Občan je terčom manipulácie režimných médií. Aby odhalil, že je manipulovaný, že sú mu podsúvané falošné závery, na to potrebuje sa nad vecou zamyslieť – a na to nemá každý v dennom zhone čas.

Výsledkom je, že medzi ľuďmi kolujú rôzne zavádzajúce myšlienkové klišé, ktoré na prvý pohľad znejú logicky, ale stoja na argumentačných fauloch. Ich pôsobenie sa potom prejavuje napríklad pri voľbách. Preto sa pozrime bližšie „na zúbok“ tým najčastejším dezinformáciám súvisiacim s fenoménom masovej migrácie.

Výrok: Migrácia tu vždy bola a vždy bude. A teda je nesprávne proti nej protestovať.

Protiargument: Samozrejme, že migrácia tu vždy bola, ale v prvom rade treba rozlišovať dve veci: imigrácia je a vždy bude pre štáty a národy obohatením – v prípade, ak existuje len v určitom rozsahu a skončí sa úplnou integráciou imigrantov do majoritnej spoločnosti.

A potom je tu druhý typ: masová imigrácia nepriateľského, invázneho typu, ktorá so sebou prináša vznik enkláv a pri viac množivých skupinách má potenciál v dlhodobom horizonte spôsobiť genocídu: vytlačiť domorodé obyvateľstvo, pôvodnú kultúru z pôvodného, domovského priestoru: najskôr z jednej ulice, potom z jednej štvrte, potom z celých oblastí. Jej konečná fáza je tzv. kosovizácia: situácia, keď sa v danom priestore v priebehu napríklad storočia obyvateľstvo takmer úplne vymení. Čo iné to je, ak nie genocída?

Žiadny rozumný človek neprotestuje proti migrácii prvého typu. Na Slovensku máme mnoho cudzincov, vrátane Ázijčanov či Afričanov, ktorí tu napríklad študovali, našli si tu životného partnera, pracujú tu, vedia po slovensky, sú plne kultúrne, spoločensky, pracovne integrovaní. Podobne ako to spravidla býva v prípade Slovákov, ktorí sa vysťahovali do cudziny a tam žijú.

Ale každý rozumný človek musí zároveň chápať, že podporovanie druhého typu imigrácie, teda vytvárania paralelných kultúrnych, spoločenských, náboženských svetov na jednom a tom istom území, je vytváraním potenciálne konfliktnej a nestabilnej spoločenskej situácie. Rozvrat prirodzených spoločenských systémov a ich nahrádzanie umelým núteným spolužitím nekompatibilných kultúr nemôže z dlhodobého hľadiska priniesť pôvodným obyvateľom nič dobré. Vo svete sú tisíce príkladov, ktoré to dokazujú, a naopak, neexistuje ani jeden príklad, ktorý by dokazoval opak.

V ďalšom texte budeme pre zjednodušenie pod imigráciou rozumieť výlučne ten druhý typ imigrácie.

Výrok: Migrácia je predsa prirodzená, je márne sa proti nej brániť.

Protiargument: Samozrejme, že migrácia je prirodzená. Veď história vždy bola do značnej miery o tom, že sa nejaká skupina ľudí snažila inej skupine ľudí obsadiť ich životný priestor – či už vojnami, alebo postupnou infiltráciou, či už vedome, alebo spontánne, či už v obrovskom meradle, alebo iba v lokálnej mierke, či už otvorene, alebo pod zámienkou technologickej či náboženskej osvety. Prebieha to tisícročia a bude sa to diať aj v budúcnosti.

Ibaže keď sme povedali A, tak sa patrí povedať aj B. Tak ako ľudia, ktorí sa cítia na svojom území stiesnení, nespokojní, majú prirodzené právo sa snažiť si nájsť nové miesto, kde im bude lepšie, rovnako tak ľudia, ktorí už na nejakom území sú, majú právo si to svoje územie pred votrelcami brániť.

Inými slovami, obrana proti imigrácii je úplne rovnako prirodzená a samozrejmá ako imigrácia. História obranných bojov je presne rovnako stará ako história útočných bojov. Chcieť cudzie je síce prirodzené, ale rovnako prirodzené, ak nie ešte prirodzenejšie, je brániť si to svoje.

My máme plné právo povedať: toto je Slovensko, krajina nás Slovákov a tu žijúcich menšín. Za každý meter našej pôdy naši predkovia v minulosti preliali hektolitre krvi, aby táto zem ostala nám. Je nás tu už dosť a nepotrebujeme prílev cudzích, ešte k tomu kultúrne nekompatibilných obyvateľov.

