núdzi.

„Všetci títo sú víťazmi, a nie „obeťami“. A ich mučeníctvo, až po preliatie krvi, osvetľuje to mučeníctvo, ktoré všetci môžu podstúpiť v každodennom živote, prostredníctvom svedectva vydaného Kristovi každý deň.“

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii svetonázor. Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.