Tak ešte raz… Hrnko vyškolil Tarabu

Tak ešte raz pre tých, ktorí nepoznajú dôvody vzniku určitých javov, ale vedia, ako ich zmeniť. Ale poďme po poriadku. Oceňujem skutočnosť, že minister T. Taraba si pri významnom štúrovskom výročí pripomenul osobnosť Ľ. Štúra a venoval mu svoj čas. Rovnako oceňujem, že Vodohospodárska výstavba, ktorá patrí do jeho rezortu, znovu vydala knihu o Štúrovi. Od politika by som však očakával, že skôr než sa pustí do spochybňovania určitej skutočnosti, naštuduje alebo si overí, prečo daná skutočnosť vznikla a prečo sú veci tak, ako sú.

Nevedomosť neospravedlňuje, najmä, keď ide o základnú inštitúciu štátu. Opäť, ako mnohí pred ním, sa pustil do súčasného názvu parlamentu a operuje Štúrovým menom. Tak aby bolo jasné. Ani Ľ. Štúr a ani nikto z jeho politických nasledovníkov nikdy nepredpokladali, že Slovenská národná rada by mala byť parlamentom. Všetky základné dokumenty slovenského zápasu o národnú samosprávu (Žiadosti slovenského národa z roku 1848; Memorandum národa slovenského z roku 1861 i Pittsburská dohoda z roku 1918) požadujú pre Slovensko zákonodarný snem. Zákonodarný snem bola tá inštitúcia, o ktorej celé generácie Slovákov snívali, že bude vyjadrovať ich štátnu suverenitu!

Tí, čo v priebehu dejín vytvárali v revolučných časoch Slovenské národné rady, či už išlo o Štúrovu z meruôsmych rokov, politickú z roku 1914 a jej pokračovanie v roku 1918, Hodžovu SNR z roku 1939, Prídavkovú z roku 1943 a jej pokračovanie v SNR v zahraničí po roku 1945, ale aj Husákovu z roku 1943 a 1944 nikdy nepredpokladali, žeby to mal byť parlament. Vždy pokladali SNR za prechodný revolučný orgán, ktorý zabezpečí vytvorenie riadnych orgánov suverénnej štátnosti – vládu, snem a súdnictvo. Až komunisti silno tlačení z Prahy všetko zamiešali. Už to, že organizátori povstania nevytvorili ministerstvá, ale povereníctva silno devalvovalo štátoprávny obsah boja Slovákov v SNP. Premena SNR na kvázi parlament (nikdy do roku 1969 skutočným parlamentom nebola a aj odvtedy bola plne pod kontrolou KSČ z Prahy) potom umožnili pražskému centru manipulovať s autonómiou Slovenska tak, až ju roku 1960 v novej Ústave úplne eliminovalo.

Keď sa pripravovala nová ústava roku 1992, vznikla aj otázka, ako nazvať nový slovenský parlament. Samozrejme, premieľala sa aj otázka nazvať ho snem, čo by bolo asi najadekvátnejšie vzhľadom na Ľ. Štúra i všetkých nositeľov jeho programu. Zásadne však proti tomu vystúpili bývali komunisti, ktorí SNR pokladali za svoje dieťa a nechceli sa jej názvu zriecť v prospech názvu, ktorý používali „ľudáci”. Vznikol však problém, keďže v suverénnych štátoch je parlament vždy len jeden a preto ho označovať etnickým prívlastkom je nadbytočné a vytvárajúce dojem, že v štáte sú ešte ďalšie rady okrem tej slovenskej. Teda, že parlament SR je len jednou súčasťou viac etnického štátu. Aj v okolitých štátoch, kde majú rady (Nationalrat v Rakúsku, Verchovná rada na Ukrajine), žiaden etnický identifikátor nemajú. Preto sme prijali názov Národná rada, ten chvostík Slovenskej republiky tam pridali legislatívci. Myslím si, že zbytočne.

V národných štátoch nebýva zvykom, žeby sa národné inštitúcie označovali etnickými prívlastkami. Vidíme to hneď za Moravou, kde majú Národné divadlo, Národné múzeum a ešte neviem čo ďalšie. Nepotrebujú zdôrazňovať, že sú české! V slovenských pomeroch je to zložitejšie. Slovenské národné múzeum vzniklo ešte v Uhorsku, Slovenské národné divadlo sa muselo odlíšiť od Národného divadla v Prahe atď. Sú to historické názvy, preto ich netreba meniť. Zo Slovenskej národnej rady urobili parlament komunisti a ich tútori z Prahy. Keďže slovenská ľavica odmietla historický názov pre slovenský parlament, našiel sa kompromis v dnešnej podobe. Tento názov je už vžitý a ako hovoril jeden slovenský politik, len skrachované firmy menia svoj názov. Preto by som odporučil ministrovi T. Tarabovi, aby sa zaoberal užitočnejšou vecou ako destabilizáciou štátu tým, žeby sa menil názov jeho najvyššieho orgánu.

Na záver ešte jednu poznámku. Minister sa okrem iného chválil tým, že vraj oni zabezpečili zavŕšenie kodifikácie slovenského jazyka. Ide o vydanie knihy profesora J. Kačalu Skladba slovenského jazyka. Je pravdou, že touto rozsiahlou publikáciou sa zavŕšilo vydávanie kodifikačných prác slovenčiny, ktoré započal Ľ. Štúr. Ministerstvá SR sa však nemajú čím chváliť. Nebyť mňa, MS, a ešte jedného sponzora, ktorí zabezpečili financie v sume cca 15000 Eur, kniha by nikdy nevyšla. Štát v svojich položkách takúto sumu nebol ochotný zabezpečiť.