Na tomto postoji nie je nič čudné ani nemorálne. Je to naopak úplne prirodzený postoj v záujme uchovania našej krajiny pre našich potomkov.

Tu je vhodné miesto na pripomenutie pamätného výroku Karla Kryla: „Nezapomínejte, že jako svobodní občané takzvané ,demokratické a svobodné‘ společnosti máte právo zavírat vrátka před čímkoliv a komukoliv.“

Výrok: Nie ste trochu paranoidní? Veď tu ešte takmer žiadnych imigrantov nemáte a už kričíte…

Protiargument: Človek, ktorý šíri toto naozaj veľmi hlúpe klišé, by sa mal v prvom rade zamyslieť nad tým, či mu funguje elementárna logika. A môže si položiť dve kontrolné otázky. Prvá: Zabezpečuješ svoj byt proti zlodejom? V prípade pozitívnej odpovede potom nasleduje druhá otázka: Veď v byte žiadnych zlodejov nemáš, tak načo to robíš?

Pre tých, ktorým ani takýto lapidárny spôsob nepomohol, tu máme ešte dodatočné vysvetlenie: ak necháme pred inváziou zatvorené hranice teraz, kým tu máme relatívne stabililzovanú situáciu, bude to bezbolestné. Ak by sme ich zatvorili až potom, keď tu už budú desaťtisíce neintegrovateľných, nezamestnateľných imigrantov, ktorí sa budú snažiť vytvoriť si tu vlastný svet na úkor toho nášho, potom už to bude omnoho väčší problém. Teraz je ten čas, keď treba zobrať rozum do hrsti – potom môže byť príliš neskoro.

Výrok: To s tým vytlačením nás z vlastnej krajiny je zveličená hrozba. Kým by sa to teoreticky stalo, prešli by desaťročia a možno stáročia.

Protiargument: Z pohľadu niektorých ideológií storočie nehrá rolu, dôležitý je výsledok. Áno, samozrejme, proces výmeny obyvateľstva na nejakom území nie je taký jednoduchý a rýchly proces. V Kosove to trvalo sto rokov, na Západe v niektorých oblastiach sa situácia po niekoľkých desaťročiach dostáva, dajme tomu, do polčasu.

Ibaže demografia nepustí: ak niektoré skupiny obyvateľov majú na jednu ženu priemernú pôrodnosť štyri alebo dokonca až osem detí a iné sotva jeden a pol dieťaťa, je úplne jasné ako to o pár desaťročí dopadne. A môže to byť rýchlejšie, než by sa mohlo zdať: kto neverí že to hrozí, kto nevie, čo je exponenciálny rast, môže si skúsiť vyriešiť nasledujúci príklad:

Na jazere sa objavilo lekno, ktoré má tú vlastnosť, že sa každý deň zdvojnásobí jeho počet. Na druhý deň už boli lekná dve, na tretí deň boli štyri, a tak to išlo ďalej. Za 20 dní lekno pokrylo polovicu jazera. Koľko dní bude trvať, kým lekno pokryje aj druhú polovicu jazera a bude pokryté celé jazero? Ďalších 20 dní? Veru nie. Odpoveď je jasná, ale aj prekvapujúca zároveň: len jeden jediný deň.

Výrok: Dnes už sú predsa iné časy. Veci sa zmenili. Dnes už predsa netreba chrániť zem ako kedysi naši predkovia mečom pred nepriateľmi. To je už prekonané. Žijeme v civilizácii, musíme sa navzájom tolerovať…

Protiargument: Prečo to teda naši predkovia robili? Prečo chránili svoju zem s mečom v ruke? Boli hlúpi? Nebyť ich, bol by tu dnes namiesto nás niekto celkom iný, s inou civilizáciou. Nemalo to zmysel? Im to za to stálo, nám to za pokračovanie už nestojí? Čo sa zmenilo? V čom je ten náš „moderný“ pohľad múdrejší? A čo je na takom hlúpom prístupe moderné?

V prírode úplne každý, aj ten najmenší tvorček robí všetko preto, obetuje svoj vlastný život, aby prežilo práve jeho potomstvo, a udržal tak svoju stopu v tomto svete. A tu, úžasný pán tvorstva, tvorca civilizácie zrazu nestojí o to, aby prežili jeho gény, jeho kultúra, jeho dielo?

