Môj profil 
Predplatné
Tri míle od mesta Annecy ležal zámok Sales, sídlo grófov Saleských. Na tomto zámku narodil sa František 21. augusta roku 1567. V peknom, ale slabom vyvinula sa pekná a silná duša. Otec jeho František, gróf zo Salesu, spočiatku sám ho vyučoval a hľadel v srdci syna vzbudiť city ku všetkému, čo veľké a pekné. Pobožná matka Františka zo Sionas vychovávala ho ale v bázni Božej, modlievala sa s ním, vodievala ho so sebou do kostola, brala ho so sebou k chudobným a nemocným, aby vzbudila v ňom lásku. Od ôsmeho roku bol v kolégiu v meste Annecy a od roku dvanásteho do osemnásteho v hlavných školách Paríža, aby sa tam vycvičil vo vysokých vedách. V učení, v ktorom s najväčšou usilovnosťou pokračoval, nikdy nezabudol na modlitbu. Ako dieťa, plný dôvery, oddal sa do materinských rúk Matky Božej, a aby sa jej zaľúbil a nevinnosť svoju zachoval, pred obrazom jej sľubom čistoty sa zaviazal. Od tej doby modlieval sa k pocte milostnej Svojej svätý Ruženec, ktorú pobožnosť po celý život svoj ani pri najpotrebnejších zamestnaniach vykonať nevynechal. Preto tiež ale vždy na tele i na duši nepoškvrneným zostal i vtedy, keď k hriechu vábený a ponúkaný bol.
V osemnástom roku prišiel František na rozkaz otca svojho do Padovy, aby tam práva študoval. V tomto meste boli študujúci veľmi rozpustilí a nemravní, ktorých veľmi mrzelo, že František len pre seba žije a s nimi stretávať sa nechce. Aby nepodľahol pokušeniam druhov svojich, rozmnožil umŕtvovanie tela svojho, pôsty a bdenie natoľko, že útle telo jeho to viac znášať nevládalo, upadol do ťažkej nemoci, ktorá ho až na kraj hrobu priviedla. Nepredvídateľná však rada božská iné ustanovila. František sa zotavil navzdor tomu, že lekári vzdali sa nádeje naň, a dokončil svoje štúdiá, vrátil sa domov k svojej rodine. Mladý gróf, vrátiac sa domov, bol pýchou a radosťou svojich rodičov. Oči ich s úľubou spočívali na jeho pôvabnej postave a srdcia ich unášali sa blaženou nádejou. Z krásnych šľachtických dcér vyvolili mu najkrajšiu za nevestu. Tejto žiadosti svojich rodičov vyhovieť nemohol, vstúpil preto predsa do štátnej služby, lebo úmysel svoj, že stane sa kňazom, rodičom svojim vyzradiť nechcel, aby ich nezarmútil a nádeje ich zrazu nezmaril.
Časom zveril sa predsa svojmu príbuznému, Ľudvíkovi zo Salesu, kanonikovi Ženevskému, ktorý pre neho svojím vplyvom sprostredkoval prepoštstvo pri sídelnom chráme Ženevskom. S vymenovacou listinou vstúpil František pred svojho otca a srdečne ho prosil o otcovské povolenie, tak že mu otec napokon so slzami v očiach povedal: „Synu môj, toto je prvá bolesť, ktorú si spôsobil, ak je to však vôľa Božia, choď a učiň ako sa Bohu ľúbi, buď’ šťastlivý ty, a skrze teba iní, toto je moja úprimná žiadosť.“ František prijal na to posvätenie na kňazstvo v predpísaných lehotách a nastúpil roku 1593 na uprázdnené miesto prepošta, plniac svoje povinnosti duchovné s horlivosťou kňaza dokonalého. Zvlášť ležalo mu na srdci spasenie duší neučeného, chudobného ľudu a obrátenie bludárov. Chodil po dedinách a dvoroch, vchádzal do chalúp ľudí chudobných a vyučoval ich v náboženstve, podporujúc ich hojne almužnou. Toto, ako tiež jeho veľká tichosť a prívetivosť, získali mu srdcia všetkých, takže skoro okolo mesta Annecy, kde sa zdržoval, všetko sa zmenilo, a cnosť a náboženstvo všade kvitlo. S týmto však nebol ešte spokojný, najviac snažil sa blúdiacich k pravde obrátiť. Savojsko bolo vtedy bludmi kacíra Kalvína úplne nakazené. Vojvoda Savojský prosil knieža a biskupa Ženevského o horlivých kňazov k vykoreneniu bludného učenia v tejto zemi. František sám sa uchádzal u biskupa o túto preťažkú úlohu. A neočakávaný bol prospech misie, na ktorú sa tak dobrovoľne podujal. František, sprevádzaný príbuzným svojím Ludvíkom Salesským, horlivým to kňazom, vydal sa na cestu do oných zemí, kde už oddávna nevideli kňaza katolíckeho, kde držali pápeža za antikrista, kde nebolo iného vídať než zrúcané chrámy, zbúrané kláštory, polámané kríže a kde srdcia ľudu naplnené boli nenávisťou proti náboženstvu katolíckemu. On však nebál sa žiadneho nebezpečenstva, ani smrti.
