Včera sme na stránke Hlavných správ priniesli reportáž o migrantskom stanovom tábore v Kútoch (môžete si ju prečítať tu ). Sme radi a ďakujeme, že časť čitateľov aj v diskusii ocenila jej nezaujatosť a objektivitu.

Niektorých však tá reportáž celkom neuspokojila, pretože v nej nenašli burcovanie a varovanie pred nebezpečenstvom, ktoré z problému masovej migrácie vyplýva, keďže je to pre národnoštátne záujmy slovenského národa jedna z najväčších hrozieb, možno hneď po jadrovej vojne a environmentálnej či evolučno-biologickej kataklizme. Reportáž je však len reportáž: opis vonkajšej reality tábora s ľuďmi, o ktorých vlastne nič nevieme, a citovanie ich vyjadrení nemá prinášať názor, má iba zachytiť veci tak ako vyzerajú z pohľadu nestranného pozorovateľa. A tak dnes dopovieme to, čo časť čitateľov v reportáži považovala za nedopovedané.

Aj v minulosti sme v mnohých článkoch upozorňovali na to, že masová (a tobôž ilegálna) imigrácia z nekompatibilných kultúr a s ňou súvisiace zdravotné, kriminálne, teroristické, demografické a všetky ďalšie riziká sú objektívne vážnou hrozbou. A upozorňovali sme aj na masívnu propagandu a s tým spojené zákerné systémové „hoaxy“. Ak sa chcete otestovať, či ste voči nim dostatočne imúnni, či ste niektorému nenaleteli, môžete sa otestovať tu.

Európska únia, jej moc-nemoc a hranice-nehranice

Pozrime sa na to od koreňa.

Základným atribútom každej formy organizácie ľudskej spoločnosti na nejakom území (napríklad štátu) je moc. Existencia reálnej moci je tým úplne najzákladnejším a nevyhnutným predpokladom, aby bolo možné v rámci určitých hraníc vytvoriť funkčné spoločenské štruktúry, vzťahy a mechanizmy.

Slovenská republika je štát. Má a uplatňuje (alebo by mala uplatňovať) na svojom území svoju štátnu moc. Slovenská republika je však zároveň aj súčasťou Európskej únie. Európska únia je aj nie je čosi ako štát. Je to taký štát-neštát.

Aj moc EÚ je taká podobná: moc-nemoc. Pre členské štáty je záväzná aj nie je záväzná. Teda ona oficiálne v niektorých oblastiach záväzná je, ale to je asi ako so ženou, ktorá je aj tehotná aj nie je tehotná, prípadne v niečom je len čiastočne tehotná. Dalo by sa použiť aj iné, menej pekné prirovnanie, a síce že EÚ je jeden velikánsky bordel (vo viacerých významoch toho slova): zvonku to príliš nevidno, ale kto vie ako to vnútri chodí a zaplatí si, tak si môže zadovážiť akúkoľvek prasačinu.

Ako sme si mohli v uplynulých rokoch všimnúť, jednotlivé štáty moc-nemoc bruselskej centrály môžu ignorovať. Taliansko kašle na európske migračné pravidlá, Nemecko si robí v hospodárskej politike čo si zmyslí, Maďarsko si kupuje plyn a robí dohody s Ruskom ako samo chce, Poľsko ukazuje do Bruselu prostredník, pokiaľ ide o legislatívu v oblasti práva – nuž a Česko s Rakúskom jednoducho vracajú migrantov na Slovensko, hoci všetci veľmi dobre vedia, že v zmysle dohôd o readmisii to nemajú robiť.

Slovensko – záhrada v správe stáda capov

Prečo nám to Česi a Rakúšania napriek tomu robia? Lebo môžu. Pretože štátna moc Slovenska a jeho zahraničnopolitický hlas je príliš slabý, ešte oveľa slabší ako hlas väčších a starších európskych štátov. Naša loby za oceánom je slabá, naša loby v Bruseli je slabá, naše ekonomické páky… viem, to bol iba vtip.

No a predovšetkým je katastrofou garnitúra absolútne nulových politických trasorítok, ktoré boli dosadené do čela banánovej tejtokrajiny. Politický výtlak, charizmu, intelekt, rozhľad, kontakty, morálku, vzdelanie a ďalšie kvality potrebné pre štátnikov majú na úrovni dubového polena.

No a dokonca aj v takejto spoločnosti je jedným z najslabších kádrov tragický minister vnútra Roman Mikulec. Okrem dlhého zoznamu iných vecí, z ktorých je obviňovaný a v ktorých zlyhal, je tu otázka ilegálnej migrácie. Teda presne tá téma, o ktorej sa tento pán Mikulec začiatkom roka 2022 rozprával v Bruseli s komisárkou EÚ pre vnútorné záležitosti (kam patrí aj imigračná politika) Ylvou Johanssonovou. A vtedy jej prisľúbil, že Slovensko bude prijímať migrantov, hoci asi sotva si niekto z čitateľov bude vedieť spomenúť, kedy mu na také niečo občania dali mandát.