Ľahostajnosť voči tomu, či v tejto krajine budú o sto rokov žiť naši potomkovia, alebo potomkovia niekoho celkom cudzieho, nie je ničím iným, len prejavom hlúposti, vykorenenosti, dezorientácie a degenerácie. Hovorí to o strate normálnych, prirodzených hodnôt a ich výmenu za hlúposti, detinské zábavky nedozretých jedincov.

Za hranicami sú pripravené milióny ľudí, ktorým to za to stojí. Tí ľudia naopak majú ako prvý imperatív povinnosť mať čím viac potomstva a pre svoju vieru, etnikum, kultúru obsadiť nové územia. Tí nás na tomto území veľmi vďačne vystriedajú, ak im to dovolíme. Možno nám aj svojsky poďakujú: obšťastnením našich dcér a láskavým dovolením žiť s nimi na tomto území, v ich novom svete, ak sa im prispôsobíme. Naozaj to je to, čo chceme?

Výrok: Aj Slováci migrovali a vy teraz chcete uprieť toto právo druhým.

Protiargument: Tu treba povedať dve veci. Po prvé, Slováci sa vždy asimilovali, nikdy nevytvárali enklávy. Teda vždy išlo o ten spomínaný prvý druh imigrácie, resp. to boli iba dočasní pracovní migranti, ktorí sa po pár rokoch vrátili domov. Tomu sa ani my v princípe nebránime.

A druhá vec. Ľudia, ktorí odišli, to boli oni – to nie sme my. My sme tí, ktorí zostali. My nie sme zodpovední za ich odchod a ani nie sme tí, ktorí sa s ich rozhodnutím stotožnili. Tí, ktorí odišli, sú dnes už aj pre nás cudzinci. My, resp. naši predkovia urobili iné rozhodnutie: zostali vo svojej vlasti, nešli dobývať cudziu krajinu. Teda vyčítať nám, že niektorí odišli, je plačom na nesprávnom hrobe.

Výrok: Mali by sme byť s západnými členskými štátmi EÚ solidárni. Oni tam majú problém, mali by sme im pomôcť.

Protiargument: Západ nebol s nami nikdy skutočne solidárny. Nebol s nami solidárny, keď vyraboval všetko cenné zo svojich kolónií po celej planéte, nebol solidárny, keď nás zradil v Mníchove, a nebol v skutočnosti solidárny ani keď sa tak tváril neskôr, sledujúc tým svoje geopolitické zámery. Vôbec nebol solidárny, keď vydrancoval našu ekonomiku a nie je solidárny ani teraz, keď sme iba jeho neokoloniálnou dŕžavou.

Migračný problém západoeurópskych krajín bol spôsobený ich vlastnou vinou: je to dôsledok neokoloniálneho rabovania, imperiálnych vojen, používania „gastarbeiterov“ ako lacnej pracovnej sily, nedôsledného stráženia hraníc a idiotskej politiky „Wir schaffen das“.

My sme nezotročovali iné krajiny, my sme nebombardovali, my sme nepoužívali „gastarbeiterov“, neotvárali sme hranice prívalu, ktorý je potom problém zvládnuť. My naozaj nemáme najmenší dôvod byť s nimi v tomto smere „solidárni“ takým spôsobom, že problém, ktorý si oni vyrobili vlastnou pahltnosťou a hlúposťou, si zo „solidarity“ vyrobíme aj my.

A najmä nie v situácii, keď na obzore nevidno žiadny náznak principiálneho riešenia situácie: ak by sme si k sebe vzali hoci stotisíc exotických cudzincov, my budeme mať už natrvalo veľký problém, ale pre Západ to bude iba kvapka v mori, ktorá tam vzápätí, v priebehu pár týždňov opäť pritečie z bezodnej zásobárne hladných krkov v Ázii či Afrike.

Naopak, bruselskému molochovi tento problém pristane ako uliaty, tu sa „ako zadok na nočník“ hodí starý orientálny výraz „karma“. Ak sa v dôsledku migračnej katastrofy západoeurópania zobudia skôr, než by sa zobudili, keby sme im začali pomáhať, a konečne začnú konať sebazáchovne, tak by to bola pre nich od nás tá najlepšia pomoc, ten najvhodnejší prejav solidarity.