V jednej ruke sväté Písmo a v druhej palicu, oblečený v rúchu jednoduchom, šiel všade pešky. Vľúdnosťou a ľúbeznosťou svojou rozptýlil predsudky rozkolníkov a získal všetky šľachetnejšie duše. Húfom hrnuli sa k nemu blúdiaci, akoby boli pútaní k nemu vyššou, zázračnou mocou. On však v poníženosti srdca svojho modlil sa neustále k Bohu, aby ráčil udeliť požehnanie účinkovaniu jeho. A Všemohúci ho aj hojne požehnal, lebo behom štyroch rokov viac než 72 tisíc blúdiacich duší späť priviedol do lona cirkvi samospasiteľnej. S pomocou Božou založil v tomto opustenom kraji viacej fár, poslal ta horlivých, dokonalých kňazov a vrátil sa späť do mesta Annecy. Na to za pomocníka a nástupcu biskupa Ženevského vyvolený, po smrti biskupa Klaudia r. 1602 vo farskom kostole mestečka Tharnesu, v ktorom bol i pokrstený, za biskupa posvätený bol. Vo vysokej dôstojnosti tejto býval vždy ponížený a nad mieru láskavý ku každému, tak k bohatému ako i k chudobnému, lebo on v každom človekovi videl to, čo bol sám, človeka totiž na obraz Boží stvoreného. Pri nadľudských prácach, aké svätý František ako misionár a neskôr ako biskup v Ženeve ku cti a chvále Božej a k spaseniu duší podnikal, pri tak mnohých prenasledovaniach, nebezpečenstvách, potupách a ohováraniach, aké vystáť musel, vynikal nielen vrúcnou dôverou v Boha, lež zvlášť všetko prevyšujúcou tichosťou. On sám uznáva, že bol od prírody k prchkosti náklonný, avšak ustavičným rozjímaním o tichosti Spasiteľa a neustálym bojom proti tejto zlej náklonnosti podarilo sa mu cnosť tichosti natoľko si osvojiť, že sa stala takmer druhou jeho prirodzenosťou a žiarila mu z očí. Svojím tichým, ľúbezným chovaním sa získal on srdcia i tých najzarytejších kacírov. Z nesčíselných príkladov, ktoré toto stvrdzujú, uvedieme len jeden.
Istý šľachtic veľmi nenávidel svätého. Aby sa na ňom pomstil, rozširoval o ňom všelijaké klebety a zlomyseľné upodozrievania. Svätý biskup však stál na všetko toto celkom spokojný a nejavil ani najmenšieho rozhorčenia. Nad tým ešte viacej rozhnevaný šľachtic tiahol po niekoľko nocí so psami, lesnými trúbami a poľovníkmi pred príbytok svätého, vystrájajúc tam špatný hluk a lomoz. Rozdráždení služobníci biskupovi chceli pokarhať nočných nezbedníkov, biskup im to však prísne zakázal, tak že sa neopovážili proti jeho vôli jednať. Šľachtic, nemohol týmto spôsobom svätého dopáliť, dal mu skrze svojich sluhov naodkazovať tých najnehanebnejších vecí a všetky okná na biskupskom dome kamením povybíjať. Dozvediac sa o tom príbuzní svätého, prišli k nemu a doliehali na neho, aby žaloval nehanebníka. On však riekol im s najväčšou vľúdnosťou: „To neučiním, lebo by som tým vrhol šľachtica do záhuby, ja ho však chcem získať.“ Keď sa to šľachtic dozvedel, zahanbil sa veľmi. Niekoľko dní na to stretol sa svätý s týmto človekom v meste, prehovoril k nemu s najväčšou zdvorilosťou a prosiac ho o jeho priateľstvo, so všetkou srdečnosťou ho objímal. Šľachtic, dojatý a divením sa nad touto nadmiernou tichosťou svätého, prosil ho za odpustenie, chcel mu dať zadosťučinenie, aké by len žiadal, a od tých čias stal sa najhorlivejším jeho priateľom.