Netreba zabudnúť ani na to, že riaditeľom Migračného úradu Ministerstva vnútra SR je už takmer dva roky Ján Orlovský, ktorý bol predtým riaditeľom Nadácie otvorenej spoločnosti, za ktorou stojí istý pán George Soros. Ten pán Soros, ktorý hovorí, že humanitárnou povinnosťou Európy je starať sa o migrantov, a ktorý býva obviňovaný z toho, že stojí za organizovaním masovej migrácie z tretích krajín do Európy.

Keby sme žili v naozaj suverénnej krajine, tak…

Tá záležitosť s prílevom migrantov z iných kultúr do Európy je samozrejme špinavá, z ktoréhokoľvek uhla pohľadu sa na ňu pozriete: od jej koreňov, ktorými sú imperiálne a neokoloniálne vojny (s cieľom rozoštvávať Euráziu, aby sa nikdy nespojila, pokračovať v zotročovaní Afriky, aby nikdy nevstala z kolien a zbedačovať obyvateľov zotročených krajín, aby utekali a šírili konflikt ďalej), cez organizátorov celého toho lukratívneho biznisu, cez prevádzačskú mafiu, cez teroristické a zločinecké elementy prenikajúce do EÚ, cez panoptikum kvislingovských kolaborantov v jednotlivých štátoch, cez agresívnu ideológiu a praktickú realizáciu programu politického islamu až po odpornú cynickú a zločinnú washingtonskú bruselskú politiku, ktorá v podstate smeruje k výmene pôvodnej európskej populácie za čosi nové.

Žiaľ, Slovensko sa stáva účastníkom medzinárodného migračného problému za takýchto okolností a s takýmto „riadiacim tímom“ v čele. Ako účastník s veľmi slabými kartami sa ľahko môže stať jednou z jeho obetí.

Keby sa to, čo sa deje Slovensku zo strany jeho českého suseda, dialo nejakej naozaj suverénnej krajine – teda takej, ktorej vedenie skutočne rieši v prvom rade záujmy vlastných občanov, takej, kde funguje štátna moc – tak tá by riešila úplne iné veci, než dnes riešia politické embryá v štátnych funkciách na Slovensku.

V suverénnej krajine by si stanovili, koho v krajine chcú a koho nie a podľa toho by postupovali. V suverénnej krajine by predovšetkým fungovali hranice. Ak by ich prekročil niekto neželaný, poslali by ho tam, odkiaľ prišiel. Keby sa z migrácie stal masový fenomén, ktorý by nejakým spôsobom ohrozil záujmy štátu alebo občanov, tak by v suverénnej krajine prijali zákony, ktoré by migrantov aj prevádzačov účinne od ich aktivít odradili.

Problém sa vraj nedá riešiť. Naozaj?

Lenže u nás je to všetko inak. U nás nič z toho nie je možné riešiť a tobôž vyriešiť, lebo sa to nedá, nesmie. Sme v koloniálnej dŕžave, kde nad demokratickou vôľou ľudí sú lepkavé pavučiny zákazov z medzinárodných zmlúv – tých zákazov, ktoré skutočne suverénne krajiny jednoducho obchádzajú, ignorujú, vysvetľujú si po svojom alebo vôbec nepodpíšu.

Nie že by to inde v Európe bolo oveľa inakšie: ani ostatné európske krajiny nie sú úplne zvrchované a Brusel je tiež iba filiálkou kohosi vzdialenejšieho. Iba tak sa mohlo stať, že niektoré európske štáty, resp. ich únijný zväzok, dopustili vznik migračnej krízy nevídaných rozmerov. Slovensko však je vďaka svojej absolútne kolaborantskej štátnej reprezentácii v suverenite ešte o úroveň nižšie.

Ak sa niekto nádejal, že oblasť migrácie, táto azda posledná oblasť, ktorú zatiaľ aktuálne vládnuca junta nejako nedokrvavila, by hádam mohla ostať až do volieb nedotknutá, tak teraz má dôvod na obavy, pretože možno sa to práve začalo diať.

Je do očí bijúce, že hoci pre Slovensko by mali platiť rovnaké pravidlá ako pre iné krajiny, správa sa inakšie ako Česko či Rakúsko, v dôsledku čoho sa u nás začínajú migranti „hromadiť“. Je do očí bijúce, že štát si nevie dať rady s porušovaním zákona: tí ľudia sú u nás ilegálne – oni nepožiadali o azyl (to chcú urobiť až v Nemecku), a teda sú ilegálnymi migrantmi. Je do očí bijúce, že špekulujú a v podstate si robia z našich úradov srandu, pretože tu využívajú a zneužívajú naše zdroje, aby mohli pokračovať v ilegálnej činnosti v iných štátoch EÚ – dá sa to brať aj tak, že náš štát im pomáha páchať podvod na Nemecku a EÚ.

Aj na tomto prípade je do očí bijúce, že sme bábkovým, banánovým štátom, ktorého štátna moc je obmedzená iba na vykonávanie vôle vzdialenej koloniálnej centrály. A tak ako aj v iných, v poslednom čase podozrivo častých prípadoch poškodzovania národnoštátnych záujmov Slovenska, aj v tomto prípade je možné položiť si rečnícku otázku: deje sa to iba náhodou, v dôsledku čejsi kolosálnej neschopnosti, alebo je to súčasť plánu?

Ivan Lehotský