Výrok: Máme tu Rumunov, Ukrajincov, Srbov, ktorí usilovne pracujú v automobilkách na miestach, na ktoré nie je dosť Slovákov. To je predsa dôkaz prospešnosti imigrácie.

Protiargument: Opäť treba rozlišovať. Toto je opäť prvý typ migrácie. Tí ľudia zväčša odídu po pár rokoch domov. A keď už sme pri tom, tak si položme otázku, či náhodou nekazia domorodcom platovú úroveň, a či aj príchod tisícov takýchto ľudí je pre bežných domorodcov, pre ich mesto až takým veľkým prínosom. Ale v princípe toto je migrácia, ktorá nie je problematická, a s ktorou sa väčšina ľudí dokáže stotožniť.

Tu však treba rozlišovať ľudí s európskym, nám príbuzným kultúrnym a sociálnym pozadím, od ľudí, ktorí do tohto prostredia absolútne nepatria, nemajú často ani základné predpoklady, aby mohli byť integrovaní do našej spoločnosti a najpravdepodobnejší scenár ich života v Európe je vytváranie uzavretých enkláv, v princípe nepriateľských k hostiteľskému prostrediu – tak ako to vidíme v Malmö, Londýne, Hamburgu, Marseille. O „prospešnosti“ tohto druhého typu migrácie azda netreba hovoriť.

Výrok: Aj tak tu nikto z nich neostane, lebo tu by dostávali menšie dávky ako trebárs v Nemecku.

Protiargument: Momentálne to tak z veľkej časti je. Isteže, za daných okolností sú atraktívnejšie západné krajiny. Lenže treba sa pozerať dopredu. Všeličo sa môže zmeniť o rok, o dva, o päť. Ak by na Západe došlo k nejakému naozaj vážnemu konfliktu medzi pôvodným obyvateľstvom a dobyvateľmi, časť z nich by mohla napríklad hľadať radšej útočisko v nejakej inej, pokojnej krajine.

Mnohí sa obávajú toho, že po otvorení hraníc imigrantom by tu bola zo strany určitých zahraničných aj domácich kruhov snaha ich finančne motivovať, aby zostávali radšej u nás. A že panstvo to bude vedieť zaonačiť tak, aby sme im to my sami platili, a ani o tom nevedeli… dobre, je to už „konšpiratívne“ uvažovanie, ale teoreticky takú obavu pripustiť môžeme.

A okrem toho, asi nie všetci imigranti hľadia iba na výšku podpory. Niektorí z nich už boli zo Západu vyhostení a hľadajú iné teplé závetrie. Niektorí tu už majú nejaké kontakty, rodinu a hľadajú skôr zázemie než čokoľvek iné.

A s tým súvisí vec, ktorá je zrejme podstatná. Pozrite sa napríklad na komunitu „kebabníkov“: akonáhle sa niekde usídlia, tak vytvoria viacmenej uzavreté spoločenstvo, ktoré obsadí konkrétnu ekonomickú niku, z ktorej vystrnadia ostatných. Vezmite si napríklad obchodnú ulicu v Bratislave: koľko prevádzok rýchleho jedla (fast food) tam je v réžii Slovákov? Členom takejto komunity potom už často ani príliš nezáleží na tom, ktorý štát dáva akú podporu: oni si vytvorili vlastný svet, v ktorom žijú a je prirodzené, že sa k nim budú pridávať ďalší ich blížni.

Mimochodom, spomenutí „kebabníci“ sa na Slovensku majú možno dokonca lepšie, než na Západe, pretože tam je to už veľmi prehustené: u nás ešte stále majú konkurenciu len veľmi slabú, v porovnaní napríklad s Nemeckom, kde musia súťažiť s komunitou thajskou, vietnamskou, mexickou, talianskou, iránskou…

Výrok: Mám rád pestrosť. Rád jedávam exotické jedlá, spoznávam cudzie kultúry. Chcem aby naša krajina bola takáto pestrá, a nie iba trápne konzervatívne jednofarebná.

Protiargument: Tu je pomiešaných viacero vecí, ktoré treba dôsledne rozmotať. V prvom rade, treba rozlišovať veľkomesto a vidiek. Vidiek je vždy prirodzene tradičný, kým veľkomesto všade vo svete býva kozmopolitné. Ani vo Švajčiarsku v každej dedine nemáte japonskú či indickú reštauráciu a naopak, vo svete takmer v každom veľkom meste existujú zahraničné reštaurácie, obchody a cudzorodé etnické či kultúrne menšinové spoločenstvá – to je prirodzené.