Pre nedostatok miesta nemožno nám opísať všetky skutky sv. Františka. On nešetril zdravia, ani života, aby ovečky svoje vyhľadal, chlebom života občerstvil a k spaseniu priviedol. Pri veľkej činnosti biskupského úradovania písal ešte knihy veľmi užitočné, v ktorých kresťanskú dokonalosť v celej svojej kráse vypisuje. Svetoznáma je kniha jeho, ktorá má nápis: „Filothea, čili návod k zbožnému životu.“ Knihou tou už tisíce a tisíce duší na cestu spasenia privedené boli.
V záležitostiach vojvodu Savojského cestoval r. 1622, aj keď chorľavý, do Francúzska, onemocnel však v meste Lyon, kde porazilo ho, lekári, chcejúc ho vyliečiť, prikladali mu podľa vtedajšej obyčaje žeravé železo na hlavu a na hrdlo, keď mu pri tomto ukrutnom liečení nesmierna bolesť slzy vyrazila, povedal: „Pane, čo tu mám ešte robiť ?“ Jeden z prítomných povedal mu, aby sa radšej so svätým Martinom modlil: „S radosťou umriem, o Pane! Nebojím sa však života, ak potrebný som ľudu tvojmu.“ František ale odpovedal: „Nie som ja Martin, lež sluha nehodný, ktorého ani Boh ani ľud nepotrebuje.“ 28. decembra vydal krásnu dušu svoju Bohu v 56. roku veku svojho. Telo jeho s najväčšou veľkoleposťou prenesené bolo dňa 29. januára do mesta Annecy, kde v hlavnom kláštore ženskej rehole „Navštívenia“, ktorú bol založil, pochované je.
Svätý František Salesský bol od prirodzenosti náklonný k hnevu, ale neustálym premáhaním sa to predsa tak ďaleko doviedol, že nikto neslyšal z úst jeho slova hnevlivého a netrpezlivého. Ako náhle spozoroval, že sa v ňom hnev hýbe, prestal hneď hovoriť a čakal, kým hnev v ňom neutíchol. Bodaj by v tomto všetci ľudia nasledovali svätého biskupa! Hnev je náruživosť, ktorá najviacej škodí človeku, z ktorej pochádzajú mnohé a ťažké hriechy. Napriek tomu ale mnohí ospravedlňujú svoje hriechy tým, že boli v hneve, hovoria totiž: „toto alebo ono urobil som v hneve, hnev mňa premohol a nemohol som si pomôcť.“ Takáto výhovorka neplatí nič pred Bohom. Čo by si povedal ty k tomu, keď by ťa tvoj sused verejne hanil, tupil alebo na tele ti ublížil, potom ale tým sa vyhováral, že to všetko len v hneve urobil? Bol by si spokojný s takou výhovorkou? Nemyslím. Ako teda môžeš žiadať, aby Pán Boh spokojný bol s tebou? Drž sa v hneve ako svätý František. Ak cítiš, že sa hnev v tebe zdvíha, prestaň hovoriť, čakaj a rozmýšľaj nad tým, čo máš hovoriť. Netresci nikdy v hneve, lež čakaj, kým sa to v tebe utíši, potom až konaj, čo rozum kresťanský a zákon Boží dovoľuje. Túto radu dal nám už pred dávnymi časmi svätý otec Augustín, hovoriac: „Keď sa hnev v tebe hýbe, premôž sa, nehovor a netresci. Keď’ sa myseľ tvoja utíši, potom až hovor a tresci. Každý človek má byť chytrý k slyšaniu, ale nenáhly k hovoreniu a v hneve, lebo hnev človeka nečiní spravodlivým pred Bohom.
Karol Jerguš
.JPG)
.jpg)