Teda kto chce pestrosť, musí žiť v meste. Bratislava či Košice dnes takúto pestrosť ponúkajú – naopak, čo skôr chýba, je autentická ponuka tradičných slovenských regionálnych kultúrnych či stravovacích originalít. (Porovnajme si napríklad počet pizzérií a počet tradičných slovenských reštaurácií… na Slovensku)

A potom je tu iná dimenzia. Chýbajú dotyčným milovníkom pestrosti na Slovensku celé štvrte obývané inými etnikami, s inou kultúrou a civilizačnými zvyklosťami? Naozaj? A vedia, že aj my máme na Slovensku oblasti, kde žijú ľudia úplne inak ako majorita? Napríklad rómske osady. Koľkí z našich milovníkov inakosti chodia si užívať kultúrnu odlišnosť do týchto osád, alebo trebárs do čínskej štvrte na bratislavskej Starej Vajnorskej? Že nechodia? Že oni uznávajú len ten kozmopolitný „créme de la créme“? Tu potom vyvstáva otázka, či náhodou títo snobi nie sú väčší rasisti, než tí, ktorých za rasistov a xenofóbov označujú…

Výrok: Ľudia, ktorí rozmýšľajú podobným spôsobom, sú extrémisti, fašisti.

Protiargument: Extrémista je človek, ktorý je vyznávačom názorov, ktoré sú v rámci nejakej spoločnosti extrémne. Podobné odmietavé názory na imigráciu (celý čas hovoríme o tom „druhom“ type imigrácie) má v Európe mnoho miliónov ľudí, takže tieto názory nie sú už extrémom, ale pomaly už hlavným prúdom.

A či sú fašistické? Nie sú. Nehlásajú nenávisť, ale iba svojbytnosť a princíp „siať na svojom a žať tiež len na svojom“. Nič z toho, čo tu bolo povedané, neznamená, že cudzincov treba nenávidieť, či im robiť zle. Tak ako nie je fašista majiteľ domu len preto, že do neho nechce vpustiť nezvaných hostí, rovnako nie je fašistom občan, čiže spolumajiteľ štátu, ktorý do neho nechce vpustiť rovnako nezvaných hostí. Je to o tom istom!

Nič z toho, čo tu bolo povedané, nehovorí, že by bola nejaká rasa či národ menejcenná alebo naopak vyvolená – práve to sú príznaky skutočne fašistického zmýšľania (pre kritikov: používame tu slovo fašizmus nie v exaktnom, odbornom, ale v tom populárnom laickom význame ako všeobecné označenie nehumánnej rasistickej despocie).

Výrok: Nechcete cudzincov, teda ste xenofóbni.

Protiargument: Byť proti imigrácii je niečo celkom iné ako byť proti cudzincom. Väčšina ľudí, ktorí odmietajú imigráciu, má voči cudzincom priateľský vzťah, mnohí sa s tu žijúcimi cudzincami priatelia, majú v cudzine priateľov a tešia sa z ich návštev. Zamieňať odpor proti masovej imigrácii s xenofóbiou je hrubá a nezmyselná demagógia. Prijať priateľa na návštevu a nedobrovoľne bývať s niekým cudzím v jednom byte natrvalo – to sú dve rôzne veci, medzi ktorými je naozaj veľký rozdiel.

A mimochodom, pozrime sa bližšie na samotný pojem xenofóbia. Znamená to v preklade strach z cudzieho. Strach je úplne prirodzená emócia, a teda by bolo úplne v poriadku byť xenofóbny. Lenže o to teraz nejde: tomu slovu totiž jeho korporátni šíritelia priradili ešte jeden, trochu posunutý význam: nenávisť voči cudziemu. A toto si už treba bližšie rozobrať, pretože samotný tento posun už smrdí zákernou manipuláciou.

Predovšetkým si povedzme: aj nenávisť je úplne normálna, štandardná emócia. Každý z nás pociťuje negatívne pocity, je to absolútne prirodzené, niekedy ich máme aj voči našim najbližším ľuďom, ktorých inak nadovšetko milujeme: taká je skrátka ľudská psychika. To sa napokon ani nedá zakázať, tak ako nie je možné zakázať niekoho milovať. A teda ešte stále by na slove xenofób nebolo nič zlé.

Teda je úplne normálne pociťovať chvíľkové, alebo aj trvalé nesympatie voči Paraguajčanom, Eskimákom, imigrantom, holičom, cyklistom, xenofóbom, hlúpym slniečkovým diskutérom, zajacom, plechovým strechám alebo bridliciam, pretože skrátka také emócie človek prirodzene môže mať, to do značnej miery ani sám nemôže ovplyvniť.

Podstatný rozdiel však je, či nejakú negatívnu emóciu iba pociťujeme, alebo v jej dôsledku aj nejakým spôsobom konáme. Takže ak vôbec pripustíme slovu xenofóbia nejaký skutočne negatívny obsah, tak je to ten, že xenofóbny človek je taký, ktorý pod vplyvom nejakých emócií robí zle druhým ľuďom len preto, že sú iní, že sú cudzinci.

A tu už sme sa dostali do právnej roviny. Žijeme v právnom štáte, kde platia nejaké zákony, a kde je zakázané voči vyššie vymenovaným entitám konať protizákonne. Kto by tak konal, tak potom by bol naozaj xenofób v tom zlom význame slova. Avšak od takto ponímanej xenofóbie sa opäť drvivá väčšina ľudí na Slovensku dištancuje. Z tohto hľadiska treba konštatovať, že u nás je xenofóbov minimum.

Výrok: Ste netolerantní voči cudzím náboženstvám.

Protiargument: Drvivá väčšina rozumných ľudí nemá nič proti akýmkoľvek cudzím náboženstvám, kým existujú vo svojich krajinách (a upresnime, že nielen voči náboženstvám, ale vo všeobecnosti aj voči akýmkoľvek ideológiám či svetonázorom). Tam sú tí ľudia a ich náboženstvá doma, tam nech si praktizujú svoje rituály a zábavky, nech ide hoci aj o kanibalizmus, kameňovanie, odsekávanie rúk či odsekávanie hláv: keď ich to tak teší, tak nech si tie kultúry žijú svojím spôsobom života. Tam u seba. My nemáme prečo im zasahovať do ich spôsobu života, tak ako nechceme, aby to isté robili oni nám.

Drvivá väčšina rozumných ľudí nemá nič ani proti cudzím náboženstvám a ideológiám, ak existujú na Slovensku, kým nezasahujú alebo nedeklarujú (a to nielen bezprostredne, ale aj výhľadovo), že nejakým spôsobom budú zasahovať do štandardných práv tu žijúcich ľudí s odlišným svetonázorom či vyznaním.

Bežný Slovák nemá nič proti exotickým náboženstvám. Veľa ľudí cvičí rôzne východné cvičenia vychádzajúce z orientálnych filozofií, mnohí sa stotožňujú s budhizmom či inými svetovými náboženstvami a nie je s tým žiadny problém: slovenská spoločnosť je v tomto smere vo všeobecnosti, štatisticky, naozaj nesmierne tolerantná a je to tak dobre.

Výhrady sa takmer výlučne týkajú jedného jediného náboženstva, resp. skôr nebezpečnej agresívnej ideológie maskovanej ako náboženstvo, ktorú tu pre istotu nebudeme radšej ani menovať, pretože dokonca aj takto korektný text by niekto mohol interpretovať ako porušenie platného zákona, ktorý je formulovaný tak vágne, že prakticky sa dá ako kladivo použiť na kohokoľvek, kto si dovolí luxus slobodného a kritického myslenia.

Vyššie spomenutá náboženská ideológia už v mnohých končinách sveta ukázala, že sa cíti nadradená ostatným, že mieni expandovať (čo vďaka prorokom prikázanej vysokej pôrodnosti svojich šíriteľov aj robí) a v konečnej fáze všetky ostatné náboženstvá, kultúry, národy zotročiť.

Tu treba naozaj rozlišovať medzi prirodzenou a žiaducou slobodou vierovyznania a evidentným, hoci plazivým pokusom o (prinajmenšom kultúrnu a náboženskú) genocídu, hoc by tento aj bol otázkou mnohých desaťročí. Treba sa pozerať na to, čo sa deje vo svete a kriticky to vyhodnocovať. Považujeme za svätú povinnosť každého rozumného vlastenca (a predovšetkým politika) toto nebezpečenstvo včas rozpoznať a robiť všetky adekvátne a legálne kroky, aby sa mu predišlo, kým sa ešte dá. Demokracia nie je a nemôže byť povinnosť ku kolektívnej sebazáhube nezmyselným sebaobetovaním.

Ivan Lehotský